Dnes je: sobota, 21. 10. 2017, meniny má: Uršuľa , zajtra: Sergej

Jan Mráček: Dôležité je nezaspať na vavrínoch, konkurencia totiž striehne

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po minuloročnom úspechu na festivale Košická hudobná jar sa nedávno do metropoly východného Slovenska vrátila dvojica – dirigent Ondrej Lenárd a huslista Ján Mráček. S orchestrom Štátnej filharmónie Košice ponúkli divákom skladby od Čajkovského a Berlioza. S mladým talentovaným českým huslistom sme sa po koncerte porozprávali. Okrem iného prezradil, prečo podľa neho na pódium nepatria mindráky a pochybnosti.  

Pri pohľade na hudobnú históriu vašej rodiny je nezmyselné pýtať sa, ako ste sa dostali k husliam. Predsa len – nie každé dieťa huslistov, ktoré dostane prvý nástroj v piatich rokoch sa stane virtuózom…

Myslím si, že u mňa bolo rozhodujúce to, že so mnou cvičila mamička. Keby vo mne nevidela potenciál, zrejme by sa rozhodla inak. Sama totiž veľmi dobre vie, ako to v hudobnej branži vyzerá a čo všetko je potrebné na to, aby muzikant mohol skutočne pôsobiť na sólovej úrovni. Druhá vec je, že malé dieťa sa samé nedokáže rozhodnúť, určite nie, keď má napríklad päť rokov. Moja mamička sa teda rozhodla za mňa, videla vo mne možnosti. Ako sme šli stále ďalej a ďalej, nakoniec som sa sám rozhodol, že práve hra na husliach je to, čo chcem v živote robiť.

Jan Mráček,
foto: Shirley Suarez

Dokážete vo svojich spomienkach vystopovať ten moment, kedy ste sa takto definitívne rozhodli?

Nuž, nie je to zase až tak dávno, mohol som mať takých 15 rokov. Začal som vyhrávať rôzne súťaže, mal som úspech a okrem toho – dovtedy som do hry na husle investoval veľa času a vravel som si – keď mám úspech a teší ma hrať, prečo by som mal teraz začať hľadať niečo iné? Rozhodujúce zrejme bolo, že ma to práve v tom veku začalo skutočne baviť.

Čo iné vás v puberte ešte bavilo?

Celý život som síce v Prahe, ale pochádzam z dedinky Červený hrádok neďaleko Plzne. Tam som trávil každú voľnú hodinu, behal za loptou, bicykloval sa, chodil sa s kamarátmi kúpať. Okrem toho som v lete brigádoval v kravíne. Užívam si to aj teraz, pretože keď desať mesiacov počas sezóny lietate po svete z koncertu na koncert, tak je neskutočne uvoľňujúce, ak môžete vypnúť v prírode.

Vraveli ste, že to nie je tak dávno, kedy ste sa rozhodli pre dráhu sólového huslistu. Mali ste nejaké očakávania? Naplnili sa?

Nikdy som nesníval o tom, ako by mohol môj život vyzerať. Radšej stojím nohami na zemi a nechám život, aby ma prekvapil. Pre mňa je najdôležitejšie po akýchkoľvek úspechoch nezaspať na vavrínoch, lebo konkurencia striehne. Existuje tu veľa umelcov, ktorí si urobili kariéru na zopár vydarených koncertoch a z toho čerpajú celý život. Ja to takto nechcem, podľa mňa by sa takto umenie robiť nemalo. Druhá vec je – zvyšujú sa mi honoráre, nemám starosť o finančné zabezpečenie svojej rodiny, môžem pokojne pracovať na tom, čo ma baví a zároveň byť so svojou rodinou. Bohužiaľ, nie tak často, ako by som chcel, lebo všetko prispôsobujem koncertnej činnosti. Na jeseň sa nám s manželkou narodil syn, ja som o tri dni na to odišiel a v podstate som sa vrátil až o tri mesiace, medzi tým som totiž bol doma len pár dní. A dieťa mi medzičasom vyrástlo (úsmev).

Koncert Štátnej filharmónie Košice, 2017,
Jan Mráček, Ondrej Lenárd,
foto: Jaroslav Ľaš

Čo s vami urobilo narodenie dieťatka?

Dovtedy som sa strachoval, aby som zahral správne každú jednu notu, aby som náhodou nebol falošný. Ale teraz si uvedomujem, že život je o niečom úplne inom, o deťoch, ktoré tu po nás ostanú. Nahrávky zapadnú prachom, peniaze sa minú… Byť otcom mi otvorilo oči, je to úžasné. Človek si až vtedy uvedomí, čo je to mať skutočne o niekoho starosť. Mali sme aj isté zdravotné patálie so synom, ale nebolo to nič, čo by narušilo môj koncertný program. Pódium sa však pre mňa stalo miestom, kde som najpokojnejší, lebo skutočne nie je dôvod robiť si starosti. Som predsa na koncerte preto, aby sme si zahrali, aby sme urobili divákom radosť a je jedno, či mi nejaký tón ujde. Skutočné nástrahy života číhajú inde, nie na koncertnom pódiu. Môžem teda povedať, že narodenie syna mi pomohlo sa upokojiť, hoci ani dovtedy som nebol nervák. S orchestrom tvoríme hudbu, ktorá je tu a teraz. Nie je to ako u sochára, ktorý keď sa raz netrafí, musí začať odznova. Muzika plynie v čase je na vás, či sa budete triasť o každú notu, alebo sa rozhodnete si to na pódiu užiť.

Čo vám dokáže dodať zdravé hráčske sebavedomie?

Príjemné publikum, výborný orchester a skvelý dirigent. Keď sa toto skĺbi, tak nemáte čo riešiť – to akéhokoľvek sólistu vybičuje k prirodzene dobrým výkonom. Stáva sa, že sa trápite s nejakou časťou skladby, máte pocit, že ju nedokážete správne zahrať, no práve vtedy sa to podarí. Nuž a ďalšia vec sú pódiové skúsenosti. Mám teraz približne 60 koncertov ročne, čo nie je málo. Potom to neraz vyzerá tak, že hrám napríklad tri koncerty v Číne, hneď na to letím do USA a potom do Európy, ide to ako na bežiacom páse. Vtedy si pripadám ako taký robotník hudby, ale to k tomu patrí. V mojom veku nie som v pozícii, aby som si povedal – dobre, teraz budem celý rok hrať len Čajkovského. To by som mal dva koncerty za rok. Nevravím, časom to možno takto bude, lebo nikto nemá nevyčerpateľnú zásobu energie. Ale zatiaľ mám síl dosť, takže to robím tak, že ak mi niekto niečo ponúkne, vezmem to, aj keď mám na naučenie sa novej skladby napríklad len mesiac. Považujem za svoju výhodu, že sa dokážem rýchlo učiť. Z toho ťažím. Čaká ma teraz napríklad Šostakovičov husľový koncert, vždy niečo ďalšie pribúda, repertoár s mi obmieňa, čo je super.

Hovorili ste, že sa učíte rýchlo. Ako rýchlo?

Nuž napríklad Čajkovského husľový koncert som sa učil mesiac. Mal som to o niečo jednoduchšie, lebo na konzervatóriu som začal robiť expozíciu prvej vety a hoci som ju nedokončil, mal som teraz prácu kratšiu o desať minút z koncertu. Okrem toho – vďaka tomu som vedel, do čoho idem. Je však pravda, že naučiť sa celý koncert za mesiac nie je bežné, je to krátka doba. Ideálne je, ak na to máte pol roka. Lenže – mám nabitý kalendár, učím sa po hoteloch, v lietadlách. Na druhej strane – ak by som sa mal učiť niečo pridlho, už by mi to asi liezlo na nervy. To je ako keď sa pol roka dívate na ten istý film. A za ďalšie – snažíte sa v svojej hre hľadať dokonalosť, lenže každý človek má svoje limity. Psychika sa potom môže obrátiť proti vám. Takže ja si myslím, že keď máte na naučenie sa nového diela len pár mesiacov, tak je to ideálne – stihnete to dostať do pamäte a zároveň mať z toho radosť.

Jan Mráček,
foto: Juri Tscharyiski

Čo to potom urobí s vašou hlavou, keď v nej máte uložené takéto kvantum muziky?

Dokážem si v nej prehodiť programy (smiech). Skončil som s Čajkovským, tak vytiahnem disketu, založím ďalšiu, na ktorú si uložím Šostakoviča. Ak by som to totiž neurobil, nové skladby nezahrám. Potrebujem taký týždeň, kým sa aj prsty preladia na nové skladby. Naučím sa to, znovu to potom odložím a keď bude treba, vytiahnem.

No, to máte celkom dobú stratégiu…

Ja som už raz taký – keď nejde o život, nejde o nič. A v muzike o život nejde. Aj keď – nedávno vraj v Brazílii zomrela priamo na pódiu jedna 93-ročná basistka. Nebola schopná sa s hudbou rozlúčiť, tak si ju smrť našla priamo na koncerte a bolo. Takže niekedy o život ide aj na pódiu… Ja sa na to pozerám aj z pohľadu diváka. Kúpi si lístok, chce si užiť krásny večer a nie sa dívať na niekoho, kto sa na javisku potí a je celý v strese z toho, že má čosi zahrať. Bolo by nefér voči divákom, aby som na pódiu chytal mindráky a mal o sebe pochybnosti. Keď už som tam a sú tam aj diváci, tak si poďme zahrať! Hľadám v hudbe príbeh, snažím sa ho ľuďom podať zrozumiteľne.

Máte pred sebou nabitý zvyšok sezóny?

Áno. Začiatkom minulého roka toho nebolo veľa a potom prišla šialená jeseň a zima. Tohto roku mám šialenú už aj jar a jeseň bude zrejme ešte hektickejšia. Ale to je dobre, som šťastný, že je o mňa záujem a ja si môžem urobiť radosť na pódiu. Isteže, presuny sú niekedy fyzicky extrémne vyčerpávajúce, ale mám 25 rokov, tak čo sa mám čo sťažovať? (smiech) Najviac som unavený ráno. To sa zobudím a najradšej by som šiel znovu spať. Ale večer po koncerte som taký nabudený, že by som bol schopný do rána pracovať.

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Dáša Juhanová

Jan Mráček patrí k najväčším husľovým talentom v Českej republike. Je synom Jana Mráčka, umeleckého vedúceho Československého komorního orchestru Praha a Ludmily Mráčkovej, členky Symfonického orchestru Českého rozhlasu. Je absolventom Pražského konzervatória (prof. J. Fišer) a v súčasnosti študuje na prestížnej Universität für Musik und darstellende Kunst vo Viedni. V rámci majstrovských kurzov spolupracoval s významnými umelcami ako Ida Haendel, Gavrel Lipkin, Welter Boeykens a iní. Je laureátom mnohých interpretačných súťaží, o. i. Kocianova husľová súťaž, Concertino Praga, Spohrova husľová súťaž vo Weimare, Beethovenov Hradec, a predovšetkým prestížna súťaž festivalu Pražská jar v roku 2010, kde získal 2. cenu. Jan Mráček spolupracuje s viacerými českými symfonickými i komornými telesami (Symfonický orchester hl. m. Prahy FOK, Janáčkova filharmónia Ostrava, Český komorný orchester), v roku 2011 sa stal sólistom Symfonického orchestra Českého rozhlasu v Prahe.

www.janmracek.com

email

About Author

Leave A Reply