Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Jana Havranová: Na nafúkanosť na javisku nie je čas!

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenská sopranistka žijúca v Nemecku Jana Havranová, strávila začiatkom tejto sezóny niekoľko týždňov intenzívnej práce na inscenácii Verdiho Trubadúra v Štátnom divadle Košice. Vrátila sa na javisko, kde pred 28 rokmi začínala svoju kariéru.

Ako prišlo k tomu, že ste sa objavili v Košiciach?

Pred približne šiestimi rokmi, keď košickej opere šéfoval Peter Dvorský, som si tu bola zaspievať v Traviate a Madama Butterfly. Veľmi som sa z tej príležitosti tešila, veď dnes je to už 20 rokov, čo som preč z Košíc. No a pri príprave novej inscenácie Trubadúra si na mňa znovu spomenuli a pozvali ma.

Šlo o pozvanie nie len zaskočiť do Košíc, ale zúčastniť sa celého skúšobného procesu. Prekvapilo vás to?

Áno. Ale na druhej strane si uvedomujem, že ešte stále tu pracuje veľa ľudí, ktorí si ma pamätajú z čias, keď som tu začínala. Okrem toho – viem, že v tomto divadle spievajú ako hostia rôzni speváci, často nemajú takpovediac s Košicami nič spoločné. Pre mňa je však košické divadlo vždy na mimoriadnom mieste, veď som tu strávila 8 nezabudnuteľných rokov. Popravde neraz som si aj povedala – nemohli by ma zavolať? No a zavolali ma. Zrejme to potrebovalo svoj čas a ja som za tú príležitosť veľmi vďačná.

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015, L. Kendi (Gróf Luna), J. Havranová (Leonora), foto: Joseph Marčinský

Giuseppe Verdi: Trubadúr, Opera ŠD Košice, 2015,
L. Kendi (Gróf Luna), J. Havranová (Leonora),
foto: Joseph Marčinský

Aké ste mali očakávania?

V prvom rade som vedela, že hudobné naštudovanie Trubadúra bude mať na starosti Peter Valentovič. Videla som ho v Mníchove na recitáli s pani Gruberovou. Vnímala som ho ako skvelého muzikanta a musím povedať, že tieto očakávania sa mi vrchovato naplnili. No a čo sa týka ostatných ľudí v divadle – tešila som sa na nové tváre, ale samozrejme najviac som sa tešila na ´starých známych´. Vôbec sa nezmenili (smiech).

Vedeli ste do čoho idete? Zaujímali ste sa o to, ako je na tom momentálne košické divadlo?

A viete, že som nejako extra v tejto oblasti nebádala? Dá sa povedať, že do Košíc ma ťahalo hlavne srdce, nie hlava. Tá dostala prácu až potom, keď som sa pustila do študovania Leonory. Pre mňa bola totiž košická premiéra aj premiérou v tejto postave. Pred tým som robila množstvo Verdiho postáv, no Leonoru nikdy nie. Predsa len, je to viac dramatická postava ako je Violetta či Gilda, ktoré som už spievala. V mníchovskej opere som si našla skvelého korepetítora, ktorý ma na Leonoru pripravoval. Dúfam, že po tejto premiére sa na inom javisku s Leonorou ešte stretnem. Dovtedy vo mne môže táto postava zrieť, žiť si svoj život.

Považujete už Nemecko za svoj domov? Ľudsky aj profesionálne?

Určite. Som tam už 16 rokov a to vôbec nie je málo.

Aké to pre vás bolo spočiatku?

Po odchode z Košíc som nešla rovno do Nemecka, tri roky som spievala v Prahe v Štátnej opere – Violettu, Jenůfu, Paminu, Gildu, Káťu Kabanovú, Margarétu. Potom som šla do Meiningenu, tam som bola sedem rokov, ďalších šesť vo Freiburgu, momentálne som na voľnej nohe. Ono to môže vyzerať, že to často striedam, ale v Nemecku to funguje inak. Tam ak ste v angažmáne viac ako päť rokov, už je to priveľa, už to chce zmenu. Môj prvý angažmán v Nemecku v Štátnom divadle Meiningen bol pre mňa veľmi dôležitý, preto, že som si tam urobila veľmi veľa hlavných postáv. V tom čase tam pôsobilo veľa vynikajúcich ľudí, riaditeľkou bola známa nemecká režisérka Christine Mielitz, šéfdirigentom bol Kirill Petrenko, súčasný hudobný riaditeľ mníchovskej Štátnej opery a budúci šéfdirigent berlínskych filharmonikov a tiež Elina Garanca, momentálne jedna z najlepších mezzosopranistiek na svete. Predsa len, pre speváka, ktorý je na začiatku kariéry, je to istota a skvelá škola. Veď ja si pamätám, ako som už v Košiciach doslova hltala každú jednu radu od starších kolegov – Betka Mrázová či Laco Pačaj boli moje veľké vzory.

C. M. von Weber: Čarostrelec, festival v Heidenheime, Jana Havranová (Agáta)

C. M. von Weber: Čarostrelec, festival v Heidenheime,
Jana Havranová (Agáta)

Teraz ste však na voľnej nohe…

Kým je človek mladý tak stíha oveľa viac, než si vie vôbec predstaviť. Hoci som bola v angažmán v jednom nemeckom meste, spievala som aj v iných či hosťovala v Nórsku, Japonsku, Švajčiarsku, Rakúsku… Jeden deň tu, druhý tam, tretí zase inam… Dalo sa to zvládnuť, no ako hovorím – bola som mladá (smiech). Neskôr človek zistí, že už zrazu toľko nevládze a že sa mu nakopili aj nejaké zdravotné problémy, ktorých vyriešenie stále odkladal a už sa to viac odkladať nedá. Potrebovala som nájsť riešenie, dopriať si pauzu, dať sa aj zdravotne dohromady. Teraz je už všetko v poriadku, stále sa snažím ísť v kariére ďalej, no na druhej strane môžem bez pátosu povedať – kariéra nie je to najdôležitejšie na svete. Milujem však divadlo, spievanie, hranie, snahu o spolupatričnosť na javisku. Inak – to je napríklad veľký rozdiel, že v snahe o kompaktnosť diela sa v Nemecku nepristupuje k alternáciám. Dielo naštudujú sólisti, ktorí sú na všetkých skúškach, premiére a reprízach až do derniéry.

Porovnávaniu sa teda nevyhnete…

Nerada by som hodnotila, čo je lepšie v Nemecku, prípadne čo je lepšie na Slovensku. V prvom rade treba povedať, že tam je nastavený úplne iný systém. Napríklad v Nemecku má bežne režisér k dispozícii päť asistentov. Je mi úplne jasné, že v podmienkach, ako sa na Slovensku financujú operné projekty, to možné nie je. O to zaujímavejšie pre mňa bolo pozorovať režisérku Zuzanu Gilhuus, ktorá pripravovala premiéru Trubadúra, ako si dokázala sama poradiť so všetkým! Chce to týždne a týždne precíznej práce. Ja sama si to ani len neviem predstaviť. Prácu režisérky by som nezvládla, ale priznám sa, že by ma bavilo byť asistentom režiséra. Mám blízko k činohernému herectvu, mám s tým aj skúsenosti. Hrala som v hre o Marii Callas a tiež v inscenácii Das große Welttheater v réžii Calixta Bieita, ktorý je známy svojimi kontroverznými réžiami. On napríklad po mne chcel, aby som bola na javisku v bikinách. Odmietla som. Kolegyne krútili hlavami nad tým, že som si niečo také dovolila, ale dopadlo to dobre, vypýtal si ma aj do ďalších dvoch inscenácií a dokonca som s jeho produkciou hosťovala v Barcelone a Madride (smiech).

Aj tu bude zrejme priestor na porovnávanie – prístup k réžii…

V Nemecku sa skutočne už len sporadicky pristupuje k takzvanej klasickej réžii, diela sa pripravujú v modernom poňatí. Nie vždy to, samozrejme, režisérom vyjde. Stalo sa mi, že sme pripravili inscenáciu a pri premiére diváci príšerne vybučali režisérku. Ale ona sa tvárila blažene, doslova si to užívala! Nuž, možno je lepšia negatívna reakcia ako žiadna…

G. Bizet, Carmen: open air festival Oper Schenkenberg vo Švajčiarsku, Jana Havranová (Micaela)

G. Bizet, Carmen: open air festival Oper Schenkenberg vo Švajčiarsku,
Jana Havranová (Micaela)

Keď sme teda začali porovnávať, pokračujme…

Zhrnula by som to takto – v Nemecku panuje v divadlách väčšia disciplína, pokora, zanietenosť.

Aké máte teraz plány čo sa týka ďalších predstavení?

Nerada prezrádzam veci, ktoré ešte nie sú isté na sto percent. Neraz sa mi stalo, že som šla na predspievanie, rolu som dostala, no celá produkcia sa zrušila. Tak to bolo napríklad vo Francúzsku v opere Nice, kde som mala spievať Káťu Kabanovú a padlo to všetko na štrajku javiskového personálu.

Byť na voľnej nohe teda nie je jednoduché…

Keby som bola o dvadsať rokov mladšia, asi by som sa bála. Teraz už nie. Som o čosi staršia a hádam aj múdrejšia (smiech). Som si pánom svojho času a nechcem skončiť ako vystresovaná speváčka, ktorá behá hore dole a zúfalo chce spievať za každú cenu.

Nikdy ste neoľutovali rozhodnutie odísť do Nemecka?

Nie. Nikdy. Isteže – stále tu bola a je oveľa väčšia konkurencia a ja viem, že za dverami každého divadla čakajú stovky mladších sopranistiek. To je normálny kolobeh. Lenže ja sa už nechcem nikam hnať. Okrem toho – záleží aj od ďalších aspektov – mladosť nie je všetko (smiech). Rovnako ako nie je všetko o hlase. Dôležitá je schopnosť operného speváka dobre hrať, nebudeme si klamať – aj výzor je podstatný. Veľa zaváži celkové vyžarovanie a pre mňa osobne je najpodstatnejšie, či s vami ľudia chcú pracovať. Preto je dôležitá vďačnosť, milota, pokora. Nanafúkanosť na javisku nie je čas!

Jana Havranová, foto: Jessica Alice Hath

Jana Havranová,
foto: Jessica Alice Hath

Jana Havranová sa narodila v Nitre a po ukončení bratislavského konzervatória debutovala ako 21-ročná v košickom divadle. Svoj repertoár tu rozšírila o Nápoj lásky (Adina), Barbiera zo Sevilly (Rosina), Rigoletta (Gilda), Traviatu (Violetta) či Komediantov (Nedda). V rokoch 1996-99 bola v angažmán v Štátnej opere v Prahe, kde sa divákom predstavila ako Gilda, Violetta, Káťa Kabanová, Jenůfa, Margareta a Pamina. V roku 1999 nastúpila do divadla v Nemeckom Meiningene, kde si repertoár rozšírila o množstvo ďalších postáv, medzi nimi i Rosalindu v Netopierovi, Grófku vo Figarovej svadbe, Rusalku. Okrem toho účinkovala na pódiách ďalších miest – Bonn, Kiel, Münster, Passau, Mníchov, Magdeburg, Weimar, Salzburg… V rokoch 2006-2012 bola angažovaná v divadle v nemeckom meste Freiburg. Do jej repertoáru pribudli ďalšie postavy: Čo-Čo-San v Madamma Butterfly, Amelia v Simonovi Boccanegra, Adriana Lecouvreur, Mařenka v Predanej neveste, Pucciniho Manon Lescaut a mnohé ďalšie. Za postavu Čo-Čo-San bola v roku 2008 nominovaná na speváčku roka v odbornom časopise Opernwelt.

Pripravila: Dáša Juhanová

fotogaléria

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 44
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár