Dnes je: pondelok, 23. 7. 2018, meniny má: Oľga, zajtra: Vladimír

Jano Rácz: Námesačná nevstúpila do košického divadla prvýkrát

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvý záznam o divadle v Košiciach pochádza už zo 14. storočia, keď bola mestu udelená výsada usporadúvania trhov.1 Opernú históriu východoslovenskej metropoly odštartovala divadelná spoločnosť F. J. Bullu, keď koncom 18. storočia uviedla vtedy novinku skladateľa W. A. Mozarta Únos zo Serailu. Neskôr komické opery K. D. von Dittersdorfa a G. Paisiella. Riaditelia divadelných spoločností účinkujúcich v meste koncom 18. a začiatkom 19. storočia (F. K. Steinhard, J. Kunz, F. Berdnt, A. Hornung, V. Mihule) inscenovali viaceré hudobno-dramatické predlohy Cherubiniho, d´Alayraca, Vranického, Grétryho…2

Kuriózna historka o námesačnom dievčati libretistu Felice Romaniho Námesačná, premiérovaná v košickom Štátnom divadle 18. 10. 2013, bola preložená do hudobnej reči skladateľom Vincenzom Bellinim a prvýkrát uvedená v roku 1831 v milánskom Teatro Carcano. V prvej polovici 19. stor. ju v Košiciach uviedla talianska operná spoločnosť Alojza Merelliho – komorná opera s piatimi mužskými a tromi ženskými sólistami, s 12 členným zmiešaným zborom, tromi tanečníkmi a dirigentom, ktorej účinkovanie napriek dramaturgickej a rečovej exkluzivite skončilo neúspechom.3 S názvom Alvajáró ju neskôr inscenovala spoločnosť J. Szabóa a I. Philipovicsa.4 V divadelnom priestore ktorý predchádzal tomu súčasnému, dielo uvádzala aj spoločnosť E. Latabára.5

Podľa článkov publikovaných v miestnej tlači 6 (resp. podľa spravodaja k inscenácii) však predstavitelia košického divadla dávnejšiu minulosť neakceptujú. Pripomínajú, aj to častokrát nepresne, iba novodobú históriu Štátneho divadla, teda vývoj po 2. svetovej vojne. Nanajvýš sú ochotní pripustiť dátum 28. september 1899 (sprístupnenie budovy Kassai Nemzeti Szinház-u) ako počiatok divadla v meste. „Predtým bola iba „čiernočierna diera…“ Pravda, v novopostavenom KNSZ (Košickom národnom divadle), po úpravách slúžiaceho svojmu účelu až do dnešných dní ako Historická budova Štátneho divadla, sa Belliniho opera na lyrický námet Námesačná ešte neobjavila.

Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013, foto: Joseph Marčinský

V. Bellini: Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013,
foto: Joseph Marčinský

Nesmierne plodný libretista F. Romani (kvantita jeho predlôh sa podpísala pod ich kvalitu) vychádzal z predlohy vychyteného a úspešného podnikateľa so všakovakou literatúrou Eugéne Scriba La sonnambule ou L´Arrivée d´un nouveau seigneur – z baletnej pantomímy ktorú literát stvoril spolu s Piérrom Aumerom. V súvislosti so Scribovým menom sa spomína „dobre urobená hra“ (piéce bien faite), v konečnom dôsledku až manufaktúrna výroba dramatických predlôh rozličných žánrov. (Literát mal niekoľkých spolupracovníkov, jeden dodával príbeh, ďalší dialóg, tretí vtipy…) Texty boli skonštruované podľa receptu charakterizovateľného dokonale logickou organizáciou deja. Východiská sú skontaminované aj s inou predlohou E Scriba a Germaina Delavigna. S vaudevillom La Sonnambule. Libreto Námesačnej bolo skladateľom Bellinim zhudobnené do tvaru, ktorý mu (spolu s neskoršou Normou a Puritánmi) priniesol svetovú slávu. Medzi trojicou rossinistov predstavoval melodiku s dramatickým nábojom. Bol rodeným lyrikom, účinok svojho diela dosahoval zdôraznenou harmóniou a inštrumentáciou. Nepoznal áriu ani duet v pravom slova zmysle – všetko sa u neho rozvíjalo v ansámble. Významnú úlohu prisúdil zboru, a to nie len na scéne, ale poznal aj účinok zborového telesa za scénou.7

Predchádzajúce tvrdenia čiastočne relativizujú slová teoretika Miloslava Blahynku: „Skladateľ sa maximálne sústreďoval na krásu spevu. V koncepcii dramatických situácií sa uňho občas prejavila dávka hudobnej naivity, čoho dôkazom sú mnohé triviality v dikcii diela. Zborové teleso vytvára dôležitú a dramaticky nosnú kolektívnu postavu dedinskej komunity, stelesňujúc konzervatívnosť myslenia.“ 8

Pre úplnosť treba dodať: Niektoré pasáže partitúry sú prevzaté z pôvodne zamýšľanej a nedokončenej romantickej tragédie Hernani – libreto: podľa drámy V. Huga. Opera Námesačná vznikla v rekordne krátkom čase, čo tiež svedčí o zníženej schopnosti jej výpovede. Usmoklený, bukolický príbeh z ľúbezne vykolorovaného prostredia, presiaknutý estetikou bezkonfliktnej idylky, by mohol rezonovať iba v kruhoch precitlivených fantastov. Vyžaduje si radikálnu očistu od všetkých čipkovaných a klamlivých ilúzií.

Zaradenie predlohy do dramaturgického plánu opery ŠD predpokladalo, v prvom rade, dôslednú elimináciu jej nedostatkov, spôsobených či už vypočítavosťou, či krátkosťou času. Očistenie od insitných a sentimentálnych preludov. Priblíženie predlohy k 21. storočiu za cenu akceptovania reštrukturovaného obsahu. Ďalšou podmienkou bolo objavenie tímu inscenátorov, schopných skonštruovania inovatívneho tvaru. Neprehliadnuteľnou aj podmienka, aby súbor košickej opery disponoval dostatočným počtom realizátorov, schopných štýlovej interpretácie bel canta. Ani jedna z nich nebola splnená.

Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013, foto: Joseph Marčinský

V. Bellini: Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013,
foto: Joseph Marčinský

Košická inscenácia narazila na chronické presvedčenie väčšiny operníkov (ich neochotu k dobou vyžiadanej inovácii – inscenácia predlohy sa totiž odohráva dnes, nie v roku 1831 a nikdy inak) ostentatívne definujúcich svoje poslanie slovami: „Našou úlohou je dôsledné zhmotnenie autorových zámerov!“ Ibaže niet na svete človeka, ktorý by so stopercentnou istotou mohol čo-to podstatné tvrdiť o úmysloch autorov. Nik im totiž nedržal sviečku… Stále ide o zhmotnenie subjektívnych predstáv inscenátorov (toho, čo si oni myslia o autorskej výpovedi) a tie sú determinované dosiahnutým poznaním, okolitou spoločenskou a politickou realitou, úrovňou sekularizmu či spiritualizmu, svetonázorom, módou…a tie sa už vari za cca. 2. storočia o čosi pomenili.

Nesplnenie prvej podmienky ide jednoznačne na vrub dramaturgičky na odchode Lindy Keprtovej, ktorá elimináciu nedostatkov predlohy jednoducho odsabotovala. Súčasný pohľad, nezdeformovaný „sentimentálnymi okuliarmi“ by totiž definoval námesačnosť – ak je ktosi postihnutý somnambulizmom, tak je počas záchvatu mimo reality, jeho konanie je nekontrolovateľné. Aminina námesačnosť je skôr vykalkulovaná. Zdá sa, že ide skôr o hypnózu – hypnotizérkou je najskôr mlynárka Teresa (typ príbuzný Veľkej sestre z románu Prelet nad kukučkiným hniezdom). Jej využitie dôkazu pochybných kvalít: „šatky ktorú v izbe našla“ (v krčme patriacej krčmárke je nanajvýš pravdepodobné nájsť čosi patriace krčmárke), „čo vraj dokazuje, že v grófovej izbe bola ešte jedna žena“9 (rumenec na krčmárkinej tvári má jasne svedčiť, že ona je tou ženou) čosi vypovedá o Teresinej manipulácii so stádom dedinčanov. Kolektívna postava dedinskej komunity postupne nadobúda črty „námesačnej“ (hypnotizovanej) society. Dôsledná dramaturgická analýza by mala jasne špecifikovať „o čom to celé je“ a čo má obsahovať javisková konštrukcia.

Ako tvorca zodpovedný za obsah inscenovanej predlohy má Linda Keprtová prsty aj v druhej nesplnenej podmienke. Predstavenie Námesačnej, skonštruované hosťujúcim tímom z Čiech, len podliezalo už beztak zníženú výpovednú latku Belliniho semiserie. Návrh usporiadania javiskového priestoru scénografa Jaroslava Záděru sa môže ujať iba v sentimentálnych operetách, prípadne v lacných muzikáloch. S výtvarníkovými predstavami sa úspešne bratali aj kostýmové návrhy Soni Valentovej. Neustále bezhlavé používanie točne, protitočne, spolu s jarmočným svietením a neujasneným šibrinkovaním s maskami v nadživotnej veľkosti (ženích, nevesta s husacími hlavami pred očami)?, (autorita)?, (smrtka) vypovedalo o neexistencii dramaturgickej koncepcie. Režijný vklad Václava Málka sa obmedzil na vytvorenie približných základných, východiskových situácií. S jednotlivými realizátormi opery sa viditeľne nezaoberal.

Hudobné naštudovanie Petra Valentoviča (zhliadnuté predstavenie viedol druhý dirigent inscenácie Marek Prášil) nepodporené dramaturgickou – režijnou koncepciou, sa obmedzilo na detailné vypracovanie melodických línií a farebnú bohatosť zvuku orchestra. Rytmicky nevzrušivé, nieslo sa v precitlivelej a zvoľnenej polohe. Pomalšie ako pomalé tempá boli prekvapivé hlavne v prípadoch Teresy a Elvina, keď poukazovali na nízku predispozíciu na štýl bel canta u realizátorov.

Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013, foto: Joseph Marčinský

V. Bellini: Námesačná, Opera ŠD Košice, 2013,
foto: Joseph Marčinský

Súbor opery ŠD, až na jednu výnimku medzi sólistami, nedisponuje ktovieako vhodnými predstaviteľmi, predurčenými na realizáciu predverdiovskej opery. Bezkrvná Andrea Nemcová evidentne netušila čo si počať s postavou Teresy. Podobne Ondrej Šaling ako Elvino, síce predviedol zopár pekných tónov v pianissime, tie by sa však dali spočítať na prstoch jednej ruky. Vo vypätejších polohách bol jeho hlasový prejav na samotnej hranici počúvateľnosti. (Tu sme však zase pri réžii, ktorá tenoristu ponechala v polohe nevybúreného junáka, ktorému sa do ženenia spočiatku veľmi nechce – keby pretláčala polohu neprebudeného prostáčika, tak by piano prejavu mohlo byť charakteristickým). Vedľajšiu postavu Notára stvárnil Anton Baculík. Marián Lukáč ako Alessio pripomínal niekdajšieho Papagena z Mozartovej Čarovnej flauty. Niet sa však čomu čudovať. Keďže po ňom nikto nič nechcel, tak robil iba to, čo mu prvé napadlo. So cťou sa, po predchádzajúcich mladodramatických až dramatických polohách, s Belliniho štýlom popasovala Tatiana Paľovčíková-Paládiová ako krčmárka Lisa. Sympaticky stvárnil grófa Rodolfa aj mladý basista Michal Onufer. Jednoznačnou výhrou hudobného naštudovania bol výkon Michaely Várady stelesňujúcej Aminu, ktorá s nákazlivou farebnosťou a obdivuhodnou presnosťou sprítomnila všetky zákutia náročného partu. Slová mimoriadnej chvály patria aj hudobnému prejavu zborového telesa košickej opery pripraveného Lukášom Kozubíkom.

Autor: Jano Rácz

recenzia reprízy 25. októbra 2013

Informačné pramene
1. Mária Potemrová: Premeny hudobného divadla v Košiciach 1789 -1989, Slovenská hudobná únia, 1991, str. 7
2. Ibid. str. 11
3. Mária Potemrova: Opera v KE v rokoch 1840 – 1867, Slovenské divadlo 1960, č. 2, str. 245 – 260
4. Tibor Ferko: Divadelné letopisy mesta Košice, Equilibria, 2013, str. 88
5. Ibid.,  str. 131
6. denník Korzár, príloha Suflér roč. XVl., č. 231, 4. 10. 2013, str. 10
sprievodca kultúrou Košíc „Zajtrajšie noviny“,roč. ll., č. 19, 7.10.2013,  str. 6
7. Jan Trojan: Dějiny opery, Paseka, 2001, str. 155
8. M. Blahynka: Bellini ako dramaturgické osvieženie, Teatro, roč. IV, č. 4/1998, str.23
9. La Sonnambula, bulletin, ŠD Košice, 2O13, obsah opery

Vincenzo Bellini: Námesačná
Opera Štátneho divadla Košice
repríza 25. októbra 2013

Hudobné naštudovanie: Peter Valentovič
Dirigent: Marek Prášil
Réžia: Václav Málek
Scéna: Jaroslav Záděra
Kostýmy: Soňa Valentová
Dramaturg: Linda Keprtová
Zbormajster: Lukáš Kozubík

osoby a obsadenie reprízy

Rodolfo: Michal Onufer
Teresa: Andrea Nemcová
Amina: Michaela Várady
Elvino: Ondrej Šaling
Lisa: Tatiana Paľovčíková
Alessio: Marián Lukáč
Notár: Anton Baculík

www.sdke.sk

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Zanechajte komentár