Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Jazerná pani – panenská rossiniovská paráda

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Odhliadnuc od menej pohodlných sedadiel divadielka „Aréna“, a jedným dychom aj od scénickej absencie aspoň náznaku typicky škótskeho jazera v predstavení samotnom (réžia Paul Curran, scéna a kostýmy Kevin Knight) sa priamy prenos z „Metropolitan Opera“ 14. marca 2015 zaklincuje ako jeden z možných vrcholov súčasnej opernej produkcie.

Aby sa na doskách hoci jedného z najslávnejších operných domov vo vypäto – dramatickom kuse končiacom síce „happy endom“, ale vladársko – ľudským, stretli a primäli možno k neopakovateľnému súzvuku i súhre také vokálne osobnosti ako Joyce DiDonato, Juan Diego Flórez, John Osborn, Daniela Barcelona pod štýlovo najčistejšou belcantovou taktovkou Michele Mariotti je „malý“ zázrak živej inscenácie divadla a opery menovite.

Jazerná pani, Metropolitná opera New York, foto: Ken Howard/Met Opera

Jazerná pani, Metropolitná opera New York,
foto: Ken Howard/Met Opera

Keď v r. 1821 Carl Maria von Weber svojim „Čarostrelcom“ načal operný romantizmus, Gioachina Rossiniho okamžite oslovila táto vetva hudobnej reči. Akoby prerušil chŕliaci trysk svojej dielne (mal za sebou vrcholné buffy a viacero až dnes znovuinscenovaných opier typu seria), vo svojom 29. diele „La Donna del Lago“ dal svojej hudbe nový rozmer, ktorého inšpiratívnym pôvodom je príbeh Waltera Scotta v zdarilom librete Andrea Leone Tottolu. Opera je zvyčajne označovaná ako „melodramma serio“. V podstate však ide o dej semi – serie, kde všetky postavy nesú osobitne dramatický a gradujúci náboj spejúci k tragickému koncu: rozuzľujúcim šťastným koncom však nie je víťazstvo neprajnej ľúbosti, ale zmier v podobe šľachetnosti, citu a múdrosti škótskeho kráľa v 16. storočí. Rossini preukazuje svoj úžasný cit pre charakterokresbu a skicuje ju neobyčajne pôsobivou hudbou, v ktorej sa „neopakuje“ a ktorá svojím výrazom (sledujúc pozorne preložený text deja) je v jeho tvorbe medzníkovou… . Akoby sa chystal na Williama Tella… „Jazernú pani“ možno zrovnávať s ďalšími vážnymi opusmi, počnúc „Tancredi“ až po „Ermione“, ale vo všetkých ohľadoch zostáva práve toto dielo ako jagavý samostatný šperk „pesarskej labute“. Možno aj tento výtvor mal na mysli Wagner v svojom výroku… „že opera zomrela s Rossinim“… Dielo sa hrá zriedka (zhliadli sme ho už na pesarskom festivale a v Metropolitnej opere zaznelo 14. marca 2015 po prvýkrát), z toho najošúchanejšieho, ale nepopierateľného dôvodu – vyžaduje dokonalé veľké hlasy. Potom sa zaskvie jeho jas, asi ako v ušiach jej tvorcu. Rossini nemôže, ani nechce poprieť rýdzu ,,talianskosť“ svojej hudby vyrastajúc z domácej kolísky vzniku tohto žánru. Ale práve v „Jazernej pani“ sa akoby nadýchol a vlastnou genialitou prevtelil svoj obdiv k obdivovaným velikánom hudby počnúc Bachom, cez Mozarta až po Beethovena. Svoje melizmaty (presne vpisované do notového materiálu) používa intuitívne trefne, využíva akúsi „hlasovú mimiku“ vokálne špičkových protagonistov, ba i svoje príslovečné „crescendo“ (ktorým sa už pred Rossinim blysol Gaspare Spontini) nepreháňa – vkladá ho či do sólových alebo ansáblových vstupov tak, že navyšujú akčnú výpovednosť deja. Každému slovu libreta v recitatívoch a hudobných číslach a ako temer vždy, v chýrnom finále prvého dejstva až po záverečný výstup hlavnej hrdinky priraďuje taký hudobný výraz, aký v symbióze s nepritakávajúcim orchestrálnym partom prekvapuje nenahraditeľnou prirodzenosťou a zároveň esteticky hudobnou krásou.

Jazerná pani, Metropolitná opera New York, foto: Ken Howard/Met Opera

Jazerná pani, Metropolitná opera New York,
foto: Ken Howard/Met Opera

Rola Eleny – „jazernej pani“ je neobyčajne plastická, vskutku „romantická“: priťahuje k sebe citové vzplanutie troch mužov v politicko – vlasteneckom protirečení a navyše lásku vlastného otca. Jej mravná výbava umožnila tejto postave (opäť písanú pre prvú manželku skladateľa I. Colbranovú) dať vášnivo – pravdivý výraz. Stendhal si vo svojom slávnom (u nás doteraz stále nepreloženom) „Živote Rossiniho“ nevšíma Rossiniho súhlasu s weberovským romantizmom, ale konštatuje jednoduchú pravdu, že v tomto výnimočnom diele sa podarilo majstrovi vytvoriť perfektnú rovnováhu medzi melodikou a harmóniou… Joyce DiDonato poňala – zahrala a zaspievala Elenu tak, že sa natíska otázka, či sa jej vôbec dá konkurovať v súčasnom belcantovom koši interprétiek. Až po záverečnú slávnu áriu, v ktorej sa jej dostane nečakaného vysvetlenia vzťahovej situácie doslova omámila skvostnou hlasovou technikou plne sa podriaďujúcou deju a jeho citovým náporom. Z tichého alebo prekvapeného hlasu vytryskne najjasnejší tón jej dokonalej koloratúry, ale máte dojem, že každá užitá ozdoba v jej hlase vyjadruje práve jemné odtienky prebiehajúcej situácie. Juan Diego Flórez – preoblečený škótsky kráľ – dal najavo vari vrcholnú suverenitu svojho rossiniovského tenoru – jeho postave a už v mierne tmavšom nenapodobniteľnom kovovom hlase s jemnými nuansami výrazu a hedonistickými, ale v partitúre nie samoúčelnými výškami bez najmenšej stopy zaváhania alebo únavy: dá sa len mlčať z dojmu a až potom vysloviť „ bravo“. Zaslúžený úspech zožala v Pesare začínajúca už vtedy plne vyzretá talianska mezzosopranistka Daniela Barcellona v mužskej role milého Eleny, pričom do jej partu vložila presvedčivosť, výrazovú zdatnosť a finesy skladateľovho preferovaného hlasu, čím prekročila predpokladané očakávanie. Napokon, vidieť a počuť spievať vedľa seba Flóreza a ďalšieho skvelého belcantového amerického tenoristu Johna Osborna – v role nepriateľa najatého do klanu vzbúrencov proti škótskemu kráľovi – brázdiaceho operné scény s novoobjavenými vážnymi Rossiniho dielami (najnovšie v role „Otella“) navodí hlboký engram do mozgových centier „slasti“ diváka a poslucháča. Skvele výrazovo zapadol aj bas Orena Gradusa v úlohe trpiaceho otca Eleny. Rossiniho zmyselnosť či vitalizujúca živelnosť (niekedy sa hovorí o erotogénnom účinku, ten sa skôr prenáša do niektorých Verdiho postáv…) v hudobnej reči s náhlou zmenou dynamiky, samotný expresívny dej plný kolorujúcich ansáblov a v danom diele nesmierne významný podiel zboru posúvajúci dej sa dá vybrúsiť a podchytiť, ale vyžaduje aj istý prídel prirodzenej náklonnosti k majstrovým partitúram – dirigent Michele Mariotti, temer ako kedysi Herbert von Karajan, držal bravúrne orchester opery MET takpovediac „pod malíčkom“ a vykúzlil prenádherný hudobný kalich.

Jazerná pani, Metropolitná opera New York, foto: Ken Howard/Met Opera

Jazerná pani, Metropolitná opera New York,
foto: Ken Howard/Met Opera

Hudobné umenie (obdobne i činohra) oplýva mimoriadnou špecifickosťou – je vždy aktuálnym vyjadrením spejúcim k „akmé“ posolstva skladateľa, pričom ho nemusí dosiahnuť. To sa týka inštrumentálnych sólistov (nadovšetko) až po „tutti“ všetkých zaangažovaných na opernom javisku… Preto toľké nuansy, názorové diferencie pri osobných transferoch geniálnych skladieb napríklad veľkými klaviristami (pravzorom sú Beethovenove sonáty), preto nenahraditeľná atmosféra živej kreácie ožívajúcej alebo vädnúcej – z tých čiaročiek a bodiek zvaných noty – do živého strhujúceho obrazu, ak je „dobrý deň“… Príkladom opisovanej dokonalosti a najpriaznivejšej konštelácie je napríklad   nahrávka Verdiho „Aidy“ – technicky skvelý remastering z r 1955 (Sony), kde sa nielen stretli, ale v priam vzorovej symbióze a živej a zároveň životnej forme splynuli Zinka Milanov, Jussi Björling, Francisco Barbieri, Leonard Warren a Boris Christoff. Ale i to je príklad už „sprostredkovanej“ muziky akým by bola (bude?) prípadná nahrávka recenzovanej „Jazernej pani“. Najhlbším zážitkom určeným auditóriu divadla je priamy – práve prebiehajúci výstup, kedy sa pred divákom a poslucháčom rodí to neopísateľné puto, kedy každá ďalšia nota a fráza je záväzkom a pokorným sebaodovzdaním nielen dielu samotnému, ale aj jeho spolutvorcom, ktorí ho režijne pripravili a riadia, nehovoriac o pute a umeleckom zladení samotných aktérov, ak sa im prosto darí…

I keď som 14. marca 2015 nesedel v obrovskej sále Metropolitan Opera (opera sa začínala cez obed, v našom čase už o 18.00 pre skorší prechod na letný čas v U.S.A.), i keď sa nedá celkom zvyknúť na technickú amplifikáciu prenášaného zvuku (zosilnený je príjem zvukového signálu globálne), predsa sme tí verní našej „Aréne“ mali pocit, že sme v najskvostnejšej aréne umenia a že sa stávame svedkami exkluzívne nevšedného zážitku, ktorý sme si pri odchode stihli spontánne viacerí vymeniť.

Jazerná pani, Metropolitná opera New York, foto: Ken Howard/Met Opera

Jazerná pani, Metropolitná opera New York,
foto: Ken Howard/Met Opera

Táto „Jazerná pani“ ukázala nad všetky pochybnosti oprávnenosť viery Gioachina Rossiniho v svoje schopnosti a ambície k vážnym témam. Prežívali sme jedno zo zázračných predstavení so všetkými účastníkmi skvelo disponovanými, nachodiacimi sa v nedefinovateľnej umeleckej zhode a vydávajúcimi svedectvo o úžasnej pôsobivosti hudby, ktorá v takýchto momentoch nielen pohladí, ale i šľachtí… Čerstvo som oponoval tzv. písomnú prácu p. MUDr. A. Harineka v polovici periódy jeho dizertácie – pojednávala profesne i sémanticky prenikavo presne ako o doteraz neodhalených vzťahoch, dráhach, prepojeniach a percepcii ľudského mozgu pod vplyvom hudby všetkých žánrov a uvedomil som si, koľko záhad ľudský mozog ešte skrýva a celkom určite ich všetky neodhalí… Z pozitívneho naladenia nad zážitkom skvelej inscenácie opísaného diela som si tiež uvedomil, že jestvuje aj nejaká medza medzi púhym hedonizmom, akousi len „páčivosťou“ umenia a znôškou vlastností jedinca, ktorého mravnosť či charakter ani hudba nemusí zlepšiť a či zhoršiť, ale len môže jedno, prípadne oboje….

Autor: Peter Kukumberg

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Zanechajte komentár