Dnes je: pondelok, 18. 6. 2018, meniny má: Vratislav, zajtra: Alfréd

Jelizaveta Evertová: Spievala som so Šaľapinom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 30. júna t.r. uplynie tridsať rokov od úmrtia dramatickej mezzosopranistky, koncertnej speváčky a pedagogičky ruského pôvodu Jelizavety Evertovej, sólistky opery Slovenského národného divadla v rokoch 1939 – 1942.

V prelomovom období po zániku československého štátu a vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky museli, až na výnimky, v priebehu sezóny 1938 – 1939 alebo po jej skončení odísť z divadla českí umelci (týkalo sa to nielen sólistov, ale aj orchestrálnych hráčov, zborových spevákov a tanečníkov). Pre operný súbor Slovenského národného divadla nastala v týchto neľahkých časoch spoločensko-politickej situácie, ovplyvnenej aj krutými vojnovými rokmi zložitá situácia, hraničiaca s ohrozením prevádzky. Mladým slovenským operným umelcom chýbali skúsenosti, neboli dostatočne zastúpené niektoré hlasové odbory. Kvôli konsolidácii súboru a udržaniu prevádzky angažovalo vedenie SND okrem mladých adeptov aj dvoch ruských emigrantov s javiskovou praxou, mezzosopranistku Jelizavetu Evertovú a basistu Borisa Jevtušenka. Informácie o ich umeleckom pôsobení a živote neuvádzajú žiadne odborné encyklopédie, ostali po nich iba torzovité archívne záznamy a kritiky v dobových periodikách, výnimočne spomienky v autobiografiách súčasníkov.

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 1941, Jelizaveta Evertová  (Carmen), foto: Archív SND

G. Bizet: Carmen, Opera SND, 1941,
Jelizaveta Evertová (Carmen),
foto: Archív SND

Jelizaveta Evertová (rod. Jelizaveta Nikolajevna Lukašenko, tiež Elizabeth Evert) sa podľa dokumentu zachovaného v Archíve Divadelného ústavu narodila 11. augusta 1904 v ruskom St. Petersburgu, podľa ruského prameňa pochádzala z kozáckej rodiny na Done. V roku 1920 emigrovala s rodičmi cez Turecko do Talianska, tu sa začala súkromne učiť spev. Po príchode do Prahy pokračovala v štúdiu spevu na konzervatóriu v Prahe u profesorky Doubravky Branbergerovej. V roku 1931 odišla do Paríža, kde nadobudla ďalšie odborné vzdelanie na Ruskom konzervatóriu u bývalej sólistky cárskeho Mariinského divadla Mariny Slavinovej. Nepriaznivá sociálna situácia ju však prinútila vstúpiť do zboru Ruskej opery v Paríži, s ktorým absolvovala turné po Španielsku, Holandsku a Belgicku. Pravidelne vystupovala aj na koncertoch študentov, na slávnostných večeroch pri príležitosti osláv 11. výročia Ruskej akademickej skupiny vo Francúzsku, účinkovala na večeroch pod názvom Biely Petersburg, na charitatívnej akcii v prospech študentov ruského technického inštitútu i v programoch Krúžkov ruských umelcov a spevákov. V roku 1933 sa stala členkou parížskej skupiny Ruskej opery, ktorú viedol Michail Kašuk (impresário Fiodora Šaľapina). V obrovskom divadle Châtelet mala Evertová možnosť vystupovať s vynikajúcimi speváckymi osobnosťami. Po boku Fiodora Šaľapina spievala Marínu Mníškovú i Fiodora v Musorgského opere Boris Godunov a Končakovnu v Borodinovej opere Knieža Igor. Spievala aj Polinu v Pikovej dáme a Ľubašu v Cárskej neveste N. Rimského-Korsakova. Fiodora v Borisovi Godunovovi spievala Evertová na osobné prianie Fiodora Šaľapina, dokonca naštudovala túto úlohu pod jeho vedením. Parížske noviny uverejnili o jej vystúpeniach veľmi priaznivé kritiky a písali o nej ako o veľkej opernej umelkyni.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1941, Jelizaveta Evertová  (Amneris), Helena Bartošová (Aida), foto: Archív DÚ

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1941,
Jelizaveta Evertová (Amneris), Helena Bartošová (Aida),
foto: Archív DÚ

Po návrate do Prahy Evertová často účinkovala na koncertných večeroch ruskej hudby zostavených z piesňovej tvorby alebo operných árií, príležitostne spievala i v operných produkciách rusko-českého spolku Mír. (Svojpomocný spolok Mír sa usiloval o zjednotenie všetkých ruských emigrantov, jeho hlavným zámerom bola sociálno-charitatívna činnosť, ale aj organizovanie rôznych aktivít, napr. vzájomná výmena ruských a českých kultúrnych hodnôt formou hudobných večerov, divadelných predstavení a pod. Zásluhou tohto spolku bol po smrti Arkadija Averčenka, ktorý zomrel v Prahe, postavený pomník k jeho mohyle na Olšanských cintorínoch). Pražskí recenzenti obdivovali speváčkinu tmavú farbu hlasu, krásne znejúcu a vyrovnanú vyššiu polohu a nevšednú muzikalitu. Pozoruhodný výkon po hlasovej stránke podala ako Ľubaša v Cárskej neveste N. Rimského-Korsakova v predstavení opernej sekcie spolku Mír v Švandovom divadle na Smíchove (1935), kde sa zaskvel jej príjemný a sýty mezzosoprán. Okrem známych ruských spevákov spieval jednu z úloh aj barytonista Artur Gofman, bývalý sólista opery SND v rokoch 1932 – 1934.

G. Puccini: Madame Butterfly, Opera SND, 1940, Jelizaveta Evertová  (Suzuki), foto: Archív DÚ

G. Puccini: Madame Butterfly, Opera SND, 1940,
Jelizaveta Evertová (Suzuki),
foto: Archív DÚ

Evertová po príchode do opery SND dostala príležitosť preukázať svoje nevšedné kvality v postave vizionárskej Marfy v inscenácii Musorgského opery Chovančina v roku 1939 v hudobnom naštudovaní šéfa opery Josefa Vincourka, v réžii Bohuša Vilíma a v slovenskom preklade Arnolda Flögla. Po speváckej i výrazovo-hereckej stránke podala veľmi presvedčivý výkon, kritika ocenila jej „krásny, zvonivý a pri tom jemný hlas a inteligentnú hru“ (Slovák, roč. 21, 01.11.1939, č. 225, s. 12). Známa hudobná publicistka Zdenka Bokesová napísala, že v Evertovej „máme vynikajúcu speváčku ojedinele krásne znejúceho hlasu, veľkého rozsahu, sýtej farby a vzácnej hudobnej a hereckej inteligencie.“ (Elán, roč. 10, november 1939, č. 3, s. 10). Táto inscenácia patrila k jedným z umelecky najhodnotnejším počinov opery SND počas vojnových sezón.

M. P. Musorgskij: Chovančina, 1939, plagát s obsadením, (Archív SND)

M. P. Musorgskij: Chovančina, 1939,
plagát s obsadením, (Archív SND)

 

Po menších úlohách v Plickovom Maliarovi Rainerovi a Háty v Predanej neveste spievala Suzuki v Madame Butterfly (1940), kde príjemne prekvapila krásnou farbou svojho altu a opäť preukázala vyspelú hlasovú techniku. Evertovej kultivovaný guľatý a nosný hlas a herecký prejav sa uplatnil aj v náročnej úlohe Amneris vo Verdiho Aide „… mala v sebe nielen kráľovninu povýšenosť a dôstojnosť, ale i úprimnú ženskosť, teplý hlas lásky a vášnivý timbre ženskej žiarlivosti, závisti a bolesti.“( Slovák, roč. 23, 06.05.1941, č. 103, s. 7). Pekným hlasovým prednesom a distingvovaným hereckým vypracovaním postavy, zodpovedajúcim predlohe zaujala v Bizetovej Carmen. Rovnako kvalitné výkony podávala aj v menších postavách ako Maddalena v Rigolettovi, Flora Bervoix v Traviate, Lucia v Sedliackej cti. Poslednou úlohou Evertovej v bola Kostelníčka v Janáčkovej Jej pastorkyni (1941).

L. Janáček: Jej pastorkyňa, Opera SND 1941, Jelizaveta Evertová (Kostolníčka Buryjovka), Marka Medvecká (Jenůfa), foto: Archív DÚ

L. Janáček: Jej pastorkyňa, Opera SND 1941,
Jelizaveta Evertová (Kostolníčka Buryjovka), Marka Medvecká (Jenůfa),
foto: Archív DÚ

Náš prvý tenorista Dr. Janko Blaho sa s Evertovou stretol na javisku v mnohých inscenáciách a neskôr na ňu spomínal ako na skvelú umelkyňu, ktorá „ako Carmen a Marfa v opere Chovančina fascinovala obecenstvo.“ (Zo skalického rínku, Tatran Bratislava, 1974, s. 185)

Evertová počas svojej umeleckej činnosti v Bratislave využívala každú príležitosť vystúpiť na koncertnom pódiu s individuálnym recitálom alebo aj s partnermi, napr. na jednom z  prvých koncertov v Redute (1941) spievala s tenoristom Rudolfom Petrákom. Inokedy s ňou spoluúčinkovali aj sóloví orchestrálni hráči (čelisti Emanuel Mysliveček a Šarlota Svobodová-Kovaríková), na klavíri ju zvyčajne sprevádzali Rudolf Macudziński alebo Silvia Macudzińská. Skladba programov bola štýlovo veľmi pestrá, nechýbala ani piesňová tvorba M. Schneidera-Trnavského alebo piesne menej známych skladateľov a vždy sa prezentovala ako vyspelá umelkyňa, technicky mimoriadne disponovaná. Výnimočne boli do programu koncertov zaradené okrem piesní aj operné árie, tieto koncerty boli tiež pozoruhodné, ako svedčí hodnotenie jedného zo zakladateľov slovenskej hudobnej kritiky Jána Strelca (Gardista, roč. 4, 15.10.1942, č. 236, s. 6):

z recenzie koncertu (Gardista, roč. 4, 15.10.1942, č. 236, s. 6)

z recenzie koncertu (Gardista, roč. 4, 15.10.1942, č. 236, s. 6)

Pred Vianocami v roku 1943 spievala sólový part v Beethovenovej 9. symfónii na koncerte orchestra Slovenského rozhlasu pod taktovkou jeho šéfa Krešimira Baranovića spolu Máriou Hubovou, Dr. Jankom Blahom a Borisom Jevtušenkom. Posledný koncert Evertovej na Slovensku sa uskutočnil vo februári 1944, opäť s pozitívnym hodnotením: „Jej hlasový fond má veľkú priebojnosť a rozsah, a keď ho usmerňuje technikou a intonačnou hlasovou kultúrou do patričného výrazového zamerania, jej úspech je presvedčivý.“ (Slovák, roč. 26, 10.02.1944, č. 33, s. 7.) S krajanom Borisom Jevtušenkom vystupovala na koncertoch operných árií aj mimo Bratislavy, v Nitre, či Banskej Bystrici.

Spolupracovala aj s rozhlasom, s Borisom Jevtušenkom spievala v rozhlasovom vysielaní napr. Dvořákove Biblické piesne, s huslistom a koncertným majstrom SND Georgom Aktardžijevom a pianistom Rudolfom Macudzińskim interpretovala ukážky z tvorby švédskych skladateľov. V roku 1943 spievala v rozhlase piesne E. H. Griega pri príležitosti 100. výročia narodenia skladateľa.

Nepoznáme dôvody, pre ktoré sa Evertová rozhodla aj napriek dosiahnutým úspechom odísť z javiska a venovať sa pedagogickej činnosti. Dnes už nie je veľa žijúcich pamätníkov tejto umelkyne, ale jedna sa predsa našla, dodnes činorodá popredná mezzosopranistka Nina Hazuchová nám poskytla vzácnu informáciu. Keď sa rozhodla ísť študovať spev, prvé lekcie spevu jej dávala práve Jelizaveta Evertová. Evertovci s dcérou bývali totiž v tom istom dome ako pani Nina s rodičmi a udržiavali vzájomné veľmi priateľské kontakty.

Jelizaveta Evertová, (1904-1985), foto: Archív DÚ

Jelizaveta Evertová,
(1904-1985),
foto: Archív DÚ

Od roku 1948 žila Evertová v San Franciscu v Kalifornii, avšak informácie o jej ďalšej činnosti a živote nie sú známe. V roku 1973 v newyorskom časopise Nové ruské slovo publikovala spomienky pod názvom Spievala som so Šaľapinom (“Я пела с Шаляпиным“, Новое русское слово, 1973, 11 февраля).

Pripravila: Elena Blahová-Martišová

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 13
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár