Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Jevgenij Nesterenko – svetový interpret Musorgského Borisa Godunova na scéne SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Moskovský rodák Jevgenij Nesterenko vyštudoval Leningradský inžiniersko-stavebný inštitút. Už počas štúdia začal brať súkromné hodiny u Marije Matvejevovej, avšak až na podnet speváčky Sofie Preobraženskej začal študovať na leningradskom konzervatóriu spev u Vasilija Lukanina, ktoré absolvoval v roku 1965. Súbežne účinkoval v Malom opernom divadle (1963 – 1967), kde debutoval ako knieža Gremin v Čajkovského Eugenovi Oneginovi. V roku 1967 získal laureátstvo na Medzinárodnej súťaži mladých spevákov v Sofii. Zároveň bol prijatý do operného súboru Divadla S. M. Kirova v Leningrade (1967 – 1971) a kritika si začala všímať a vyzdvihovať kvality mladého speváka. V roku 1970 získal prvú cenu na IV. medzinárodnej súťaži Petra Iľjiča Čajkovského, čo mu otvorilo v nasledujúcej sezóne dvere do Veľkého divadla v Moskve (1971 – 2002). Jevgenij Nesterenko, ktorý 8. januára t. r. oslavuje osemdesiatiny, účinkoval taktiež aj na javisku SND i na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie.

Jevgenij Nesterenko vynikal v ruských operách (Čajkovského René v Jolante, Gremin v Eugenovi Oneginovi, Musorgského Boris Godunov, Dosifej a Igor Chovanskij v Chovančine, Prokofievov Kutuzov v opere Vojna a mier) a v operách Verdiho (Zachariáš v Nabuccovi, Veľký inkvizitor a Filip II. v Donovi Carlosovi, Attila). K profilovým postavám patril Mefistofeles v Gounodovom Faustovi a Margaréte i v Boitovom Mefistofelovi. V Budapešti naštudoval Modrofúza v Bartókovom Modrofúzovom zámku, v Prahe vystúpil v úlohe Vodníka v Dvořákovej Rusalke. So súborom moskovského Veľkého divadla vystupoval v milánskej La Scale v roku 1973 ako Ruslan v Glinkovom Ruslanovi a Ľudmile, Gremin v Eugenovi Oneginovi a Borodinov Knieža Igor. Pohostinsky spieval v Budapešti, v Sofii, Varšave, Nice a Lodži. V roku 1975 absolvoval turné so súborom Veľkého divadla v newyorskej Metropolitnej opere ako Boris Godunov. Vo Viedenskej štátnej opere debutoval v postave Filipa vo Verdiho Donovi Carlosovi v roku 1975 a vystupoval tam až do roku 1993. Borisa Godunova stvárnil na mnohých svetových operných scénach, napr. v New Yorku, Varšave, Viedni, Buenos Aires, Washingtone, Aténach, Bonne, Budapešti, Paríži, Štokholme, Tallinne, Miláne, Tokiu, Hongkongu, Prahe.

Jevgenij Nesterenko,
zdroj: internet

Jevgenij Nesterenko sa venoval aj piesňovej tvorbe (Čajkovskij, Musorgskij, Rachmaninov, ľudové piesne a romance), vystupoval na koncertných pódiách. Je uznávaným interpretom basového partu Šostakovičovej XIV. symfónie. Dlhé roky pôsobil Jevgenij Nesterenko aj ako pedagóg. Začal už v roku 1967 na Leningradskom konzervatóriu, potom na moskovskom konzervatóriu P. I. Čajkovského (1975 až 1993, od r. 1981 profesor) a na Musikhochschule vo Viedni (1993 – 2003). Medzi jeho žiakov patril aj náš svetový basista Štefan Kocán. Pôsobil v porotách mnohých medzinárodných speváckych i iných hudobných súťažiach. Napísal celý rad článkov a publikácií, napr. knihu Premýšľanie o profesii (Рaзмышления о профессии, 1985), venovanej pamiatke svojich pedagógov Marije Matvejevovej a Vasilija Lukanina. V súčasnosti žije striedavo vo Viedni a Moskve.

Prvýkrát malo bratislavské obecenstvo príležitosť obdivovať spevácke majstrovstvo Jevgenija Nesterenka na pohostinskom vystúpení legendárneho Veľkého divadla z Moskvy v roku 1973, kde sa predstavil ako „spevák s prekrásnymi hĺbkami, suverénnej istoty a súčasne ľahkosti, navyše sympatických ľudských čŕt, s ktorými dokázal nadviazať kontakt medzi javiskom a neznámym publikom.“ (Hudobný život, roč. 5, 25. 6. 1973. č. 5, s. 3). Po árii z Borodinovej opery Knieža Igor (O дайте, дайте мне свободу) vďačné publikum odmenilo umelca dlhotrvajúcim potleskom. V roku 1978 sa v rámci Bratislavských hudobných slávností vystúpil s piesňovým recitálom v sieni Slovenskej filharmónie a na scéne SND v titulnej postave Musorgského Borisa Godunova. Na piesňovom recitáli presvedčil Nesterenko o svojej univerzálnosti obdivuhodnou interpretáciou náročného piesňového repertoáru z tvorby Šostakoviča a Musorgského. Do interpretácie vedel vložiť požiadavky skladieb a predviedol aj veľkú výrazovú škálu svojho hlasového potenciálu. Pozitívne hodnotila kritika aj Nesterenkovho Borisa: „Nesterenko potvrdil povesť, ktorá ho označovala za jedného z najlepších Borisov. Jeho sonórny a pritom obdivuhodne mäkký, teplý hlas sa v náročnom parte zaskvel v celej svojej obrovskej šírke: od jemných pián cez krásne znelú strednú polohu až po strhujúce vrcholy predchádzajúce miestami do parlanda a sýtych akcentov. Ale len miestami: Nesterenko buduje svoju kreáciu predovšetkým na kantiléne – a akej nádhernej!. Herecky je striedmy, viac introvertný, kladie dôraz na rodičovskú nehu – ale presvedčivo kreuje i miesta, kde sa prejavuje Borisova tvrdosť. Bol to nezabudnuteľný výkon.“ (Hudobný život, roč.10, 9. 10. 1978, č. 19, s. 4,-ra-).

M. P. Musorgskij: Boris Godunov, Opera SND, 1984,
Jevgenij Nesterenko (Boris Godunov),
foto: Anton Sládek

Postavu Borisa Godunova si Jevgenij Nesterenko zopakoval aj v roku 1984, kedy stvárnil i Filipa II. vo Verdiho opere Don Carlos. Kritika poznamenala: „Jevgenij Nesterenko je dnes azda najideálnejším predstaviteľom Godunova v celosvetových reláciách. Oproti veľkým ruským basistom minulosti (počnúc Pirogovom a končiac Petrovom) má tú výhodu, že hoci ide v šľapajách interpretačnej tradície svojich veľkých predchodcov (jej kontúry okrem spomínaných vytýčil i Šaľapin, Kipnis a plejáda bulharských basistov), tvorivo ju obohacuje výrazným osobnostným prínosom. Jeho Boris je aj veľkou kreáciou hereckou, v ktorej nemá miesto prehrávanie a vonkajškovosť; je to Boris introvert. Hrá telom, gestikou, mimikou, no predovšetkým hlasom. Hneď v korunovačnej scéne zaujme vnútorným nábojom a kultúrou prednesu, pokiaľ ide o volumen, kreuje túto scénu s rezervami V ďalších scénach potvrdzuje, že tam, kde si to žiada dramatická situácia, je schopný neohraničene stupňovať aj intenzitu a prieraznosť tónu. Na rozdiel od väčšiny spomínaných veľkých Borisov však nezaprie príslušnosť k odboru basso cantante. Tento fakt spolu s jeho speváckou inteligenciou dodávajú jeho interpretácii rozorvaného cára akúsi ušľachtilejšiu, ľudskejšiu a v konečnom dôsledku aj tragickejšiu dimenziu. Pri vytvorení dokonalej charakterovej štúdie kráľa Filipa II. z Verdiho opery postupoval spevák úplne opačne. Premysleným prepojením všetkých výrazových prostriedkov hereckých i vokálnych akcentoval črty majestátnosti, odmeranosti a tvrdosti vladára, s občasnými „výpadmi“ do priam starecky bezmocných polôh (finále autodafé, úvod veľkej árie). Racionálnosť a komplexnosť jeho výkonu však nijako nepotláčala prioritu a krásy speváckej kreácie, tvorenej na báze bezpečnej speváckej techniky, krásy materiálu jeho vyššieho basu a bohatosti vokálneho výrazu.“ (Hudobný život, roč. 16, 5. 11. 1984, č. 21, s. 8).

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 26
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár