Dnes je: nedeľa, 19. 11. 2017, meniny má: Alžbeta , zajtra: Félix

Jolana Fogašová: Každé predstavenie je pre mňa katarziou a hľadaním dokonalosti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Slovenská sopranistka Jolana Fogašová má za sebou ďalšiu zaujímavú sezónu, počas ktorej sa predstavila na domácich aj zahraničných operných scénach. V rozhovore pre Opera Slovakia ju zrekapitulovala celú, pospomínala na svoje ostatné operné produkcie, prezradila, prečo prešla z mezzosopránového do sopránového odboru, ale aj ako vníma súčasné operné divadlo a kde strávi tohtoročný Štedrý deň. Pracovné leto zavŕši účinkovaním na benefičnom koncerte Operné gala v Kežmarku v produkcii Opera Slovakia (viac info TU…).

Aká bola vaša operná sezóna 2016/2017?

Mám za sebou náročnú sezónu. Účinkovala som aj vo viacerých nových produkciách. Hneď na začiatku to bola Tosca v banskobystrickej Štátnej opere v réžii Martina Hubu, v decembri a januári som bola v Aténach, kde som stvárnila Elsu Brabantskú vo Wagnerovom Lohengrinovi a v máji Salome v Catanii. Medzitým som samozrejme účinkovala v repertoárových inscenáciách či už doma alebo v zahraničí a zároveň aj odspievala niekoľko koncertov.

V Teatro Massimo Bellini v Catanii to bola vaša druhá Salome, pretože ste ju predtým veľmi úspešne stvárnili aj na javisku Opery SND. V čom bola iná? (pozn- red.: Rozhovor s Jolanou Fogašovou o práci na bratislavskej inscenácii Salome sme priniesli TU…)

Keď som po prvýkrát stvárňovala Salome v Bratislave, spolu s nemeckým režisérom Hansom-Joachimom Ruckhäberlem sme počas dlhého skúšobného procesu hľadali skutočnú podstatu tejto postavy, jej charakter aj dôvody, ktoré ju posunuli až k samotnému želaniu „túžbe vlastniť a pobozkať sťatú hlavu Jána Krstiteľa“. Salome takmer dve hodiny nezíde z javiska, je teda spevácky, herecky aj fyzicky neskutočne náročná. Už pri príprave bratislavskej inscenácie som sa musela hlboko ponoriť do jej psychologickej kresby a vnútorne sa s ňou zžiť a tak keď som odlietala do Catanie, mala som Salome už zažitú. Samozrejme, že do tejto mojej interpretačnej predstavy režisér zasiahne charakterom svojej novej inscenácie a koncepcie, pričom ju môže posunúť aj inam, alebo ju nechá žiť svojím vnútorným životom a dotvorí napríklad len prostredie, lenže speváčka musí postavu dokonale poznať, aby s rôznymi režijnými koncepciami mohla pracovať. Samozrejme, že som bola zvedavá, aká bude koncipovaná réžia v Catanii, akí budú noví kolegovia a ako to medzi nami bude na javisku fungovať. Režisér Pier Luigi Pizzi je veľká osobnosť nielen talianskej, ale aj svetovej opernej réžie, a keďže sme už pred niekoľkými rokmi spolupracovali v Taliansku na Weberovej inscenácii Euryante, veľmi som sa tešila, pretože sme si ľudsky aj umelecky rozumeli. Aj napriek tomu, že už uplynulo niekoľko rokov, obom nám to pripadalo, ako keby sme sa videli včera. Stalo sa presne to, čo som očakávala. Pier Luigi je operný režijný mág, s vlastným rukopisom a pritom dokonale rešpektujúci samotné dielo a autora, vyhýbajúci sa vulgarite a lacnej prvoplánovej popularite. Bola to veľmi krásna spolupráca.

Günter Neuhold, Jolana Fogašová a Pier Luigi Pizzi
počas skúšky Straussovej opery Salome v Teatro Massimo Bellini v Catanii, 2017,
foto: súkr. archív Jolany Fogašovej

R. Strauss: Salome, Teatro Massimo Bellini, Catania, 2017,
Jolana Fogašová (Salome), Karl Michael Heim (Narraboth),
foto: Giacomo Orlando

Bratislavská inscenácia Salome už nie je v repertoári SND, nie je vám za ňou tak trochu ľúto?

Paradoxne som bola jednou z posledných, kto sa dozvedel o tom, že sa definitívne sťahuje z repertoáru. Je mi nesmierne ľúto, že je preč. Pôvodný zámer vedenia SND bolo ju len odložiť na jednu sezónu a vrátiť späť. Mala výbornú návštevnosť a ohlasy aj u publika. Bola to mimoriadne kvalitná produkcia, myslím si, že SND si ju malo ponechať v repertoári ako „čerešničku na torte“.

Účinkujete prevažne v zahraničí, ale v ostatnom období vás diváci mohli častejšie uvidieť okrem SND aj na javisku banskobystrickej Štátnej opery a to napríklad v Donizettiho opere Maria Stuarda v réžii svetoznámeho Gianfranca de Bosia, v ktorej stvárňujete Elisabettu, ale aj v Pucciniho Tosce v réžii Martina Hubu. Ako sa vám v Banskej Bystrici pracuje?

Keď ma riaditeľ banskobystrickej opery oslovil na túto spoluprácu, veľmi rada som ju prijala a podarilo sa mi ju celkom dobre zaradiť do svojho pracovného kalendára. Priznám sa, že som sa do Banskej Bystrice tešila, pretože ma, pravdu povediac, akosi míňala. Síce ma viackrát pozývali, ale časovo mi to niekoľko rokov vôbec nevychádzalo. Hudobne toto dielo naštudoval Igor Bula a režisérom bol Gianfranco de Bosio. Patrí k velikánom svetovej opernej réžie a jeho osobnostný vklad do tejto inscenácie bol obrovský. Veľmi mu záležalo na psychologickom precítení všetkých postáv. Navonok mu nešlo o veľké gestá, ani behanie po javisku a expresívnosť v pohybe, ale o vnútornú silnú expresiu. Dokázal divadelne vytvoriť extrémne vypäté situácie, kde sa napätie na javisku dalo doslova krájať. Začiatkom uplynulej sezóny sme v BB s talianskym dirigentom Fabiom Matrangelom a režisérom Martinom Hubom pripravili Pucciniho Toscu a podľa všetkého sa do Banskej Bystrice opäť vrátim budúcu sezónu do plánovanej inscenácie Ponchielliho Giocondy. Verím, že sa mi to podarí časovo zladiť. Rada sa do Banskej Bystrice vraciam, pretože sa tam pracuje s vysokým profesionálnym nasadením, či už v rámci skúšok alebo predstavení. Sú tam veľmi milí ľudia. Je to síce menšie divadlo, ale keďže je slovenské, cítim sa v ňom ako doma. Vnímam tam istú vnútornú pohodu a kľud oproti veľkým divadlám, v ktorých je príliš veľa psychických tlakov.

G. Donizetti: Maria Stuarda, Štátna opera v Banskej Bystrici, 2015,
Zoltán Vongrey (Lord Guglielmo Cecil), J. Fogašová (Elisabetta), Ivan Zvarík (Giorgio Talbot),
foto: Jozef Lomnický

G. Puccini: Tosca, Štátna opera Banská Bystrica, 2016,
Šimon Svitok (Scarpia), Paolo Lardizzone (Cavaradossi), Jolana Fogašová (Tosca),
foto: Jozef Lomnický

Z vašich zaujímavých spoluprác by sme mohli pre čitateľov Opera Slovakia pripomenúť aj účinkovanie v Pekingu, kde ste stvárnili Carmen (viac info TU…) ako aj Cudziu kňažnú v Rusalke (viac info TU…). Ako si spomínate na tieto produkcie?

V Pekingu som zažila ďalšiu veľmi zaujímavú prácu na dvoch operných tituloch. Účinkovala som na scéne Veľkej Národnej Opery v Pekingu v modernom umeleckom komplexe „Modrá perla“. Prvýkrát som tam išla predsa len so zmiešanými pocitmi, aj keď talianski kolegovia mi hovorili, že je tam vysoká profesionálna úroveň, najmä po organizačnej a umeleckej stránke, a mali pravdu. Stačí sa pozrieť na program a mená špičkových umelcov, ktorí v Modrej perle pravidelne účinkujú. Odspievala som tam predstavenia Carmen. O rok ma volali aj na ďalšie, ale musela som ich odrieknuť, keďže mi to môj pracovný kalendár už nedovoľoval. Až o dva roky neskôr som tam opäť spievala Carmen. Bola to inscenácia americkej režisérky Francescy Zambello s typicky španielskym koloritom a mali sme pocit, že sme naozaj v Seville, alebo niekde v španielskych horách. Táto Carmen bola plná energie, temperamentu, pohybu – veľmi rada na ňu spomínam. Môjho javiskového partnera Dona Josého spieval vynikajúci taliansky tenorista Rubens Pelizzari. Vedenie Modrej perly ma oslovilo aj na stvárnenie Cudzej kňažnej v prvom uvedení Rusalky v Číne, na ktoré som letela do Pekingu aj s rodinou. Dielo zinscenoval Hugo de Anna, v súčasnosti jednotka v opernej réžii a opäť sa mi potvrdilo, že takýto velikáni sú aj fantastickí ľudia. Majú neuveriteľnú charizmu, prirodzenú autoritu a pritom sú veľmi milí. Na tejto produkcii pracovali viacerí Slováci, dirigoval Rastislav Štúr, princa spieval Peter Berger, asistentkou réžie bola Lenka Horinková a zbormajstrom Bronislav Procházka z Národního divadla v Prahe.

A. Dvořák: Rusalka, Veľká Národná Opera Peking, 2016,
klaňačka po premiére

Dinara Alieva, Hugo de Ana, Jolana Fogašová a Rastislav Štúr
na scéne Veľkej Národnej Opery v Pekingu pri produkcii Dvořákovej opery Rusalka, 2016,
foto: súkr. archív Jolany Fogašovej

G. Bizet: Carmen, Veľká Národná Opera Peking, 2013,
Jolana Fogašová (Carmen),
foto: Veľká Národná Opera Peking

Prejdime k ďalšiemu z vašich minulosezónnych hosťovaní. V Grécku ste uplynulú sezónu stvárnili Elsu vo Wagnerovom Lohengrinovi. Túto postavu ste po prvýkrát stvárnili na javisku Opery SND a získali za ňu aj priazeň opernej kritiky ako aj cenu Literárneho fondu. Aký bol Lohengrin v Aténach?

Lohengrin je opera, ktorá je pre mňa jednou z Wagnerových najkrajších a najsenzitívnejších opier, pretože vnútorný konflikt Lohengrina, ako aj celého prostredia diela je neuveriteľný a poukazuje na duchovnú stránku človeka, ktorá sa v dnešnom materiálnom svete odsúva do úzadia. Som veľmi rada, že sa Lohengrin hrá, pretože ľudia sa môžu prostredníctvom tohto diela aspoň trošku zamyslieť nad tým, že to, čo vidíme a vlastníme, zďaleka nie je tak podstatné, ale predovšetkým náš duchovný svet je tým najdôležitejším. Ľudia chodia na Lohengrina veľmi radi a ak sa zinscenuje s citom a nepotlačia sa v ňom jeho silné idey, publikum ho vníma veľmi intenzívne. Bratislavská inscenácia mala veľmi dobrý ohlas. V Aténach mal Lohengrin obrovský úspech. Hudobne ho naštudoval Myron Michalidis a režíroval Antony McDonald. Nebola to celkom tradičná inscenácia, bola však veľmi sugestívna s veľkou výpravou a vynikajúcim osvetlením, krásnymi kostýmami. Hoci obsahovala modernejšie prvky, bola v nej aj labuť, ktorá v Bratislave paradoxne chýbala. Mala som vynikajúcich kolegov, napr. tenorista Peter Wedd odspieval v jednom obsadení a naozaj výborne všetky predstavenia. Počas skúšobného procesu bola atmosféra natoľko tvorivá, že nás všetkých doslova pohltila, a tešili sme sa na každé jedno predstavenie. Zo všetkých zúčastnených, či už z technických alebo umeleckých zložiek, som pri poslednom predstavení cítila veľkú nostalgiu. Vedenie Gréckej národnej opery zvažuje, či by sa táto inscenácia nemohla hrať opäť o približne dva roky, takže uvidíme, možno sa s Lohengrinom v tejto konkrétnej podobe ešte stretnem.

R. Wagner: Lohengrin, Greek National Opera, 2017,
Jolana Fogašová (Elsa Brabantská), Peter Wedd (Lohengrin),
foto: Greek National Opera

Inklinujete skôr ku tradičnejším réžiám? Trend režijného divadla je tu už dlhšie. Ako to vnímate? Zvykli ste si na čoraz odvážnejšie inscenácie operných diel?

Neinklinujem čisto ku tradičným réžiám. Myslím si, že tie celkom tradičné boli pre mňa ako interpretku zväzujúce a častokrát až príliš statické, boli aj dosť jednotvárne či už vo výrazových prostriedkoch, kostýmoch a pod. Na druhej strane súčasná „moderná“ réžia vystupňovala svoje výrazové prostriedky až do extrému, ktorý dielo často podstatne zmení a niekedy doslova až degraduje. Ja sa cítim najlepšie v réžii, ktorá rešpektuje autorov diela, teda hudbu, libreto aj charaktery postáv a zároveň aj prináša čosi originálne a jedinečné. Každé inscenovanie diela prináša veľké možnosti originality, keďže do neho prinesú svoj osobnostný vklad inscenátori aj interpreti. Samozrejme, že na to treba kvalitných profesionálov a inteligentných ľudí. Nemusíme sa upínať ani na tradičnú, ani na modernú réžiu. V opernom divadle je zároveň dôležitá komplexnosť, aby nad dielom nedominovala len hudba, alebo len divadlo, ale aby mal divák komplexný zážitok zo všetkého vrátane osobitosti inscenátorov a interpretov. Hovorí sa, že opera je v prvom rade hudobné dielo, ale je to aj javiskové umenie. Dnes ju potrebujeme priblížiť súčasnému divákovi, nemôže logicky zaujať len tým, na čo boli zvyknuté predošlé generácie, pred ktoré sa operní umelci častokrát len postavili a s veľkými gestami oblečení v dobových kostýmoch pateticky odspievali árie. Videla som aj také inscenácie a myslím si, že v týchto prípadoch sa mohlo operné dielo uviesť radšej koncertne. Nechcem rozdeľovať réžiu na tradičnú či modernú, ale aby som konkrétnejšie odpovedala na vašu otázku, tak som klasik práve v zachovaní podstaty diela a charakterov postáv a to ostatné je na súčasnom inteligentnom a logickom javiskovom stvárnení. Nemám rada, ak operné dielo doslova zneužije inscenátor na prezentáciu samého seba, alebo akýchsi pseudooriginálnych nálad prezentujúcich, ako bombastický prínos do opery v snahe ju aktualizovať dnešnému publiku. To je omyl. Opera je tu s nami už viac ako 500 rokov a bude tu žiť svojím životom aj naďalej. Netreba podceňovať jej emocionálnu silu, význam, jej výpoveď, ktorá je aktuálna v každej dobe a už vôbec ju netreba modernizovať na úkor jej samotnej podstaty. V súčasnosti nastupuje trend prikláňať sa k retroklasickým réžiám a dokonca k oživovaniu starých úspešných inscenácií. Úspech takýchto produkcií však záleží od konkrétneho spracovania, interprétov a samotného diela.

Začínali ste ako mezzosopranistka a plynule ste prešli do dramatického sopránu. Zaujímalo by ma, ako nastala táto zmena a ako vnímate vývoj svojho hlasu z pohľadu interpretky.

Už keď som začínala spievať, mala som rozsah vyše troch oktáv a na Vysokej škole múzických umení sa ma v treťom ročníku pani profesorka Stracenská opýtala, či chcem isť cestou dramatického sopránu, alebo mezzosopránu. Na prvý pohľad je to zvláštna otázka, v skutočnosti však nie, je totiž len veľmi malý rozdiel medzi dramatickým sopránom a vysokým mezzosopránom. S odstupom času som jej veľmi vďačná, pretože mi dala už vtedy možnosť rozdiskutovať tému vývinu a smerovania môjho hlasu. V tom čase mal môj rozsah ťažisko v mezzosopránovej polohe, ale výšky tam tiež boli, takže som sa musela rozhodnúť, či ich využijem a začnem sa profilovať ako dramatický soprán, alebo zostanem pri mezzosopráne, naštudujem si niektoré postavy a rozhodnem sa až neskôr na základe toho, kam sa bude môj hlas po technickej stránke uberať. Po viacerých úvahách sme sa s pani profesorkou zhodli na tom, že pokúšať sa o dramatický soprán hneď vtedy, by znamenalo začať s lyrickým repertoárom, pretože ako 22-ročná speváčka som samozrejme nemohla spievať hneď napríklad Toscu, či iné dramatické postavy. K tomuto ťažiskovému repertoáru sa každá speváčka musí skúsenosťou a prirodzeným vývojom dopracovať. Pre môj typ hlasu by nebolo vhodné uskutočniť to cez lyrický repertoár sopránu, ale práve cez postavy vysokého mezzosopránu. Využila som v ňom celý svoj rozsah na rozdiel od postáv lyrického sopránu, ktoré sú napísané v celkom iných hlasových polohách. Prešla som v začiatkoch od Rossiniho (Rosina, Cenerentola, Fiorila) cez Donizettiho (Ernestina), Mozarta (Dorabella, Ramiro, Cherubino, Donna Elvira) až po Verdiho (Fenena, Maddalena) a neskôr k mnohým dramatickým mezzosopránovým postavám (Amneris, Eboli atď….). Zaujímavé u mňa bolo to, že všetci profesionáli ma vnímali celkom určite ako mezzosoprán až po moment, kedy som na javisku zaspievala bez problémov trojčiarkové C, vtedy mi hneď všetci začali tvrdiť, že som dramatický soprán. Po istých skúsenostiach som začala spievať postavy takzvaného „zwischenfachu“, teda postavy, ktoré môžu spievať vysoké mezzosoprány, ale zároveň aj dramatické soprány. Takýchto „kombinovaných“ postáv je v operných dielach celkom dosť. Bolo to akési medziobdobie, kedy som z tohto repertoáru spievala napr.: Santuzzu, Judithu, Janu z Arcu, Venušu, Elisabettu, Lišiaka, Cherubene, Marina Mnischek atď. Skúsenosťami a neustálou prácou na technike, ktorá je nesmierne dôležitá, som sa dopracovala až k dramatickému sopránu, ktorý spievam už takmer 13 rokov. Kráčala som pomyselnou cestou, ktorá bola a je pre môj hlas prirodzená a vďaka tomu sa v dramatickom sopráne cítim výborne, takže s odstupom času rozhodnutie začínať ako mezzosopranistka vnímam ako veľmi správne. Takáto „premena opernej speváčky“ je pomerne zriedkavá, ale rozhodne nie som jediná, ktorá takto vystriedala hlasový obor, napríklad aj Violetta Urmana a mnohé iné renomované speváčky prešli z mezzo do dramatického sopránu. Z mezzosopránového oboru som si v repertoári dodnes ponechala iba moju srdcovku – Carmen (v podstate aj Carmen môžu spievať dramatické soprány) a Ježibabu z Rusalky – ale tú spievam iba ako dvojrolu s Cudzou kňažnou. Inak interpretujem najmä postavy dramatického sopránu ako Tosca, Lady Macbeth, Manon Lescaut, Abigail, Salome, Elsa von Brabant, Lucrecia Borgia, Lucrezia Contarini, Cudzia kňažná atď .

G. Bizet: Carmen, Opera SND,
Jolana Fogašová (Carmen),
foto: Alena Klenková

Łukasz Borowicz, Jolana Fogašová, Piotr Beczala, Maria Kobielska a Štefan Kocán
po predstavení Dvořákovej opery Rusalka v Národnom divadle Praha, 2017,
foto: FB Jolana Fogašová

Ako sama hovoríte, ustrážiť si svoj prirodzený vývoj hlasu je veľmi náročné, vyžaduje si správne rozhodnutia nielen pri jeho počiatočnom formovaní, ale aj v praxi. Ste speváčka dlhé roky na voľnej nohe a pôsobíte prevažne v zahraničí. Dá sa vybudovaný hlas udržať v tvrdej konkurencii? Necítite v silnom komerčnom prostredí silný tlak zo strany divadiel, producentov a agentov na vybočenie z vášho hlasového odboru?

Ten tlak je naozaj obrovský, ale všetko v konečnom dôsledku závisí od mojich rozhodnutí. S mnohými agentúrami som rozviazala spoluprácu, pretože ma tlačili do čohosi, čo by v tom čase z hľadiska môjho hlasového vývoja nebolo správne. Samozrejme, veľkú úlohu zohrávajú aj finančné záležitosti, pretože každá agentúra s ktorou spolupracujem má provízie z mojich honorárov a už v čase, kedy som spievala zwischenfach, sa ma snažili prehovoriť na postavy čisto dramatického sopránu. Nezobrala som ich. Ustrážiť si vhodnosť repertoáru je o vnútornej inteligencii každého speváka. V priebehu mojej 25-ročnej kariéry som odmietla veľa lákavých ponúk v prestížnych operných domoch a neľutujem. Bola to aj finančná strata, ale v konečnom dôsledku je to vždy len krátkodobé, pretože neskôr prišla iná a vhodná ponuka. Dôležitý je profesionálny cit a zdravý rozum každého speváka, aby nepodľahol tlaku agentúr a vedení operných divadiel, či svojho vnútorného ega a svoj hlas si ustrážil. Stretávam sa bohužiaľ často so spevákmi, ktorí tlakom agentúr, či lákavým ponukám podľahnú a po pár rokoch kariéry majú vážne hlasové problémy a musia prestať spievať. Iní speváci, náročnosť oboru či hlasové problémy krátkozrako riešia tak, že si pichajú dokonca steroidy. Katastrofa. Vlastne si aj vedome kvôli kariére ublížia a potom sa veľmi čudujú ako to, že už nevládzu spievať, majú uzlíky na hlasivkách a veľké zdravotné problémy. Jednoducho to celé nezvládnu. Mnohí z nich si to ani nedokážu priznať. Je veľmi jednoduché začínajúcemu talentovanému umelcovi zažiariť ako hviezda, ale je nesmierne ťažké tou hviezdou aj zostať a profesionálne sa obhájiť. Takých umelcov je veľmi málo, u nás, aj v zahraničí. S odstupom času si veľmi vážim operných spevákov, ktorí rokmi zrejú ako dobré víno, technickou dokonalosťou sa dopracujú k najnáročnejším postavám svojho oboru a dlhé roky ich dokážu potom výborne interpretovať, to je naozajstné umenie a aj neskutočná drina. U nás napríklad Peter Mikuláš, skláňam sa pred jeho umením.

Aká bude vaša budúca sezóna? Čo vám najbližšie pribudne v repertoári? Čo vysnívané postavy?

Spievam postavy, ktoré som túžila spievať, veľa profesionálnych snov sa mi splnilo. Veľmi sa teším na novú produkciu Toscy, ktorú budem spievať v Teatro Comunale di Bologna v hudobnom naštudovaní Aziza Shokhakimova a v réžii Daniele Abbada v decembri 2017. Posledné predstavenie tam budem mať 23. decembra, takže to vyzerá tak, že na Štedrý deň budem aj so svojou rodinou v lietadle na ceste z Bologne do Viedne a hneď do Bratislavy. Uvidíme teda, či nám Ježiško stihne priniesť stromček (smiech). Potom ma čaká Gioconda v Banskej Bystrici a aj nová inscenácia Toscy v Bratislave, ktorú uvedieme v júni 2018 v novej budove SND. Spievala som Toscu aj v predošlej nádhernej inscenácii pána Miroslava Fischera, bohužiaľ len posledné dve predstavenia. Mám ešte rozpracované ponuky na Salome, Manon Lescaut a Andrea Cheniere v Taliansku, ale tie sú v jednaní, takže ich nebudem konkretizovať.

A. Dvořák: Rusalka, Otáčavé hľadisko v Českom Krumlove,
J. Fogašová (Cudzia kňažná), M. Kobielska (Rusalka), Š. Kocán (Vodník), A. Briscein (Princ),
foto: Michal Siroň

Leto je pre vás pracovné, kde všade ste účinkovali a čo vás ešte len čaká?

Toto leto mám celé pracovné. Najskôr festival v Maďarsku v Šoproni, kde som spievala Abigail v košickej inscenácii Nabucca, potom festival v Regensburgu Amneris v Aide a už štvrtú sezónu stvárňujem dvojrolu Cudzej kňažnej a Ježibaby v Dvořákovej Rusalke v Českom Krumlove. Je to veľmi krásna inscenácia v réžii Jiřího Heřmana, ktorá má svoju neopakovateľnú atmosféru. Spievať Rusalku v záhrade Krumlovského zámku pod tristoročnými dubmi je veľký zážitok nielen pre publikum, ale aj pre nás umelcov. Spolu so Štefanom Kocánom a Alešom Brisceinom sa tam radi vraciame. S režisérom J. Heřmanom som sa stretla v podobnej inscenácii v pražskom Národnom divadle, kde od roku 2009 dodnes spievam dvojrolu Cudzej kňažnej s Ježibabou. Leto uzavriem koncertom Operné gala v Kežmarku s kolegami Dušanom Šimom, Borisom Prýglom a klaviristkou Júliou Grejtákovou. Začiatkom sezóny spievam na tradičnom koncerte Hoj, vlasť moja v Nitre (jednu ľudovú pieseň aj so staršou dcérkou Alinkou).

Ste matkou dvoch dcérok, manžel je hudobník. Cítite vplyv rodinného umeleckého prostredia na vašich deťoch?

Samozrejme áno. Hudba je absolútnou súčasťou nášho života a dcérky ju milujú. Chodia často na skúšky do divadla, aj na predstavenia. Pravidelne so mnou cestujú na produkcie do zahraničia. Je to veľmi náročné, ale najlepšie nám je, keď sme spolu. Alja Elissa má deväť rokov, od minulého roka chodí na ZUŠ, na spev, klavír ale aj výtvarku. Už so mnou účinkovala na viacerých koncertoch, naposledy na Predvianočnom koncerte u nás v Rači. Spievala Mozartovu Uspávanku so mnou, doprevádzal orchester ZUŠ Vrbenského. Baví ju to, ale ona aj prekrásne kreslí. Zara Bianka má len štyri a pol roka, tiež pekne spieva a tancuje. Hudobný talent celkom isto majú, ale nech si v živote sami vyberú čo ich urobí šťastnými. Možno to bude hudba a možno vôbec nie…

Jolana Fogašová so svojimi dcérkami a Pier Luigi Pizzi,
počas skúšky Straussovej opery Salome v Teatro Massimo Bellini v Catanii, 2017,
foto: súkr. archív Jolany Fogašovej

Čo pre vás znamená vaše povolanie, spev?

Každé predstavenie, každý koncert, umelecký výkon je pre mňa katarziou a spev neustálym hľadaním dokonalosti. Operný spev nie je nikdy rutina a nesmie byť. Aj v produkciách, ktoré sa rodia ťažšie, musí byť cítiť určitá energia a duch dokonalosti. Tak ako nám to odkázal sám autor.

Ďakujem za rozhovor

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Jolana Fogašová

Jolana Fogašová

Operný spev študovala na Konzervatóriu v Bratislave (1986 – 1990) a na Vysokej škole múzických umení pod vedením profesorky Viktórie Stracenskej (1990 – 1994), kde v roku 2009 obhájila aj doktorát. Dlhší čas spolupracovala s mníchovským vokálnym pedagógom prof. J. Loiblom. Zúčastnila sa na interpretačných kurzoch v talianskej Siene u Carla Bergonziho. Získala štipendium Klubu priateľov Viedenskej štátnej opery, je finalistkou Medzinárodnej speváckej súťaže Luciana Pavarottiho. Od roku 1992 pôsobí ako stály hosť Opery Slovenského národného divadla v Bratislave. V tom istom roku začala ako mezzosopranistka svoju úspešnú medzinárodnú kariéru. Hlasové dispozície Jolany Fogašovej logicky nasmerovali jej repertoár v ďalších rokoch k dramatickému sopránovému odboru. Operný repertoár Jolany Fogašovej sa v posledných sezónach zameriava na postavy odboru „soprano spinto d´agilita“: Tosca, Manon Lescaut, Eglantine (Euryanta), Lucrezia Contarini (Dvaja Foscariovci), Abigail (Nabucco), Salome, Jana z Arcu (Panna Orleánska), Elza (Lohengrin), Elisabetta (Maria Stuarda), Judit (Hrad kniežaťa Modrofúza), Santuzza (Sedliacka česť), Venuša (Tannhäuser), Marina Mnišek (Boris Godunov), Cudzia kňažná (Rusalka), Lišiak (Príhody líšky Bystroušky) či Kristina (Vec Makropulos). Poslednú z menovaných úloh spievala v produkcii milánskeho Teatro alla Scala a tiež Teatro Maggio Musicale vo Florencii pod taktovkou Zubina Mehtu. Na scéne Opery SND účinkovala a účinkuje v úlohách Carmen, Tosca, Manon Lescaut, Salome, Elza von Brabant (Lohengrin), Abigail (Nabucco), Santuzza (Sedliacka česť) a mnohých ďalších. V decembri roku 2012 spievala koncert po boku svetoznámeho tenoristu Josého Carrerasa.

Na svojich operných a koncertných vystúpeniach spolupracovala s vynikajúcimi dirigentmi: Z. Mehta, F. Luisi, P. Boulez, L. Hager, J. Latham-Koenig, J. Svetlanov, N. Bareza, Z. Guoyong, M. Letonja, E. Villaume, O. Kazushi, E. de Waart, F. Haider, J. Mercier, J. Kovács, J. Bělohlávek, I. Fischer, M. Venzago, S. A. Reck , J. Fiore, O. Lenárd, S. Lano, A. Eschwé, R. Štúr, L. Langrée, G. Korsten, H. Wolf, B. Gregor, A. Ligeti a ďalší.

Spolupracovala s režisérmi : H. De Ana, L. Ronconi, P.L. Pizzi, G. De Bosio, W. Friedkin, F. Zambello, N. Joel, S. Medcalf, P. Curran, M. Schweigkofler, H.J. Ruckhäberle, B. Kriška, M. Fischer, J. Bednárik, M. Chudovský, V. Věžník, J. Nekvasil, J. Heřman atď…

Účinkovala s mnohými významnými orchestrami: Wiener Philharmoniker, Wiener Symphoniker, Münchner Philharmoniker, Orchestre Philharmonique de Radio France, Suisse Romande, Orchestra Sinfonica dell’ Accademia Nazionale di Santa Cecilia, Orchestre Teatro Comunale di Bologna, Orchestra del Maggio Musicale Fiorentino, Orchestre Philharmonique de Strasbourg, MDR Sinfonieorchester, Slovenská filharmónia, Matáv Hungarian Symphony Orchestra, Orquestra Sinfónica Portuguesa, Mozarteum Orchester Salzburg, Orchestre National Bordeaux-Aquitaine, Hungarian Radio Symphony Orchestra, Hessische Rundfunk Orchester, Nord Nederlands Orchestra, Orchestre National ďȊle de France, Düsseldorfer Symphoniker, Orchestra del Teatro Verdi Trieste, Istanbul State Symphony Orchestra, Orchestre de Picardie a inými. Vo svojom koncertnom repertoári má diela J. S. Bacha, J. B. Pergolesiho, J. Haydna, W. A. Mozarta, L. van Beethovena, G. Verdiho, A. Brucknera, G. Mahlera, A. Dvořáka, F. Mendelssohna-Bartholdyho, A. Skrjabina, Z. Kodálya, L. Janáčka, B. Martinů, L. Nona, K. Pendereckého, I. Stravinského a ďalších.

Hosťovala v štátoch: Argentína (Buenos Aires), Belgicko (Brusel, Brugges), Česká republika (Praha, Brno, Český Krumlov), Čína (Peking), Grécko (Atény), Francúzsko (Paríž, Lille, Bordeaux, Štrasburg, Montpellier), Holandsko (Amsterdam, Haag, Leeuwarden, Drachten, Groningen), Chorvátsko (Split), Japonsko (Tokio), Litva (Vilnius),  Lotyšsko (Riga), Maďarsko (Budapešť, Miškovec, Šoproň), Nemecko (Berlín, Düsseldorf, Mníchov, Kolín, Lipsko, Frankfurt, Bamberg, Halle, Furth), Portugalsko (Lisabon), Rakúsko (Viedeň, Bregenz, Salzburg, Linz, Graz, Krems, Lilienfeldt), Španielsko (Cuenca), Švajčiarsko (Bern, Ženeva, Zürich, Lousanne, Basel), Taliansko (Miláno, Rím, Bologna, Firenze, Neapol, Trieste, Cagliari, Catania, Brescia, Arona), Turecko (Istanbul) atď.

www.jolanafogasova.sk

This slideshow requires JavaScript.

video

 

 

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply