Dnes je: pondelok, 23. 7. 2018, meniny má: Oľga, zajtra: Vladimír

Jozef Ábel – všestranný spevák a milovník života

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
16. augusta 1941 sa narodil v Piešťanoch tenorista Jozef Ábel, ktorý v tomto roku oslavuje 75. narodeniny. Spev študoval na bratislavskom Štátnom konzervatóriu u Imricha Gála a Štefana Hozu (1960 – 1963) a na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne (1963 – 1967, prof. Vlasta Linhartová). V roku 1968 sa stal absolútnym víťazom tretieho ročníka Medzinárodnej speváckej súťaži Antonína Dvořáka v Karlových Varoch. Profesionálne pôsobenie začal v opere Štátneho divadla v Ostrave (1966 – 1982), v rokoch 1982 – 2004 bol sólistom operného súboru Slovenského národného divadla.

V Štátnom divadle v Ostrave (v súčasnosti Národní divadlo moravskoslezské) vystriedal na šéfovskom poste Zdeňka Košlera v roku 1966 šéfdirigent Štátnej filharmónie Jiří Pinkas. Pinkas sa so svojím inscenačným tímom režisérov Iljom Hylasom a Miloslavom Nekvasilom podieľal na niekoľkých kvalitných inscenáciách. Čerstvý absolvent brnianskej JAMU Jozef Ábel dostal príležitosť spolupracovať s vynikajúcimi umeleckými osobnosťami, ktoré mali veľký vplyv na jeho umelecký rast. Pinkasovým asistentom bol mladý dirigent Václav Návrat a v roku 1979 ho nahradil i vo funkcii šéfa opery. Ábel sa uplatnil nielen v lyrickom, ale i v spintovom odbore, naštudoval široký repertoár a svojím lyrickým hlasom nadchýnal publikum. Po Osliarovi (Orff: Chytračka, v SND sa opera uvádzala pod názvom Múdra žena) a Cassiovi vo Verdiho Othellovi (1967), vytvoril Speváka z opery R. Straussa Ružový gavalier (dirigent Jiří Pinkas, réžia Ilja Hylas,1967). V svetovej klasike dominovala talianska opera: Gróf Almaviva (Rossini: Barbier zo Sevilly, 1967), Basilio (Mozart: Figarova svadba, 1968), Des Grieux (Puccini: Massenet: Manon, 1969), Hoffmann (Offenbach: Hofmannove poviedky, 1970), Lindoro (Rossini: Talianka v Alžíri,1971), Peppe (Leoncavallo: Komedianti, 1972), Ernesto (Donizetti: Don Pasquale, 1972), Belmonte (Mozart: Únos zo serailu, 1973). Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly, 1974), Faust (Gounod: Faust a Margaréta, 1975), Vojvoda z Mantovy (Verdi: Rigoletto, 1975), Rudolf (Puccini: Bohéma, 1976), Alfréd (Verdi: Traviata, 1977), Cavaradossi (Puccini: Tosca, 1979), Verdi: Don Carlos (1980), Ferrando (Mozart: Così fan tutte, 1981). Stvárnil i Čajkovského Lenského (Eugen Onegin, 1972), z Wagnerových postáv Waltera (Tannhäuser, 1972) a Lodníka (Blúdiaci Holanďan, 1976).

Jozef Ábel

Jozef Ábel

Zo smetanovských postáv naštudoval Ábel Vaška i Jeníka (1969) v Predanej neveste, Ladislava Podhájského (Dve vdovy, 1973), Vítka (Dalibor, 1975), Víta (Tajemství, 1979), Junoša (Branibori v Čechách, 1980) a Jareka (Čertova stena, 1981), z Dvořákových Jirku (Čert a Káča, 1973), Jiřího (Jakobín, 1974) a Princa (Rusalka, 1981). Z operného repertoáru dvadsiateho storočia spieval Kočkareva (B. Martinů: Ženba, 1971), z janáčkovských postáv Števu Buryju v Jej pastorkyni (1973), Skuratova v strhujúcej Pinkasovej a Hylasovej inscenácii opery Z mŕtveho domu (1974), Lumíra (Šárka, 1978) a Borisa (Káťa Kabanová, 1981). Z novšej českej tvorby stvárnil Josefa Habršperka v opere ostravského rodáka Rudolfa Kubína na námet Stroupežnického hry Naši furianti (1979), v prvom uvedení opery Miloša Vacka Bratr Žak z cirkusového prostredia podľa Ivana Olbrachta naštudoval úlohu Fricka (1982). Z modernej opernej tvorby úlohu Opitého mužíka v Šostakovičovej Kataríne Izmajlovovej (1971), Brittenovho Lysandra (Sen noci svätojánskej, 1969), Sporting Lifa z Gershwinovej opere Porgy a Bess (1977).

G. Gershwin: Porgy a Bess, ŠD Ostrava, 1977, Eva Kinclová (Bess), Jozef Ábel (Sporting Life), foto: František Krasl (Archív DÚ Praha)

G. Gershwin: Porgy a Bess, ŠD Ostrava, 1977,
Eva Kinclová (Bess), Jozef Ábel (Sporting Life),
foto: František Krasl (Archív DÚ Praha)

V opere SND vystúpil Jozef Ábel pohostinsky v roku 1967 ako Lenskij v Eugenovi Oneginovi, v rokoch 1970 – 1972 pravidelne hosťoval ako Jaquino v Gyermekovej inscenácii Beethovenovho Fidelia (1970), Alfréd (Verdi: Traviata, insc. 1975), Gróf Almaviva (Rossini: Barbier zo Sevilly, insc. 1968) i Vašek z Predanej nevesty (insc. 1968), ktorého spieval i na zájazde opery v NDR v roku 1971. Po dlhšej pauze sa na scéne SND opäť objavil až v roku 1981 ako Lenskij a Alfréd v roku 1982, v tom istom roku sa stal sólistom opery SND. Skúsený a zrelý umelec čoskoro patril medzi najvyťaženejších slovenských tenoristov. Ábelovmu naturelu boli naďalej najbližšie lyrické party, uplatnil sa i v spintovom repertoári, jeho vokálny prejav vynikal technickou istotou a vnútornou emotívnosťou tónu, herecky bol bezprostredný, svoje postavy kreoval adekvátnym výrazom. Doštudoval, resp. prešiel do repertoárových inscenácií ako Lenskij (Čajkovskij: Eugen Onegin, 1982, insc. 1978), Alfréd (Verdi: Traviata, 1982), Ferrando (Mozart: Così fan tutte, 1982), Edgardo (Donizetti: Lucia di Lammemoor, insc. 1979), Nemorino (Donizetti: Nápoj lásky, 1983), Cavaradossi (Puccini: Tosca, 1982, insc. 1973; 1987). V novej inscenácii  Predanej nevesty stvárnil Jeníka (1983), naďalej stvárňoval rozmanitý repertoár a úspešne sa uplatňoval i v dramatických postavách: Turiddu (Mascagni: Sedliacka česť, 1984, 1998), Erik (Wagner: Blúdiaci Holanďan,1984), Záboj (Suchoň: Svätopluk, 1985), Števa Buryja (Janáček: Jej pastorkyňa, 1986), Vladimír (Borodin: Knieža Igor, 1987), Fenton (Nicolai: Veselé paničky z Windsoru, 1988), Macduff (Verdi: Macbeth, 1989), Maurizio (Cilea: Adriana Lecouvreur, 1989), Princ (Dvořák: Rusalka, 1989, insc. 1987), Pinkerton (Puccini: Madame Butterfly, 1990), Idomeneo (Mozart: Idomeneo, 1991), Don José (Bizet: Carmen, 1993, insc. 1985), Cassio (Verdi: Otello, 1993), Walter von der Vogelweide (Wagner: Tannhäuser, 1994), Vašek (Smetana: Predaná nevesta, 1996), Peppe (Leoncavallo: Komedianti, 1998). V obnovenej scénicky nadčasovej Kriškovej Krútňave Eugena Suchoňa stvárnil Ondreja (1988). Kritika ocenila jeho výborný, herecky dostatočne výstižný, spevácky výborný i keď lyrickejší výkon, Ondreja spieval Ábel na úspešnom zájazde opery SND na jednom z najvýznamnejších divadelných festivalov v Edinburghu (1990).

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1988, Jozef Ábel (Ondrej), foto: Kamil Vyskočil (Archív SND)

E. Suchoň: Krútňava, Opera SND, 1988,
Jozef Ábel (Ondrej),
foto: Kamil Vyskočil (Archív SND)

Ábel stvárňoval i charakterové a menšie epizódne úlohy, zaujal najmä ako Zafúľaný sedliačik (Šostakovič: Katarína lzmajlovová, 1984), Svrček (Cikker: Zo života hmyzu, 1987), Monostatos (Mozart: Čarovná flauta, 1987, insc. 1986), Hájnik (Dvořák: Rusalka, 1987), Don Curzio (Mozart: Figarova svadba, 1991), Wagner (Boito: Mefistofeles, 1996), Ferapont Smeľkov (Cikker: Vzkriesenie, 1996), Dr. Cajus (Verdi: Falstaff, 1999), Krúpa (Suchoň: Krútňava, 1999), Ozembuch (Dubovský: Tajomný kľúč, 2000), Tinca a Predavač pesničiek (Puccini: Plášť, 2002).

Jozef Ábel sa uplatnil aj vo vokálne vypätých partiách klasickej operety, v Ostrave spieval Su-Čonga (Lehár: Zem úsmevov, 1968), Mistra X (Kálmán: Cirkusová princezná, 1971), Achmeda beja (Fall: Stambulská ruža, 1972), Boleslawa Baranského (Nedbal: Poľská krv, 1974), Edvina Ronalda (Kálmán: Čardášová princezná, 1975), Reného (Lehár: Gróf Luxemburg, 1977). V Brne naštudoval Camilla Rosillona (Lehár: Veselá vdova, 1966), Franza Schuberta (Berté: Dom u troch dievčatiek,1992), Sándora Bárinkaya (Strauss: Cigánsky barón, 1992), zopakoval si Edvina (1993). V SND zúročil svoje skúsenosti s operetou ako Gabriel von Einstein v Straussovom Netopierovi (1991).

F. Lehár: Zem úsmevov, ŠD Ostrava, 1968, Jozef Ábel (Princ Su-Čong), Karla Diváková (Líza), foto: František Krasl (Archív DÚ Praha)

F. Lehár: Zem úsmevov, ŠD Ostrava, 1968,
Jozef Ábel (Princ Su-Čong), Karla Diváková (Líza),
foto: František Krasl (Archív DÚ Praha)

Od začiatku sedemdesiatych rokov spolupracoval Jozef Ábel s ďalšími českými opernými divadlami, so Slezským divadlom v Opave, kde okrem svojho ostravského repertoáru spieval titulnú postavu Auberovho Fra Diavola (1972), Gustava III. (Verdi: Maškarný ples, 1974), Grófa Vaudémonta v Čajkovského Jolante (1975), Macduffa (Verdi: Macbeth, 1975) a Romea (Gounod: Romeo a Júlia, 1981). V pražskom Národnom divadle hosťoval ako Vašek i Jeník v Smetanovej Predanej neveste, Alfréd vo Verdiho Traviate, Junoš v Braniboroch v Čechách a i. V Brne naštudoval menšiu postavu v československej premiére Dantonovej smrti Gottfrieda von Einema (1966), spieval Jacquina, Jirku v Čertovi a Káči, Lenského (Čajkovskij: Eugen Onegin) a Števu Buryju (Janáček: Jej pastorkyňa). Ako Vašek pohostinsky vystúpil v Berlíne (1970) a Rige (1982). Spolupracoval tiež so súborom Komornej opery (o. i. Don Giovanni v slovenskej premiére rovnomennej opery G. Gazzaniggu, 1992), s operou Štátneho divadla v Košiciach a Divadlom J. G. Tajovského v Banskej Bystrici v operných a operetných inscenáciách.

G. Verdi: Rigoletto, ŠD Ostrava, 1975, Jozef Ábel (Vojvoda), Mária Turňová (Gilda), foto: František Krasl (Archív DÚ Praha)

G. Verdi: Rigoletto, ŠD Ostrava, 1975,
Jozef Ábel (Vojvoda), Mária Turňová (Gilda),
foto: František Krasl (Archív DÚ Praha)

Koncertnej činnosti sa Jozef Ábel začal venovať v Ostrave, so Štátnou filharmóniou účinkoval v Poľsku, spolupracoval so Slovenskou a Českou filharmóniu (Dvořák, Händel, Bach, Haydn, Mozart). V roku 1993 spieval tenorový part prvom uvedení scénického oratória Ilju Zeljenku Syn človeka s Moyzesovým kvartetom a dirigentom Pavlom Procházkom. S filharmonickými telesami a operným súborom SND účinkoval tiež v Holandsku, Nemecku, Taliansku, Španielsku, Sovietskom zväze, Maďarsku, Veľkej Británii. Ostravská televízia nakrútila krátky dokument o umeleckej činnosti Jozefa Ábela, účinkoval v cykle niekoľkých televíznych hudobných filmoch o klasickej operete v produkcii ostravského televízneho štúdia, o. i. vo filme Večer s Oskarem Nedbalem (1974). Pre rozhlas nahral o. i. oratórium Tibora Andrašovana Cyril a Metod (s dirigentom Mariánom Vachom a sólistami Elenou Holičkovou, Máriou Repkovou a Ondrejom Malachovským), výňatky z operiet a piesňovú tvorbu. Od roku 1999 sa venuje pedagogickej činnosti na hudobno-dramatickom oddelení Konzervatória v Bratislave. V roku 2003 mu udelil Literárny fond cenu  za celoživotné dielo.

Pripravila Elena Martišová-Blahová

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 32
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár