Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Juan Diego Flórez ako Vojvoda ochorel – ale umelecky žije

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ako informovala Wiener Staatsoper, slávny peruánsky tenorista Juan Diego Flórez ako Vojvoda v Rigolettovi – z celkovo štyroch hosťovaní v tejto role (31. 5., 3. 6., 7. 6. a 10.6. 2018) na slávnej opernej scéne vo Viedni – odriekol zo zdravotných dôvodov posledné dve predstavenia. Pred preplnenou Staatsoper účinkoval tohto roku v tejto role len 31. mája a 3. júna (vo zvyšných dvoch ho má nahradiť mladý taliansky tenorista Ivan Magri, v minulosti známy aj zo SND, pre ktorého je Vojvoda debutová rola na scéne Wiener Staatsoper). Flórez predtým spieval Vojvodu vo Viedni len v jednej sérii štyroch predstavení – v januári 2016.

Mala som šťastie, byť na jednom z Flórezových dvoch realizovaných hosťovaní vo Verdiho Rigolettovi. Zaznelo v ideálnom orchestrálnom predvedení pod taktovkou talianskeho dirigenta Marca Armiliata, v réžii libanonsko-francúzskeho režiséra Pierra Audiho, na scéne nemeckého scénografa a kostýmového návrhára Christofa Hetzera. Hlavnou hviezdou večera a „ťahákom“ divákov v Rigolettovi vo Wiener Staatsoper bol, pochopiteľne, 45-ročný peruánsky tenorista Juan Diego Flórez. Zaujímavosťou je, že iba dva dni predtým sme videli a počuli na tejto scéne ďalšieho tenoristu – s úspechom spievajúceho a nekonečný potlesk zožínajúceho Pavla Bršlíka, ktorý tu hosťoval ako Alfredo v Traviate so slávnym Plácidom Domingom ako Giorgiom Germontom.

G. Verdi: Rigoletto, Viedenská štátna opera, 2018,
Juan Diego Flórez (Vojvoda),
foto: Michael Pöhn

Niečo o Flórezovi, skutočnej osobnosti tenorového neba. Profesionálne debutoval r. 1996 na Rossiniho Opernom festivale v Pesare, kde v poslednej chvíli zaskakoval v hlavnej úlohe Corradina v opernej semiserii G. Rossiniho Matilda di Shabran. Na scéne Wiener Staatsoper sa predstavil r. 1999 ako Almaviva v Rossiniho Barbierovi zo Sevilly. Počas vyše dvadsať rokov spravil spevácku kariéru v lyrickom tenorovom odbore na najväčších operných scénach Európy a Ameriky. Jeho nádherný lyrický, pritom prierazný tenor s belcantovou kultúrou mu umožňuje umožňuje virtuózny spev, flexibilitu vo vytváraní koloratúrnych ozdôb a ľahkosť v najvyšších tónoch. Nielen úžasný hlas, ale aj romantický zjav, precítený prejav a herecké danosti na scéne ho zakrátko zaviedli na profesionálne javiská veľkého operného sveta. V milánskom divadle Teatro alla Scala účinkoval pri otvorení sezóny 1996/97 pod taktovkou Riccarda Mutiho. Zakrátko ho pozvali do Metropolitan Opery, London Royal Opera House Covent Garden, na operné scény Paríža, Florencie, Bologne, Ženevy, Turína, Ríma, San Francisca, Chicaga, Los Angeles, Mníchova, Washingtonu a ďalších svetoznámych operných domov, ako aj na Salzburger Festspiele. Od r. 2001 má Juan Diego Flórez exkluzívnu zmluvu s vydavateľstvom SONY. Na repertoári má 32 opier, deväť sólových albumov, 12 kompletných operných nahrávok na CD a 11 na DVD, 7 tenorových partov v nahrávkach kantát, oratórií a komorných vokálnych cyklov. Za svoje umenie získal veľa oficiálnych ocenení (Choc du Monde de la Musique, Diapason d´Or, Echo Klassik, Cannes Classical, Gramophone Award).

Za svoje vokálne umenie a priam „bezstarostné“ ovládanie ozdobného spevu, pri intonačnej čistote, ktorá sa opiera o absolútnu vokálnu techniku, ako aj pre štýlový jeho muzikálny cit a hodnoverný javiskový prejav získava zo strany publika nekonečný obdiv. Je ideálnym, vokálne štýlovým predstaviteľom Rossiniho, Donizettiho, Belliniho, ale aj Gounodových (Romeo, Faust) a Massenetových (Werther) hrdinov, čo dokázal aj na ukážkach z partov týchto romantických operných skladateľov na dvoch bratislavských koncertoch – 3. februára 2011 a o päť rokov neskôr 10. februára 2016 v bratislavskej Redute, so sprevádzajúcou Slovenskou filharmóniou (v cykle Svetové operné hviezdy).

Vo Viedni naposledy hosťoval Juan Diego Flórez v úlohe Vojvodu v opere Rigoletto, opernom diele z trojviezdia vrcholných diel Verdiho z jeho prvého tvorivého obdobia, ku ktorému počítame Rigoletta, Trubadúra a Traviatu.

Ostatná premiéra Rigoletta bola na scéne Wiener Staatsoper 20. decembra 2014 v réžii spomenutého Pierra Audiho, 61-ročného libanonsko-francúzskeho režiséra, ktorý žije v Amsterdame. Ešte v roku 1979 Audi založil divadlo Almeida v Londýne, ktoré sa stalo dôležitým miestom súčasného hudobného divadla. Audi tu získal medzinárodnú povesť prostredníctvom cyklu opier Monteverdiho, Mozarta, s Wagnerovým Prsteňom Nibelungov a barokovým repertoárom. Od r. 1988 je umeleckým riaditeľom De Nederlandse Opera a od 1. januára 2013 riaditeľom De Nationale Opera. V rokoch 2005 až 2014 bol umeleckým riaditeľom holandského festivalu Pierre Audi a od októbra 2015 spojil prácu riaditeľa De Nationale Opera s umeleckým vedením Park Avenue Armory – novou kultúrnou iniciatívou v centre New Yorku. Počas dvadsiatich rokov pôsobenia v Holandsku vytvoril tunajšiu opernú tradíciu. Kritika tvrdí, že „…vízia a odvaha jeho režijnej práce sú kombináciou, ktorá mu priniesla úctu nielen v Holandsku, ale aj na iných známych operných scénach.“

G. Verdi: Rigoletto, Viedenská štátna opera, 2014,
foto: Michael Pöhn

Nuž, nadnesené tvrdenia o umeleckých výsledkoch tvorcov sú niekedy v rozpore s tým, čo človek vidí na konkrétnej inscenácii. Pierre Audi vytvoril v Rigolettovi na viedenskej scéne pomerne tradičnú réžiu, hoci opretú o modernistickú scénografiu Christofa Hetzera. Tento 42-ročný rakúsky scénograf a kostýmový výtvarník (rodák zo Salzburgu), absolvent Akademie der bildenden Künste Wien, totiž patrí k javiskovým tvorcom, ktorí spájajú moderné výdobytky (ba až minimalistické prostriedky) na stvárnenie obsahu deja. Tak je to aj v Rigolettovi v Staatsoper. Možno povedať, že v tejto inscenácii určil nielen pôdorys, ale aj výsledný tvar javiskového dojmu. V 1. dejstve ešte ako-tak zachoval pôdorys interiéru paláca Vojvodu z Mantovy so schodiskom a náznakom vrchného interiéru, s vchodom do priestorov komnat – všetko na otáčavom javisku. Kostýmy ponechal so štýlovými prvkami, s maskami na tvárach zabávajúcich sa, zhýralých šľachticov. Z „hrbáča“ Rigoletta spravil krívajúceho starca (čo niekedy býva zvykom v novodobejších podobách Rigoletta).

Interiér 2. dejstva zakomponoval do sivého náznaku exteriéru Rigolettovho domu, do ktorého sa spustí (na lane) rovnako pochmúrna izba Gildy, stvárnená ako klietka. Na vrchole lana sídli podivuhodný čierny oblak. Gilda vychádza z klietky (svojej osamotenosti) na šedé priedomie domu (a súčasného interiéru), kde prichádza Rigoletto, aby vystríhal dcéru pred odchodom z domu. Tu vyznáva Gilde lásku aj zaľúbený študent Gualtier Maldè – v skutočnosti Vojvoda, ktorý podplatil Gildinu slúžku Giovannu. Pri scéne únosu Gilda pokojne spí na pohovke, zakiaľ ju Vojvodova skupina unáša ako nehybnú mŕtvolu. Rigoletto pri vlastnom dome vyliezal osamotene na múr po rebríku, čo v Hetzerovom scénickom stvárnení vyzeralo scénicky trochu komicky.

G. Verdi: Rigoletto, Viedenská štátna opera, 2014,
foto: Michael Pöhn

Obraz návratu zneuctenej Gildy k otcovi je opäť v šľachtickom paláci, pričom réžia „znehybnila“ (na spôsob televíznych „mŕtvoliek“) prizerajúcich sa a na nešťastí zabávajúcich únoscov. V živom pohybe a vokálnom dialógu zostávajú iba Rigoletto a jeho dcéra. Tento nápad pôsobí zaujímavo – aj keď je iba chvíľkovým „objavom“ réžie. Záverečné dejstvo sa odohráva pred – a v Sparafucilovom hostinci, tu v anonymnej chatrči. Čierny horizont súvisí s „černotou“ deja a postáv, ktoré rozohrajú dej. Na javisku je neuveriteľne schátraná búda v tvare, ktorý zvonku pripomína lebku s otvormi „očí“ – okienkami a „ústami“ – dvermi do interiéru. Na streche je hlava obložená plechovými doskami a iným „odpadom“. Interiér možno iba tušiť. Tam sa ukryje a prežíva chvíle vášne koketujúca Maddalena s Vojvodom. Eroticky stvárnený obraz ich laškovania a láskania je v kontrapunkte s Rigolettom, Gildou a Sparafucilom. Pred „hostincom“ (búdou) sú dve stoličky a stolík, ktoré akoby vypadli zo súčasnej záhradky. Rieku nevidieť ani netušiť, počuť iba vzdialenú búrku. Sparafucile vláka dovnútra Gildu, ktorú potom vyhodí vo vreci rovno pred Rigoletta. Záver je známy – scéna so zomierajúcou Gildou a posledným dialógom nešťastného otca s dcérou.

Modernosť scény vytvorila možno pre mnohých divákov diskutabilnú inscenáciu, v ktorej bola v kontrapunkte dobová štylizácia s postmodernistickým riešením Rigolettovho domu a Sparafucilovho hostinca.

G. Verdi: Rigoletto, Viedenská štátna opera, 2018,
Aida Garifullina (Gilda), Paolo Rumetz (Rigoletto),
foto: Michael Pöhn

V tomto priestore spievali svoje čísla – árie, duetá, komorné čísla a zbory Juan Diego Flórez ako Vojvoda z Mantovy, starší taliansky barytonista belcantového štýlu a postáv Paolo Rumetz ako výrazovo silný, ale hlasovo mierne ustatý Rigoletto, Aida Garifullina vo výškach jasná, brilantná, ale intonačne nie vždy presná, v stredoch pomerne nevýrazná Gilda (hoci pred cca rokom – s tým istým Flórezom ako Romeom – bola ideálne spievajúca Júlia v Gounodovej opere Romeo a Júlia na javisku Staatsoper). Sparafucila spieval basbarytonista Ryan Speedo Green (USA), ktorý začínal (síce v malých postavách) v MET, pričom má za sebou tiež americko-európsku kariéru v hlavných barytónových postavách v Európe. Od r. 2014 je členom ensemblu Wiener Staatsoper. Jeho basbarytón je síce výrazný, kultivovaný, ale nie magický.

G. Verdi: Rigoletto, Viedenská štátna opera, 2018,
Ryan Speedo Green (Sparafucile),
foto: Michael Pöhn

Po Florezovi pôsobila ako druhá „hviezda“ javiska mezzosopranistka Elena Maximova – odchovankyňa moskovskej vokálnej školy, sólistka neobyčajne tmavého, sexepilom podfarbeného hlasu, ktorá herecky i vokálne autenticky stvárnila Maddalenu. Jej tmavo zafarbený hlas zodpovedal živočíšnej povahe hrdinky. S Flórezom vytvorili dvojicu, za akú by sa nemuseli hanbiť ani činoherci…

G. Verdi: Rigoletto, Viedenská štátna opera, 2018,
Elena Maximova Maddalena),
foto: Michael Pöhn

V tomto obsadení spieval Juan Diego Flórez svoje veľké čísla Vojvodu ako tenorový kráľ. Jeho hlas znel absolútne isto, možno menej spinto, skôr ešte stále viac lyricky – ale Vojvodovia nemusia byť rovnakí, farebne mladodramatickí. Každý má inú farbu hlasu a prejav. Vnútornú silu dodával Flórez postave svojou krásnou farbou hlasu, hereckým podaním a absolútnosťou stvárnenia vysokých tónov partu (Questa o quella per me pari sono…). Pri vyznaní lásky Gilde rozozvučal všetky lyrické struny a tvoril krásne pianissimá, v scénach s Maddalenou bol dravcom a vyznavačom lásky (La donna è mobile), v známom kvartete 3. dejstva (Bella figlia dell´amore) dominoval nad hlasmi Rigoletta, Gildy a Maddaleny… Ťažko povedať, čo v jeho hlase poslucháča uchvacuje viac: či nádherné mezza voce s absolútnosťou prechodov do výšok, alebo jeho legendárne vysoké tóny, ktoré mu nerobia žiadne problémy, skôr radosť zo zvládnutia a prezentácie stále žiarivých, pevných vysokých „c“, či citovosť prejavu pri vyznaniach lásky – prípadne muzikalita, s ktorou vstupuje do komorných ensemblov a dominuje aj nad zborom (tu dokonale pripravenému zbormajstrom Martinom Schebestom)…

G. Verdi: Rigoletto, Viedenská štátna opera, 2018,
Juan Diego Flórez (Vojvoda),
foto: Michael Pöhn

Juan Diego Flórez ako štyridsiatnik zrejme musí premýšľať nad rozšírením svojho odboru, aby z vyslovene belcantových rolí prešiel do mladodramatického odboru a postupne rozširoval svoj repertoár. Napokon, v tomto odbore už začal ako Massenethov Werther v Zűrichu. Werthera nahral aj na DVD. V Monte Carlo robil Hoffmanna, ukážkovo prezentovaného na YouTube. Naštudoval Des Grieuxa v Manon, v Staatsoper pripravuje pre budúcu sezónu premiéru svojho Edgarda v Lucii z Lammermooru a v MET prvého Alfreda, predviedol napokon aj Vojvodu v Rigolettovi. Mladé tenorové partie vo Verdiho tvorbe sú pre neho v tomto období istým spôsobom ideálne – v prvom rade pre istotu jeho techniky. Lyrickému zvuku a lesku svojho tenoru musí nepochybne dodať iba trocha dramatickosti a tmavšieho, mužného tónu a neprezentovať iba jedinečnosť výšok a nekonečnosť fráz. Že si to uvedomuje, ba zvláda, svedčí aj jeho naštudovanie a predvedenie Vojvodu v Rigolettovi vo Wiener Staatsoper, kde síce dve predstavenia musel odrieknuť, no určite nie kvôli únave hlasu, ale skutočnej nemoci.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z repírzy 3. 6. 2018

Giuseppe Verdi: Rigoletto
Viedenská štátna opera

Dirigent: Marco Armiliato
Réžia: Pierre Audi
Scéna: Christof Hetzer
Svetlo: Bernd Purkrabek
Dramaturgia: Bettina Auer

Vojvoda: Juan Diego Flórez
Rigoletto: Paolo Rumetz
Gilda: Aida Garifullina
Sparafucile: Ryan Speedo Green
Maddalena: Elena Maximova
Giovanna: Margaret Plummer
Monterone: Alexandru Moisiuc
Marullo: Orhan Yildiz
Borsa: Pavel Kolgatin
Gróf Ceprano: Marcus Pelz
Grófka Ceprano Lydia Rathkolb

Orchester a zbor Viedenskej štátnej opery

www.wiener-staatsoper.at

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 21
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár