Dnes je: pondelok, 11. 12. 2017, meniny má: Hilda , zajtra: Otília

Jules Massenet – skladateľ ženských sŕdc

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V tomto roku si bude operný svet pripomínať dve výročia francúzskeho operného skladateľa neskorého romantizmu Julesa Masseneta, ktorý dlhé roky (1878 – 96) bol profesorom skladby na Parížskom konzervatóriu. Najprv 12. mája bude 175 rokov od jeho narodenia, potom 13. augusta uplynie 105 rokov od jeho smrti. Na vrchole svojej slávy, čiže v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch devätnásteho storočia bol nesmierne populárnym, no zároveň odborná kritika sa pri hodnotení jeho diel rozchádzala v názoroch. Viacerí označovali jeho hudbu za sentimentálnu, prisladkú, melancholickú až vulgárnu a povrchnú, iní (napríklad jeho skladateľský rovesník Camille Saint Saens) ho bránili pre jeho melodické bohatstvo a výraznú citovosť jeho hudby.

Massenet nadväzoval na Gounodovu lyrickú operu, no neubránil sa ani vplyvom Grand opery (Meyerbeer) a Wagnera a spätne na neho pôsobil aj vplyv talianskeho verizmu, ktorý on pôvodne ovplyvnil. Dnes žije v povedomí opernej verejnosti vďaka svojím dvom operám – ManonWerther. No redukovať ho na skladateľa týchto dvoch najúspešnejších opier by bolo, ako ukážeme, krátkozraké. Okrem takmer troch desiatok opier skomponoval aj sedem oratórií (kantát) a hudbu k štyrom baletom, niekoľko orchestrálnych skladieb a viacero piesní, z ktorých sa najčastejšie spieva Elegia. No vari najviac známym dielom je jeho Meditácia z opery Thais, ktorá sa uvádza v rôznom nástrojovom obsadení. Viaceré opery skladateľa žijú dnes na zvukových či obrazových záznamoch. Za pozornosť stojí „francúzsky“ CD recitál Rolanda Villazóna, na ktorom spieva árie zo siedmich skladateľových opier.

Rodný dom Julesa Masseneta v obci Montaud vo Francúzsku

Massenet sa narodil neďaleko Saint Etienne v obci Montaud ako syn klaviristky, čo poznačilo jeho ďalší vývoj. Keď mal jedenásť rokov, sa rodina presťahovala do Paríža a neskôr začal študovať na Parížskom konzervatóriu, kde jedným z jeho učiteľov bol známy operný skladateľ Ambroise Thomas. V roku 1862 získal tzv. Rímsku cenu za kantátu David Rizzo a pobudol v talianskom veľkomeste (vtedy ešte nie hlavnom meste krajiny) tri roky. Už v roku 1867 mu hrali v Opera Comique prvé dielo (La Grande tante), no ozajstný úspech dosiahol až oratóriom Maria Magdalena (1875) a operou Le Roi de Lahore uvedenou (1877) v čerstvo postavenom monumentálnom barokovom Palais Garnier. Išlo vtedy už o jeho štrnáste operné dielo(!), ktoré ešte v tom istom roku uviedli v Turíne, Ríme, Bologni, o dva roky neskôr v Londýne a v 1924 v MET. Dnes toto dielo patrí k málo hrávaným. V roku 1977 ho vo Vancouvri dirigoval Richard Bonynge v hlavných úlohách s Joan Sutherlandovou a argentínskym tenoristom Luisom Limom (spieval aj na Zámockých hrách zvolenských) a v roku 2005 v benátskom La Fenice (s albánskym tenoristom Giuseppem Gipalim). Mystický staroveký námet je však pre dnešného diváka príliš odťažitý.

Jules Massenet (1842 – 1912)

Ďalší úspech dosiahol skladateľ operou Herodiade uvedenou v bruselskom Theatre La Monnaie. Dielo vzniklo na námet románu Gustave Flauberta, taliansku premiéru malo hneď v nasledujúcom roku a parížsku v roku 1884. Na rozdiel od Straussovej Salome, tu je láska medzi Salome a Jochananom ozajstná, kým Herodiade je vykreslená ešte negatívnejšie, než ako ju podľa Oscara Wildea zhudobnil Strauss. Dnes sa hráva zriedkavo. Z roku 1995 existujú dve nahrávky diela. V naštudovaní Michela Plassona (v Toulouse) je kňažkou Cheril Studer a vladárom Thomas Hampson, ešte atraktívnejšie je obsadenie v nahrávke Vasilia Gergieva (v San Franciscu) s Renée Fleming, Dolorou Zajick, Placidom Domingom a Juanom Ponsom. V roku parížskej premiéry diela zažiarila na javisku aj najznámejšia opera skladateľa Manon, ktorej sa budeme venovať osobitne.

Opera Cid sa po prvý raz objavila na parížskom opernom javisku koncom roka 1885 s vtedy mimoriadne ceneným tenoristom Jeanom de Reszkem v titulnej úlohe španielskeho národného hrdinu. Ide o najstarší španielsky epos o rytierovi, ktorý bojoval proti Maurom, no známejšie je Corneilovo činoherné spracovanie z obdobia klasicizmu o rozhodovaní sa medzi láskou a rodovou cťou. Po premiére sa opera uviedla aj v Ríme, Viedni, Ženeve, Miláne, Alžíri a Buenos Aires a do roku 1919 mala vo Francúzsku 150 predstavení. Potom sa na ňu zabudlo a objavila sa až v roku 1976 koncertne v Carnegie Hall s Placidom Domingom a Grace Bumbryovou. Dvakrát ju potom uvádzali aj na massenetovskom festivale v Saint Etienne (1979 a 1994), dvakrát aj v Seville (1984 a 1993), Domingo v nej triumfoval vo Washingtone (1999) a Roberto Alagna v Marseile (2011). Známa je Cidova ária Ó souverain…

Jules Massenet (1842 – 1912),
autor portrétu Paul Maurou (1877)

Trocha iný štýl predstavuje opera Esclarmonde (1889 v Opera Comique), koketujúca so štýlom Grand opera a ovplyvnená aj Wagnerom (po skladateľovej návšteve predstavenia Parsifala). Uviedli ju následne v Petrohrade, New Orleanse a Geneve, no v Palias Garnier až v roku 1923 a potom už len kedy-tedy na niektorej francúzskej opernej scéne. K jej znovuobjaveniu prispel opäť Richard Bonynge (1974 San Francisco a 1976 MET) s Joan Sutlerlandovou, Jaime Arragalom a Hugette Torrangeau. Aj táto opera sa dostala na program festivalu skladateľových opier v Saint Etienne (1992) a v nasledujúcom roku v nej triumfovala v Palerme Denia Mazzola, manželka dirigenta Gianandrea Gavazzeniho. Koncertne zaznela ešte aj vo Washingtone v roku 2005. Hlavnou postavou (s neobyčajne náročným speváckym partom) je cisárovná a čarodejnica v jednej osobe z 12. storočia. Dej je značne komplikovaný a skladateľ na vyrozprávanie príbehu potreboval štyri dejstvá s ôsmimi obrazmi. Hudba vyniká pestrou inštrumentáciou a vonkajškovými efektmi.

Počiatkom deväťdesiatych rokov (1892) skomponoval Massenet svoju druhú najvýznamnejšiu operu Werthera. Dva roky po nej 16. marca 1894 mala v Palais Garnier premiéru opera Thais, ktorá je dnes asi treťou najhrávanejšou operou skladateľa. Ide o príbeh kurtizány zo starobylého Egypta skomponovaný podľa románu Anatola Francea. O štyri roky skladateľ dielo prepracoval. Taliansku premiéru malo dielo v Miláne (1903), americkú až v roku 1907, no nikdy sa na príliš dlhú dobu nevytratilo z repertoárov operných divadiel. O jeho obľube hovorí aj množstvo audionahrávok diela. Medzi rokmi 1952 až 2009 sa v titulnej úlohe objavili také sopránové esá ako boli Anna Moffo, Beverly Sils, Renée Fleming, Eva Mei, Barbara Frittolli. V posledných desiatich rokoch sa napríklad uvádzala v Benátkach, Los Angeles, Turíne a Goteborgu. V tom istom roku ako Thais skomponoval ešte Massenet aj operu Portrét Manon, ktorá chcela byť akýmsi pokračovaním jeho najznámejšej opery a v roku  svetovej premiéry ju ešte uviedli aj bruselskom la Monnaie a v Teatro San Carlo di Napoli. Koncom 20. storočia sa hrala v Benátkach, Monte Carlo i na festivale vo Feldkirchene. V opere vystupuje starnúci Des Grieux a jeho priateľ Tiberge, ako aj Aurora, z ktorej sa vykľuje neter niekdajšej rytierovej lásky. Treťou Massenetovou operou premierovanou v roku 1894 bola Navarčanka, ktorá je zhudobnenou poviedkou spisovateľa Clareta La Cigarette. Za prvých šesťdesiat rokov po premiére zaznamenala 180 repríz. Ide o príbeh zo španielskej Carlistickej vojny (druhá polovica 19. storočia) a práve toto dielo má najbližšie k verizmu. V roku 1975 sa realizovali až dve jeho nahrávky. V jednej spievala Lucia Popp s Alainom Vanzó, v druhej Maryline Horn s Placidom Domingom. Naposledy operu uviedli v roku 2013 na Wexfordskom festivale spolu s ďalšou Massenetovou operou Therese. Plodné deväťdesiate roky zavŕšil skladateľ operami Sapho (1897) a Cedrillon (1899). Prvá vznikla podľa románu významného francúzskeho regionalistu Alphonsa Daudeta a v roku 1909 ju skladateľ prepracoval. Hrala sa aj v Lisabone, Alžíri, Buenos Aires, Rio de Janeiro, Antwerpách a Haagu. V moderných časoch ju uviedli v Carnegie Hall v roku 1979 a v roku 2003 na Massenetovom festivale. Dielo sa striedavo odohráva v Paríži a v Provensálsku a príbeh pripomína neskôr skomponovanú Pucciniho Lastovičku. Známe sú tri nahrávky tejto opery. Naproti tomu Cendrillon čiže Popoluška sa hráva čosi častejšie a v tomto diele taktiež cítiť istý vplyv Wagnera. Len za posledných desať rokov ju uviedlo deväť významných operných domov a k známym interpretkám titulnej postavy patrí Joyce DiDonato.

Plagát z francúzskej premiéry Massenetovej opery Warther z roku 1893

Zo štyroch Massenetových opier skomponovaných v prvom desaťročí dvadsiateho storočia sú menej významné Cherubín (1905) a Theréze (1907), kým viac pozornosti si zaslúži Kaukliar u Matky Božej (1902) a Don Quijote (1910). Kaukliar mal premiéru v roku 1902 v Monte Carlo. Námetom je stredoveká legenda z trinásteho storočia, ktorú do literárnej podoby pretlmočil Anatole France. Z moderných čias poznáme dve nahrávky diela. V roku 1978 z Monte Carla v hlavnej úlohe s Alainom Vanzom a z roku 2007 z Montpellier s Robertom Alagnom. Oveľa významnejšie je však spracovanie slávneho Cervanesovho románu, hoci ide o veľmi voľné spracovanie a priamou inšpiráciou pre skladateľa bola skôr hra Jacquesa Le Loraina. Massenet už ako 67-ročný zahorel vášňou k speváčke Lucy Arbellovej a vytvoril pre ňu krásnu úlohu Dulciney. Dielo však preslávil prvý predstaviteľ Quijota Fjodor Šaljapin, ktorý dokonca v rozhlasovej nahrávke naspieval vo finále opery tak úlohu Sancha Panzu ako jeho pána. Finále so spevom Dulciney ako zjavenia umierajúcemu rytierovi smutnej postavy má emotívnu silu. Ešte v roku svetovej premiéry operu uviedli Bruseli, Marseille i Paríži, o dva roky v Londýne, v 1917 v Budapešti a 1926 v MET. Z povojnových čias sa opera hrala v Bologni (1952) v Benátkach (1982) vo Florencii (1992) a aj v Amerike (viackrát od roku 1993). K najslávnejším interpretom titulnej úlohy patrili Nicolai Gjaurov, Samuel Ramey a Feruccio Furlanetto. Na nahrávkach bol skvelým Quijotom Boris Christov (1957) i spomínaný Gjaurov (1978) a v posledných rokoch sa dielo uvádzalo v Sofii i Sao Paule. V roku skladateľovej smrti sa na javiskách objavila opera Roma, po nej ešte Cleopatra a až v roku 1922 opera Amadis podľa vzorového stredovekého španielskeho rytierskeho románu.

Jules Massenet (1842 – 1912),
autor portrétu Ernesto Fontana

Massenetovo spracovanie Prévostovho románu o zvodnej Manon sa snaží hrdinku rehabilitovať v mene veľkej lásky. Deje sa to prostredníctvom melodickej, páčivej hudby a efektného speváckeho partu, ktorý predpisuje Manon krásnu lyrickú áriu o stolčeku a efektnú gavottu, v ktorej sa zasa môžu zaskvieť koloratúrne soprány. Krásne sú všetky tri duetá milencov, najmä ten v kláštore, ale dve pekné árie má aj Des Grieux, lyrickú En fermant les yeux a dramatickejšiu Ah! fuyez, douce image. Libreto, na rozdiel od Pucciniho verzie, má svoju logiku, začína sa zoznámením v Amiensi, pokračuje únosom v parížskom byte Des Grieuxa, promenádou na Cours la Reine, odkiaľ Manon uteká v ďalšom obraze znova zviesť svojho gavaliera do kláštora San Sulpice. Mimoriadne vydarený je obraz v herni s častým bodkovaným rytmom a efektným finále a opera končí duetom na pláni neďaleko Le Havru. Dielo malo premiéru v Opera Comique, keďže popri niekoľkých spievaných je väčšina recitatívov podľa tamojšej tradície v próze. Podrobnejší rozbor diela a niektorých jeho novších inscenácií nájde čitateľ v časopise Slovenské divadlo 1/2008. Výbornou koloratúrnou Manon bola Edita Gruberová vo viedenskej klasickej Ponnelovej inscenácii z roku 1983 a dramatickejšou a vyzývavou Manon zasa Anna Netrebko v prvom desaťročí nášho storočia (v moderných inscenáciách vo Viedni i Berlíne).

Jules Massenet so svojim psom

Spracovanie Goetheho románu o Wertherovi, ktorý sa stal učebnicou pre romantických samovrahov, spracoval skladateľ rovnako zaujímavo, no už len so spievanými recitatívmi. Blízkosť s verizmom signalizujú nielen srdcervúce scény Charlotty a Werthera ale aj malebná kresba prostredia príbehu s vianočným večerom a rodinnou idylkou. K parádnym číslam diela patrí duet Werthera a Charlotty s prvého dejstva, v rýchlom tempe napísané arioso tenoristu z dejstva druhého, no perlou diela je celé tretie dejstvo s dvoma áriami pre mezzosoprán a slávnou Wertherovou Pourquoi me réveiller. Po nej nasleduje ešte efektný duet, v ktorom sa mladí ľudia pozabudnú a ukončia ho krásnym je t´aime. Naproti tomu záverečný obraz s už postreleným Wertherom nepôsobí až tak strhujúco. Werthera zvyknú tenoristi interpretovať rozličných spôsobom. V Taliansku bola tradícia obsadzovať do úlohy čo najlyrickejších tenoristov. Tento ideál najviac spĺňali Tito Schipa a Alfredo Kraus. Naproti tomu Francúzi chápali úlohu dramatickejšie, čomu dal vzor slávny Georges Thill a tento prístup sa postupne udomácnil v celom svete. Z množstva nahrávok spomeňme aspoň tú, ktorú naspieval v roku 1986 Peter Dvorský s Brigittou Fassbaender ako televízny film v réžii Petra Weigla.

Jules Massenet (1842 – 1912)

Opera SND doteraz uviedla šesť inscenácií Manon, no z toho len posledná sa hrala v druhej polovici minulého storočia (dirigent Tibor Frešo, réžia Braňo Kriška). Problémom inscenácie bolo obsadenie rytiera Des Grieuxa, keďže Peter Dvorský v tom čase väčšinou spieval v zahraničí a do inscenácie vstúpil až dodatočne. Dožila sa tak len ôsmich repríz. Werthera uviedli v SND v troch inscenáciách (ak nepočítame po roku obnovenú inscenáciu v sezóne 1921/22). Poslednú naštudoval dirigent Maurer s réžiou Miroslava Fischera a s Jozefom Kundlákom v titulnej úlohe. Z Massenetovej tvorby sme okrem toho na javisku SND raz privítali skladateľovu Thais (1932/33 so štyrmi reprízami), dvakrát Dona Quijota (v sezónach 1947/48 a 1994/95). Prvú naštudovali Milan Zuna a Jiří Fiedler, druhú Ivan Anguelov a Jozef Bednárik. Napokon treba spomenúť uvedenie opery Kaukliar u Matky Božej v sezóne 1924/25, pretože to bola prvá inscenácia spievaná v opere SND v slovenskom jazyku. Na vtedajšie pomery dosiahla štandardný počet repríz (5).

J. Massenet: Werther, Opera SND, 2000,
Jozef Kundlák (Werther), Denisa Šlepkovská (Charlotta),
foto: Alena Klenková

Aj keď skôr patrím k tým, ktorí sa riadia Mozartovým Prima la musica e poi le parole, úzko hudobno teoretický a historický pohľad na najlepšie Massenetove opery obchádza ich divadelnú pôsobivosť a na strane druhej tiež ignoruje neobyčajne príťažlivé spevácko-herecké príležitosti, ktoré ponúkajú jeho ManonWerther. A napokon nemožno obísť ani ich divácku popularitu v porovnaní s dielami, ktoré odborníci považujú za oveľa progresívnejšie a hodnotnejšie. Napríklad podľa štatistík na Operabase sa skladateľ nachádza v počte uvedených predstavení za posledné roky na 20. mieste, ale pred Gounodom, Korzakovom, Mascagnim a Musorgským. Ako povedal istý významný francúzsky skladateľ, Massenet nebol „hlboký“, ale takými neboli ani veľkí francúzski maliari rokoka Fragonard a Boucher, ktorí sú pojmami vo výtvarnom umení.

Autor: Vladimír Blaho

video

email

About Author

Leave A Reply