Dnes je: sobota, 24. 6. 2017, meniny má: Ján , zajtra: Tadeáš, Olívia

Karol Kevický: Mojou víziou je rozbúrať stojaté vody tradičného operného repertoáru

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Do roku 2017 vstúpi košická opera premiérou Straussovej operety Noc v Benátkach. O tom, čo všetko divákov čaká v tomto kalendárnom roku ale aj o dramaturgii dvoch nadchádzajúcich divadelných sezón sme sa porozprávali s riaditeľom košickej opery Karolom Kevickým.

Prvou premiérou roku 2017 bude 24. februára Straussova Noc v Benátkach v réžii Dagmar Hlubkovej a hudobnom naštudovaní Igora Dohoviča. To bude onedlho, v akom ste štádiu príprav?

Celý december sa korepetítovalo, robili sa ansámblové skúšky. Od 16. januára sa pracuje s pani režisérkou, máme aranžovačky, pripravujú sa choreografie. Už teraz sa však začína táto opereta rysovať ako zaujímavá…

V Košiciach má opereta veľkú tradíciu, ľudia majú mnohé očakávania. Na čo všetko musíte prihliadať pri tvorbe novej operetnej inscenácie?

Treba si v prvom rade povedať, že sme primárne operný súbor. Rozhodli sme sa však robiť operetu aj preto, že v Košiciach je mimoriadne obľúbená. Samozrejme, zaujímavá je pre nás aj z umeleckého hľadiska, pretože nás môže niekam posunúť. Predsa len – je to iné spievanie, iné hranie. Ak sa rozhodujem pre operetu, volím takú, ktorá je pomerne známa. Loviť v neznámych vodách a pokúšať sa tak o nejaký zvláštny dramaturgický počin by zrejme nemalo zmysel. Keď siahnete po ktorejkoľvek operete od trojice Kálmán, Lehár, Strauss, je to stávka na istotu. Pri operete je rozhodujúce urobiť dobré obsadenie. S našimi spevákmi a činohercami ale aj s hosťami z iných divadiel. Nestačí spievať a hrať, treba na javisku aj tancovať. Inak opereta nemá ten správny šmrnc.

Štátne divadlo Košice

Z úplne iného súdka bude posledná premiéra opery v tejto sezóne. Chystáte operu Víly (Die Feen) Richarda Wagnera. Réžiu bude mať Lubor Cukr, hudobne dielo pripraví Robert Jindra. Čo bolo motiváciou siahnuť po tomto menej známom Wagnerovi?

Treba povedať, že v našom divadle nemôžeme uvádzať vrcholného Wagnera. Ak by sme tak chceli urobiť, museli by sme zbúrať časť divadla, aby sme mohli zväčšiť orchestrálnu jamu, čo samozrejme nepripadá do úvahy. Naše možnosti teda u Wagnera začínajú a končia Bludným Holanďanom a operou Víly. Rozhodli sme sa práve pre Víly. Je to akási nemecká Rusalka a zaujímavé je, že na Slovensku sa doposiaľ tento titul nikdy nehral. Keď sme s dirigentom Robertom Jindrom hovorili o možnosti vybrať niečo od Wagnera a zhodli sme sa na Vílach, vraveli sme o tom, že je to síce nie je vrcholný Wagner, ale aj v tomto jeho ranom diele už cítiť génia, ktorý sa naplno prejavil neskôr. Ďalšia dôležitá vec je, že jedno obsadenie viem urobiť z nášho sólistického ansámblu.

Richard Wagner
(1813-1883)

Nie je to vrcholný Wagner, je to pomerne neznáme dielo. Aké sú jeho kvality?

Ako som už povedal, je v ňom cítiť genialitu nemeckého skladateľa. Myslím si, že uviesť tento titul, má zmysle pre náš orchester, ktorý to posunie niekam inam. Pri všetkej úcte k bežne hranému repertoáru, sú tu opery, ktoré niektorí hráči orchestra za posledné roky naštudovali aj trikrát. Nechcem rovno povedať, že ich to už nemá kam posunúť, ale je dôležité dávať si nové ciele, nevyhýbať sa prekážkam, ktoré treba prekonať. Nemecký romantizmu kladie veľký dôraz na plechové dychové nástroje. Je preto dôležité správne ladiť, pestovať kultúru tónu. Wagner totiž zvádza k tomu, aby ste sa do tónu opreli celou silou, ale to nie je cieľom. Práve preto má zmysel vyberať rôzne menej známe tituly. Aby sme sa posunuli ďalej po vokálnej aj orchestrálnej stránke.

Po Wagnerovi, ktorý nie je typický Wagner, tu bude koncom roka Verdi, ktorý nie je typický Verdi. A to Falstaff

No, ja by som nesúhlasil, že je to Verdi, ktorý nie je typický Verdi. V prvom rade treba povedať, že je to vrcholný Verdi. Falstaff má tak precíznu partitúru, že pred ňou môžete iba v úžase zložiť klobúk! Falstaff je pre každé divadlo výzva. Máme to šťastie, že ústrednú postavu bude spievať Peter Mikuláš, ktorý je najlepším Falstaffom na Slovensku, v Čechách a trúfam si povedať, že aj v širšom okolí. Nie je to opera plná uzavretých čísiel, je ansámblová a ako taká kladie veľký dôraz na zladenie, na súhru. Čítal som rôzne kritiky na rôzne premiéry nielen u nás ale vo svete a čo kritici najčastejšie vyčítali súboru, bola nedokonalá súhra. V tomto je Falstaff obrovská výzva pre celý operný súbor, na tom si dáme záležať. Ďalšia vec je, že spolupráci prisľúbil oskarový režisér Jiří Menzel. Už táto samotná skutočnosť bude podľa môjho názoru pre členov nášho súboru neoceniteľná.

Jiří Menzel
foto: Jan Zátorský, MAFRA

Ako sa vám podarilo pritiahnuť ho do Košíc?

Nebolo by sa mi podarilo osloviť ho na spoluprácu, keby v košickom divadle nebolo prišlo k istým interným zmenám. Na ich základe sme si povedali, že alfou a omegou musí pre nás byť dlhodobé plánovanie. V opernom svete totiž ťažko môžete oslovovať kvalitných umelcov, ak nemáte dostatočný časový predstih, pretože všetci majú dlhodobo zaplnené kalendáre. Máme teda dvojročný dramaturgický plán premiér, preto sa nám podarilo získať zaujímavých režisérov, dirigentov či sólistov, s ktorými sa budeme snažiť zabojovať o diváka. Lebo bojovať musíme o každého jedného… No a prečo práve pán Menzel do Falstaffa? Okrem toho, že je to opera náročná spevácky, je to veľká výzva aj pre herecké umenie sólistov. Zjednodušene povedané – nestačí to odspievať na rampe. Treba precízne vystavať charaktery postáv, ich vzťahy.

Že sa dejú zmeny v plánovaní v divadle, si mohol bežný návštevník košického divadla všimnúť už koncom minulej sezóny, kedy sa na webovej stránke ukázal program v oboch budovách divadla vo všetkých troch zložkách až do konca sezóny 2016/2017. V mnohých prípadoch u opier a operiet aj s aktuálnym obsadením. Dovtedy divadlo uvádzalo tieto informácie len v niekoľkomesačnom predstihu.

Konečne môžeme dostatočne v predstihu obvolávať umelcov, nahlásiť im naše termíny, riešiť prípadné kolízie, osloviť sólistov na hosťovanie. Začali sme tak robiť koncom sezóny, ale aj tak to bolo neskoro na to, aby sme zabezpečili napríklad zaujímavých hostí už v tejto sezóne. Potrebujeme pracovať dva roky dopredu. Nemôžem teda sľúbiť žiadne ´veľké meno´ ako hosťa v tejto sezóne, ale napríklad s pánom Mikulášom sme sa dohodli, že ´naskočí´ v Košiciach aj do Nabucca ako Zachariáš. Momentálne sa orientujem na oslovovanie umelcov do premiér, ktoré chystáme. Ďalšia vec, ktorú musíme riešiť, je stiahnutie niektorých opier z repertoáru. Začína sa nám to kopiť a keďže ako súčasť trojzložkového divadla nehráme veľmi často, mnohé inscenácie sa na javisko nedostanú aj viac ako pol roka. Pre súbor to nie je ideálne. Košice nemajú silný operný divácky potenciál, respektíve ho nevieme nájsť a preto si myslím, že je lepšie mať v ponuke menej titulov, častejšie ich hrať a aj ich skôr stiahnuť, ako držať niečo 15 rokov v repertoári.

Štátne divadlo Košice

Avšak košická inscenácia Traviaty mala premiéru v roku 1997. Stále, keď ju hráte, je vypredané…

Áno, lebo je to inscenácia urobená klasicky a ľudia chcú vidieť klasiku. Nie o každej klasike si myslím, že je to ´to pravé orechové´. Je to typ divadla, ktorý ľudia chcú a vyhľadávajú, ale našou ambíciou je robiť aj tituly, ktoré sú provokujúce, respektíve inscenácie, ktoré sa na daný titul dokážu pozrieť iným pohľadom. Nie vždy to vyjde, ale môže to byť zaujímavé. Koniec koncov, neexistuje na to spoľahlivý recept. Pred nedávnom sme robili Belliniho Námesačnú. Inscenácia bola urobená klasicky, ale u ľudí nezarezonovala. Prečo? Ťažko povedať. Nemôžeme robiť dookola zhruba dvadsať najznámejších titulov. To by bola cesta do pekiel, nikam by sme sa umelecky neposunuli.

Falstaff v réžii J. Menzla a v hudobnom naštudovaní Martina Leginusa bude posledná premiéra v tomto kalendárnom roku, zároveň však prvá v sezóne 2017/2018. Aké ďalšie košickým divákom v nasledujúcej sezóne ponúknete?

Nasledovať budú Hoffmanove poviedky J. Offenbacha v réžii Imreho Halasi a v hudobnom naštudovaní Maroša Potokára. Offenbach túto operu nedokončil, existuje teda množstvo jej verzií. Snažili sme sa vybrať takú, ktorá by bola pre nás zaujímavá. Po vokálnej stránke je pre sólistov táto opera výzva, pretože je vlastne zložená zo samostatných poviedok a teda každá poviedka prináša pre herca úplne iný charakter, no tradícia velí, že ju spieva rovnaký umelec. Musí sa teda prevteliť počas jedného večera do niekoľkých postáv. Je pomerne známou vecou, že táto opera prináša veľkú výzvu pre ženský part. Domácu Michaelu Várady bude alternovať Nicola Proksch. Treťou premiérou nadchádzajúcej sezóny bude Mozartov Don Giovanni. Ponuku na réžiu prijal Juraj Nvota. Myslím, že je prínosné, ak sa tohto diela ujme činoherný režisér, lebo ak Don Giovanni nie je dobre zahraný, tak to môže byť dlhá nuda… No a ďalšia vec – znovu je to výzva pre súbor. Nenadarmo sa Don Giovannimu hovorí opera opier. Zaujímavá je pre nás aj tým, že jedno obsadenie dokážeme pokryť domácimi sólistami. A ako zvyknem hovoriť – Mozart je pre operný súbor dôležitá hlasová hygiena. Hudobne dielo naštuduje Gergely Kesselák.

Štátne divadlo Košice

Poznáte však aj tituly v sezóne 2018/2019. Prezraďte nám ich.

Snažíme sa každú druhú sezónu priniesť operetu, tentoraz to bude Straussov Netopier. O hudobnú stránku sa postará anglický dirigent Kriss Russman, réžiu sme zverili Michalovi Spišákovi. Do činoherných postáv by som rád oslovil zaujímavých hostí, všetko je v štádiu jednania. Pripravujeme aj zvláštne prekvapenie, ktoré sa odohrá počas plesu u princa Orlovského. Láka nás neinscenovať to tradične, skúsiť niečo extravagantné. Nasledovať bude Smetanova opera Dalibor, režírovať ju bude Zdeněk Troška, dirigovať Robert Jindra. No a prečo práve táto opera? V roku 2018 bude sté výročie vzniku Československej republiky, ktoré si okrem premiéry tejto českej opery pripomenieme aj špeciálnym koncertom. Uskutoční sa presne 28. októbra a chceme ho pripraviť ako veľký galaprogram, na ktorom sa predstavia dvaja dirigenti – jeden z Čiech a druhý zo Slovenska. Rovnako to bude aj v prípade sólistov a moderátorov. Poslednou premiérou sezóny 2018/2019 bude opera Camilla Saint-Saënsa Samson a Dalila. O hudobné naštudovanie sa postará Ondrej Olos, réžie sa ujme Roman Polák.

Po prečítaní týchto riadkov si každý môže urobiť vlastnú predstavu o tom, akú máte dramaturgickú víziu. Je to však práca s ľuďmi a pre ľudí, aké máte spätné väzby napríklad od súboru?

Samozrejme, že prihliadam aj na to, čo si myslia členovia súboru, bavíme sa o tom, ako by mala vyzerať budúcnosť, prijímam aj kritické slová. Na druhej strane, niekto musí prevziať za tieto rozhodnutia zodpovednosť, a to je na mne. Zo skúsenosti viem, že keď sme napríklad chystali inscenáciu Dialógy karmelitánok, znelo tu veľa hlasov proti – načo to robíme, pre koho to robíme… Lenže, dostali sme za túto inscenáciu ocenenia! Pri rozhodnutí zaradiť do repertoáru Ariadnu na Naxe tu znovu zneli tie isté otázky. Myslím, že tento titul pomohol súboru sa umelecky posunúť vpred, druhá vec je, že je ho ťažko predať. Otázka je, či ho predávame správne – nie za všetko môže vždy len titul. Nuž a potom je to tak, že ak nejaký titul slávi úspech, tak je to úspech všetkých a keď je to neúspech, tak je to prirodzene neúspech šéfa. Ale tak to má byť. Mojou víziou do budúcnosti je rozbúrať stojaté vody tradičného operného repertoáru. Ak by som mal dať na preferencie ľudí, tak hráme dvadsať titulov, ktoré točíme dookola a ktoré by mali klasickú réžiu. Je to zaužívané klišé, ľudia sú konzervatívni, boja sa ísť do niečoho nového. Ja osobne by som bol rád, keby diváci stratili predsudky, šli do divadla s otvoreným srdcom a neodsúdili titul už vopred. Chystáme teraz Wagnerove Víly a ja znovu počúvam otázky – prečo, pre koho? Nuž dôvodov prečo uviesť túto operu je viacero. Chcem, aby si ľudia najprv zašli do divadla, pozreli toto dielo a až potom vynášali súdy. Nemôžem však ísť za každým jedným divákom a presviedčať ho! Každopádne, musíme siahať aj po tituloch, ktoré nie sú notoricky známe, lebo len s nimi by sme si po umeleckej stránke nevystačili.

Dialógy karmelitánok, ŠD Košice, 2013
foto: Joseph Marčinský

Ako sa teda rozhodujete, čo zaradíte do repertoáru?

Treba zohľadniť veľa faktorov. Niekedy sa dôvod núka sám, ako je napríklad výročie narodenia či smrti konkrétneho skladateľa. Potom tu môže byť celosvetovo pálčivá téma, ktorá sa odráža v niektorej z opier. Tu je to samozrejme komplikované, pretože činohra napríklad môže reagovať okamžite. Vznikne téma, autor napíše hru a tá môže hneď ísť na javisko. V opere je tento proces zdĺhavý. Aj keby skladateľ začal na opere hneď pracovať, potrebujeme aspoň dva roky, kým sa zrodí na javisku… Tento fakt si diváci často neuvedomujú – činohra dokáže byť aktuálna hneď, pri opere zväčša môžete byť aktuálny len režijnou koncepciou. Niekedy sa to vydarí, niekedy nie. Ďalšie kritérium, ktoré musím zohľadňovať pri výbere titulov, je domáci súbor. Aké hlasy máme momentálne, akým smerom sa menia a ako budú znieť trebárs o dva roky… Navyše – ak som aj presvedčený, že máme ideálneho predstaviteľa titulnej úlohy, dokážeme obsadiť ostatné postavy? V neposlednom rade – veľmi rád by som mal v repertoári zastúpené rôzne štýlové obdobia od baroka cez romantizmus až po diela 20. storočia. Rovnako sa snažím obsiahnuť jednotlivé operné školy – nemeckú, francúzsku, ruskú, českú… V repertoári treba mať zastúpené inscenácie tragické ale aj komické. Tých kritérií je veľmi veľa a všetko to treba starostlivo zohľadniť.

Keď ste v roku 2011 prevzali post šéfa košickej opery po Paolovi Gattovi, hovorili ste o svojej vízii, kam viesť tento súbor. Darí sa vám to a ste spokojný?

Čiastočne sa mi to darí a čiastočne som aj spokojný. Narazil som však v istej miere na nepochopenie zo strany kolegov nie len v súbore, ale v divadle ako takom. Často je pre mňa veľmi náročné presadiť nejaký titul a hlavne si ho potom obhájiť. Nebojujem len smerom von o každého diváka, ale často bojujem aj vo vnútri divadla… Mrzí ma fakt, že za tých niekoľko rokov sa mi nepodarilo nájsť šéfdirigenta. Respektíve – podarilo sa mi ich nájsť niekoľkých, ale v konečnom dôsledku tu žiadny nemohol začať systematicky pracovať. Mnohí skvelí dirigenti by boli ochotní spolupracovať s tunajším súborom, vidia v ňom obrovský potenciál, ale z rôznych organizačných a finančných dôvodov ich sem neviem dostať. No a najväčšou otázkou je – komu vlastne naše produkcie predávame? Neviem na ňu odpovedať. Nechcem však odstúpiť od svojej vízie kam umelecky smerovať tento súbor, pretože by to podľa mňa bola chyba a nie som ten typ človeka, ktorý by chcel ustupovať. Na druhej strane som realista a nepôjdem hlavou proti múru. Preto mi maximálne vyhovuje, že mám k dispozícii dvojročný plán a dokážem vďaka nemu osloviť zaujímavých umelcov. Verím, že diváci, ktorých by napríklad neprilákal daný titul, priláka zaujímavé meno na poste režiséra, dirigenta či sólistu. Dlhodobé plánovanie mi otvára mnohé dvierka, vďaka ktorým sa mi hádam podarí naplniť svoje zámery.

Karol Kevický
foto: Joseph Marčinský

Karol Kevický

Vyštudoval na Akadémii Múzických umení v Prahe, medzi jeho pedagógov patria E. Fischer, J. Veselka, T. Koutník, R. Eliška a F. Vajnar. Od roku 1994 je stálym hosťujúcim dirigentom Štátneho komorného orchestra Žilina. V rokoch 2000-2006 pôsobil v košickom Štátnom divadle na poste šéfa opery, v rokoch 2009-2011 bol šéfom operety a hudobným riaditeľom súboru pre operetu a muzikál v Národnom divadle moravskosliezskom v Ostrave. Od roku 2011 pôsobí ako umelecký šéf opery Štátneho divadla Košice.

V roku 1993 založil vlastný komorný orchester Musica Iuventa Slovaca so zameraním na interpretáciu barokovej hudby a propagáciu mladých sólistov a súčasných autorov. Činnosť orchestra bola zameraná najmä na zahraničné zájazdy a festivaly (Rím, Viedeň, Graz, Budapešť, Atény – v rokoch 1994, 1996 a 1998 získal cenu poroty na festivale Divertimento musicale).

V roku 1993 bol iniciátorom a spoluzakladateľom Operného štúdia na Konzervatóriu v Žiline, kde v tom čase pedagogicky pôsobil ako korepetítor a dirigent Symfonického orchestra. V roku 1994 začal úzko spolupracovať so Štátnym komorným orchestrom v Žiline (Slovak Sinfonietta) na autorskom projekte „Nedeľné matiné pre deti a rodičov“ a dodnes tu pôsobí ako stály hosťujúci dirigent v hlavnom orchestrálnom cykle.

Od roku 1995 spolupracuje aj s ďalšími slovenskými orchestrami (Štátna filharmónia Košice, Slovenská filharmónia a i.) a jeho dirigentské aktivity sa postupne rozšírili aj do Českej republiky a zahraničia (Filharmónia Bohuslava Martinů Zlín, Juhočeská komorná filharmónia, Filharmónia Zeliona Gora a i.).

So Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu zrealizoval nahrávky najmä ruských autorov (Čajkovskij, Rachmaninov, Prokofjev), taktiež nahráva pre rozhlas a televíziu.

Je autorom hudby k viacerým divadelným hrám a patrí medzi vyhľadávaných aranžérov (inštrumentácie skladieb pre rôzne nástrojové obsadenia). Spolupracoval s významnými vokálnymi a inštrumentálnymi sólistami (Š. Margita, Ľ. Vargicová, M. Babjak, P. Dvorský, P. Šporcl, V. Hudeček, E. Indjič a i.).

Pripravila: Dáša Juhanová

email

About Author

Leave A Reply