Dnes je: nedeľa, 19. 11. 2017, meniny má: Alžbeta , zajtra: Félix

Keď grécka vášeň zvíťazí

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Balet SND uviedol 13. a 14. mája 2017 projekt Romeo a Júlia, Tak ako včera… na hudbu Sergeja Prokofieva v hudobnom naštudovaní Petra Breinera a v choreografii Natálii Horečnej. Túto choreografku s dirigentom a časťou inscenačného tímu hostilo SND po druhýkrát, naposledy s predstavením Slovenské tance – životy svetiel. Aj keď je teda tanečný jazyk choreografky svojský, baletný súbor SND s ním mal už svoju ojedinelú skúsenosť. Romeo a Júlia má v genéze baletných prevedení rôzne interpretácie nielen vo svete, ale aj na slovenskej scéne.

Písať o balete Romeo a Júlia by mohla byť zdanlivo radosť. Písať o balete Romeo a Júlia je predovšetkým riziko. Je to totiž notoricky známe dielo, ktorého príbeh pozná každý, nehovoriac o Prokofievovej hudbe, ktorá je fascinujúco príťažlivá. Zo všetkého sa dá krásne tvorivo vyťažiť, všetko sa dá aj „krásne“ netvorivo pokaziť. Druhým dôvodom zložitosti hodnotenia je fakt, že sme videli nemalé množstvo prevedení tohto diela na baletných scénach doma i v zahraničí, mnohé verzie od klasických po avantgardné a od každého nového prevedenia sa očakáva prirodzene novátorstvo, zmena, uhol pohľadu, nebodaj nejaký absolútny posun, možno aj trocha invenčnej zvrátenosti, v tom horšom prípade trapas. Názory na dielo sa markantne líšia nielen u diváka, ale aj v odborných kruhoch, čo znamená, že nech napíšeme čokoľvek, vždy sa do nás tá, či oná strana prívržencov, alebo odporcov „pustí“ a urputná snaha po indiferentnej objektivite vždy narazí na ten, či onen mantinel. Naviac, keď človek videl grandiózne choreografie tohto lákavého materiálu, ťažko ich už niečo prekoná a tak všetko ostáva v polohe nástojčivých očakávaní. Aj od nich sa veľa odvíja. Nemalo by zmysel na tomto mieste komparovať rôzne produkcie tohto diela, aj na Slovensku sme ich mali niekoľko – od tých klasických až po rozpačité experimenty (písala som o nich v minulosti a nebudem sa k nim teraz vracať).

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
Ilinca Gribincea (Júlia), Igor Leushin (Romeo),
foto: Martin Machaj

Natália Horečná uchopila toto dielo sebe vlastným spôsobom. Je síce založené v lajtmotíve na láske dvoch mladých ľudí, ale autorka apeluje skôr na absenciu lásky v celospoločenskom meradle. Poukazuje na dianie vo svete, reaguje na negatívne podnety – vojny, vraždy, nenávisť, nespravodlivosť, neschopnosť akceptácie inakosti, snaží sa upozorniť na multikulturalizmus… Romantiky (takej tej láskavej, čistej a priezračnej) si tu veľmi neužijeme (napokon aj Shakespeare je vo svojej podstate nekompromisný a necháva svoje postavy vzdorovať, nenávidieť a umierať). Horečnej výpoveď má byť súčasná, nielen v pohybovom slovníku, ale predovšetkým nástojčivým odkazom derúcim sa z jej výrazne emotívneho vnútra.

Choreografka však ide odvážne ďalej nielen svojou výpoveďou, ktorú orientuje predovšetkým na mladého diváka, ale aj v nabúraní akýchkoľvek inscenačných zásad, jednak hudobných – jednotlivé pasáže Prokofievovho baletu prehadzuje (so súhlasom Petra Breinera, v tvrdení, že „neexistuje originálna verzia Prokofievovho baletu“), ale aj dejových (chronológiu fabuly poruší a akosi filmovo začne scénou, kde páter odovzdá Júlii uspávací elixír). Vôbec postavu pátra považuje za výraznú a dôležitú v rámci problematiky (páter si vskutku oproti iným prevedeniam, pomerne veľa zatancuje a obdrží aj výrazný kostým – žltý oblek s aplikáciou farebných motýľov – ako symbolu slobody, ako výrazu multikulturality a akceptácie inakosti v zmysle okruhov problémov – cirkev kontra homosexualita).

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
Adrian Ducin (Otec Lorenzo),
foto: Peter Brenkus

V trieštení tradičnej predlohy pokračuje aj vizuálnymi prvkami – masívnu (takmer ťarbavú) scénu dáva do kontry s éterickým materiálom kostýmov, tam potrie zároveň lokalizáciu a do kostýmu (i pohybu) vnáša prvky rôznych kultúr (zaregistrujeme Áziu, bojové umenia, Commediu dell’arte, ale aj tradičnú slovensky folklórnu ruku nad hlavou). Horečná si teda berie zo svetovej histórie pôsobivú hudbu, notoricky známy dramatický príbeh, z osobnej tanečnej „histórie“ v rámci pohybu vplyvy svetových choreografov, s ktorými spolupracovala, zo svojich choreografických „dejín“ kolegov (scéna a kostým Christiane Achatzi, svetelný design Mario Ilsanker, Olli-Pekka Koivunen, hudobné naštudovanie Peter Breiner) a toto všetko dohromady pomieša, netradične skombinuje a za horúca „vyleje na plech“ vnímania slovenského diváka. Zahraničný esprit je ešte naviac podporený koprodukciou s Fínskou národnou operou v Helsinkách, je to zároveň prvý koprodukčný projekt s iným divadlom v rámci Baletu SND, ktorý sa bude uvádzať na striedačku, pričom dekoračné dielne SND vyrobili kostýmy pre obe divadlá.

Povedzme si na rovinu – tí čo poznajú klasickú podobu príbehu Romea a Júlie, môžu na ňu rovno zabudnúť, tí čo ju nebodaj nepoznajú, ani sa ju v pôvodnej podobe nedozvedia. Horečnej Romeo a Júlia síce avizuje nadčasovosť a aktuálnosť potreby lásky (jej akceptácie a prijatia v globálnej rovine chápania života a sveta – a v tomto smere je téma nosná), ale choreografka vytvára zároveň akýsi svoj vlastný, nový príbeh, pre „nových“ ľudí, v ktorom je potrebné sa aj nanovo orientovať. V tomto je jej odkaz mladej generácii jasný, v tomto je jasný aj fakt, že je priam zbytočné porovnávať klasickú verziu s jej súčasnou. Otázne je, či sa to v prípade Romea a Júlie celkom dá. Horečná, tak ako si berie slobodu svojho umeleckého vyjadrenia, rovnako dáva slobodu chápania a výkladu divákovi. Diskutabilné je, ktorú z týchto slobôd sme ochotní a schopní akceptovať. Jednoznačne sa jej však podarilo (a zrejme to tak aj chcela) vyprofilovať v nás chaos – naruší naše zakódované hudobné predstavy, popletie nám dejové roviny, núti nás dávať dohromady inú skladačku motívov a symbolov, než na akú sme zvyknutí. Na škodu veci je, že hudbu (nech už akokoľvek fascinujúcu) často necháva odznieť bez pohybu (chce sa nám akosi tancovať za tých, čo by tancovať mali), inokedy zas paradoxne vizuálne popisuje zbytočné. Z hudby sa vytratila gradácia a povestné zimomriavky, ktoré sa pri Prokofievovi zvyknú dostaviť,  sa nekonali.

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Hoci inscenačný tím je zahraničný (scéna, kostým, svetelný dizajn) a stojaci na slovenských tvorcoch dlhodobo žijúcich v zahraničí (libreto, choreografia, réžia, hudobné naštudovanie, dirigent) dramaturgia a koordinácia projektu ostala doma (Eva Gajdošová, Peter Antalík), rovnako ako aj ďalší dirigent (Peter Valentovič) a predovšetkým naštudovanie baletu (Nikoleta Rafaelisová), ktorá choreografiu, myšlienku aj filozofiu a emotívne podhubie diela autorky implantovala profesionálne do oboch baletných súborov doma i vo Fínsku, fungujúca zároveň ako asistentka choreografky spolu s Cosminou Zahariou.

Scénu a kostým navrhla Christiane Achatzi v dvoch kontrastných polohách. Hoci v úvode je priestor prázdny, len na boku portálu stoja jednoduché hodiny, v strede v pozadí je inštalovaný kubus,  na ktorom sú v objatí situovaní dvaja tanečníci (symboly Romea a Júlie) zahalení v ľahkej bielej látke vejúcej vo vetre. Tento motív sa objavil aj na tlačovinách k baletu, je poetický, dekoratívny a má svoju vlastnú náladu aj dizajn. Aj v druhej časti si scénografka vystačí so symbolmi, v hrobke je jednoduchá stéla, o ktorú sa opiera Júlia v svadobných šatách (už tento motív pôsobí výtvarne), objaví sa aj obrovský kríž a zvislé neóny i vejúce čierne drapérie. V scéne sídla Kapuletovcov situuje do zadného plánu monštruózny masívny portál, ktorý však akosi postráda účel, kombinuje ho s pódiom, točitým schodiskom (na vrchu ktorého má Júlia svoj pomyselný balkón) a architektúrou stien s výrezmi okien.

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Zatiaľ čo stavba je hutná a natvrdo priznaná, kostým chápe diametrálne odlišne. Hýbe sa medzi ľahkou etérickosťou vzdušných transparentných materiálov a mäkkých látok v prevažne monochrómnom znení, v ležérných strihoch, až po drobné farebné aplikácie karnevalových detailov. Jediný výrazný kostým tu má páter (gay?! akýsi extravagantný „Elton John“) v žltej farebnosti s motýliou potlačou, prekrytý rúchom s kapucou (bielym, aj čiernym) s flitrovým krížom. Odevy zaznamenajú aj kombinácie kultúr v strihoch a farebnosti, zaregistrujeme Čínu (farebné plášte pánov), aj Rusko (rubáš), Commediu dell’arte (karnevalové motívy), sme v stredoveku aj v súčasnosti, akosi všade a nikde. Bez bližšieho určenia, ale s náznakom rôznorodosti. Mne osobne táto zámerná nejednotnosť nevyhovuje (ázijské prvky, kimoná, turbany) mi prídu trochu zbytočné, preferovala by som skôr tú indiferentnú čistotu „módy“, ktorá napokon vyústi v globalizačný moment, keď  si všetci tanečníci v závere kostýmy vyzliekajú, hádžu ich na jednu kopu v symbolickom vyjadrení o bezrozdielnosti ľudí a ostávajú obnažení a jednotní v trikotoch bez identifikácie a zaradenia. Sympatickým momentom sú ponožky tanečníkov, ktoré navodzujú akúsi intimitu domáceho prostredia a zdanlivej pohody, nie sú rušivé ani výtvarne dehonestujúce, skôr civilné.

V závere druhej časti je využitá projekcia chodby v perspektíve, v ktorej cvála neuveriteľne amatérsky pôsobiaca animácia bieleho koňa (má to byť jednorožec ?), symbol slobody (?) ktorý sa zmení v prach/dym. Tento moment považujem za nadstavbový, dopovedací, prekombinovaný a svojim spôsobom aj filmovo gýčový.

Rekvizít je tu našťastie poskromne – jablká v misách (i v rukách tanečníkov temperamentne pohodené cez scénu, na čo? na efekt?), revolver, ktorým sa chce na začiatku Júlia zastreliť, jed, dýka a neuveriteľne infantilne popisné veľkorozmerné tabule/obálky, ktoré nesú tanečníci pod pazuchou, raz ako „marketingový“ oznam o organizovanom bále, inokedy ako urgentnú poštu pre Romea, ktorá dorazí neskoro (a ktorú „poštár/posol) necháva opretú o portál ako odkaz vo dverách (ktorý vizuálne špatí do konca predstavenia). Tento prvok je zbytočný, naivný, vizuálne rušivý a bez humoru (ak sa tam mal nejaký vôbec skryť).

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
Diego Ernesto Calderon Armien, Damián Šimko, Evgenii Korsakov,
foto: Martin Machaj

Choreografka používa aj verbálne prejavy, tanečníci raz kričia, plačú, vzdychnú si, čosi v skratke opakovane v angličtine oznámia. Vskutku by to ani nebolo až tak na škodu veci s výnimkou zúfalej scény Júlie nad mŕtvym Romeom, ku ktorému prehovára viac slovom, než gestom v hoci pôsobivej ozvene hrobky dosiahnutej použitím mikroportov. Zomieranie hlavných protagonistov býva najfascinujúcejšou tanečnou sekvenciou v baletoch Romea a Júlie. Horečná ich však nechá iba zomrieť a smrť si za nich zatancujú iní. Nahrádza ich alegóriou duší, ktoré predvedú svoj geometrický tanec ako zo znakov hieroglifov (tu kdesi sa nám na chvíľu vynorí Kylián), ale je to skôr akási gymnastika bez emócie a prezentácia svalov. Aj smrť Tybalta a Mercutia je nenápadná, autorka necháva tanečníkov v sošnom ustrnutí, akosi sa vytráca dráma (v balete sa zvyčajne aj smrť utancováva k smrti). Bitka Tybalta a Mercutia a ostatných priateľov skôr evokuje akési šantivé laškovanie, než boj. Naopak pekná (hoci pomerne prvoplánová) je sekvencia troch „mŕtvych“ – Tybalt, Mercutio, Júlia, ktorých mimoriadne extrovertne a naraz oplakávajú matky, kým nad nimi bdejú traja Čierni vtáci/anjeli/symboly smrti s pokojom, dôstojnosťou a stoickou vyrovnanosťou. Exaltovaný prejav scény oplakávania je až hystericky dravý, trochu tu nesedí logika konania niektorých postáv, aj počet duší neprislúcha k mŕtvym telám.

Spravidla sa samovraždou Júlie nad mŕtvym Romeom končí. Horečná však pokračuje a na viackrát. Nechá tancovať duše mŕtvych, dramaticky vháňa na „pľac“ vzbúrenú spoločnosť, v chaose, vzdore a nepokoji, knieža ako revolucionár s provokatívnymi verbálne formulovanými heslami príde narobiť poriadky, predvedie pohybovo čosi ako na hranici bojového umenia, keď klesne na zem, prichádza vizuálny druhý záver s filmovou projekciou a zdalo by sa, že to symbolicky už stačí, keď ešte choreografka pritvrdí ďalšou prítomnosťou tanečníkov, ktorí sa plynule implantujú do klaňačky vyzliekajúc si kostýmy a hádžuc ich na jedno veľké imaginárne smetisko diania. Ako prejav slobody?, jednotnosti?, čistoty?, súdržnosti?, chudoby? s takmer totožnou identitou ľudskosti a krehkosťou obnaženej zraniteľnosti rovnakej pre každého. V balete sa objavia aj samoúčelné postavy Abrahám a Baltazár, interpretovaní ženami. Prečo? Nikto nevie. Akokoľvek, Sakura a Sumire Shojima evokujú v rámci choreografie aj tancovania podobnú dvojicu zo Slovenských tancov.

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
foto: Peter Brenkus

Horečná žije v silných emóciách i v akejsi tenznej vnútornej roztrieštenosti nad zvrhlosťou súčasného sveta plného negatívnych podnetov, vojen, vrážd, útokov a neľudskosti a zároveň v akomsi závoji všeobjímajúcej lásky zjednocujúcej svet. V tejto chaotickej dráme citlivej a pokornej duše, pretlaku emócií, pnutia, apelu a vzdoru sa ocitla aj jej choreografická a režijná výpoveď Romea a Júlie. V snahe absolútne potlačiť ego svoje, aj ego inscenačného tímu i protagonistov sa jej (zrejme podvedome) „podarilo“ v istom zmysle „potlačiť“ aj Prokofieva a Shakespeara a na scéne nám (z jej strany iste neplánovane) ostala Natália. V chaose, zmätku, nečitateľnosti motívov a častokrát v monotónnej choreografickej nude.

Tanec vychádzajúci síce z klasiky kombinuje rôzne choreografické vplyvy, je voľný, dynamický, často naturálny, inokedy zas geometrický poznačený minimalizmom, aby zas inde uvoľnil veľké gestá. Je to akási eklektická skladačka ústiaca do pohybového jazyka autorky.

Údajne si vyberala do svojej choreografie tanečníkov, ktorým verí a ktorým by sme mali uveriť aj my. Ak je niečo na Horečnej Romeovi a Júlii bez debaty kvalitné, tak sú to sólisti a súbor. Tancujú vskutku s nasadením, profesionalitou, technickou precíznosťou a dynamikou.

S. S. Prokofiev, N. Horečná
Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
Peter Dedinský (Romeo), Klaudia Görözdös (Júlia),
foto: Peter Brenkus

Júlia na prvej premiére – Klaudia Görözdös pochopila svoju postavu mimoriadne naturalisticky, živočíšne a s temperamentom, je to plnokrvná Júlia so sebavedomím, hravosťou, aj dievčenskou mierou zaľúbenia. Ilinca Gribincea so svojou démonickou charizmou prekvapivo vyprofilovala krehkosť Júlie, lásku k Romeovi jej veríme, rovnako ako excelentne herecky zvládnutý bôľ a zúfalstvo z jeho smrti. Každá zatancuje svoju Júliu inak, ale obe mimoriadne dobre. Rovnako sú im profi partnermi Peter Dedinský, ktorý budí dojem, akoby tancoval Romea doslova „ľavou zadnou“, tanečný slovník mu sedí, je v ňom prirodzený a absolútne stotožnený. Jeho Romeo je stvárnený výrazovo chlapčensky, predsa len z neho už „trčí“ viac muž, čo sa prejaví aj v obraze súboja s Tybaltom plného vzdoru, hnevu, pobúrenia. Igor Leushin je akosi spontánne (zrejme aj vďaka drobnejšej postave) krásne čisto chlapčenský až naivný Romeo plný citu a nehy. Obaja protagonisti Romea tancujú s ľahkosťou, s mäkkým veľkorysým gestom, pružným pohybom plným temperamentu a grácie. Mercutio Juraja Žilinčára je postava, ktorá mu sadne, je v nej skvelý, hravý, tanečne bravúrny a herecky samozrejmý, je to laškovný, vtipný a úprimný Romeov kamarát. Glen Lambrecht v alternácii disponuje väčšou teatrálnosťou, postavu trošku karikuje a je dominantnejší. Tybalt Mergima Veselaja je pomerne nenápadný, hoci tancuje slušne a vie zaujať aj postavou. Z ostatných postáv zaujali Matka Kapulet Viktórie Árvovej a Chelsea Andrejic, obe stvárnili postavu na pokraji šialenstva z bôľu nad „stratou“ dcéry vo veľkom zámerne nekoorodinovanom geste s exaltovanými výkrikmi a vysokou mierou štylizácie zúfalstva. Aj Matka Montek Sarah Millner prekvapila hereckým prejavom a dynamickým tancovaním. Za zmienku stoja aj Čierni vtáci Diego Calderon, Damián Šimko, Yuki Kaminaka, ktorí nesú v sebe dôstojnosť a stoický pokoj anjelov, najviac zaujal Damián Šimko s krásnou prácou rúk aj celého tela. Mimoriadne dôležitou postavou v Horečnej prevedení choreografie tohto baletu je Otec Lorenzo. Adrian Ducin ho zatancoval s gráciou, noblesou, dôstojne a šťavnato zároveň, jeho gesto je výpovedné, živelné a herectvo adekvátne charakteru postavy. Andrej Szabo, ako vždy s náležitým nasadením a disciplínou zároveň zatancoval Otca Lorenza elegantne a do detailov precízne, hrá viac ako Ducin, jeho výraz je teatrálnejší, zatiaľ čo Ducinov charizmatickejší. Nepochybne svoje miesto v rámci tanečnej kvality tu majú aj Duše Reony Sato a Artemyja Pyzhova. Ak nespomínam ostatné postavy, nezaujali natoľko, aby to bolo nutné. Baletný súbor SND podal vskutku reprezentatívny výkon a treba priznať, že tanečná interpretácia je najsilnejšou stránkou tohoto predstavenia.

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017,
Ilinca Gribincea (Júlia), Igor Leushin (Romeo),
foto: Martin Machaj

Nemám nič proti novátorstvu, experimentom, novým nápadom a som schopná zvládnuť rôzne formy modifikácií v rámci umenia s empatiou a pochopením a ak sú vydarené aj ich nadšene privítať. V Romeovi a Júlii Natálii Horečnej je však taká kumulácia podnetov, zmien, zásahov a pretlaku inšpirácií a motívov, že sa v nich akosi podvedome stratila a čo je horšie, stráca sa v nich divák. Osobne preferujem symboly a spravidla v nich viem aj elegantne čítať. Horečná však symbolizuje aj tam, kde to nie je nutné, respektíve z celého diela robí symbol čohosi negatívneho, desivého a apelatívneho, na druhej strane popisuje to, čo by sme aj sami prečítali. Snaží sa to dosiahnuť mnohými prostriedkami, ktoré len hromadia pretlak nezrozumiteľných súvislostí.

S. S. Prokofiev, N. Horečná: Romeo a Júlia – Tak ako včera…, Balet SND, 2017, Klaudia Görözdös (Júlia), Peter Dedinský (Romeo),
foto: Peter Brenkus

Ak si chce divák pozrieť kvalitné tancovanie, tak interpreti za tento záujem naozaj stoja. Ak však prídu na príbeh a logiku hudby, ako ich poznajú, nemajú šancu sa v nich zorientovať. Natália Horečná, ako som už vyššie spomenula, vytvorila nový balet pre nových ľudí a najlepšie pre tých, ktorí o Romeovi a Júlii nič nevedia. Diskutabilné je, či z predstavenia odídu múdrejší. Vskutku ťažko sa mi priznáva, že z premiérového večera Romea a Júlie bola tentoraz najväčším zážitkom sponzorská grécka vášeň Metaxa.

Autor: Barbara Brathová

Sergej Sergejevič Prokofiev, Natália Horečná: ROMEO A JÚLIA – Tak ako včera…
Balet SND
premiéra 13. a 14. mája 2017
Hudba: Sergej Sergejevič Prokofiev
Libreto: Natália Horečná, Sergej Sergejevič Prokofiev

inscenačný tím

Choreografia a réžia: Natália Horečná
Scéna: Christiane Achatzi
Kostýmy: Christiane Achatzi
Naštudovanie: Nikoleta Rafaelisová, Natália Horečná
Hudobné naštudovanie: Peter Breiner
Dirigenti: Peter Breiner, Peter Valentovič
Asistenti choreografa: Nikoleta Rafaelisová, Cosmina Maria Sobota Zaharia
Svetelný dizajn: Mario Ilsanker, Olli-Pekka Koivunen
Dramaturgia: Eva Gajdošová
Koordinátor projektu: Peter Antalík

osoby a obsadenie

Romeo: Peter Dedinský, Igor Leushin
Júlia : Ilinca Gribincea, Klaudia Görözdös
Otec Capulet: Aliaksei Kavaleuski
Matka Capulet: Viktória Árvová, Chelsea Andrejic
Otec Monteque: Róbert Kováč a.h.
Matka Monteque: Sarah Millner, Adriana Odlerová
Tybalt: Mergim Veselaj
Mercutio: Juraj Žilinčár, Glen Lambrecht
Benvolio: Dansaran Vandanov
Paris: Martin Radošinský
Princ z Verony: Raphael Schuster
Pestúnka: Viktória Šimončíková, Katarína Košíková
Priateľky: Ana-Sanziana Beschia, Erina Akatsuka, Isa Ichikawa,
Katsiaryna Kavaleuskaya, Katarína Kaanová
Priatelia: Andrej Cagáň, Jean Michel Reuter
Otec Lorenzo: Adrian Ducin, Andrej Szabo
Lorenzov asistent: Viacheslav Krut
Abraham a Baltazár: Sakura Shojima, Sumire Shojima, Anna Vágnerová, Chiaki Honda
Čierny vtáci: Damián Šimko, Yuki Kaminaka, Diego Ernesto Calderon Armien
Poštár: Martin Kreml, Michael Abzalov
Herci: Barbora Regensbogenová, Lujza Hrubá, Tatum Shoptaugh,
Marián Kuchár, Marek Bobošík, Viacheslav Krut
Dva páry duší: Reona Sato, Chelsea Andrejic, Mergim Veselaj,
Andrej Szabo, Artemyj Pyzhov, Luana Brunetti
Zbor: Barbora Regensbogenová, Martin Kreml, Katsiaryna Kavaleuskaya,
Sakura Shojima, Sumire Shojima, Natália Planková, Marián Kuchár, Valéria Stašková,
Adriana Odlerová, Zsóka Tallósiová, Anna Vágnerová, Glen Lambrecht,
Chiaki Honda, Alexander Mays, Evgenii Korsakov, Adrian Szelle

spoluúčinkuje orchester Opery Slovenského národného divadla.

www.snd.sk

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

email

About Author

Leave A Reply