Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Keď sa tisnú slzy do očí… Gustav Mahler Jugendorchester s Philippom Jordanom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ešte sa definitívne neskončili všetky letné hudobné festivaly, majstrovské kurzy, zámocké koncerty či benefičné podujatia a už je tu zasa nová koncertná a operná sezóna. Jej otvorenie je znova slávnosťou (i keď neoficiálnou), pretože uvádza obdobie množstva hudobných podujatí najbližších približne desiatich mesiacov. K otvoreniu novej sezóny Sächsische Staatkapelle, koncertného a operného orchestra Semperovej opery v Drážďanoch, patrí už niekoľko rokov hosťovanie Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera (Gustav Mahler Jugendorchester).

Toto teleso, spájajúce vynikajúcich mladých hudobníkov z Maďarska, Rakúska a Československa, založil pred tridsiatimi rokmi dirigent Claudio Abbado vo Viedni. Z pôvodnej kultúrno-politickej myšlienky umožniť mladým hudobníkom z Maďarska a Československa dostať sa za železnú oponu  sa vyvinula dnes už neodmysliteľná samozrejmosť, ktorá je ale stále atrakciou. Atrakciou v tom zmysle, že v orchesteri sa stretávajú hudobníci vo veku 15 až 25 rokov, všetci sú víťazi prísnych medzinárodných konkurzov a pod vedením dirigentov svetových parametrov získavajú počas niekoľkých týždňov spoločného muzicírovania cenné skúsenosti orchestrálnych hráčov.

Koncert Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera, 2016, foto: Joachim Schindler

Koncert Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera, 2016,
foto: Joachim Schindler

Medzi takmer 120-timi členmi mladého orchestra, ktorí sú menovite predstavení v exkluzívnom programovom bulletine, nájde čitateľ aj jedného Slováka, klarinetistu Martina Adámka študujúceho v Brne. V Drážďanoch sa predstavil Mládežnícky orchester Gustava Mahlera 3. septembra na predposlednej zastávke svojho aktuálneho turné pod vedením ani nie štyridsiatnika, Švajčiara Philippa Jordana, hudobného riaditeľa Parížskej opery a šéfdirigenta Viedenských symfonikov (Wiener Symphoniker). Jordan, jeden z najtalentovanejších dirigentov svojej generácie, spolupracoval s týmto mládežníckym orchestrom v tomto roku už po piaty raz.

Philippe Jordan

Philippe Jordan

Ako sólista bol tohoročnému letnému turné mládežníckeho orchestra partnerom Mníchovčan, barytonista Christian Gerhaher, ktorý, podľa vyjadrenia tlače, vlastní jeden z najkrajších nemeckých hlasov vôbec. Ak Gerhaher preferuje na koncertoch predovšetkým interpretácie piesní, s mládežníckym orchesterom siahol po chrámovej kantáte „Ich habe genug“ BWV 82 Johanna Sebastiana Bacha. Gerhaher s orchestrom už pracoval, avšak s dirigentom Philippom Jordanom sa umelecky stretol prvýkrát a spolu sa ujali uvedenej Bachovej kantáty. O jej popularite svedčí viac ako sto nahrávok, ktoré zdobia také mená či súbory ako Karl Richter, Münchner Bach-Orchester, Dietrich Fischer-Dieskau (kantátu nahral trikrát), Helmuth Rilling a Bach-Collegium Stuttgart. Interpretácia dirigenta Jordana, orchestra, ale hlavne sólistov – barytonistu Christiana Gerhahera a hobojistu Bernharda Heinrichsa  uspokojila hlavne tých poslucháčov, ktorí hľadajú v tomto Bachovom diele delikátny hudobný výraz i hlas.

Christian Gerhaher

Christian Gerhaher

Gerhaherov hlas je skutočne decentne krásny, škoda len, že mu chýbajú skutočné basové hĺbky, ktoré si sólový part vyžadoval. Ich absencia ale neovplyvnila celkové vyznenie diela, pozostávajúceho z troch árií (Ich habe genug; Schlummert ein, ihr matten Augen; Ich freue mich auf meinen Tod) a dvoch recitatívov (Ich habe genug; Mein Gott! wenn kömmt das schöne: Nun!) Prvý recitatív a časť árie Schlummert ein, ihr matten Augen boli už v čase vzniku tak zaujímavé, že ich Bach prekopíroval do Knižočky pre Annu Magdalenu Bachovú, pravdepodobne pre jej vlastnú potrebu. Sám Bach dielo v Lipsku viackrát uviedol, vypracoval jeho viacero verzií, pravdepodobne si ho mimoriadne vážil. Je prekvapivé s akou rozkvitnutou melodikou prichádza tento skladateľ hneď s úvodnými tónmi hoboja, ktoré vzápätí preberá sólový hlas. Je obdivuhodné, aký invenčný mikrokozmos ponúka toto dielo so všetkými jeho vokálnymi sólami, inštrumentálnymi motívmi, ritornelami či fermátami, po ktorých sa dáva hudba zasa do pohybu. Posledná ária Ich freue mich auf meinen Tod (Teším sa na moju smrť) vyznieva ako radostný tanec, v ktorom sa smrť zdá ako vyplnenie túžby. Takýto obsah diela samozrejme ťažko korešponduje s myšlienkami mladých orchestrálnych hráčov, ktorí boli spolustvárniteľmi interpretácie. Ale jeho pochopenie a uchopenie nebolo zjavne spojené so žiadnymi problémami. Rovnako ani v nasledujúcom diele, ktoré bolo kľúčovým, pričom jeho podanie doslova frapovalo. Bola ním mimoriadne náročná Brucknerova 9. symfónia d mol, symfónia obrovských technických a výrazových dimenzií. Dielo ostalo desaťročia v torze, Brucker zomrel pri práci nad jeho poslednou, štvrtou časťou. Štvrťstoročie trvalo kým sa medzinárodnému tímu skladateľov, hudobných teoretikov a dirigentov podarilo na základe Brucknerových skíc dielo skompletizovať a v roku 2012 kompletne aj uviesť. Ale pôvodný a autentický Bruckner je aj naďalej trojčasťový, skladateľom venovaný milému pánu Bohu. V tejto verzii zaznel aj v „koncertnej sieni“ Semperovej opery.

Koncert Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera, 2016, foto: Joachim Schindler

Koncert Mládežníckeho orchestra Gustava Mahlera, 2016,
foto: Joachim Schindler

Z hudby na poslucháča dolieha raz mystika, inokedy démoničnosť, pokora, modlitba i vzbura. Už rozsiahla prvá časť (Feierlich, Misterioso) akoby bola rozlúčkou so svetom, Brucknerovým posledným slovom. Naliehavé tutti striedajú sólové či ansámblové vstupy dychových nástrojov, poslucháč obdivuje Brucknera i vysokú technickú pohotovosť orchestra: akoby z jednej husľovej školy pochádzajúcu skupinu prvých huslí, nádherné zamatové violončelá, muzikálne – a poväčšine aj čisté drevené a plechové dychové nástroje. V druhej časti (Scherzo. Bewegt, Lebhaft – Trio. Schnell) sa na poslucháča valila hudobná riava v takej dynamickej škále – myslím od ff po pp – že chvíľami sa tento príval zdal až neznesiteľný. Táto psychická neznesiteľnosť sa striedala s obdivom k mladej generácii, ktorej poslaním je, a bude ešte veľa rokov, rozdávať hudbu Brucknera a ďaľších skladateľov publiku. V prípade Deviatej Brucknerovej symfónie ide o dielo, ktoré objektívne nemôže byť blízke mladým inštrumentalistom na prahu umeleckého života. O to viac treba vyzdvihnúť pohotovosť a stotožnenie sa mladých hráčov s Brucknerom a jeho filozofiou, ku ktorej dospel na konci svojho života. Jordanova dirigentská presnosť a  muzikantská nákazlivosť sa preniesla od prvého momentu na prvotriednych inštrumentalistov. Inak by poslucháči neboli počuli priam démonický tanec smrti a nádherné, so životom sa lúčiace záverečné Adagio. Je naozaj pozoruhodné, aká technická a umelecká úroveň sa dá dosiahnuť po krátkom čase spoločného muzicírovania, koľko spoločných menovateľov je možné nájsť medzi množstvom inštrumentálnych a umeleckých škôl a akému veľkému úspechu tlieska publikum stojace dlhé minúty v opere, ktorá už naozaj zažila mnohé hviezdne okamihy. Pocta a úprimná vďaka mladému orchestru, ako i mladému dirigentovi, tisla slzy do očí….

Agata Schindler

email

About Author

Agata Schindler

Leave A Reply