Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Kenotaf ako pocta tvorcom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Združenie Denkzeug, ktoré tvoria barytonista Peter Mazalán a vizuálna umelkyňa Martina Šimkovičová, sa vo svojich kreatívnych projektoch snaží o medzižánrové prepojenie hudby, divadla a vizuálneho umenia. Zásadný priestor vo svojich projektoch realizujú sami, no k spolupráci pozývajú aj iných empatických umelcov zo spomínaných žánrov. Výsledkom má byť nový, špecifický útvar ako prezentácia konkrétnej jednotiacej myšlienky prostredníctvom vzájomnej interakcie jednotlivých zložiek.

Denkzeug od svojho vzniku v roku 2016 realizoval viacero zaujímavých projektov. V Unterreise (písali sme o tom TU…) zdramatizovali v tmavom technickom priestore svet piesní Franza Schuberta. V netradičnom programe Symptóm: dieťa (písali sme o tom TU…) sa zamysleli nad vizuálnou zložkou tradičného koncertného uvádzania piesňového repertoáru v pôsobivej kompozícii. K ďalším konceptom patria Zvuk auly, či Shaped Songs. Ich najnovší projekt Kenotaf ide zatiaľ najďalej, závažnosťou témy, množstvom spolupracujúcich zložiek i filozofickou myšlienkou. Denkzeug vytvorili špecifickú art performance, ktorá si kladie základné otázky o zmysle tvorby a jej trvácnosti.

Denkzeug – Kenotaf,
foto: Martina Šimkovičová

Slovo „kenotaf“ znamená symbolický hrob, alebo náhrobok. V tomto prípade je symbolickým náhrobkom tvorba samotného autora a jej život po jeho úmrtí. Ide naozaj len o pamätník slávneho, či menej známeho tvorcu, alebo o živé hodnoty, ktoré registrujú a reflektujú aj nasledujúce generácie? Prečo mnohí vynikajúci umelci žili bez spoločenského uznania, keď ich dielo má nadčasový význam? Prečo sa všeobecné kultúrne povedomie tak často míňa s reálnou kvalitou tvorby?

Denkzeug tentoraz vytvorili scénicko-hudobnú koláž, podobne ako v predchádzajúcich projektoch pre konkrétny priestor. V bratislavskom jezuitskom Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa barytonista Peter Mazalán a vizuálna umelkyňa Martina Šimkovičová prizvali k spolupráci viacero osobností: violončelistu Jozefa Luptáka, zvukového a vizuálneho tvorcu Jakuba Pišeka, klaviristku a organistku Xéniu Jarovú, flautistu Štefana Tokára, organistu Daniela Gabča a historičku umenia Barboru Tribulovú.

Denkzeug – Kenotaf,
foto: Ľuboš Kotlár

Úvahu o diele a autoroch rozdelili na tri časti: I. Laudatio (pochvala), II. Lamentatio (nárek) a III. Consolatio (útecha), ktoré našli inšpiráciu v literárnej forme epitafných textov. V laudatiu oslávili tvorbu a dielo autora, v lamentatiu sa zamysleli nad limitmi, ktorými je determinované a v consolatiu sa pokúsili nájsť odpoveď na otázku, v čom spočíva zmysel tvorby. Nie je to málo tém na jeden večer, ktorý sa vo svojej principiálnej pominuteľnosti zaoberá otázkami trvácnosti. Základnú kostru tvorilo viacero vstupov klasickej hudby: dve piesne z cyklu Johannesa Brahmsa Vier ernste Gesänge (Peter Mazalán a Xénia Jarová), vystúpenie Jozefa Luptáka (John Tavener – Threnos, Johann Sebastian Bach – Prelúdium G-dur, improvizácia Three in one), Improvisation sur le Te Deum Charlesa Tournemireho, Allegro z 2. Symfónie Louisa Vierneho (Daniel Gabčo), kantáta Ich habe genug Johanna Sebastiana Bacha (Peter Mazalán a Xénia Jarová) a Sweet Louisa Andriessena (Štefan Tokár). Hudobné čísla boli dramaturgicky prepojené textovými, fotografickými a vizuálnymi intervenciami, projekciami, elektronickou a reprodukovanou hudbou. Výsledok však vo svojej pestrosti pôsobil pomerne nesúrodo – akoby mu chýbal jednotiaci motív, ktorý by sa pravidelne vracal a predstavoval ústrednú tému (v projekte Symptóm: dieťa to bola Ľadovova Hudobná tabatierka, v Unterreise princíp vynárania a strácania sa speváka). Mohol ním byť režisérsky názor, ktorý by udával rytmus a pestrej koláži by poskytol neviditeľnú, no  jednotiacu ruku. Mohol ním byť jezuitský kostol, no aj vizuálne a zvukové intervencie v jeho priestore boli príliš rôznorodé. Navyše v kontraste so závažnosťou a špičkovou interpretáciou hudobných čísiel pôsobili improvizovane a princíp ich použitia bol ťažko čitateľný. Výzva divákom v bulletine, aby sa počas performance voľne pohybovali po priestore, ostala nevypočutá, bránilo tomu prítmie v kostole a možnosť kolízie s účinkujúcimi.

Napriek výhradám je projekt Kenotaf zaujímavým príspevkom k úvahám o možných cestách prezentácie klasickej hudby v spojení so súčasným vizuálnym jazykom a cenným náhľadom do mysle súčasného progresívneho tvorcu.

Autor: Jozef Červenka

písané z predstavenia 7. 11. 2017

Denkzeug – Kenotaf

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave
7. novembra 2017

Peter Mazalán – barytón
Jozef Lupták – violončelo
Xénia Jarová – klavír, organ
Štefan Tokár – flauta
Daniel Gabčo – organ sólo
Barbora Tribulová – text
Martina Šimkovičová – vizuál
Jakub Pišek – zvuk, vizuál

www.denkzeugprojects.com

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Jozef Červenka

Leave A Reply