Dnes je: pondelok, 16. 7. 2018, meniny má: Drahomír, zajtra: Drahomír

Klaviristi so zlatou rukou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hrať na klavíri jednou rukou bolo pre niekoho výzvou a pre niekoho osudom. Hlavne to pre mnohých významných a nadaných umelcov nebola prekážka. Hra jednou, ľavou, rukou priniesla do klavírneho sveta novú kompozičnú formu a výzvu. Diela ktoré touto cestou vznikli, nezaujali podradnejšie miesto ale naopak, získali si rovnakú autonómiu ako hociktoré iné klavírne koncerty, sonáty či ďalšie klavírne diela. Túto pozíciu im však muselo najprv zabezpečiť niekoľko kvalitných umelcov.

Prvá svetová vojna ovplyvnila nespočetné množstvo umelcov. Svojou krutosťou a nehumánnosťou vyvolala vlnu nesúhlasu a odporu. To z diel vojnového obdobia doslova srší.

Nanešťastie sa dá povedať, že dala do pozornosti nielen tematiku samotnej vojny, ale aj reinkarnovaný kompozičný útvar, a to klavírne skladby pre jednu, konkrétne ľavú, ruku. Dostali sa na povrch umeleckej scény vďaka zvýšenému dopytu. Ten vzbudil záujem mnohých svetových skladateľov, ktorí týmto druhom skladieb neopovrhovali. Naopak, dá sa povedať, že to prijali ako výzvu. Okrem svetových zahraničných skladateľov ako bol napríklad Liszt, Ravel, Scriabin či Prokofiev, sa tejto technike venovali aj ich rovesníci, najväčší českí predstavitelia Leoš Janáček a Bohuslav Martinů, či bratislavský rodák Franz Schmidt. Mnohí hendikepovaní klaviristi sa vďaka nim mohli prezentovať majstrovskými dielami, ktoré ich udržali a vyzdvihli na svetovej hudobnej scéne.

Nebola to však vojna, ktorá vyvolala prvý rozmach daných skladieb.

Klavírne skladby pre jednu ruku – pred 20. storočím

Klavírne skladby pre jednu ruku môžeme zaznamenať už na konci 18. storočia. Aj preto, že v povedomí hudobného sveta sa vyprofiloval názor na klavírnu interpretáciu. Obom rukám sa prisudzoval jeden latinský pojem: dexter, nielen ako pravá ale aj ako synonymum správnosti, zručnosti a sinister ako nielen ľavá, ale aj ako synonymum slabosti. A tak v 19. stor. prevládala „nadvláda pravorukých“ klaviristov.

Raymond Lewenthal, (1923 - 1988)

Raymond Lewenthal,
(1923 – 1988)

Jednou z  najväčších zbierok skladieb pre jednu ruku je vydanie amerického klaviristu Raymonda Lewenthala Piano for One Hand; a Collection of Studies, Exercises, and Pieces. Tam nájdeme najranejšie príklady týchto skladieb od C. P. E. Bacha ako napr. Klavierstuck in A Major, z roku 1770. Ak však chceme hovoriť o skladbách pre ľavú ruku, musíme sa posunúť do roku 1820, keď Ludwigovi Bergerovi ochrnula pravá ruka po mozgovom infarkte. Po dvoch rokoch frustrácie napísal Prelude and Nocturne, Op. 9., ktoré mohol hrať aj so svojím hendikepom. Avšak v roku 1840 francúzsky skladateľ a rodák z Nemecka Friedrich Kalkbrenner skomponoval Štvorhlasnú fúgu pre ľavú ruku. Toto je moment, keď sa skladby tohto druhu dostali do tzv. „mainstreamu“. Bohužiaľ, treba si uvedomiť, že stále v tieni vojny. Hovoríme o dobe najväčšieho rozšírenia pušného prachu a vďaka rozvoju strelných zbraní vznikali aj nové druhy zranení, ktoré prinášali ďalšie traumatické zmrzačenia.

20. storočie – Géza Zichy a Paul Wittgenstein

Géza Zichy

Katalyzátorom rozmachu týchto skladieb na prelome 20. storočia nebola vojna, ale obyčajný lov na zver. Géza Zichy, narodený v roku 1849, maďarský skladateľ a klavirista, prišiel o pravú ruku pri love, keď mal asi 15 rokov. Napriek zmrzačeniu svoje nadanie nezavrhol. Rok po nehode sám prehlásil: „Ak do jedného roka od dnešného dňa nebudem schopný robiť jednou rukou to, čo iní robia dvoma, streľte mi guľku cez hlavu.“

Géza Zichy, (1849 - 1924)

Géza Zichy,
(1849 – 1924)

Študoval hudbu u Roberta Volkmanna a u Franza Liszta, ktorý sa stal jeho blízkym priateľom. Franza Liszta spoznal pri štúdiu v Bratislave. Tam sa práve po štúdiu práv rozhodol venovať klavíru a hudbe a tam aj následne získal prvé hudobné vzdelanie.

V knihe Alana Wolkera Franz Liszt: The Final Years sa spomína, ako Franz Liszt spadol z koča, pričom utrpel vážne modriny na hrudi a ruke. Zatiaľ čo Zichy vyjadril obavy o jeho zdravie, F. Liszt žartoval, „že by sa mal hanbiť, keď sa sťažuje v prítomnosti Zichyho, ktorý má len jednu ruku.“ Od roku 1880 Zichy začal cestovať po celom svete. Jeho cieľom bolo inšpirovať rovnako postihnutých hudobníkov a dať im nádej. Predovšetkým veteránom z prvej svetovej vojny. K tomu sa vzťahuje napr. koncert, ktorý mal v máji 1915 v Berlíne (svoje služby počas vojny ponúkol Rakúsko-Uhorskej ríši). Publikum bolo zložené výhradne z hendikepovaných mužov. Všetkým chcel ukázať, že fyzická ujma nebola prekážkou v rozkvete tvorivej duše.

Bol to prvý klavirista, ktorý sa preslávil a vybudoval si kariéru hraním len jednou rukou. Všetko čo na koncertoch zarobil, venoval charite. To začal už v roku 1879, keď spolu s F. Lisztom usporiadal koncert v Kluži pre ľudí, ktorých zasiahlo zemetrasenie v maďarskom meste Segedín. A touto činnosťou sa zaoberal celý svoj zvyšok života. V novembrovom čísle The Etude z roku 1913 je Zichyho citát: „Liszt prišiel do mojej izby a povedal: Smútiaci nerobia nič v časoch, ako sú tieto. Musíme pomôcť spolu. Musíme spraviť koncert pre trpiacich. Poď ku klavíru. Sedeli sme pri klavíri a hrali zaranžovaný Rákoczyho pochod, ktorý som napísal pre tri ruky. Potom sme zaranžovali celý program. Do pár hodín bol koncert ohlásený na každom rohu a pred samotným večerom boli všetky miesta vypredané.“ Keďže Liszt nebol v Kluži viac ako 33 rokov, udalosť sa zvrtla skôr do verejného festivalu. Zichy povedal: „Pódium sa zmenilo na kvetinovú záhradu. Keď Liszt vstúpil, celé publikum povstalo, ako keď víta kráľa.“

Samotný Eduard Hanslick, slávny kritik, napísal: „najzarážajúcejšiu vec, ktorú sme na hudobnej ceste klavíra počuli v poslednom čase, bola prostredníctvom jednorukého muža … najväčší zázrak modernej doby klavíra. Zichy dosiahol dokonalosť použitím len piatich prstov. Je schopný imitovať hru desiatimi.“ Stal sa renomovaným klaviristom a veľkým skladateľom svojej doby.

Napísal vyše 200 kompozícií ako napr. Fantasie über Motive auf R. Wagner’s Tannhäuser (1883), Polonézu A dur (Transkripcia Chopinovho Op. 40, č. 1) a i. Napísal množstvo opier a zaranžoval veľký počet skladieb, sonát, baletov, kantát, klavírnych koncertov pre ľavú ruku.

Aj vďaka tomu, že Géza Zichy študoval právo, stal sa prezidentom Národného konzervatória v Budapešti v rokoch 1875 až 1918. A od roku 1890 do 1894 bol intendantom v Kráľovskej maďarskej opere v Budapešti, kde bol hudobným riaditeľom Gustav Mahler. Géza Zichy dožil v Budapešti, kde zomrel v roku 1924.

Paul Wittgenstein

Dramatickejšie to bolo v prípade Paula Wittgensteina. Narodil sa vo Viedni v roku 1887. Pochádzal z kultúrnej a zámožnej rodiny a už od útleho detstva sa pohyboval v kultúrnom a hudobnom dianí Viedne. Jeho sestry usporadúvali večierky pre Gustava Klimta a jeho otec, Karl Wittgenstein, bol rešpektovaným patrónom umenia a hostiteľom mnohých hudobníkov a skladateľov, ako bol napríklad Gustav Mahler, Benjamin Britten, Paul Hindemith, Johannes Brahms, či Clara Schumann. Veľkej pozornosti sa ešte dostávalo jeho mladšiemu bratovi Ludwigovi. Mal dokonalý sluch, no muzikantom nebol. Ale preslávil sa mnohými filozofickými spismi a bol známy svojimi hudobnými metaforami. V jeho prácach sa spája filozofia matematiky, jazyka a mysle s hudobnými poznámkami a s interpretáciou Platóna a Aristotela.

Paul Wittgenstein, (1887 - 1961)

Paul Wittgenstein,
(1887 – 1961)

Paul študoval klavír vo Viedni s Malwinom Bree, ktorý ho ako mladého pripravoval do výučby u poľského klaviristu, virtuóza, skladateľa a v tých časoch jedného z najrešpektovanejších učiteľov Theodora Leschetizkého. Jeho ďalším učiteľom bol Josef Labor, slepý organový virtuóz, ktorý ho vzdelal predovšetkým v hudobnej teórii.

Debutoval v roku 1913 vo veku 26 rokov a stal sa koncertným sólistom pre Viedenskú filharmóniu. Jeho postup v kariére však bol narušený, keď musel narukovať v priebehu prvej svetovej vojny. V roku 1914 v Poľsku ho zasiahol ostreľovač do pravej ruky a vzápätí ho zajali Rusi. To malo za následok amputáciu ruky. Dva roky strávil na Sibíri v zajatí a všetku prácu vykonával ľavou rukou. Pár mesiacov dokonca cvičil na kuse dreva, na ktorý si nakreslil klaviatúru. Ľudia okolo neho si mysleli, že s rukou stratil aj rozum. Raz ho ale zahliadol jeden diplomat, ktorý ho prikázal presunúť do internačného tábora. Tam dostal prístup ku klavíru a Paul začal s aranžovaním všetkého, čo si pamätal podľa sluchu, pre začiatok s Chopinovou Revolučnou etudou. Nie je ale náhoda, že si vybral práve toto dielo. Etuda obsahuje skákajúce lomené akordy a zrýchľujúce sa moto perpetuo. Je pravdepodobné, že Wittgenstein poznal zaranžované Chopinove etudy od viedenského skladateľa a klaviristu Leopolda Godowskeho. Je to zbierka publikovaná medzi rokmi 1904-1914. Obsahuje 22 štúdií pre ľavú ruku.

Nezlomený sa po dvoch rokoch vrátil do Viedne, kde pokračoval so sedemhodinovým cvičením denne a po krátkom čase predviedol recitál jednou rukou (je smutnou iróniou, že po troch koncertoch v roku 1913 dostal mnohé pozitívne reakcie na techniku hry ľavou rukou). A zaujal. V správe kritika Juliusa Korngolda sa uvádza, že jeho koncert bol  triumfom. Nie len hudobným, ale aj vzhľadom na to, ako svoju stratu nesie. Objednávky skladieb sa začali množiť a skladatelia ich príjímali. Na jednej strane kvôli jeho veľkému talentu a na druhej strane kvôli silnému vplyvu jeho rodiny. Máloktorý umelec môže povedať, že pre neho skladali najväčší skladatelia svojej doby. Nie vždy však bol vďačný a zaujal aj negatívny kritický postoj napríklad k dielu Sergeia Prokofieva a Paula Hindemitha. A aj skladateľ Franz Schmidt, bratislavský rodák, úzko spolupracoval s Paulom Wittgensteinom. Diela pre Paula W. boli dokonca to posledné, čo skladateľ napísal.

Najväčšej pozornosti sa dostalo dielu Mauricia Ravela. Jeho Koncert pre ľavú ruku bol značne ovplyvnený hudbou Georga Gershwina, s ktorým sa Ravel stretol počas amerického turné. K dielu sa vyjadril slovami: „Poslucháč nikdy nesmie mať pocit, že by sa viac dosiahlo dvoma rukami. Klavírny part musí byť kompletný, krásny a transparentný.“ Ravelovi dielo nedalo spať. A to doslova. Kým ho nedokončil, spal najviac štyri hodiny denne a to až do dokončenia v lete 1930. „Ravel ma zobral do svojej pracovne a hral nové dielo pre mňa. Hral oboma rukami. Orchester aj sólový part. Nebol vynikajúci klavirista a nebol som ohromený ani kompozíciou. Myslím, že Ravel bol sklamaný a je mi to ľúto, ale nikdy som sa nenaučil predstierať.“ No po pár mesiacoch, keď Paul dielo dôkladnejšie preskúmal, musel priznať, že nedostatočne ocenil veľkosť tohto diela. A naozaj, Ravelov Klavírny koncert D dur pre ľavú ruku sa dodnes považuje za najlepší príklad kompozície pre ľavú ruku. V novembri 1931 Wittgenstein verejne vystúpil s Viedenským symfonickým orchestrom a dielom M. Ravela. A koncert bol považovaný za brilantný. Kolekcia sedemnástich skladieb korunovaná týmto Ravelovým veľdielom, ktoré napísal preňho, ovplyvnila veľa ďalších klaviristov, akými bol napr. Leon Fleisher, ktorý povedal, že je „osobne veľmi vďačný Wittgensteinovi za získanie tohto repertoáru.“ Zároveň táto zbierka predstavovala neodolateľnú výzvu aj pre zdravých klaviristov ako bol napr. Ivan Ilić, ktorý povedal, že ľavá ruka je „ako vodiaci pes v hre na klavíri; slabá, menej schopná ruka.“ Stále tvrdil, že „hranie oboma rukami zakrýva nedostatky každej ruky, na rozdiel od toho, keď človek hrá jednou. Doslova, je to ako byť nahý v studenom daždi. Je to ako hrať na odlišný nástroj.“

Mnoho skladieb, ktoré Wittgenstein prezentoval, sa šírili k hudobníkom s rovnakým postihnutím, ako napr. Joao Carlos. A aj vďaka svojej popularite sa v dnešnej dobe interpretujú často dvoma rukami. Wittgenstein sa stal naozaj populárnym klaviristom, a to hlavne počas svojho turné po Amerike v roku 1934. Po tom, čo sa nacisti chopili moci a v Rakúsku mal zakázané verejne vystupovať, usadil sa v roku 1938 v New York City a v roku 1946 sa stal občanom U.S.A. Tam trávil čas predovšetkým učením na konzervatóriu Ralpha Wolfa v New Rochelle a na Manhattskej univerzite. V roku 1942 si vyžiadal jednu z posledných objednávok, konkrétne od B. Brittena, a ako sa očakávalo, nebol veľmi spokojný. Zároveň pokračoval v skladaní a v rozvíjaní techniky hrania aj skladania skladieb pre ľavú ruku. Väčšinu svojich naozaj prevratných techník prezentoval v knihe School for the Left Hand.

Paul bol tajnostkár. Keď cvičil v rodnom sídle, opakoval: „nemôžem hrať, keď ste v dome, lebo cítim váš skepticizmus, ako sa plazí ku mne spod dverí.“ Ako umelec bol trochu paranoidný a myslel si, že jeho sólový part bude pohltený hlukom orchestra okolo. Wittgenstein požadoval meniť noty s cieľom dať klavír viac do popredia.

K príbehu Wittgensteina existuje ešte paralela v Druhej svetovej vojne. Berlínsky klavirista Siegfried Rapp stratil pravú ruku na ruskom fronte vďaka šrapnelu. Bol však inšpirovaný životom Gézu Zichyho a Paula Wittgensteina. Začal s cvičením Ravelovho koncertu a na ňom si vycibril techniku. Debutovať sa rozhodol práve s dielom, ktoré konzervatívny Wittgenstein odmietol hrať pre jeho priveľkú abstraktnosť. Bolo to Klavírny koncert č. 4 od Prokofieva. Avšak po uskutočnenom koncerte v roku 1956 v Berlíne sa stretol s rôznymi reakciami a bol sklamaný; „Rovno po vojne, s obrovským počtom postihnutých veteránov okolo, som našiel úprimnú sústrasť v publiku. Dnes sa to pre mňa stalo oveľa ťažším. Dnešné publikum je skazené technickým perfekcionizmom a v celku vyhľadáva silnú expresívnosť.“

Všetci spomínaní umelci si prešli peklom psychickým aj fyzickým. S motiváciou nepohrdnúc vlastným talentom sa však vypracovali bez ohľadu na prekážky. Skutočne ukázali, že fyzická ujma nebráni v rozkvete tvorivej duše.

Autor: Michal Huska

video

Franz Schubert – Der Erlkönig, aranžmá Géza Zichy, hrá Nicholas McCarthy

Maurice Ravel – Klavírny koncert pre ľavú ruku, hrá Paul Wittgenstein

Benjamin Britten – Diversions op. 21, hrá Siegfried Rapp

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 74
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Zanechajte komentár