Dnes je: nedeľa, 24. 6. 2018, meniny má: Ján, zajtra: Tadeáš, Olívia

Košický Don Giovanni neortodoxný a nesterilný

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Niet dôvodu sa čudovať, prečo na Slovensku Don Giovanni Wolfganga Amadea Mozarta priťahuje režisérov aj z prostredia nie rýdzo operného. Pred sedemnástimi rokmi si s ním zmeral sily v Opere Slovenského národného divadla Jozef Bednárik, o tri roky neskôr v Košiciach sa v ňom po druhýkrát popasoval s operným druhom Roman Polák. A do tretice má za sebou čerstvý operný debut, rovnako v košickom Štátnom divadle, mnohými umeleckými smermi krstený Juraj Nvota. Don Giovanni je prosto výzvou. Jedna z najdokonalejších partitúr aké ľudstvo spoznalo, téma letiaca ponad čas i priestor, žáner spájajúci drámu i veselosť. Štatisticky, dielo nachádzajúce sa v desiatke najfrekventovanejších. Nerozlučne späté s rizikom porovnávacích možností. Nehovoriac o eventualite, že inscenátorom vie poľahky zlomiť väzy.

Nebudem čitateľa napínať, v Košiciach to posledné nehrozilo. Zároveň bez mučenia priznám, že inscenáciu v celom hudobno-vizuálno-speváckom komplexe som bez podstatnejších výhrad „kúpil“ až na druhý pokus (rozumej, po návšteve oboch premiér). Nie žeby išlo o výpoveď so zašifrovanými významami, s radikálne zmeneným časopriestorom či inými ťažko čitateľnými rébusmi. Paradoxne skôr preto, že zrejme v názorovej blízkosti dirigenta, režiséra a dramaturga (u nás, zdôrazňujem, lebo vo svete to fičí inak, často podceňovanej a formálne ponímanej pozície), sa zrodila inscenácia, ktorá reflektuje mimoriadne pozorne noty, slovo i to, čo je medzi nimi. Teraz už konkrétne mená. Dirigent Vinicius Kattah, brazílsky rodák žijúci vo Viedni (v Opere SND v tejto sezóne pripravil Ravelovu Španielsku hodinku), zanietený „mozartovec“ a od budúcej sezóny nový šéfdirigent košického operného súboru. Režisér Juraj Nvota, už raz komunikujúci s operným telesom, no v operetnom titule (Lehárova Zem úsmevov v SND roku 2015), s ktorým si príliš neporozumel. Don Giovanni je debutom 64-ročného, stále chlapčensky vyzerajúceho umelca, v teréne opery. Do tretice dramaturg Peter Hochel. Oveľa viac ako autor zakaždým hĺbavých a informačne bohatých textov v košických bulletinoch, tento raz aj aktívny člen tvorivého tímu, posilňujúci spolu s dirigentom dôveru „neoperného“ režiséra v silu predlohy.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Marián Lukáč (Don Giovanni), Michaela Várady (Donna Anna), Komtur: Apostol Milenkov,
foto: Joseph Marčinský

Čo je azda najoriginálnejšie v košickom Donovi Giovannim, je dôsledné a nenásilné naplnenie žánru dramma giocoso. V poňatí Juraja Nvotu sa dostal do takej rovnováhy, že navzájom dráma a veselosť, navyše s tretím podstatným, v samotnom námete zakódovaným faktorom, erotikou, komunikujú bezprostredne, spontánne. Prelínajú sa, uvoľňujú si priestor, aby v pravej chvíli mohli dominovať. To sa nestáva často. Rozohranie ouvertúry nemusí vždy vyjsť. Niekedy je lepšie ponechať navodenie atmosféry len hudbe. Nvota so svojou výtvarníčkou Monou Hafsahl (scéna a kostýmy) a choreografom Jaroslavom Moravčíkom sa rozhodli uviesť operu aj vizuálne. Formou retrospektívy, keď sa počas štylizácie smútočného aktu objavujú postavy príbehu, komparzistky postupne padajú na zem a zo scénického balkóna ich pozoruje Don Giovanni. Ten, ktorý sa na konci opery odbachne, ten, ktorý je nesmrteľný a nadčasový. Istú pointu úvod prináša, aj keď nejde o práve najsilnejšie miesto inscenácie. Hneď po predohre spoznávame scénografický princíp, na ktorom je postavená celá koncepcia. Pevná, vertikálne balkónovou úrovňou rozdelená scéna, je takmer nemenná, striedanie dejísk zaisťuje projekcia (v tomto prípade je už trocha zdevalvovaná metóda účelná), ktorá vytvára ilúziu chrámu (v prvom obraze, vrátane pridanej nemej postavy viackrát sa objavujúceho farára, aj zbytočná), veselice, plesu na zámku, až po cintorín a osudovú večeru. Zväčša to fungovalo výborne, azda okrem neveľmi šťastne aranžovanej „registrovej“ árie Leporella, kde aj baletky neboli funkčné.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018, Michal Onufer (Leporello)
foto: Joseph Marčinský

Zaujímavé a nezvyklé riešenie dostala hneď na začiatku „posteľová“ scéna Donny Anny. Vychádzala z čítania príbehu očami básnika E.T.A.Hoffmanna, že v reálnom čase opery už bolo po skutku buď násilia, alebo sexu z dobrovoľného opojenia. Preto žiaden zápas Anny s Giovannim, len jeho odchod z príbytku a vzápätí súboj s Komturom. Nie mečmi, ale pištoľou. Pištoľ sa objavuje častejšie. Donna Anna ju vkladá do rúk Dona Ottavia v nádeji, že ju pomstí, jemu však lepšie pasujú kytice kvetov. Výstrely zaznievajú počas príchodu kamenného hosťa na večeru (Giovanni netušiac, či ide o živú bytosť, alebo prízrak, opakovane triafa do „neživého“, chodiaceho, nepriestrelného terča) a napokon sa zhýralec potrestá sám, keď sa v obkľúčení všetkých zastrelí. Táto scéna je tiež domyslená, akt samovraždy nie je viditeľný a Giovanni mizne pod stolom, aby sa o chvíľu objavil – ako večný – na balkóne.

Prekvapení je počas večera viacero. Jedným z nich je serenáda Giovanniho v 2. dejstve, keď z jamy vychádza dirigent, aby protagonistu na javisku sprevádzal na mandolíne. Je to trocha „scudzujúci“ jav, keď muzicírujú viac pre seba, než pre adresátku árie. Bravúrne je vymyslená scéna, keď si Giovanni s Leporellom vymenia kostýmy a v „trojke“ (geniálna hra rúk) odprosujú, či skôr zvádzajú, stále zamilovanú Donnu Elviru. Výbornú atmosféru aj svietenie majú ansámblové scény s Zerlinou a Masettom, ich erotikou nasiaknuté výstupy, v skvelom hereckom stvárnení oboch dvojíc. Zaujímavo aranžovaných miest je však oveľa viac, vlastne dej sa nezastaví na žiadnom mieste. Tanečná skupina Atašé sa v Moravčíkovej choreografii vhodne uplatnila v záverečnom obraze.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Michaela Várady (Donna Anna), Maksym Kutsenko (Don Ottavio),
foto: Joseph Marčinský

Azda najnečakanejšie prekvapenie pripravili inscenátori na záver. Smrť Giovanniho nabáda po ukončení hudobného čísla k potlesku. Divák je však v rozpakoch, či sa opera skončila, alebo príde ansámblová posledná scéna s mravným poučením. Nasleduje klaňačka, dirigenta vytiahnu z jamy, ten sa však po chvíli vráti pred prvý divácky rad a odštartuje epilóg. Navyše, ešte ho po pár taktoch preruší a gestom humoristu naznačí, že ešte neskočil. Bolo to ozaj originálne a vtipné finále, aj keď publikum počas dvoch večerov nereagovalo totožne.

Samostatnou kapitolou je hudobné naštudovanie Viniciusa Kattaha. Tridsaťdvaročný Brazílčan je vychutnávačom Mozarta, je jeho dôverným znalcom a preto si môže dovoliť byť aj kvázi provokatérom. Vyšiel v princípe z tzv. viedenskej verzie, do ktorej skladateľ dokomponoval dve árie (Ottaviovu prvú Dalla sua pace, Elvirinu z 2. dejstva In quali eccessi), duet Leporella a Zerliny Per queste tue manine (ten sa škrtá častejšie a nezaznel ani v Košiciach) a záverečný sextet ako epilóg s moralitou. Ten je tiež predmetov sporov, v akom rozsahu bol pôvodne napísaný. Kattah, tak ako nezriedka vo svete, ponúkol teda kombinovanú verziu. S oboma áriami, bez duetu a so skrátenou scena ultima. Ak hovorím o (v dobrom slova zmysle) provokáciách, tak sa týkali jednak úpravy secco recitatívov. Dirigent totiž obhospodaroval súčasne aj čembalo (navyše i mandolínu) a okrem základných, zaužívaných akordov, rozšíril si jeho pole pôsobnosti a vstupoval ním aj do hudobných čísel. Pokusy, čo Mozart vydrží, išli ďalej. Rozšíril si citáciu z Figarovej svadby o kúsok Non più andrai, ale ani to nebolo všetko. Vo väčšine árií upravil vokálny part tak, že ho ešte viac vycifroval, pridal koloratúry, nečakané výšky (v nadväznosti na situácie so sexuálnou konotáciou), upravil kadencie. Nuž, zachádzal na hranu a mám pocit, že občas aj mierne cez ňu. Možno je to len nezvyk (hoci v miernejšej forme som sa s tým už stretol), no uši, naladené na „tradičné“ poňatia, zbystrili pozornosť. Celkovo však Kattahova koncepcia mala úžasný ťah, množstvo kontrastov v tempách, pomerne veľa dynamických vlnení a majstrovsky vypointované secco recitatívy. Netajím sa tým, že práve tie považujem za jedno z podstatných kritérií mozartovskej interpretácie. Orchester si zaslúžil veľký obdiv, na druhej premiére takmer neboli kazy v súhre a technicky neistých tónov bolo minimum. Je nesporné, že Vinicius Kattah opäť posunul inštrumentálny aparát k vyšším métam.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Marek Gurbaľ (Don Giovanni), Marianna Hochelová (Donna Anna), Janette Zsigová (Donna Elvira), Pablo Cameselle (Don Ottavio),
foto: Joseph Marčinský

Počas premiér sa predstavili obe kompletné obsadenia. Tri dvojice sopránov sa podarilo prideliť výlučne slovenským umelkyniam, domácim i hosťujúcim. Prakticky každá z alternujúcich predstaviteliek bola iná. Michaela Várady (Donna Anna) vložila do recitatívov značnú dramatickú nástojčivosť, tónovo znela plasticky, farebne pomerne tmavo. Obe árie zvládla technicky takmer (istú hranicu bolo cítiť v najvyšších tónoch koloratúrnych pasáží) bez kazov. Pre Marianu Hochelovú je Donna Anna z hľadiska jej hlasového odboru (obsažný, nesubretný, ale stále lyrický koloratúrny soprán) hraničnou rolou. No brilantnosť, s akou sa vyrovnala nielen s ozdobami, behmi a staccatami (to všetko sú jej domény), ale aj so strednou polohou, s frázovaním a štýlom, ju radia k najväčším zážitkom oboch večerov. Janette Zsigová ako Donna Elvira kontrastovala tmavším, plným, okrúhlym tónom, ktorý znel vyrovnane a plasticky vo všetkých polohách i ozdobách. Obdiv si zaslúži aj Tatiana Paľovčíková-Paládiová, ktorej soprán je už pomerne objemný, no stále si uchováva pružnosť. Jej kreácia Donny Elviry bola aj herecky posunutá väčšmi k exaltovanosti a akčnosti. Trocha čistejšia intonácia by sa žiadala v árii z 2. dejstva. Parádne boli obe Zerliny. Lyricky čistá, vybavená ľahkým, perlivým tónom, ktorý však znel plnohodnotne aj v hlbokej polohe, zaznela v podaní pôvabnej Anety Hollej. Alternujúca Adriana Banásová má sýtejší timbre, tiež krásne vyrovnaný a jej Zerlina mala nemenší šarm a výrazový esprit.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Martin Kovács (Masetto), Aneta Hollá (Zerlina), Marián Lukáč (Don Giovanni), Dušan Pásztor (Farár),
foto: Joseph Marčinský

V titulnej postave sa pokúsil dokázať svoju univerzálnosť bývalý predstaviteľ Leporella, barytonista Marián Lukáč. Umelec mimoriadne disciplinovaný, hudobne poctivý a technicky zdatný, predsa len narazil na typologickú bariéru. Tam, kde mal byť zvodcom, neodolateľným magnetom pre všetky ženy, bol príliš strojený, málo spontánny a tým aj neveľmi uveriteľný. Hlasovo mu zaliečavé úseky vychádzali skôr jednorozmerne (vrátane serenády) a dominoval až v dramatickom závere, keď už nebol dobyvateľom ale štvancom. Marekovi Grubaľovi postava Giovanniho sedí oveľa lepšie. Napokon, stvárnil ju ako mladý sólista aj v minulej košickej inscenácii i v dvoch českých. Hlas znel farebne, kultivovane, objemne, ale dokázal sa pohrať aj s nuansami, či v serenáde použiť mezza voce. Až na dva-tri tóny vo výške bol Gurbaľov Giovanni štýlovo, výrazovo, temperamentom a hereckým gestom plne akceptovateľný.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Csaba Kotlár (Masetto), Adriana Banásová (Zerlina), Marek Gurbaľ (Don Giovanni),
foto: Joseph Marčinský

Skvelým Leporellom sa stal Michal Onufer. Krásne sfarbený, zvučný a zároveň mäkký, v každej polohe bez tlaku znejúci vyšší bas a výrazovo mimoriadne prepracovaný výkon. Je to veľký krok v kariére mladučkého českého basistu, sólistu košickej (i ostravskej) opery. Príjemne prekvapil aj debutujúci ukrajinský basista Mihály Podkopájev. Aj keď jeho hlas ešte má isté medzery vo vyrovnanosti polôh a farebnej jednoliatosti, je to tiež zjavný talent. Na Leporellovi si doslova zgustol aj po výrazovej a hereckej stránke. Masetto sa stal nečakane ďalšou hlavnou postavou, v ktorej hosťujúci Csaba Kotlár (slovenský barytonista pôsobiaci v libereckej opere) sotva nechal niekoho na pochybách, že už dnes stojí na javisku potenciálny Don Giovanni. Krásny objemný materiál, skvelá práca s výrazom, akcentmi, navyše herecky prirodzený, uvoľnený, presne vytvárajúci charakter vzdorovitého, ľúbiaceho, ale aj naivného vidieckeho chlapca. O Martinovi Kovácsovi by zasa sotva niekto neznalý miestnych pomerov povedal, že je zboristom. Jeho Masetto bol síce tónovo trocha komornejší, ale farebne a výrazovo rovnako pôsobivý a herecky nemenej zaangažovaný. Z predstaviteľov Komtura bol výraznejší „čierny“, mohutný bas Istvána Rácza z budapeštianskej opery, ale v záverečnej scéne vcelku presvedčil aj Apostol Milenkov. Problematickejšie sú obsadenia Donna Ottavia. Maksym Kutsenko spieva príliš veľkým volumenom, ktorý vo vyššej polohe (a to ide o part z rozsahového hľadiska pohodlný) stráca špičku a naráža na technické limity. Naopak Pablo Cameselle je až príliš útly, bezváhový, pôsobí ako „comprimario“, hoci v druhej árii sa mu v dlhom behu i legate (podobne i Kutsenkovi) darilo celkom dobre.

W. A. Mozart: Don Giovanni, ŠD Košice, 2018,
Michal Onufer (Leporello), Tatiana Paľovčíková (Donna Elvira), Marián Lukáč (Don Giovanni),
foto: Joseph Marčinský

Obe premiéry sa stretli s veľkým záujmom a ohlasom publika. V poslednej vete sa vrátim k titulku recenzie. Prečo som najnovšieho košického Mozarta označil ako nesterilného a neortodoxného? Lebo Nvota neváhal vyniesť na svetlo jeho frivolno-erotickú rovinu (dodávam, že bez prekročenia hraníc vkusu) a Kattah si osvojil licenciu na variovanie notového zápisu a overoval si jeho „odolnosť“ až po hranice možného, v použitej miere sotva niekde počutého.

Autor: Pavel Unger

písané z premiér 25. a 26. 5. 2018

W. A. Mozart: Don Giovanni
Štátne divadlo Košice
Premiéry 25. a 26. mája 2018

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Vinicius Kattah
Réžia: Juraj Nvota
Scéna a kostýmy: Mona Hafsahl
Zbormajster: Lukáš Kozubík
Choreograf: Jaroslav Moravčík
Projekcie: Lukáš Kodoň
Čembalo/basso continuo: Vinicius Kattah
Dramaturgia: Peter Hochel
Asistent réžie: Vendelína Michna, Eva Nováková
Asistent dirigenta: Jan Novobilský
Koncertný majster: Peter Michalík

osoby a obsadenie

Don Giovanni: Marek Gurbaľ, Marián Lukáč
Komtur: Apostol Milenkov, István Rácz
Leporello: Michal Onufer, Mihály Podkopájev
Donna Anna: Michaela Várady, Mariana Hochelová
Don Ottavio: Maksym Kutsenko, Pablo Cameselle
Donna Elvira: Tatiana Paľovčíková, Janette Zsigová
Zerlina: Adriana Banásová, Aneta Hollá
Masetto: Csaba Kotlár, Martin Kovács
Farár: Dušan Pásztor

www.sdke.sk

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 338
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár