Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Kvalitná publikácia: Zdenko Mikula – Rád som žil a tvoril

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hoci storočnicu skladateľa Zdenka Mikulu si pripomenieme až koncom novembra, už v týchto dňoch sa k nám dostáva kniha venovaná jeho životu a tvorbe pod názvom Zdenko Mikula – Rád som žil a tvoril. Vydala ju Akadémia umení v jeho rodnej Banskej Bystrici a je dielom PhDr. Marianny Bardiovej a ňou vedeného štvorčlenného kolektívu autorov.

Kniha je po úvodnej kapitole, v ktorej Bardiová sumarizuje život a tvorbu skladateľa, členená podľa jednotlivých oblastí skladateľovej tvorby. Sú to teda kapitoly venované jeho vokálnej tvorbe (Ľubica Nechalová) inštrumentálnej tvorbe (Marta Strenáčiková), vokálno-inštrumentálnej a hudobnodramatickej tvorbe (Katarína Koreňová) a jeho vzťahu k ľudovej piesni (Ladislav Burlas). Ďalšiu časť knihy tvoria osobne ladené spomienky pamätníkov na skladateľa, kde nájdeme krátke príspevky od jeho kolegov z Čs. rozhlasu (Pavol Zelenay) i dnešných rozhlasových pracovníkov (Ľuboš Kovaček, neúnavný propagátor jeho tvorby v banskobystrickom rozhlase), skladateľov (Milan Novák, Ivan Hrušovský), no predovšetkým zbormajstrov popredných neprofesionálnych zborov. Nie je to náhoda, lebo z Mikulovej tvorby dodnes jej najživšiu, v ,,obehu hudobného života“ pulzujúcu časť tvoria práve skladby pre spevácke zbory. Mimoriadne cennou súčasťou knihy je súpis skladateľovej tvorby, ktorá je umne prezentovaná troma diferencovanými spôsobmi: podľa abecedného poradia, podľa časovej chronológie a podľa druhovo-žánrového členenia. Na mimoriadne vysokej úrovni je aj grafická úprava a dokumentárnu hodnotu ale aj „čítavosť“ ešte zvyšuje množstvo fotografií.

Ak sa teraz bližšie pozrieme na jednotlivé časti knihy, tak z úvodnej kapitoly by som zvlášť ocenil pojednania o skladateľovi mladosti a formovaní sa jeho záujmu o hudby a komentár k oceneniam, ktoré počas života získal. Osobitne treba pripomenúť udelenie maďarského vyznamenania Rytier kultúry v roku 2008. V ďalšej kapitole Ľubica Nechvalova delí Mikulovu vokálnu tvorbu na piesňovú a skladby pre spevácke zbory ešte vnútorne členené na úpravy ľudových piesní a umelé piesne na verše básnikov. Uvádza, že tematicky sú jeho piesne inšpirované ľúbostným citom ale i obdivom k prírode. Osobitnú pozornosť venuje cyklom Cigánske piesne (1979, ale premiérované až v roku 1983 s účasťou basistu Petra Mikuláša) na texty Vojtecha Mihálika a Jesenná láska (1988, premiérovaná 1991 Mikulášom Dobošom) na Válkovu ľúbostnú poéziu. Vari najvýznamnejšia časť Mikulovej zborovej tvorby bola inšpirovaná, venovaná a interpretovaná Lúčnicou, v čom zohral významnú úlohu jeho priateľ Štefan Klimo. Nezabudnuteľné zostávajú jeho Lúčne hry (1958) a cykly Moja rodná (1971) a Ozývaj sa hora (1974). Pri ich rozbore autorka uvádza v texte aj citácie z notového materiálu. Celkovo napočítala cca 80 titulov s citáciou ľudových piesní a tri desiatky titulov s básnickými textami. Množstvo skladieb písal skladateľ priamo na telo konkrétnym speváckym zborom, na ich požiadavky robil mutácie pre rôzne zborové obsadenia, a tak sa stal v poslednom desaťročí minulého storočia jedným z najuvádzanejších skladateľov v repertoári zborov. Ak mnohé neprofesionálne zbory oslovila Hrušovského Svadobná odobierka (Zahučali chladné vetry), tak v prípade Mikulu to bola jeho Myjava a neskôr transkripcia Daj boh šťastia tejto zemi.

Zdenko Mikula, (1916 - 2012) foto: Anton Šmotlák

Zdenko Mikula,
(1916 – 2012)
foto: Anton Šmotlák

Pri hodnotení Mikulovej inštrumentálnej tvorby Mária Strenačíková uvádza, že jej inšpiráciou boli rôzne podoby lásky: k žene, vlasti, prírode, umeniu, životu. Aj v tejto kapitole sa nachádza podrobnejší rozbor skladieb ako sú Rapsodické variácie pre dychový kvintet (1976) alebo Hudba k vernisáži pre sláčikové kvarteto (1989), pričom pri rozbore sláčikového kvarteta Ave Eva upozorňuje na použitie techniky inverzie a podotýka, že skladba (z roku 1975) odznela aj v Prahe, Rige, Moskve a Viedni.

Ako špecialistovi na vokálnu hudbu ma najviac zaujala kapitola venovaná vokálno-inštrumentálnej tvorbe. Mimoriadne výstižné sa mi vidí tvrdenie autorky Katky Koreňovej, že „ľudský hlas sa Mikulovi stáva akýmsi leitmotívom celej tvorby“. A hoci o spôsobe práce s materiálom ľudovej piesne sa hovorí v každej kapitole knihy, práve Koreňová ide v tomto smere najhlbšie. Vyjadrujúc sa k celej skladateľovej tvorbe hovorí o jej širokospektrálnosti, multižánrovosti a multištýlovosti, vyzdvihuje skladateľovu schopnosť inštrumentalizácie a vyjadrovania sa s minimalistickými prostriedkami. Popri orchestrálnych skladbách s vokálnym sólom (mimoriadnu pozornosť venuje rozboru Štyroch piesní milostných pre mezzosoprán, tenor a sláčikový orchester z roku 1982) širšie pojednáva o jedinej skladateľovej opere Žena (1979-82) na námet troch poviedok Maxima Gorkého, ktorá existuje zatiaľ okrem partitúry v podobe rozhlasovej nahrávky. Opiera sa pri tom o rozsiahlu citáciu z recenzie Aleny Burešovej (1988). Najpodrobnejšie však analyzuje oratórium Premeny pre soprán, tenor a miešaný zbor z roku 1991 a v tej súvislosti cituje názor Ivana Hrušovského, že „v skladbe je niekoľko ukážkových až vynikajúcich miest, ako treba traktovať vokálne hlasy v spolužití s orchestrom“. V kratšej kapitole Ladislava Burlasa s názvom Ľudová pieseň v tvorbe Zdenka Mikulu sa dozvedáme, že skladateľa zaujal slovenský folklórny materiál nielen domáci, ale aj medzi Slovákmi v Amerike, Vojvodine, Rumunsku, Bulharsku, Maďarsku a Rakúsku. Medzi zbormi najpopulárnejšie sú však piesne rómskeho etnika (osobitne zbor Joj, mamo). Burlas tiež upozorňuje na vetvu „necitovaného“ folklóru v tvorbe Mikulu, v ktorej skladby s ním súvisia len atmosférou, no sú v podstate autonómnym skladateľským výtvorom. V poslednej kapitole knihy (autorka opäť Marianna Bárdiová) sa prezentuje skladateľovo rodisko Banská Bystrica ako jedno z najvýznamnejším centier zborového hnutia na Slovensku a tiež sa venuje pozornosť významným verejným prezentáciám skladateľovej tvorby (vystúpenie švédskeho zboru Orphei Drängar, koncert ku skladateľovým deväťdesiatinám v pražskom Rudolfíne, celý ročník sympózia Cantus choráli v roku 1996 venovaný jeho tvorbe atď.).

Publikácia kolektívu autorov venovaná skladateľovi Zdenkovi Mikulovi by mohla okrem úzko odbornej verejnosti osloviť aj širokú zbormajsterskú základňu neprofesionálnych speváckych zborov, pre ktoré je Mikulova tvorba dodnes živá a zaznieva v ich interpretácii. Pre profesionálnych hudobníkov a dramaturgov hudobných telies by mohla byť inšpiráciou pre rozšírenie dramaturgického diapazónu v objavovaní už existujúcich a často opomínaných diel slovenských skladateľov.

Autor: Vladimír Blaho

email

About Author

Leave A Reply