Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

La Commedia é finita? O závere Leoncavallových Komediantov

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Komediantov Ruggera Leoncavalla aj 125 rokov od premiéry sprevádza nedoriešená záhada súvisiaca s poslednou replikou. Kto ju mal vysloviť? Canio alebo Tonio? Hoci od premiéry Leoncavallovej opery Komedianti (Pagliacci) uplynulo 21. mája už 125 rokov, debaty o záverečnej replike stále neutíchajú.

Hudobní historici a kritici sa naďalej úplne nezhodnú v tom, kto mal (a už vonkoncom nie kto by mal) v skutočnosti vysloviť záverečné „la commedia é finita.“ Populárna teória hovorí o tom, že si túto repliku privlastnil jeden z prvých Caniov, slávny Enrico Caruso. Malo sa tak stať niekedy koncom roku 1897.

Carusovi, napriek faktu, že je azda tým najslávnejším predstaviteľom Cania, je však toto prvenstvo pripisované mylne. Tým prvým interpretom, ktorý „ukradol“ posledné slovo Toniovi bol ďalší veľký taliansky tenor Alfonso Garulli, ktorý takto ozvláštnil predstavenie Komediantov v neďalekej Viedni niekedy v druhej polovici roku 1895. Čo ho primälo k podobnej zmene nie je známe. No v nasledujúcich rokoch a desaťročiach ho napodobnili ďalší predstavitelia Cania vrátane Enrica Carusa či Luciana Pavarottiho.

Alfonso Garulli

História bola ku Garulliho „krádeži“ benevolentná. Napriek tomu, že väčšina dirigentov zastáva názor, že (by) epilóg mal patriť Toniovi, väčšina veľkých operných domov v zhode so zaužívanou tradíciou a v snahe zbytočne nemiasť divákov prenecháva záverečnú repliku práve Caniovi. Samozrejme, nájdu sa však aj výnimky. Stačí si spomenúť na dnes už legendárnu inscenáciu Franca Zeffirelliho z londýnskeho Royal Opera House, ktorej atypický záver vtedy šokoval ako kritikov, tak aj divákov.

Keď už hovoríme o originálnom konci je symptomatické, že prvé pochybnosti o záverečnej replike sa objavili už prakticky hneď po premiére. Nie je úplne jasné, čo (alebo možno kto) bolo spúšťačom týchto „šumov“, no už vtedy sa hovorilo o tom, že nie je tak úplne jasné to, kto by mal vysloviť záverečnú repliku o skončenej komédii. Sám veľký principál, ktorého veľká kariéra komika, podobne ako samotná inscenovaná komédia, končí alebo mrzák Tonio, ktorý sa pomstil Nedde?

Záhadu mohol a aj mal rozlúštiť ten najdôležitejší papier zo všetkých, zápis. No tu nastal, ako vieme, ten najväčší problém. Kým orchestrálny zápis prisudzoval repliku Toniovi, vokálny záznam Caniovi. A dnes už stratený pôvodný rukopis žiaľ do problému viac svetla nevnesie. Čo nám teda vlastne zostáva? Okrem nespočetného množstva analýz i vyjadrenie skladateľovej manželky, ktorá povedala, že Leoncavallo chcel, aby záverečná replika patrila Toniovi.

Ruggero Leoncavallo (1857 – 1919)

Znalci Leoncavallovho opusu však vedia, že pôvodný názov opery nemal byť Pagliacci (Komedianti), ale len I Pagliacco (Komediant), v jednotnom čísle. Leoncavallo tým chcel naznačiť, že jeho opera nie je o viacerých potulných komediantoch, ale len o jednom jedinom – Caniovi. Ten mal v závere vysloviť repliku o skončenej komédii, repliku nie príliš originálnu, ale nesmierne účinnú. Objavovala sa v literatúre v rôznych obdobách dlhé stáročia, no mala veľmi silný dramatický efekt. Samozrejme, ak sa vedela správne použiť.

Chcel teda skladateľ nechať posledné slovo Caniovi? Možno. Ak prijmeme jeho obhajobu, že opera bola inšpirovaná jeho zážitkom z detstva a nie hrou La femme de Tabarin, ako ho obviňovali, tak zrejme by vetu o skončenej komédii povedal zatýkaný principál skôr, než nejaký iný člen súboru. Sú to však len ďalšie špekulácie, ktorých je ako pri všetkých záhadách vždy po ruke viac, než nespochybniteľných dôkazov a odpovedí.

Obálka partitúry Leoncavallovej opery Pagliacci

To, čo však vieme je, že aspoň v orchestrálnom zápise, prisúdil Leoncavallo záverečnú repliku Toniovi. Ten svojim prológom predstavenie otvoril a mal by ho teda aj zakončiť. Podobne ako v prípade Cania, tak i Toniovu repliku môžeme interpretovať rôzne. Kým u Cania „jeho“ životná komédia, kde hral šaša a cítil, že je pre ostatných len bláznom končí, tak u Tonia končí len jedno tak trochu neobyčajné predstavenie. V rámci neho si ani nemusel príliš zašpiniť ruky a docielil to, čo chcel. Pomstu.

Keď už hovoríme o záverečnej replike, nie je určite nezaujímavé, že Leoncavallo sa rozhodol ísť proti tomu, čo by sme mohli označiť za dobovú módu. Toniovo la commedia é finita, malo byť totiž spievané a nie hovorené. Verizmus sa často uchyľoval ku parlato a quasi parlato štýlu prostredníctvom ktorého (ako to môžeme počuť aj v Mascagniho Sedliackej cti), sa približoval k tradičnej dráme a k realizmu. Práve ku tým chcel mať totiž blízko. Dnes preferovaný záver Komediantov má tak ku charakteristike verizmu o niečo bližšie, než ten pôvodný.

Teatro Dal Verme, miesto konania svetovej premiéry opery Pagliacci, (interiér divadla v roku 1875)

Môžeme si tiež položiť otázku, prečo Leoncavallo nebojoval za pravý a správny záver svojej opery a prečo ho svojim mlčaním vlastne nepriamo posvätil. Odpoveď je však prostá – bolo by to pre neho ako pre začínajúceho skladateľa kontraproduktívne. Musel by totiž vystúpiť proti tomu, čo spravili Alfonso Garulli a predovšetkým Enrico Caruso. Práve druhému menovanému totiž vďačil za to, že jeho opera neskončila podobne zabudnutá, ako iné tituly z tohto obdobia.

Nahrávka árie Vesti la giubba sa v roku 1907 predala na tú dobu v neuveriteľnom množstve viac než jeden milión kópii. Caruso, ktorý si svoju kariéru postavil práve na Komediantoch, spopularizoval operu na desaťročia dopredu. Svedčí o tom i to, že Leoncavallov titul sa stal v roku 1940 vôbec prvou operou, ktorú odvysielala americká televízia. A dnes patrí do tridsiatky najuvádzanejších opier na svete. Operné domy po Komediantoch siahajú viac, než po tituloch Richarda Wagnera či Charlesa Gounoda.

Hoci viaceré indície naznačujú, že posledné slovo v Komediantoch malo pôvodne patriť skutočne Toniovi, dnes ho má častejšie Canio. Úplnú pravdu o slávnej replike si skladateľ odniesol do hrobu. Zanechal tým režisérom neľahkú dilemu. Či dať prednosť zaužívanej tradícii alebo pravdepodobnému želaniu skladateľa. Niet im čo závidieť.

Autor: Boris Cíferský

video

 

email

About Author

Leave A Reply