Dnes je: streda, 18. 7. 2018, meniny má: Kamila, zajtra: Dušana

Ľadový Eugen Onegin s horúcim spevom vo Viedenskej štátnej opere

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Pozrieť si desaťročnú inscenáciu Čajkovského Eugena Onegina vo Wiener Staatsoper (3. marca 2018) ma podnietil v prvom rade záujem o titulného predstaviteľa Eugena Onegina, hosťujúceho poľského barytonistu Mariusza Kwiecieńa. V súčasnosti patrí tento 45-ročný krakovský rodák k špičke barytónových hviezd na svetovom opernom nebi.

Pamätáme si ho ešte z bratislavského koncertu v Redute 17. júna 2013, kde (spolu s so slovenskou sopranistkou Simonou Houda Šaturovou) prišiel na pozvanie agentúry Kapos. Bolo to v rámci koncertného cyklu Svetové operné hviezdy. Hoci sa v programe delil o časť programu s tiež medzinárodne známou sopranistkou, krakovský rodák Marius Kwiecień bol už vtedy pre milovníkov opery magnetom.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Jeho pohostinské vystúpenia striedajú posledné desaťročie najvýznamnejšie operné domy Európy a USA. Vo Viedni debutoval r. 2005 ako Don Giovanni, odvtedy tu spieva aj Eugena Onegina, Riccarda a Belcoreho – čo je iba maličký výsek z jeho barytónových rolí. Každé jeho pohostinské vystúpenie vyvolá vo Viedni mimoriadny záujem obecenstva. Na Eugenovi Oneginovi nebolo od prízemia po najvyššiu galériu jediné voľné miesto na sedenie či státie.

Druhým lákadlom bolo počuť po prvý raz českého tenoristu Pavla Černocha, ktorý v inscenácii Čajkovského opery nahradil pôvodne ohláseného mexicko-francúzskeho tenoristu Rolanda Villazóna v role Lenského. Pavel Černoch patrí do jednej generácie s Kwiecieńom i Villazónom, má za sebou úctyhodnú zahraničnú kariéru na scénach Paríža, Berlína, Neapolu, Madridu, Milána, Hamburgu, Londýna, Bruselu, Zürichu, Mníchova či Kolína, ale vo viedenskej Staatsoper (v troch predstaveniach Eugena Onegina na rozhraní februára a marca 2018) debutoval. Pritom – darmo – táto scéna je v Európe i vo svete previerkou doterajšej slávy zahraničných spevákov. Podľa čerstvých ohlasov viedenskej opernej kritiky bol jeho vstup na javisko Staatsoper úspešný. Takže, popri vždy žiadaných nových tenoristoch, bude perspektívne určite častým hosťom Viedne – a nielen ako Lenskij…

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2018,
Pavel Černoch (Lenskij),
foto: Michael Pöhn

Tretím lákadlom Eugena Onegina v Staatsoper bolo meno nemeckého nonkonformného režiséra Falka Richtera. Určite nepatrí k tým inscenátorom, ktorí idú vo vyšliapaných cestách v ústrety publiku, ktoré je zvyknuté na konzervatívny tvar diela. Je to intelektuál, ktorý siaha do hĺbky, ale najmä odokrytia viacerých myšlienkových podlaží diela. V súčasnosti 49-ročný Richter je absolventom lingvistiky, filozofie a divadelnej réžie na Univerzite v Hamburgu. Počet jeho réžií na významných – najmä nemeckých – činoherných scénach je imponujúci, rovnako ako tituly, ktoré si vyberá nielen z klasického (Shakespeare, Čechov), nemeckého (Brecht), ale zvlášť súčasného činoherného divadla. Z operných diel nerežíroval veľa – ale vždy zanechal medzi divákmi okrem súhlasu aj rozporuplné názory. Po opere Hansa Wernera Henzeho Prichádzame do rieky (Wir erreichen den Fluss), ktorá inscenačne vyžadovala 111 predstaviteľov! (F. Richer ju robil r. 2001 v Hamburgskej opere), bola významná jeho inscenácia Straussovej Elektry r. 2004 vo Frankurte a pozornosť si zaslúžila aj Richterova podoba Weberovho národno – romantického diela Čarostrelec na Salzburger Festspiele r. 2007.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2018,
Margarita Gritskova (Oľga),
foto: Michael Pöhn

Inscenácia Čajkovského Eugena Onegina je v Staatsoper doposiaľ udržiavaná v podobe, ako ju premiérovali 7. marca 2009. Falk Richer dielo koncepčne a režijne pripravil pôvodne pre Tokyo Opera Nomori so slávnym dirigentom Seiji Ozawom (r. 2008) a o rok neskôr pre Wiener Staatsoper. Azda i pre hľadanie univerzálnej podoby opery, aby bola blízka obom odlišným kultúram, zvolil nemecký režisér inscenáciu, absolútne zbavenú tradičných väzieb na pôvodný romantický Puškinov príbeh, Čajkovským zasadený do malebnej ruskej usadlosti z dvadsiatych rokov 19. storočia. Filipievna a statkárska vdova Larina na začiatku deja nevaria „tradičný džem“, bez akého si nemožno predstaviť popíjanie ruského čaju. Scéna 1. dejstva otvára pohľad na takmer prázdnu zimnú krajinu, na pozadí ktorej neustále sneží. Modro ladená scéna je ozvláštnená iba objímajúcimi sa, nepohnuto stojacimi dvojicami mĺkvych milencov. V popredí javiska spievajú dve civilne oblečené ženy o svojom živote, pričom Larina by mohla byť vzhľadom i vekom sestrou Oľgy a Tatiany.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera,
foto: Michael Pöhn

Pravda, v hudbe nemožno „zotrieť“ ruský charakter Čajkovského hudby. Ale sneh, chlad i ľad sprevádzajú celú inscenáciu tohto tokijsko-viedenského Onegina v stvárnení nemeckého režiséra. Aj Tatiana píše list Oneginovi v izbe s lôžkom, ktoré je ohraničené ľadovým kvádrom – ako v severskom iglu. Pritom zbor dievčat v závere jej veľkej nočnej scény, plnej vyznaní a horúcich citov, spieva za svitania o zbere ovocia… Všetci predstavitelia sú oblečení do súčasných šiat – a namiesto žencov v 1. obraze prichádza na scénu zbor robotníkov s pracovnými skrinkami s náradím, akoby vykročili rovno z plagátov socialistickej éry. Spievajú o žatve a úrode, ale divák má dojem, že práve dokončili opravu statkárskeho domu. Nuž, v Richterovej režijnej koncepcii ide často spievané slovo do protikladu s dianím na javisku. Cieľ je jasný: podčiarknuť chlad v medziľudských vzťahoch, najmä v dnešnej dobe. Súčasné scény gradujú aj na bále u Larinovej, usporiadanom na počesť Tatiany. Chudobnejšia, ale predsa len šľachtická zábava je tu nahradená quasi neviazanou „disco“ party, vo vir-vare ktorej sa stráca nielen domáca pani, ale aj Oľga a Tatiana. Tanec mladých zastupujú v popredí pružní akrobati a podgurážené dvojice. Triquet spieva na stole, ktorý pripomína mólo módnych prehliadok. Má vzhľad – až po detail tmavých okuliarov – súčasného módneho parížskeho guru. Súbojová scéna, s hereckými náznakmi Lenského o zmierenie, sa odohráva pri opustenom múre, akoby tu nemal zomrieť človek, ale opustené zviera. Onegin ani neprikročí k súboju, ale prvou ranou odstrelí priateľa bez toho, aby Lenskij chytil do ruky zbraň. Petrohradský ples s nádhernou úvodnou polonézou pripomína od začiatku kar. V rytme Čajkovským nádherne skomponovaného tanca prichádzajú čierno odeté páry, rozostavané na veľkom schodisku ako figúry na šachovnici. Pomedzi nich zúfalo behá opustený Onegin, cudzinec medzi cudzími, ani po rokoch nenachádzajúci pokoj a odpustenie. Jeho stretnutie s Tatianou už režisér nemohol postaviť do chladnejšieho a bezútešnejšieho prostredia. Je to kar osudu Eugena Onegina, ale aj života Tatiany, hocako čestnej manželky kniežaťa Gremina. Po celú inscenáciu je teda na scéne zima, bez náznaku tepla ruskej duše – hoci hudba je ňou predestinovaná.

Žiaľ, francúzsky dirigent Louis Langrée nevniesol do hudobného priebehu orchestra podstatu hudby Čajkovského. Celú operu nielen dynamicky, ale aj rytmicky preexponoval, prúd hudby neúprosne hnal dopredu, pričom chýbali orchestrálne výdychy a zvoľnenia. Ozaj výnimočný Orchester der Wiener Staatsoper by azda bez Louisa Langréeho hral oveľa jemnejšie a citovejšie.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2018,
Olga Bezsmertna (Tatjana),
foto: Michael Pöhn

Zato veľkým zážitkom z Eugena Onegina, ktorý mal v tejto sérii iba tri predstavenia (25., 28. februára a 3. marca 2018), boli sólisti a kvalitne pripravený zbor (zbormajster Thomas Lang). Veľký umelecký zážitok bol z výkonu Tatiany v podaní Olgy Bezsmertnej. Je to krásna, štíhla, mladá Tatiana, sopranistka lyrického hlasu, ktorý je mäkký a neobyčajne plný výrazových odtieňov. V opernom svete sú aj dramatickejšie predstaviteľky tejto role, ale Bezsmertna je verná svojim danostiam – nádhere lyriky, ktorú dokáže ohýbať v toľkých citových vzruchoch, že poslucháč je uchvátený spoveďou dievčiny, ktorá za jednu noc dozrieva pred očami diváka na zrelú ženu. Takmer dvadsaťminútový „list Tatiany“ je previerkou vokálnych aj obsahových schopností interpretiek. Ruská speváčka, ktorá pôsobí v sólistickom ensembli Staatsoper, spievala Tatianu v takom vypracovaní, že ani jedna minúta nebola opakovaním tej druhej. Má nádherné pianissima vo výškach, lahodné, zvučné tóny v mezza voce, v hlase lyriku, akú vyžaduje Čajkovskij.

Mariusz Kviecień je Oneginom, vytesaným z chladu a ľadu, vládnucemu na javisku. Jeho civilný príchod k Larinovcom nie je kópiou nafúkancov, ktorých Lenskij obyčajne predstavuje Oľge a Tatiane. Jeho Onegin jasne dáva najavo svoje odmietanie akéhokoľvek bližšieho vzťahu – egoisticky si chrániac slobodu. A to, ako sa zachoval v súboji k Lenskému, bolo režijné „dotvorenie“ súčasnej mafiánskej popravy súpera (čo sa však priečilo pravidlám podobných vyrovnávaní si účtov). Kviecień má farebný, veľký, dramatický barytón, ktorý dozrel do mužnej krásy. V tejto chvíli kariéry jeho dramatický barytón prekračuje typy slovanských hrdinov a vstupuje do speváckeho obdobia veľkých Verdiho a Pucciniho charakterových hrdinov. Je však nielen veľkým spevákom, ale aj hudobno-dramatickým javiskovým umelcom.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2018,
Mariusz Kwiecień (Eugen Onegin),
foto: Michael Pöhn

Oľgu spievala Margarita Gritskova – petrohradská rodáčka speváčka, ktorá našla operný domov vo Wiener Staatsoper, kde debutovala r. 2012. Pred pár dňami táto štíhla, krásna Ruska spievala na tom istom javisku fascinujúco vášnivú Carmen v aktuálnej inscenácii Bizetovej opery. Ako Oľga bola režijne trochu v úzadí, zato nádherne vyspievala dueto s Tatianou 1. obraze a zahrala i spievala rozporuplné, no žensky koketné chovanie Oľgy k Lenskému a Oneginovi v obraze bálu u Larinových. Má mäkký, tmavý, celým operným priestorom sa nesúci mezzosoprán.

Vo Viedenskej štátnej opere debutujúci tenorista Pavel Černoch, ktorý v nedávnom interview prezradil, že má talianske školenie, patrí k exportným spevákom Českej republiky, hoci doma spieva asi zriedka. Podľa životopisu je to spevák takých dirigentov, akými sú Daniel Barenboim, Kiril Petrenko či Sir Simon Rattle. K tomu máločo dodať. Jeho vysoká, štíhla postava „sadla“ na rolu Lenského. Hlas má lyrický, no s kovovým leskom. Hoci mu v úvode nevyšli všetky vysoké tóny, postupne sa prejavil ako mimoriadny tenor – možno bez tepla talianskeho slnka v hlase, zato s ušľachtilosťou, ktorá sa prejavila najmä vo veľkej árii „Kuda, kuda…“.

Sólistické hviezdy dopĺňal v jedinej, no vždy očakávanej „veľkej“ árii kniežaťa Gremina stále vynikajúci basista Ferruccio Furlanetto (spomíname si na jeho nezabudnuteľné hosťovanie v Opere SND 26. mája 2017 vo Verdiho Simonovi Boccanegrovi o ktorom sme písali TU…). Možno Furlanetto vo svojom veku už nemá najsviežejší hlas, ale je stále úžasné počúvať, ako ovláda vokálnu techniku, ktorou „kladie“ aj tie najhlbšie tóny na vankúš svojho pevného dychu – bez intonačného zaváhania.

P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin, Viedenská štátna opera, 2018,
Ferruccio Furlanetto (Gremin),
foto: Michael Pöhn

Larinu spievala jasnejším, kultivovaným mezzosopránom mladistvo vyzerajúca Stephanie Houtzeel, ktorá sa zjavom takmer nelíšila od svojich javiskových dcér – Oľgy a Tatiany. Filipievnu citovo vrúcne hlbokým mezzosopránom interpretovala rumunská sopranistka Aura Twarowska – zvlášť dojímavá v 2. obraze, kde vedie dialóg s Tatianou o svojom nie ľahkom živote s absenciou partnerskej lásky.

Čajkovského Eugen Onegin je aj v 46. repríze tejto inscenácie vo Wiener Staatsoper stále novátorským pohľadom na jednu z najznámejších opier svetového repertoáru. Je to nielen odokrytie vzťahov medzi ženou a mužom v istej konkrétnej krajine, ale všeobecný vzťahový konglomerát, ktorý ústi do filozofického posolstva o tom, že dvakrát sa nedá vstúpiť do tej istej rieky – ani v láske, hoci človek rokmi zmúdrie, citovo dozrie a oľutuje predchádzajúce činy. V živote sa totiž všetko vracia. Osudovosť je síce silná záležitosť vo vzťahoch dvoch pohlaví, ale nad nimi je ešte niečo vyššie – ľudská hrdosť, morálka…? Réžia Falka Richtera nepochybne núti premýšľať nad metaforou tohto Eugena Onegina, ale aj nad univerzálnosťou inscenácie, ktorú nemecký režisér posunul z Ruska do sveta. Ešteže Čajkovského hudba a veľkí speváci zostali…

Autor: Terézia Ursínyová

písané z reprízy 3. 3. 2018

Piotr Iľjič Čajkovskij: Eugen Onegin
Viedenská štátna opera
repríza 3. marca 2018

Dirigent: Louis Langrée
Réžia: Falk Richter
Scéna: Katrin Hoffmann
Kostýmy: Martin Kraemer
Choreografia: Joanna Dudley
Svetlá: Carsten Sander
Zbormajster: Thomas Lang

osoby a obsadenie reprízy 3. marca 2018

Tatiana: Olga Bezsmertna
Eugen Onegin: Mariusz Kwiecień
Lenskij: Pavel Černoch
Gremin: Ferruccio Furlanetto
Larina: Stephanie Houtzeel
Oľga: Margarita Gritskova
Filipievna: Aura Twarowska
Kapitán: Igor Onishchenko
Zareckij: Igor Onishchenko
Triquet: Pavel Kolgatin

www.wiener-staatsoper.at

video


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 27
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár