Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Latka kritérií nahor – VŠMU a jej úspešný Janáček

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncom akademického roka sa Hudobná a tanečná fakulta Vysokej školy múzických umení pravidelne prihovára verejnosti opernou inscenáciou. Jej ambíciou je predstaviť výsledky práce, umelecký rast študentov, prípadne aj objavené talenty. V neposlednom rade ide zároveň o zrkadlo, nastavené pedagogickému zboru. Tohto roku sa dostavil odvážny pokus zdolať novú métu a zdvihnúť latku kritérií. Vyvoleným titulom boli Príhody líšky Bystroušky od Leoša Janáčka. Ak sa nemýlim, ide o prvé kompletné uvedenie Janáčkovho javiskového diela v rámci koncoročných produkcií školy.

„Je to pohádka či pravda?“ pýta sa úvodom záverečného monológu Revírnik, hlavná mužská postava. Azda kľúčová otázka k pochopeniu diela zo strany inscenátorov i divákov. Rozprávkovosť námetu je len jednou z vrstiev navonok odľahčeného, no vo svojej podstate hĺbavého, v istom momente tragického, no najmä filozofiou presiaknutého príbehu. Leoš Janáček, v tom čase už sedemdesiatročný, našiel inšpiráciu v úsmevnej poviedke Rudolfa Těsnohlídka. Tá sa zasa odvíja od série kresieb Stanislava Lolka, publikovaných v Lidových novinách. Skladateľ si vybral desať kapitol a hudbu na vlastné, značne nárečové libreto skomponoval tak, aby originálne vyjadril aj atmosféru lesa so svojím zvieracím i ľudským osadenstvom, aj drámu charakterov. Stretávajú sa tu reálne výjavy, či už kartová hra a podgurážený odchod z hostinca „U Pásků“, alebo na druhej strane zvieracia túžba po voľnosti či hmyzie muzicírovanie, s poetickou rozprávkovosťou. Atmosféru celej opery koloruje Janáčkova majstrovská charakteristika prostredia, lyrická hladina s dramatickými zvlneniami, bohatá rytmika i do istých situácií zakódovaná erotika.

Leoš Janáček (1854 – 1928)

Režisér, scénograf a autor kostýmov (v nich asistovali aj študentky Anna Revická a Monika Rybárová) Tomáš Surý ťažil zo všetkých polôh predlohy. Nebol mu cudzí rozprávkový svet zvierat, ani filozofický podtext, tragický skon Bystroušky ozvláštnil emotívnym smútočným sprievodom, no nebránil sa vyniesť na povrch aj sexualitu. To všetko mu umožňoval zreálniť v tomto akademickom roku mimoriadne tvárny ansámbel študentov z bakalárskych či magisterských ročníkov. Voľnú plochu javiska, s náladovou projekciou na horizonte a vymedzenou bielou (farebne premenlivou) plochou na podlahe, obsadilo len minimum kulís či rekvizít – stoličky, viacúčelový rebrík, koleso, slnečnicové pole – a svietenie. Ostatné už bolo v živých rukách. Zvieratká boli doslova očarujúce. Vďaka výdatnej choreografickej spolupráci Eleny Zahorákovej na javisku defilovalo pestré osadenstvo lesa, zahrané s brilantnou pohybovou tvárnosťou a evidentným zaujatím. V mimike, geste či líčení bola každá postava originálna a študenti v nich podávali excelentné herecké výkony. Lepšie vystihnutého Komára som v žiadnej inscenácii nevidel, skvelé boli aj sliepky (s jemným náznakom ich „reči“) s kohútom, roztomilá Modrá vážka, ale aj pár Líška – Lišiak, či hravý pes Lapák alebo Sova. No a polonahý „metrosexuál“ jazvec bol ďalším tromfom režisérovej fantázie. Zabudnúť nemožno ani na pár chlapcov Frantíka a Pepíka (stvárňovali ich študentky) a samozrejme na kľúčovú postavu Revírnika. Napriek mladému predstaviteľovi sa podarilo veľmi presvedčivo vykresliť bodrý humor i psychologický oblúk postavy, spejúci v závere ku katarzii s potvrdením zákonitého kolobehu života. Tomáš Surý a Elena Zahoráková vytvorili jednu z najúspešnejších inscenácií, ktorej „život“ by sa nemal skončiť dvoma večermi v Divadle SĽUK v Bratislave – Rusovciach.

L. Janáček: Příhody lišky Bystroušky, HTF VŠMU, 2017,
foto: Iakob Tunievi

Pred trocha ťažšiu úlohu bol v prípade Janáčkovej Líšky Bystroušky postavený orchester pod vedením Dušana Štefánka z Opery SND. Študenti Katedry strunových a dychových nástrojov, Katedry klávesových nástrojov, ich pedagógovia a hostia sa museli vyrovnať s partitúrou, ktorá dokáže zlomiť väzy aj zohratým profesionálnym telesám. Do nej (nielen v inštrumentálnych intermezzách) totiž Janáček vložil nesmierne široké spektrum nuáns v kresbe atmosféry, priehrštie rafinovaných farieb, rytmických kombinácií i príznačných motívov. Najmä druhý večer sa podarilo zmiešanému orchestru dostať na správnu cestu v navodení náladových kontrastov. Isteže, do úvahy treba brať aj nie ideálnu akustiku, ktorá trocha ubrala z jemnejších, lyrickejších liniek. Pekne znejúcim „hlasom lesa“ bol zbor, pripravený Ladislavom Kaprinayom.

L. Janáček: Příhody lišky Bystroušky, HTF VŠMU, 2017,
foto: Iakob Tunievi

L. Janáček: Příhody lišky Bystroušky, HTF VŠMU, 2017,
foto: FB

Jednoznačným hrdinom oboch premiér bol Boris Prýgl ako Revírnik. Napriek mladému veku a prirodzenej absencii pre rolu potrebných životných skúseností, vkladal do nej nielen výnimočne krásny, rezonančný a v každej polohe dokonale znejúci basbarytón, ale aj množstvo dynamiky, výrazu a špecifickej nárečovej dikcie. Tá je mu navyše, ako rodenému Moravanovi, nesmierne blízka, takže vokálno-výrazovo to bol autentický Revírnik. Prýgl sa v tejto chvíli zdá byť absolútne pripravený na sólistickú dráhu a dovolím si predpovedať mu svetovú kariéru. Z dvoch predstaviteliek Líšky mi o niečo viac imponovala Jana Jazudeková na 2. premiére, ktorej lesklý lyrický soprán vyjadril stavy hrdinky plasticky, dynamicky pestro a výrazovo emotívne. Jana Vondrů vlastní priebojnejší soprán, no miestami znel trocha tvrdšie i ostrejšie. Rovnako z predstaviteliek Lišiaka, aj napriek menšiemu tónovému objemu, by som uprednostnil hosťujúcu Stanislavu Maggioni, bývalú absolventku VŠMU. Na 1. premiére Katarína Flórová miestami strácala kontrolu nad dynamikou a jej mocný mladodramatický soprán s tmavou hĺbkou a prieraznou výškou ostával bez jemnejšieho tieňovania. Perspektívna sólistka, ktorá má za sebou úspešný krst vo veľkej postave Rachel (Halévyho Židovka) na scéne Opery SND, potrebuje vo svojom prejave uprednostniť disciplínu a štýlovosť pred spontánnosťou.

L. Janáček: Příhody lišky Bystroušky, HTF VŠMU, 2017,
spoločná fotografia účinkujúcich a inscenačného tímu,
foto: sury.sk

V ďalších úlohách zaujali spevácky i herecky obe predstaviteľky psa Lapáka, temnejším timbrom vybavená Judita Andelová a vyšším mezzosopránom disponujúca Alena Kropáčková. Tónovo mäkší David Harant v alternácii s kovovejším barytónom Filipa Demeka stvárnili postavu pytliaka Haraštu. Tomáš Dedič v dvojroli Rechtora a Komára zvládol nielen choreografiu, ale ukázal aj rozvoja schopný zvučný tenor. Výborné charakteristiky v dvojpostave Farára/Jazveca vymodelovali basovo tmavý, markantný Marián Hrdina i barytónovo jadrný Adam Nádler.

Vynechať nemôžem ani pôsobivý a suverénny tanečný prejav detskej predstaviteľky Modrej vážky Emmy Gabriely Bernáthovej.

Zhrnuté a podčiarknuté: VŠMU uzavrela akademický rok viac než pozoruhodne, uchopením opery Leoša Janáčka si zdvihla latku kritérií a vďaka vyváženosti inscenácie ju v žiadnom parametri nemusela podliezať.

Autor: Pavel Unger

písané z premiér 3. a 4. mája 2017

Leoš Janáček: Příhody lišky Bystroušky
Hudobná a tanečná fakulta VŠMU
Premiéry 3. a 4. mája 2017
Umelecká scéna SĽUK, Bratislava-Rusovce

www.htf.vsmu.sk

email

About Author

Leave A Reply