Dnes je: štvrtok, 24. 5. 2018, meniny má: Ela, zajtra: Urban

Leonora alebo Zlo je nezničiteľné

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Keď v roku 1967 v SND inscenovali Wagnerovho Rienziho, môj brat Jaroslav svoju recenziu pre Hudobný život nazval Adriano, pretože ho najviac oslovil výkon predstaviteľky tejto úlohy Oľgy Hanákovej. Mňa teraz z hudobného naštudovania najviac oslovila Maida Hundeling ako Leonora.

V súvislosti s novou premiérou Beethovenovho Fidelia v Opere SND si však treba pripomenúť bratislavskú inscenáciu z roku 1970, v ktorej namiesto naivných hovorených dialógov sa použili texty Dominika Tatarku volajúce počas sovietskej okupácie po slobode. Dnes síce vraj žijeme v demokratickom systéme, ale politické divadlo je rovnako aktuálne ako „v letách minulých“. A ktorá opera sa viacej hodí na inscenovanie s politickým akcentom, ak nie Fidelio? Nie je len o manželskej vernosti a bezhraničnej láske, ale aj o útlaku a o tom, ako „raz padnú okovy a svitne deň, ten slávny deň, slobody deň!“ (J. Cikker: Jánošík, V. obraz).

V histórii Opery SND ide teraz o ôsmu (ak vynecháme poslednú, len obnovenú inscenáciu, tak o siedmu) inscenáciu tejto opery. Naštudovania, ktoré boli na repertoári súboru medzi rokmi 1970 až 1984 (s prestávkou medzi rokmi 1971 – 79 a rokom 1980) mali spolu 74 repríz, čo je viac než počet predstavení štyroch predchádzajúcich uvedení (61 predstavení). Vzhľadom na to, že nejde o mimoriadne divácku a zároveň percepčne náročnejšiu operu, je to pomerne dosť. Uvidíme, ako to dopadne s návštevnosťou a počtom repríz najnovšej inscenácie premiérovanej v dňoch 8. a 10. apríla.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, Jan Vacík (Florestan), Maida Hundeling (Leonore), foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
Jan Vacík (Florestan), Maida Hundeling (Leonore),
foto: Pavol Breier

Režisér Martin Bendik je oddávna stúpencom politického a súčasné režijné trendy preferujúceho operného divadla. Ja som naopak ladený skôr „akusticky“ a tradicionalisticky, no nie som predpojatý. Téma útlaku a jeho protipólu, teda slobody, je tak univerzálna, že mi tentoraz vôbec nevadilo prenesenie príbehu z temného Španielska z rozhrania 18. a 19. storočia do súčasnosti. Ba povedal by som, že kostýmy Marje Havran a scénu Juraja Fábryho považujem zo všetkých inscenačných zložiek za najvydarenejšie. Scénograf s režisérom preniesli príbeh do obrovského skladu (namiesto väzenia, v ňom zrejme dnes žijeme všetci), ktorý na začiatku a konci prvého dejstva na proscéniu zakrýva veľká plechová hradba s niekoľkými sťaby garážovými dverami. V priebehu celého predstavenia sa potom hrací priestor viackrát zmení, zredukuje sa alebo sa prehĺbi.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, Mária Rychlová (Marzelline), Ľudovít Ludha (Jaquino), foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
Mária Rychlová (Marzelline), Ľudovít Ludha (Jaquino),
foto: Pavol Breier

Zvláštnosťou je obdĺžniková kobka najprv ako Pizarrova kancelária, potom ako Florestanova cela. Napadlo mi, či nie je požičaná zo šatne Emilie Marty lebo viaceré použité scénicko-režijné prostriedky sa mi zdali akosi známe. Napríklad podobne ako v poslednej inscenácii Bohémy, aj tu sa využívajú (doskami prekryté) prvé rady sedadiel ako hrací priestor, po ktorom až zbytočne bujaro dupoce „nadržaná“ Marzelline s Jaquinom. Toto však nie je podstatné. V globále by som túto ,,spolitizovanú“ inscenáciu prijal, lebo nevnáša politikum tam, kde nie je. Robí to raz dôsledne, no tým zároveň vyvoláva viaceré otázky. Prvou mojou výhradou je neviera (vlastná takmer všetkým režisérom) v silu hudby, čo vedie k rozvíjaniu scénických akcií aj v hudobne najdôležitejších častiach partitúry a odvádza pozornosť od spevu. S tým súvisí aj fakt, že režijných nápadov je až priveľa, takže časom začnú unavovať, či príliš rozptyľovať pozornosť diváka. Nadmerné je používanie filmových (video) záberov nevedno prečo koncentrovaných najmä na exteriér a interiér novej budovy SND, čo má asi demonštrovať, že v totalitnom systéme sme všetci pod drobnohľadom moci. Je vari tou totalitou samotné SND, alebo je len aj ono objektom záujmu mocných? Aktualizácia sa preniesla aj do titulkovacieho prekladu, keď diktátor nazýva Florestana pohŕdavo intelektuálom, alebo inde sa v texte zjaví termín bratříčku z Krylovej piesne. Nemení sa iba časová zakotvenosť príbehu, ale aj ďalšie relácie. Keďže zbor chápe réžia nie ako väzňov, ale ako vzorku ľudu utláčaného spoločenstva, scéna, v ktorej ich žalárnik pustí na dvor nadýchať sa vzduchu, sa potom môže interpretovať ako krátke nadýchnutie slobody napríklad v rokoch 1968 alebo 1989. Diskusie zrejme vyvolá inscenovanie samotného záveru diela, ktoré namiesto víťazstva slobody hovorí o čomsi inom. O nezničiteľnosti zla. A tak na „palubovku“ prekryjúc jasot oslobodeného ľudu na čele s Florestanom a Leonorou pribehne Pizarro rozhadzujúci okolo seba bankovky a za ním skupina gýčovito oblečených pánov a slečien, akoby vystrihnutých z nejakej „úspešnej“ (suterénnej) reality šou. Toto sú tí praví víťazi. A po poslednom takte ešte najprv Leonora a potom Florestan hodia do publika otázku: „sloboda?“ Takto koncipované finále je nápad priam obrazoborecký, vizuálne zámerne efektno-hnusný a ideovo výsostne pesimistický. A tak aj ja túžim vykríknuť na čitateľov tejto recenzie svoju otázku: Je všeobecne známe, že dnešný svet je zlý a pravda a láska v ňom nevíťazia nad lžou a nenávisťou. Ale človek predsa potrebuje aspoň onen Ostrovského „lúč svetla v temnom cárstve“. A dnešné umenie (a už aj opera) nám zlobu sveta vie ukázať priam majstrovsky, ale svetielko nádeje nám nechce (je to zákonité alebo módne?) ponúknuť. Z ideového hľadiska s Bendikovým nápadom súhlasím, ale jeho korešpondencia s Beethovenovou hudbou je sporná.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, Ján Ďurčo (Don Pizarro), Jiří Sulženko (Rocco), foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
Ján Ďurčo (Don Pizarro), Jiří Sulženko (Rocco),
foto: Pavol Breier

Ešte ale pár slov k tým divadelným komponentom inscenácie, ktoré pokladám za bezproblémové. Ide napríklad o pôsobivosť niektorých výjavov (ária Marzelliny alebo Florestana), ktoré dostali poetizujúci nádych, pre niekoho možno aj s ironizujúcim podtextom. Pekne bol tiež inscenovaný slávny kvartet z prvého dejstva. Pri Roccovej árii však „kankán“ Marzelliny basistovu áriu „zabil“. Vcelku dobré bolo vedenie hercov, čo v Bendikových réžiách nebolo vždy pravidlom. Napríklad chúlostivý vzťah Fidelia (neskôr Leonory) k budúcej neveste Marzelline je v nenápadných detailoch šikovne naznačený. Výtvarne vo viacerých scénach dobre pôsobilo rozostavanie účinkujúcich na javisku vrátane komparzu a zboru (okrem chaotického „intermezza“ pred Pizarrovou áriou). Zbor symbolizujúci všetkých „urazených a ponížených“ bol typologicky rozvrstvený až príliš bizarne. Nie celkom jasne je čitateľná červeno-čierna zástava, ktorou dav víťazne máva vo finále. Boli farby zvolené náhodne, alebo aj toto je spochybnenie happy-endu a dav reprezentuje budúcu čiernu (1939) a červenú (1948) totalitu? Zdá sa, že Bendik si prečítal tvrdenie Luchina Viscontiho, ktorý pred štyridsiatimi rokmi tvrdil, že v dobe, v ktorej umenie všade vytláča masová kultúra resp. zábavný priemysel, musí práve divadlo nastavovať zrkadlo spoločnosti a naznačovať riešenia základných existenciálnych problémov ľudstva. Pravda, veľký taliansky režisér tým myslel hlavne činoherné divadlo, ktoré útočí (aspoň malo by) aj na rozum a nielen na cit tak ako hudba.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, Jana Bernáthová (Marzelline), foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
Jana Bernáthová (Marzelline),
foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, M. Hundeling (Leonora), M. Rychlová (Marzelline), Ľ. Ludha (Jaquino), J. Sulženko (Rocco), J. Ďurčo (Don Pizarro), zbor Opery SND, foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
M. Hundeling (Leonora), M. Rychlová (Marzelline), Ľ. Ludha (Jaquino),
J. Sulženko (Rocco), J. Ďurčo (Don Pizarro), zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

Záverom k hodnoteniu divadelnej zložky toľko. Je symptomatické, že „Tatarkov“ Fidelio v ťažkej spoločenskej situácii nášho národa nepôsobil defetisticky. Naproti tomu dnes, kedy vraj máme slobodu a demokraciu, sa nám úsvit stále vzďaľuje. V tom s režisérom súhlasím. Očakával by som však väčší cit pre mieru a pre hudbu, takže vzniká otázka, či až príliš nenadraďuje ideové zretele nad základné atribúty opery.

Ludwig van Beethoven bol geniálny hudobný skladateľ, no s operou si skrížil cestu len jediný raz. Napriek tomu jeho Fidelio patrí aj ku klenotom svetovej opernej literatúry. Jeho sklon ku symfonizmu ako aj snaha o perfekcionalitu ho viedli postupne k napísaniu štyroch predohier k opere, z ktorých si inscenátori môžu vyberať. Oproti posledným bratislavským inscenáciám sme teraz museli oželieť Leonoru III. ktorá sa zvykne hrávať najmä pred posledným obrazom a ktorá pripravuje hudobnou rečou aj definitívne rozuzlenie príbehu. Neviem, či k vynechaniu tohto nádherného hudobného čísla viedli ohľady na nie príliš „vyspelé“ bratislavské operné publikum, alebo to súvisí aj so skutočnosťou, že inscenácia nejaké jednoznačné riešenie boja s tyraniou ani neprináša. Za dirigentským pultom sa ocitol významný maďarský umelec János Kovács, ktorý v minulosti (takisto s režisérom Bendikom) pripravil v SND výbornú inscenáciu Bartókovho Modrofúza. Druhým dirigentom bude Peter Valentovič, ktorý osobne prispel aj k výbornej úrovni predpremiérového matiné. Hudobné naštudovanie je v koncepcii kvalitné, v realizácii o poznanie menej, čo ide na vrub nielen zopár kazov v orchestri ale aj občasnej intenzity zvuku prekrývajúcej spevákov zvlášť v nízkych polohách partov. Zbor tradične výborne pripravil Pavol Procházka, pričom čosi lepší dojem vyvolal v záverečnej apoteóze než v lyrickom vzývaní „väzňov“ na konci prvého dejstva.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, zbor Opery SND, foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
zbor Opery SND,
foto: Pavol Breier

Tri náročné spevácke party prináša inscenácia bez alternácií, čo je dosť riskantné. V prvých dvoch prípadoch (soprán a tenor) to môže súvisieť aj s tým, že skladateľ bez skúseností s vedením ľudských hlasov party Leonory a Florestana koncipoval extrémne náročne s priam vražedným spievaním vo vysokej polohe. Ďalšie dve postavy (Rocco a Marzelline) patria k stredne veľkým a party Jaquina a Ministra sú menej významné. Jedny i druhé boli alternované. V úvode som vyzdvihol interpretáciu partu (postavy) Leonory ako najúspešnejšiu. Maida Hundeling je výbornou interpretkou pre party Wagnera a Richarda Straussa (v SND bola už skvelou Primadonnou v opere Ariadna na Naxe). A hoci vo svete Fidelia spievajú práve takéto interpretky, tentoraz sa mi miestami jej hlas zdal priostrý, hoci dramaticky mimoriadne účinný vo vrcholných bodoch partitúry. Žiadalo by sa trocha viac mäkkosti a plynulosti vo vedení vokálnej línie. Najmenej ma uspokojila v známej árii, kde jej rýchle behy v celom hlasovom rozsahu príliš nesedeli. Na iných miestach však ukázala, že dokáže kreovať aj lyrické línie a vie spievať disciplinovane (kvartet). Celkovo bola výsostne dramatickou Leonorou a speváckou „jedničkou“ predstavení. Pomerne presvedčivá bola aj herecky. Dnes už skôr charakterový tenor Jana Vacíka (spevák má skúsenosti s postavou Florestana už z minulosti) obdivuhodne zvládol náročnú áriu, v závere väzenskej scény ho v duete jeho partnerka už príliš prekrývala a vo finále opery mu dochádzali sily. Jeho skôr lyrickú predstavu Florestana som prijal. Ján Ďurčo už dlho nemal takú šancu v exponovanej úlohe ako teraz pri kreovaní diktátora Pizarra. Herecky ho poňal ako namysleného samoľúbeho surovca šíriaceho okolo seba hrôzu. Spevácky prekvapil hutným dramatickým tónom, no škoda, že v mnohých prípadoch sa nedala presne určiť ich intonačná hodnota.

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016, finále opery, foto: Pavol Breier

Ludwig van Beethoven: Fidelio, Opera SND, 2016,
finále opery,
foto: Pavol Breier

V úlohe Rocca, režijne postaveného na polarite dobra a zla (pripomenul mi bývalého straníckeho prisluhovača a potom horlivého reprezentanta VPN napodobňujúc svojho niekdajšieho pána) sa alternovali Jozef Benci a pražský Jiří Sulženko. Prvý sa do lyrického spievania musel krotiť, druhému bolo vlastnejšie. Ich výkonom možno vytknúť azda len to, že úloha by si žiadala poriadny „čierny“ bas, aké sa už dnes takmer nerodia. Ukázalo sa to aj pri obsadení úlohy Ministra, osobitne v prípade Františka Ďuriača, ktorého hlas znel bezfarebne. Alternujúci Boris Prýgl síce nenadchol, ale bol akceptovateľný. K významnejším úlohách ešte patrí Marzelline s „mozartovským“ partom. Skúsená Jana Bernáthová mala k nemu bližšie v štýle i hre, no miestami sa akoby na hlase ukazoval mierny úbytok sviežosti. Mladá Mária Rychlová spieva veľmi nevyrovnane, v hĺbkach a stredoch málo výrazne a vo výškach jej tón ide zbytočne do šírky a stáva sa tvrdým. Menej výrazná postava Jaquina bola luxusne obsadená Ľudovítom Ludhom a v hlase menej príťažlivým Róbertom Remeselníkom. Celkovo toto hudobné naštudovanie nemožno označiť ako pamätné či oslnivé, ale ani ako umeleckú prehru. Má (ako ostatne vždy) svoje vrcholy a svoje slabiny. Napriek tomu si myslím, že inscenácia ako celok dokáže viac zaujať činoherného než operného diváka. Aspoň u nás.

Autor: Vladimír Blaho

recenzia písaná z premiér 8. a 10. apríla 2016

Ludwig van Beethoven: Fidelio
Opera SND
Premiéry: 8. a 10. apríla 2016 v Sále opery a baletu SND

Hudobné naštudovanie: János Kovács
Dirigent: János Kovács, Peter Valentovič
Réžia: Martin Bendik
Scéna: Juraj Fábry
Kostýmy: Marija Havran
Zbormajster: Pavel Procházka

Don Fernando: František Ďuriač, Boris Prýgl
Don Pizarro: Ján Ďurčo
Leonore: Maida Hundeling
Florestan: Jan Vacík
Rocco: Jozef Benci, Jiří Sulženko
Marzelline: Jana Bernáthová, Mária Rychlová
Jaquino: Ľudovít Ludha, Róbert Remeselník
Prvý väzeň: Martin Klempár, Jiří Zouhar
Druhý väzeň: Roman Krško, Martin Smolnický

www.snd.sk

Fidelio, Opera SND vizuál

fotogaléria

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 33
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Vladimír Blaho

operný kritik a publicista

Zanechajte komentár