Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

Lubor Cukr: Kriesiť zabudnuté diela je obrovská zodpovednosť

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Košice – Štátne divadlo Košice uvádza 26. mája 2017 premiéru opery Víly od Richarda Wagnera v hudobnom naštudovaní Roberta Jindru. Táto prvá dokončená opera nemeckého skladateľa ponúkne v réžii Lubora Cukra rozprávkový príbeh prenesený do reálií Nemecka 19. storočia – do čias vlády Ľudovíta II Bavorského. Režisér v rozhovore pre Opera Slovakia okrem iného prezradil aj to, prečo sa práve tento panovník stal predobrazom pri vytváraní hlavnej postavy Víl.

S dirigentom Robertom Jindrom vraj už viac ako 15 rokov nosíte v hlavách myšlienku oživiť Víly na javisku…

Prvé záznamy o tom, že by som raz chcel realizovať inscenáciu Víl, mám z roku 2001. Už pred tým som sa poznal s Robertom Jindrom a keď som zistil, že je rovnako ako ja wagnerián, tak sme sa začali o Vílach rozprávať spolu.

Prečo práve táto Wagnerova opera?

Asi aj preto, že je to neznámy kus, ktorý sa bežne neinscenuje. Je zaujímavé zisťovať, prečo sa vlastne nehráva a či to nie je škoda. Víly v sebe skrývajú veľa úskalí, predsa len, Wagner mal v čase ich vzniku len 20 rokov a nemal tú kompozičnú ani dramaturgickú zručnosť, ktorá je pre neho charakteristická neskôr.

Lubor Cukr,
skúška Wagnerovej opery Víly v Štátnom divadle Košice, 2017,
foto: Daniel Jäger

Prečo ju teda podľa vás treba inscenovať?

Wagner v čase, keď Víly komponoval, bol ešte nevyzretá osobnosť a bol silne ovplyvnený tým, čo sa v tom čase hralo a čo poznal. Takže Víly sú vlastne akousi esenciou nemeckého romantizmu, obsahujú všetky postupy a klišé tvorby, ktorá v tom čase bola populárna. A to je zaujímavé.

Keďže sa na javisku objavujú skutočne sporadicky, je pre vás jednoduchšie ich inscenovať, lebo divák v podstate nemá s čím porovnávať?

Nie som si istý, či jednoduchšie… Nie je totiž nič jednoduchšie ako povedať – to sa nehráva a dobre, že sa to nehráva, lebo to nestojí za to. Pravda je, že aj sám Wagner chcel Víly upraviť, no nedostal sa k tomu. Ale – kriesiť zabudnuté diela je obrovská zodpovednosť a navyše pri tom treba myslieť na to, aby boli prístupné a zaujímavé pre dnešného diváka.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
A. Hollá (Drolla), B. Řeřichová (Lora), P. Kubáň (Morald), M. Onufer (Gernot), zbor ŠD Košice,
foto: Daniel Jäger

Menila sa za tie roky vaša predstava toho, ako by ste chceli Víly inscenovať?

Na začiatku svojich úvah som našiel scénické návrhy premiéry, ktorá sa uskutočnila po Wagnerovej smrti pod taktovkou Richarda Straussa. Bolo zaujímavé vidieť, čo platilo na vtedajšie publikum. Zaujalo ma, že spôsob, ktorým bol špecifikovaný svet víl, mal veľmi blízko k barokovému divadlu. To vo mne vzbudilo myšlienku inscenovať svet víl tak, aby bol rozprávkový, plný klasických zdobených kulís a oproti tomu urobiť svet ľudí civilne, doslova až šedivo. Ale – človek sa mení a zreje a aj vo mne myšlienka toho, ako Víly inscenovať, zrela. Začal som sa na príbeh tejto opery pozerať inak a hľadať skôr to, ako tieto dva svety prepojiť v rámci videnia sveta charakteristického pre romantizmus. Túžba po tom niečo dokázať, niečo po sebe zanechať, túžba po osudovej láske, po hodnotách – toto všetko symbolizuje romantizmus ako smer. A preto sme sa rozhodli prerozprávať príbeh z Víl ako život Ľudovíta II. Bavorského, ktorý pre mňa osobne vo svojom živote bol jedným z najčistejších predstaviteľov romantizmu. Zároveň je jeho život ako mecenáša výrazne spojený s Richardom Wagnerom. Zrazu nám tu vzniklo zvláštne spojenie medzi príbehom Víl a životom tohto panovníka. Ľudovít totiž bol človek, ktorý žil na pokraji dvoch svetov – toho politického a toho, po ktorom túžil.

Ľudovít II. Bavorský je teda pre vás predobrazom toho, ako znázorniť hlavnú postavu Arindala?

Áno. Ľudovít si predsavzal, že bude dobrým vladárom, vzorom mu bol francúzsky kráľ Ľudovít XIV. Najväčším zlomom pre neho bola situácia, kedy bol nútený dať pokyn k vojne. Vo svojej citlivosti totiž nebol schopný zmieriť sa s tým, že pošle ľudí na smrť. Bavorsko prehralo vojnu s Pruskom a Ľudovít bol nútený zaviazať sa, že ak Prusko bude znovu vo vojne, Bavorsko sa pridá na stranu Pruska. Onedlho na to napadlo Prusko Francúzsko a pre Ľudovíta bolo absolútne neprijateľné bojovať proti krajine, ktorej niekdajšieho kráľa Ľudovíta XIV. tak silne obdivoval. Odstúpil z verejného života, začal sa venovať svojim snom a vytvárať architektonické skvosty. Za všetky stačí spomenúť zámok Neuswanstein alebo zámok Herrenchiemsee, ktorý je takmer presnou kópiou francúzskeho Versailles, tiež však finančne významne podporil stavbu Wagnerovho divadla v Bayreuthe. No a v týchto momentoch sa nám osudy Ľudovíta blížia k postave Arindala. Ten sa ako panovník vyberie na lov a zbadá laň, ktorá sa vrhne do vody. Vrhne sa za ňou a keď sa preberie, skláňa sa nad ním krásna žena. Povie mu, že sa osem rokov nesmie opýtať, kto je a kde sú. Žijú spolu takmer 8 rokov v mystickej krajine, narodia sa im dve deti, no ako to v rozprávkových príbehoch býva, Arindal predsa len vysloví zakázanú otázku. To je napríklad aj motív, ktorý sa neskôr objaví vo Wagnerovom Lohengrinovi. Zrazu je Arindal násilím vytrhnutý zo sveta, v ktorom s Adou žil a vracia sa do sveta ľudí. Musí ustáť veľké skúšky, ktoré mu pripravil kráľ víl, aby mohol byť znovu šťastný s milovanou Adou. To sa veľmi približuje k situácii, v akej bol Ľudovít II. Bavorský. On vlastne chcel žiť niekde úplne inde a úplne inak, než bola skutočnosť.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Gilles Van Der Linden (Arindal), Frédérique Friess (Ada),
foto :Daniel Jäger

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Michaela Várady (Lora),
foto: Daniel Jäger

Táto myšlienka je však vyjadrená množstvom postáv, ktoré zasahujú do deja, ktorý je tiež pomerne komplikovaný. Ak ste chceli prerozprávať príbeh tak, aby bol zrozumiteľný, nebolo náročné vyhnúť sa popisnosti?

Škrtli sme dve veľké scény, no inak sme nerobili veľa úprav, takže toho, čo všetko je treba v tejto opere povedať, je skutočne veľa. Snažíme sa vyrozprávať príbeh človeka, ktorý sa nedokáže zmieriť s tým, kým je a kde je.

Nebolo komplikované túto operu vtesnať na javisko?

Hoci Wagner vo svojich 20 rokoch ešte nebol taký dobrý dramaturg, ako vo svojej neskoršej tvorbe, už vo Vílach sa mu podarilo múdro obísť mnohé veci podobne, ako to robil vo svojej vrcholnej tvorbe. Zásadné momenty necháva prerozprávať svoje postavy, aby nebolo treba robiť na javisku veľké efekty. Jednu z úprav, ktoré sme museli urobiť v našej koncepcii – Ľudovít versus Arindal – bola otázka detí. Arindal má s Adou dve deti, no Ľudovít žiadne nemal. Podľa všetkého bol homosexuál, čomu nasvedčuje aj jeho korešpondencia. Prišli sme s nápadom, že jeho deti budú tie architektonické diela, ktoré za jeho života vznikli, pretože on k nim skutočne pristupoval ako k svojim potomkom.

R. Wagner: Víly, Štátne divadlo Košice, 2017,
Titusz Tóbisz (Arindal), zbor Štátneho divadla Košice,
foto: Daniel Jäger

 

Ako inscenačný tím ste sa v Košiciach zišli vášniví wagneriáni. To je predpokladám pri tvorbe tejto inscenácie výhoda…

Bezpochyby áno. Aj preto, že vo Vílach je veľa motívov z Wagnerovej neskoršej tvorby. Vidieť v nich nie len odlesky hudby, ktorá ho zaujímala, ale aj to, aký typ postáv ho lákal. Vždy sa snažím pri diele, ktoré idem inscenovať, pochopiť, prečo dané dielo skladateľ napísal. V akom období ho tvoril, čo sa vtedy dialo okolo neho, ale zistiť aj to, čo už zažil pred tým, čo všetko vedel a spoznal. Tentoraz to bolo odlišné. Nuž a pri Wagnerovi osobu Ľudovíta nemožno opomenúť. Aj keď sa budúci bavorský kráľ narodil až dvanásť rokov po vzniku diela, mám pocit akoby Wagner predpovedal niektoré momenty z jeho života. Tam je prepojenie, ktoré nám dalo odpoveď na otázku, ako inscenovať košické Víly.

Ďakujem za rozhovor

Lubor Cukr

Režisér Lubor Cukr sa narodil v Prahe v rokui 1974. V roku 1999 prijal miesto pomocného režiséra v Štátnej opere Praha. Od roku 2013 do 2016 pôsobil v pražskom Nurodnom divadle ako vedúci umeleckej správy Štátnej opery. V Štátnej opere pripravil rekonštrukciu pôvodnej inscenácie Dominika Neunera Verdiho Otella z roku 1991 a v roku 2011 režíroval novú produkciu Verdiho Trubadúra. V roku 2011 režíroval v Národním divadle moravskoslezském operu Kominíček Benjamina Brittena s použitím vlastného prekladu a vlastných textov. V roku 2006 režíroval pre Operu MozArt scénografickú rekonštrukciu opery Don Giovanni v Stavovskom divadle. V roku 2008 režíroval v Opéra de Nice Mozartovu operu Figarova svadba. Od roku 2003 je Lubor Cukr členom Académie Desprez. V Slezském divadle Opava režíroval Mozartovu operu La clemenza di Tito (2010), Dvořákovu operu Čert a Káča (2013), Čajkovského operu Eugen Onegin (2014), Mascagniho operu Sedliacka česť (2016) a Orffovu Chytračku (2017). Od februára tohto roku je novým šéfom opavskej opery.

Pripravila: Dáša Juhanová

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply