Dnes je: utorok, 22. 5. 2018, meniny má: Júlia, Juliána, zajtra: Želmíra

Máju svedčí Terpsichoré

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Máj – mesiac lásky bol 4. 5. 2018 aj oslavou tanca v historickej budove Slovenského národného divadla. Múza Terpsichoré sa v SND už niekoľko rokov po sebe „vtiera“ na dosky práve v deň mojich narodenín. Rada neverím v náhody a neskromne si začnem asi myslieť, že ma na Olympe zrejme majú radi.

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umeníBaletu SND je nosným projektom spolupráce Baletu našej prvej scény a Katedry tanečnej tvorby Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU, ktorá sa úspešne rozvíja od roku 2014, ako informovala vedúca KTT HTF VŠMU Miroslava Kovářová. Večer bol prezentáciou záverečných prác choreografov a umeleckých výkonov študentov KTT HTF VŠMU.

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umení a Baletu SND, 2018
Osem dní v týždni, choreografia: Adrian Ducin
foto: Peter Brenkus

V tomto akademickom roku dostala Reona Sato, členka Baletu SND a študentka choreografie baletu na VŠMU, výnimočnú príležitosť ukončiť svoje štúdium predstavením Dafnis a Chloé, ktoré vytvorila pre Balet SND (písali sme o tom TU…). V programe večera predstavila svoju najnovšiu prácu Hayate. Sólista Baletu SND Adrian Ducin uzatvoril svoje bakalárske štúdium choreografie na VŠMU choreografiou s názvom Osem dní v týždni na hudbu Petra Breinera Beatles go Baroque. V obidvoch týchto dielach sa divákom predstavili sólisti a členovia Baletu SND.

V tomto školskom roku na Katedre tanečnej tvorby VŠMU budú absolvovať prví študenti zameraní na tanečné divadlo a performanciu. Stanislava Vlčeková a Jozef Vlk z Debris Company pre nich vytvorili dielo Open Call, v ktorom účinkovali študenti druhého a tretieho ročníka tohto nového študijného plánu. Program bol doplnený študentskou prácou Rebeccy Smudovej a Michala Tomana, ktorá vznikla počas ich študijného pobytu vo Veľkej Británii, kde študovali v zimnom semestri v rámci programu ERASMUS.

Folklórny tanec bol zastúpený prácou prof. Štefana Nosáľa Tekovské nevesty a choreografiou jubilanta Jána Blaha Kerí pres kerého. Pri interpretácii týchto choreografií okrem študentov vystúpili i členovia Umeleckého súboru Lúčnica. V rámci Večera tanečného umenia VŠMU a Baletu SND v historickej budove SND účinkovali sólisti a členovia Baletu SND, študenti VŠMU a hostia.

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umení a Baletu SND, 2018
Tekovské nevesty, choreografia Jána Blaha Kerí pres kerého
foto: Peter Brenkus

Folklór prezentoval malú tanečnú formu z tekovskej tanečnej oblasti a tanec z komorného programu Pred muzikou pre Umelecký súbor Lúčnica z Myjavska a Trenčianska. V registri ľudových krojov z rôznych regiónov Slovenska poeticky aj dynamicky zároveň predviedli študenti a členovia US Lúčnice drobné tradičné fragmenty na hudbu Miroslava Šmída a Mariana Járeka. Choreografie boli zaradené do oboch častí večera a odľahčili tak inak pomerne hĺbavo nastavené ostatné diela.

Semestrálna práca Hayate študentky 2. ročníka magisterského štúdia na Katedre tanečnej tvorby Reony Sato bola postavená na hudbu Yoshida Brothers. Tri tanečné páry (Sara Millner – demi sólistka Baletu SND a členovia Baletu SND) predviedli temperamentnú skupinovú choreografiu v nenápadných jednoduchých kostýmoch v kombinácii bielych a modrých tónov. Osamelý tanečník v kuželi svetla na pravej strane javiska so svojou tanečnou sekvenciou pokojne začal, aby v zadnej ľavej časti javiska diagonálne rovnako pokojne skončil. Jeho tanec akoby harmonicky ohraničoval inak dynamickú choreografiu smršti bežiacej skupiny tanečníkov temperamentne sa meniacu v rôznych formáciách do silnejúceho zvuku vetra. Reone Sato bol leitmotívom inšpirácie vietor Hayate, ktorý duje v Japonsku, keď sa objaví studený front, rozčerí vodu a vytvorí silné vlny. Reona tvrdí, že jej „ päť rokov v škole ubehlo ako vietor, ktorý silno fúka.“ Silu tejto emócie sa snažila implantovať do krátkej a rýchlej choreografie, ktorá pôsobila sviežo, kompozične a technicky zároveň.

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umení a Baletu SND, 2018
Hayate, choreografia: Reona Sato
foto: Peter Brenkus

Prvú časť večera uzavrela najdlhšia choreografia projektu nazvaná Open Call v réžii Jozefa Vlka a choreografii Stanislavy Vlčekovej. V čiernych kostýmoch poslucháčky Divadelnej fakulty VŠMU Doroty Volfovej a na hudbu Jozefa Vlka a Shigeru Umebayashi (A Winged Victory for the The Sullen) tancovali študenti bakalárskeho štúdia na Katedre tanečnej tvorby (štúdijný program Tanečné umenie, Tanečné divadlo a performancia). Inscenácia podľa slov tvorcov vznikla na experimentálnom základe ako kombinácia hereckej, pohybovej a kompozičnej práce. V tomto zmysle aj dielo pôsobilo komplexne zahŕňajúc okrem pohybu, aj verbálne vstupy jednotlivých tanečníkov ako vytrhnuté z kontextu a založené na náhodilých informáciách, ktoré občas zneli ako poézia, inokedy ako modlitba, alebo neartikulovaný zvuk. Spoločným menovateľom bola téma samoty, individuálna i kolektívna voľba samoty. Obsah diela bol výsledkom manipulácie s textovými, pohybovými vstupmi a náhody inšpirovaný zároveň myšlienkou Marcela Prousta: „Človek klame celý ľudský život, obzvlášť tým, ktorí ho milujú a predovšetkým tomu cudzincovi, ktorého opovrhnutie by nás bolelo najviac – sebe samému.“

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umení a Baletu SND, 2018,
Open Call, réžia: Jozef Vlk, choreografia: Stanislava Vlčeková,
foto: Peter Brenkus

Tvorcovia svojim dielom vyjadrujú stav nevyliečiteľnej samoty, ku ktorej je odsúdená každá ľudská bytosť. Samota je spredmetnená v čiernej farbe, ale aj v tme do ktorej je ponorené javisko v jednotlivých intervaloch nasvecujúce tanečníkov, či už v kužeľoch svetla, alebo blikavou frekvenciou svetla a tmy, ktorá odhalí vo svetle vždy inú formáciu tanečníkov, v inej emócii, aj výtvarnom znení. V rohu javiska sú nakopené topánky (všetci tanečníci tancujú bosí s výnimkou jednej, ktorá má tiež obutú iba jednu botu) – opakujúca sa otázka v rôznych modifikáciách z úst tanečnice – „prosím vás, neviete, kde mám topánku..?“ adresovaná vždy inému človeku a zároveň všetkými ignorovaná, naznačuje ľahostajnosť kolektívu, respektíve samotu jednotlivca v kolektíve. Jeden z tanečníkov rieši samého seba introvertne a nervne na stoličke, iný si tancuje v kuželi svetla vo víre freneticky zrýchlených pohybov, jedna dáma hľadá neustále topánku, iná recituje v zápale akési sekvencie nejakého anonymného príbehu. Občas sa spoja a vytvoria vežu z tiel, inokedy sa míňajú a strácajú. Strácajú v sebe. Open Call je premyslenou a komplexnou performance pohybových nuansí, hereckého prejavu i možnej improvizácie. Tvári sa vážne, pôsobí filozoficky, načiera do hĺbky duše a je interpretačne prirodzene a prekvapivo slušne zvládnuté v celom spektre svojich komunikačných zložiek, ktoré majú niesť paradoxne informáciu o nekomunikatívnosti. Napriek kompaktnému výrazu je projekt zbytočne natiahnutý na štyridsať minút, v ktorých stráca dynamiku, unavuje pozornosť a emočne smeruje do pomerne nudnej prázdnoty hoci mal všetky predpoklady na to, aby povedal v rámci výpovede dosť.

Sviežou, dynamickou a emočne silnou skratkou bola choreografia DUO (of fear & desire), ktorá bola samostatnou tvorbou študentov Michala Tomana Rebeccy Smudovej na hudbu Lany Del Rey – Afraid. Duet bol vyňatý z autorského predstavenia týchto dvoch tvorcov pre troch mužov a tri ženy. Dvaja – ona a on – sa ticho tmolia pozdĺž hľadiska vzájomne sa postrkujúc, ktorý pôjde prvý. Po vystúpení na javisko rozohrajú nesmierne dynamickú, dravú, živú hru skokov, dvíhačiek, krokov a behov v takmer permanentnom spojení tiel v akomsi zápase nehy aj vášne, lásky aj bolesti, protipólov názorov muža a ženy, sú to akési malé pohybové „hádky“ aj „zmierenia“, povahové a emočné kontry dvoch mladých ľudí, ktorí nie sú ochotní žiť jeden bez druhého – či už vo vtipnom laškovaní, alebo v búrlivých pocitoch odmietania. V závere choreografie v zápale vášne i vzdoru si tanečník prehodí partnerku cez plece a zostúpiac opäť do hľadiska ju humorne vhodí (zahodí) do náruče prvého muža/diváka, ktorého zbadá. Choreografia aj interpretácia pôsobila mimoriadne spontánne, lineárne, temperamentne, mala spád i náboj, nápad, humor i emóciu.

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umení a Baletu SND, 2018
choreografia DUO (of fear & desire)
foto: Peter Brenkus

Večer uzavrela definitívne bakalárska práca Adriana Ducina, študenta 3. ročníka bakalárskeho štúdia na Katedre tanečnej tvorby, štúdijný program Tanečné umenie – Choreografia). Na hudbu Petra Breinera – Beatles go Baroque: Concert Grosso No. 3 /in the style of J.S. Bach), v mimoriadne štýlových kostýmoch Petra Čaneckého a pôsobivom svetelnom dizajne Roberta Poláka účinkovali demi sólisti (Illinca Ducin, Viacheslav Kruť) a členovia Baletu SND. Osem dní v týždni rámcoval výrok Senecu: „Nie je pravda, že máme málo času. Pravda je, že ho veľa premárnime.“ Ducin inšpirovaný rýchlou dobou, súčasným povrchným žitím od fast foodov, cez médiá až po sociálne siete bez uvedomenia si prítomného okamihu a absencie duše ústí až k ideálom baroka – ku kráse, dokonalosti, prírode, prítomnosti viery v každodennom živote. Tok súčasnosti dáva do kontrastu s harmonickým spomalením dávnych dôb reprezentovaných v páre akoby vystrihnutého z papiera i z baroka.

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umení a Baletu SND, 2018
Osem dní v týždni, choreografia: Adrian Ducin
foto: Peter Brenkus

Postavy na nasvietenom plátne horizontu v úvode i v závere pôsobia ako siluety barokových tanečníkov v štylizovanom geste. Tento prológ v barokizujúcich kostýmoch a epilóg v spodnej bielizni evokujúcej jemne toto obdobie rámcuje akési „pred“ a „po“, ako to bolo kedysi a akoby to mohlo (malo?!) byť v budúcnosti. V tomto medzičase vymedzenom poetickými, spomalenými gestami a tanečnými variáciami na hudbu v barokovom znení sa ocitneme vo víre samopašnosti, vo svete kabeliek, módnych outfitov, natupírovaných účesov evokujúcich 60-te roky 20. storočia, v sérii urazenej ženskej rafinovanosti a nemožných nápadníkov. Znenie hudby „á la baroko“ sa nemení, gestá dámičiek s kabelkami kopírujú gestá štylizácie barokového tanca, malé fóry, drahoty, hrané aj hravé milostné komplikácie sa akoby preniesli v čase a zrýchlili tempo diania. Ducin pôsobivo, vtipne a s mimoriadnou ľahkosťou necháva tanečníkov v pároch i bez, v dynamike a tempe skokov, dvíhaných variácií a póz so zjavným využitím výrazových rovín tanečníkov. Toto milostné a povrchné laškovanie v plynúcom čase a historizujúcej hudbe evokuje akési moderné Stmívaníčko v choreografii Libora Vaculíka zo začiatku 80-tych rokov minulého storočia. Tanečníci interpretovali tento malý milý Ducinov skvost s excelentným nasadením vo výraze, s profesionálnou pohybovou štruktúrou aj dynamikou. Páni boli prirodzene vtipní a dámy s kabelkami rozkošné. Pozornosť treba upriamiť aj na nosný „barokový“ pár, ktorý v pomalom tempe gestickej skladby na začiatku odprezentoval ladnosť a dokonalosť pohybu a v závere v extrovertnejšom a odvážnejšom tancovaní predviedli obaja tanečníci presnosť dvíhaných figúr, prelínanie tiel a dôstojnú poetiku odkazu. Celá choreografia pôsobila ľahko a zábavne. Spolu s fragmentom DUO považujem Ducinových Osem dní v týždni (v ktorých akoby sa len s malými obmenami dialo stále to isté) za dva najmotivačnejšie momenty večera.

Večer tanečného umenia Vysokej školy múzických umení a Baletu SND, 2018
záverečná klaňačka
foto: Peter Brenkus

Večer tanečného umenia VŠMU a Baletu SND predstavil nové talenty, ukázal prácu študentov, aj výstupy už profesionálnych tanečníkov Baletu SND v príjemnej dramaturgii večera zmestiacej sa do dvoch hodín aj s prestávkou. Veľkorysá možnosť pre študentov VŠMU ukázať svoju prácu na profesionálnej scéne profiluje v nich profesijné sebavedomie, honor a v komparácií s „kolegami“ Baletu SND aj pokoru a úctu k tancu – „najkrajšiemu umeniu“, ako ho v úvode nazval riaditeľ Baletu SND Jozef Dolinský. Pri všetkej úcte k ostatným druhom umenia (a to som profesijne zameraná na výtvarné) ja osobne s týmto tvrdením rada a bez výčitiek svedomia súhlasím.

Autor: Barbara Brathová

písané z predstavenia 4. 5. 2018

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 79
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Barbara Brathová

baletná kritička a publicistka, členka Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár