Dnes je: štvrtok, 29. 6. 2017, meniny má: Pavol, Peter, Petra , zajtra: Melánia

Manfred Schweigkofler: V opere Šperky Madony je duch idealizovaného realizmu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
„Mám rád príbehy a emócie“ – taký je nadpis kréda režiséra Manfreda Schweigkoflera, v ktorom sa ďalej okrem iného píše: „Som – a hovorím to hrdo ‑ veľmi konzervatívny režisér. Mám rád príbehy. A mám rád emócie. Ľudia potrebujú príbehy, pretože tie sú nielen voliteľnou, ale esenciálnou súčasťou pre náš vývoj a život. Príbehy a emócie sú bytím a podstatou divadla. Divadlo je miestom, kde pestujeme rozprávanie príbehov a tým môžeme pokryť túto prapotrebu ľudstva – aj dnešného moderného, osvietene postpostmoderného.“

English Version

Opera Slovenského národného divadla pripravuje slovenskú premiéru opery Ermanna Wolfa-Ferrariho Šperky Madony, ktorá sa bude konať 29. a 30. mája 2015. V rozhovore pre Opera Slovakia približuje toto dielo hosťujúci režisér Manfred Schweigkofler.

V minulosti ste robili všeličo, boli ste hercom, režisérom tanečných show, muzikálov a iných javiskových diel. Ako ste sa stali operným režisérom?

Začalo sa to tak, že som sa roku 2001 stal riaditeľom opery v Bolzane, hoci som v tom čase o opere príliš veľa nevedel, pretože môj príbeh sa vyvíjal inak. Bol som rockovým spevákom, tvoril rozličné veľké podujatia, divadlo a muzikály, takže bolo dosť zvláštne, keď som dostal ponuku riadiť operný dom, avšak myslím si, že si ma zavolali ako ozaj dobrého a veľmi uznávaného manažéra kultúry. Najprv som si pozrel operný súbor a naozaj som cítil nespokojnosť s tým, čo som videl na „svojom“ javisku. A tak som sa pokúšal nájsť si svoju cestu, ako vytvoriť operu, ktorá by sa mi páčila. Zaobstaral som mnoho divadelných profesionálov a snažil som sa pracovať so spevákmi činoherným spôsobom. Pokúšal som sa hovoriť im „Precíťte každú vetu, ktorú spievate, nesnažte sa ju iba zaspievať, ale cíťte, aký je za ňou príbeh.“ Pre mňa nie je opera ničím iným ako hudobným divadlom, hlavne divadlom!

Skúška opery Šperky Madony, skúšobné javisko Opery SND, foto: Alena Klenková

Skúška opery Šperky Madony,
skúšobné javisko Opery SND,
foto: Alena Klenková

Ste moderný a skúsený režisér s originálnymi pohľadmi na diela. Teraz režírujete nádhernú ale takmer zabudnutú operu. Toto je pomerne neobvyklá situácia vyžadujúca azda istý osobitý prístup.

Otázka, ako nájsť správny spôsob stvárnenia určitého diela, tu vždy existovala a je veľmi stará. Sú diela, v ktorých môžete urobiť takmer všetko. Napríklad Shakespearova fabula je tak pevná, že operu na jeho námet sa dá umiestniť do moderných čias, na psychiatriu alebo na Divoký západ a stále to pôjde. Avšak nie každá opera sa dá stvárniť akokoľvek. Veľmi dlho som rozmýšľal, pretože pri práci s javiskom práveže nemám rád naturalistický verizmus, ale uprednostňujem iný obraz scény. Uvažujúc som prišiel na to, že jedine takmer realistický prístup je správny pre operu Šperky Madony. Ideou teda bolo doniesť na scénu naozaj „Napoli dei mille colori“ – Neapol tisícich farieb. Pretože si myslím, že ak sa to takto neurobí, nedokážete vyjadriť ducha Ermanna Wolfa-Ferarriho. Naozaj chcel ukázať živý Neapol – krik, deti bežiace po ulici, žartujúcich a nahnevaných ľudí. Myslím, že toto je ten duch. Naozaj nedokážem priniesť iný pohľad, než podať túto operu akýmsi realistickým spôsobom využijúc isté metafory. Takže som povedal svojmu scénografovi „Prosím ťa, nerob realistický Neapol, ale akýsi hyperrealistický idealizovaný Neapol“. Myslím, že toto by mohol byť ten prístup a to isté platí aj pre kostýmy. Nie sme historicky verní ale stvárňujeme, čo by mohlo byť historické. Je to istý druh staromódneho hyperrealizmu.

Takže aký bude výsledný tvar vašej inscenácie?

Scéna sa vyvíjala a veľa vecí sa postupne menilo. Keď sme dokončili druhé dejstvo, mal som z toho radosť, najmä keď k nemu pribudli veľmi pôsobivé oltáre a modlitebne. Viete, uskutočniť návrh scény je tvorivý proces a po tejto stránke je to to isté ako pracovať s orchestrom. Potrebujete čas na jej zdokonalenie a to sa nedá ukončiť na prvý pokus. Ako som už povedal, chcem naozaj ukázať hyperrealistický Neapol, ktorý je viac v našich predstavách než v skutočnosti tak, ako aj príbeh Malielly a Gennara si viac predstavujeme, než by bol skutočný. Je to spôsob myslenia o tom, čo by mohlo byť a nie, čo je. Poďme uvažovať, čo by mohlo byť a potom to bude zaujímavé. A povedie nás to preč od realizmu a naturalizmu.

Šperky Madony, Opera SND, (2015), Scéna z 1. dejstva, foto: Jozef Barinka

Šperky Madony, Opera SND, (2015),
Scéna z 1. dejstva,
foto: Jozef Barinka

Vo viacerých encyklopedických zdrojoch som sa dočítal, že Šperky Madony sú veristickou operou. Avšak, ako vyplýva z vašich zámerov týkajúcich sa návrhu scény, asi to nebude celkom tak…

Myslím si, že nielen pre spevákov je veľmi náročné naštudovať túto operu. Nie je jednoduchá ani hudobne, ani rytmicky a takisto ani pre koncepciu režiséra. Je tu toľko malých rol, niekoľko zborov – veľký zbor, malý zbor, detský zbor, takže musíte zladiť mnoho akcií naraz. Na druhej strane je v nej niekoľko psychedelických momentov napríklad v druhom dejstve, keď Gennaro prináša šperky Malielle. Znie to ako Pink Floyd v sedemdesiatych rokoch, takže Ermanno Wolf-Fararri neuvažoval iba v intenciách verizmu, ale mal aj ďalšie veľmi zaujímavé, živé ale pevne prepojené myšlienky. Počuť tu hudobný kolorit ľudovej bandy, neapolské témy s mandolínami, typickými hudobnými nástrojmi pre tento región. Je tu však aj veľa, veľa zaujímavých hudobných miest, ktoré nie sú ani populárne, ani ľudové, ale sú akousi naozaj hlbokou psychologickou hudbou.

Všeobecne, v tejto opere je toho viac, než by sme v prvom momente očakávali. Je to aj malý príbeh Carmen, pretože tak ako je José schopný urobiť všetko pre Carmen, Gennaro je pripravený urobiť všetko pre Maliellu. V hlave má zmätok, pretože Maliella je čosi ako „Madonna/Mamma/Maliella“, je teda zároveň matkou, milovníčkou a sväticou. Takže, naozaj je dosť náročné urobiť túto operu, ale zároveň si myslím, že je v nej mnoho, mnoho nádherných miest. Nerozumiem, prečo sa nehrá, pretože je toľko horších opier, ktoré sa inscenujú pomerne často.

Poďme sa pokúsiť charakterizovať niektoré roly: Rafaele – asi by bolo hrubým zjednodušením povedať o ňom len toľko, že je zlý muž…

Samozrejme. Je to „camorrista“, ktorý sa stal „camorristom“ už od svojho počiatku. Máme zlú predstavu o tom, čo je kriminalita, pretože čo si myslíme, ak sa dnes pozeráme na mafiu alebo camorru, alebo aj na ISIS: pokladáme ich iba za teroristov, vrahov, ale prečo majú toľko prívržencov? Pretože robia aj sociálnu prácu, podporujú ľudí, dávajú im robotu. Je to teroristická organizácia, ale tento teror nielen zabíja, ale aj organizuje. V istom zmysle camorra a mafia naozaj nielen zabíja: je to paralelný sociálny systém umožňujúci ľuďom, ktorí sú jeho súčasťou, cítiť sa lepšie, než ľudia mimo neho. Takže vodca camorry je veľmi uznávaný a ctihodný muž v obci. Nemám rád mafiu a myslím, že by bolo lepšie, keby sme ju nemali, ale do vákua, ktoré v Neapole nepretržite existovalo po storočia, camorra jednoducho vošla a stala sa vedľa štátu paralelným systémom. Takže vodcovia camorry zvyčajne nie sú iba tí zlostní ľudia, ale sú aj vodcami obce. Rafaele je tiež tento druh vodcu a mafia si ako odplatu udržiava veľmi vysoké morálne povedomie. Keďže štátne pravidlá sa stratili, camorra svojimi vlastnými pravidlami tvorí veľmi premyslený vnútorný systém morálky. Preto aj Rafaele môže na konci opery povedať „My, camorristi, my sme veľmi ctihodní ľudia, nikdy by sme neukradli Madonine šperky“ – mohli by sme vraždiť, ak je niekto náš nepriateľ, ale nikdy by sme nešli do kostola, aby sme tam niečo ukradli, pretože naše morálne zásady sú veľmi silné.

Šperky Madony, Opera SND, (2015), Kyungho Kim (Gennaro), foto: Jozef Barinka

Šperky Madony, Opera SND, (2015),
Kyungho Kim (Gennaro),
foto: Jozef Barinka

Dá sa toto nazvať ako istý druh dvojitej morálky?

Toto nie je dvojitá morálka. Vždy je otázkou, čo má pre vás vyššiu morálnu úroveň. Ak sa, podobne ako v našej spoločnosti, morálne princípy vytrácajú, všetko začína mať rovnakú hodnotu. Ale ak sa stanete členom kasty – a camorra je skutočnou kastou – odrazu dostanete veľmi jasné pravidlá a takýmto jasným pravidlom je „Nedotýkaj sa ženy svojho priateľa“. Preto od okamihu, keď mal Gennaro pomer s Maliellou, nemôže byť viac Rafaelovým dievčaťom, hoci ju naozaj ľúbi. Takže toto je veľmi jasné pravidlo morálky. Skutočne nie som priateľom mafie, ale musím úprimne povedať, že má svoje morálne princípy v takých kategóriách, kde ich ľudia zvyčajne nemajú a tieto princípy sú veľmi vysoko a uznávajú sa.

Akým dievčaťom je Maliella?

Maliella je dievčaťom túžiacim po slobode a nezávislosti. Témou Malielly je „Il mar catene non ha“ – more nemá reťaze. Je dievčaťom objavujúcim samú seba ako ženu, ale je uzavretá vo veľmi bigotnom domove. Mimo neho je život, zakázané ovocie a ona je skutočne dievčaťom, ktoré chce viac, chce objavovať život. Vskutku sa veľmi podobá na každé dievča, ktoré sa v sedemdesiatych rokoch chcelo zaradiť medzi hippies či do rock’n-rollovej skupiny, alebo na dnešné dievčatá v štýle „gothic“, ktoré sa chcú vymaniť zo svojich príliš familiárnych domovov. Nájde Rafaela, ktorý jej sľúbi život mimo domova: „Poď na moju hruď, budeš princeznou“. Avšak ona sa bezmedzne zaľúbi skôr do idey byť slobodná a stať sa „hrdinkou na jeden deň“, ako o tom spieva David Bowie.

Šperky Madony, Opera SND, (2015), Michal Lehotský (Gennaro), Adriana Kohútková (Maliella), foto: Jozef Barinka

Šperky Madony, Opera SND, (2015),
Michal Lehotský (Gennaro), Adriana Kohútková (Maliella),
foto: Jozef Barinka

Šperky Madony, Opera SND, (2015), A. Kohútková (Maliella), S. Tolstov (Rafaele), J. Ďurčo (Rocco), foto: Jozef Barinka

Šperky Madony, Opera SND, (2015),
A. Kohútková (Maliella), S. Tolstov (Rafaele), J. Ďurčo (Rocco),
foto: Jozef Barinka

Takže príbeh je nakoniec celkom súčasný…

Áno, toto sa môže stať vo veľmi prísne patriarchálnej spoločnosti, v mnohých tureckých alebo islamských rodinách so silným náboženským uvažovaním o všetkom, ale mimo nich je život, organizujú sa party a mladí muži a dievčatá chcú byť súčasťou tohto dráždivého prostredia. Mohol by to byť príbeh zo súčasného Iránu, kde sa život odvíja v prísne náboženskom habitate, ale aj tu sú party a disko-kluby. Chcete ich navštíviť, ale váš brat a matka hovoria: „Nechoď tam“. Takže tento príbeh je aktuálny na mnohých miestach dnešného sveta.

Chce Gennaro naozaj chrániť Maliellu, alebo iba žiarli?

Naozaj chce chrániť Maliellu, pretože bezvýhradne verí, že pletky s camorrou nie sú ničím dobrým. Po tejto stránke koná úplne správne, hovorí „Nechoď tam a nechoď s Rafaelem, pretože je to nebezpečné, nebudeš mať pokojný život“ – to je v poriadku. Je síce predovšetkým milovník, ale je aj chlapec, ktorý sa pokúša pomôcť Malielle. Avšak keďže je do nej bláznivo zaľúbený, robí aj bláznivé veci, napríklad ukradne šperky.

Šperky Madony, Opera SND, (2015), foto: Jozef Barinka

Šperky Madony, Opera SND, (2015),
foto: Jozef Barinka

Tretie dejstvo je veľmi kontrastné voči prvému, ale hudobne sa navzájom dopĺňajú. Ku koncu tretieho dejstva sa situácia doslova prelomí z ozaj dekadentného večierka späť ku adorácii Madony. Ak by okolnosti neboli také tragické, asi by to pôsobilo až smiešne…

Áno, dokonca sa môžete smiať, pretože na konci je priradená hudobná repríza prvého dejstva. Na konci opäť znie melódia „O Napoli bella più mille colori“. Takže nakoniec je príbeh Gennara, Malielly a Rafaeleho iba malou epizódou v širšom kontexte. Toto je jeden z tisícich tisícov príbehov prebiehajúcich v Neapole. Dokonca ak by sme aj zažili túto jednotlivú tragédiu, život v Neapoli bude pokračovať ďalej, pretože ho nikdy nedokážeme zastaviť. Práve tak aj mariánska tradícia, náboženské cítenie a duch camorry budú pokračovať, pretože nikdy nebudeme dosť silní zmeniť túto kultúru. Takže Neapol každopádne prežije a ani Vesuv, ani americká invázia nedokáže jeho život zastaviť. Myslím, že toto je zmysel vyplývajúci z finále, tohto veľmi tragického finále.

Ďakujem vám veľmi pekne za rozhovor

Sperky Madony_web_02

Slovenská premiéra opery Šperky Madony sa uskutoční 29. a 30. mája 2015 v novej budove Slovenského národného divadla. www.snd.sk

Manfred Schweigkofler

Manfred Schweigkofler

Manfred Schweigkofler bol roky hercom, ako režisér je činný (s prestávkami) takmer dvadsať rokov, takisto bol takmer dve desaťročia spevákom v rockovej skupine a je tiež autorom mnohých eventov. Roku 1989 založil Divadlo malých javiskových foriem v Bolzane, podieľal sa na vzniku Spojených divadiel v Bolzane (1992) a divadla Carambolage (1996). Roku 1996 stál pri zrode Muzikálovej školy, ktorú sám roky viedol. V rokoch 2001 – 2012 viedol Mestské divadlo v Bolzane, ktoré priviedol k značnému rozkvetu. Od roku 2004 sa systematicky venuje réžii. Veľký ohlas zaznamenali jeho produkcie Rockquiem (tanečná verzia Mozartovho Rekviem), Rýnske víly (prvé úplné scénické uvedenie opery Jacquesa Offenbacha v Národnom divadle v Ľubľane), Steel (tanečná šou) či jeho vlastná scénická (tanečná) podoba Matúšových pašií od Johanna Sebastiana Bacha. Nasledovala Straussova Elektra vo Ferrare, Piacenze, Modene a v Bolzane (2010), Beethovenov Fidelio v Bolzane a Ravenne (2011), Gounodova opera Romeo a Júlia vo Filadelfii (2011) a Straussova Salome v Bolzane, Piacenze a v Modene (2012). Pre Fínsku národnú operu v Helsinkách inscenoval Verdiho Dona Carlosa (2012). Neapolské Teatro San Carlo mu zverilo vôbec prvú produkciu Dvořákovej Rusalky v Neapole (2013). V Mestskom divadle v Cottbuse inscenoval Traviatu (2014). Spolupracoval s viacerými významnými dirigentmi, ako je napríklad sir Neville Mariner.

www.manfredschweigkofler.com

Pripravil: Ján Marták

email

About Author

Leave A Reply