Dnes je: nedeľa, 27. 5. 2018, meniny má: Iveta, zajtra: Viliam

Marián Chudovský nielen o novej inscenácii Verdiho opery Simon Boccanegra v SND

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Slovenského národného divadla uvádza premiéru Verdiho opery Simon Boccangra. S režisérom inscenácie Mariánom Chudovským sme sa rozprávali nielen o samotnom diele či o jeho inscenačnom kľúči pripravovanej premiéry, ktorá sa uskutoční 20. a 22. mája 2016, ale aj o ,,netradičnosti“ súčasnej opernej réžie.

Ste režisérom novej inscenácie Verdiho opery Simon Boccanegra na javisku Opery Slovenského národného divadla. Je to dráma s mnohými zápletkami. Ako by ste našim čitateľom predstavili príbeh opery?

To nie je jednoduché. Nachádza sa v ňom viacero nosných motívov. Mohla by to byť aj historická freska s politickým akcentom, no i s viacerými motívmi ľudských príbehov. Vo väčšine prípadov smutných, ba i tragických. Opera začína i končí smútkom, tragédiou, smrťou… Jej oblúk sa vykresľuje od smútku nad smrťou Fieskovej dcéry Marie a ukončuje sa pomalou smrťou Dóžu Simona Boccanegru, v prvom prípade je príčinou ľudská nenávisť a v tom druhom pomsta a taktiež nenávisť…

Je to opera o mocenských bojoch, ale aj o rodinnej tragédii. Ako ste prečítali tento príbeh z pozície režiséra?

Politikum, intrigy a sváre sú príznačné pre každú dobu a prežívame ich aj dnes. Asi to nikdy ani inak nebude. Je to v nás zakódované a zrejme to patrí k povahe ľudstva. Preto sa ani nemôžeme tváriť, že sa nás to netýka. Práve naopak. Pojmy, ktoré som spomenul sú a budú stále aktuálne. Historicko-renesančný príbeh sme aktualizovali v iluzívnej divadelnej štylizácii. Odohráva sa v súčasnosti, no prostredníctvom muzeálnych exponátov, či artefaktov galérie moderného umenia.

G. Verdi, Simon Boccanegra, Opera SND 2016, fotokoláž zo skúšky, foto: Alena Klenková

G. Verdi, Simon Boccanegra, Opera SND 2016,
fotokoláž zo skúšky,
foto: Alena Klenková

Z príbehu je jasné, že osobný záujem veľmi ovplyvňujú zásadné politické rozhodnutia, je to stále aktuálne aj dnes, ako je to v príbehu Boccanegru? Aké je prepojenie, alebo poučenie pre dnešok? 

Je takmer jedno v akej dobe žijeme, politické praktiky sa veľmi nezmenili… Boj o moc si nevyberá prostriedky. Možno nasledujúce prirovnanie bude veľmi kruté, ale iba pred pár rokmi bol otrávený, čiže zavraždený prostredníctvom účinku jedu istý Litvinenko… Tou istou smrťou odišiel z tohto sveta i Simon Boccanegra.

Príbeh nebude na javisku Opery SND ,,tradičný“, obdobie v ktorom sa príbeh odohráva bude ale naznačené. Pre aký vizuál ste sa rozhodli?

Príbeh práveže bude tradičný, no prostriedky ktoré ho sprevádzajú budú trochu iné. Nepovedal by som, že nepatrične netradičné. Muzeálne exponáty nás sprevádzajú miestom i časom. To, že sa medzi nimi pohybujú ľudia z dneška, je tak trochu prirodzené. Prinesie to teda prvok, ktorý sujet robí súčasným, no pre diváka, ktorý má konzervatívnejšiu predstavu to tiež nemusí byť neprijateľné. Záleží na miere invencie inscenátorov, presnejšie povedané, na tom, či vedeli zaujať, či správne interpretovali myšlienku, či išli priamo po veci, alebo sa ich koncepcia rozmenila na drobné a stala sa iba bezduchou schémou bez naplnenia.

Osoby ale aj situácie v príbehu sú reálne, Verdi ich dal do uceleného operného tvaru. Ako ste sa zoznamovali s týmito postavami a udalosťami?

Osoby boli akože reálne… Niekedy… Príbeh? O tom by sme mohli polemizovať. Ale isté je, že je spriaznený s vtedajším prostredím i históriou Janova. Pred necelými dvomi týždňami bol tu u nás na návšteve Maurizio Roi, intendant opery Teatro Carlo Felice z Janova, mimochodom, pozrel si našu inscenáciu Janáčkovej opery Věc Makropulos. Zúčastnil sa aj na skúške Boccanegru. Ten boccanegrovský príbeh je spätý s Janovom. Ako povedal, mená Fiesci, Grimaldi sú v Janove stále frekventované. Dokonca súčasný starosta Janova sa volá Doria, to je tiež názov jedného z rodov, ktorý sa spomína v našom príbehu, v  librete opery.

Ja som operu vnímal cez poznanie historické, prostredníctvom libreta, nahrávok. Bol som aj na mieste činu, teda v Janove, spoznal som jeho súčasnú atmosféru, no to sa uskutočnilo za iným účelom, ako je študijným, súvisiacim s inscenáciou. No očarilo na mesto, prístav, more, duch Krištofa Kolumbusa, janovského rodáka. Bol som aj na námestí i v chráme Svätého Lorenza, kde sa odohráva Prológ Simona Boccanegru, no palác Fiesci som nenašiel, dnes už neexistuje… Nachádza sa tam niekde iba hrobka tohto slávneho rodu.

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco), foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
Peter Mikuláš (Jacopo Fiesco),
foto: Ctibor Bachratý

Čo je pre vás silným emočným momentom v tejto opere?

Isteže hudba. No najsilnejším momentom pre mňa osobne je vo finále prvého dejstva opery a v závere. Tak ako vedel skomponovať Verdi finále dejstiev, či záver opery, to nenachádza podobné parametre u jeho súčasníkov. V tom bol naozaj geniálny, neprekonateľný. Obrovská sila emócie…

Ako si spomínate na poslednú réžiu Simona Boccanegru v SND? Aká bola?

To nemôžem pomenovať, či hodnotiť, bolo to pred vari tridsiatimi rokmi. Priznám sa, že si to už veľmi ani nepamätám. No vybavujú sa mi sólistické kreácie dnešných mojich kolegov Petra Mikuláša, či Jana Gallu v postave Fiesca, Jozefa Kundláka v úlohe Gabriele Adorna, v tej istej postave úžasné kreácie Petra Dvorského, či neskôr i Sergeja Larina. No pre túto inscenáciu bolo príznačné a takmer neopakovateľné hudobné naštudovanie maestra Ondreja Lenárda. Verím, že sa nám podarí v tomto zmysle na ňu nadviazať.

Momentálne je inscenovanie opier čoraz viac o réžii, v internetových diskusiách diváci vyjadrujú nesúhlas, búria sa, iní súhlasia, napriek tomu vedia niektoré moderné operné réžie zaujať omnoho viac ako tie tradičné. Uvediem príklad, môj silný zážitok z ,,novej“ Lucie di Lammermoor z Royal Opera House. Zaujímal by ma váš názor aj ako skúseného operného režiséra, ale aj ako generálneho riaditeľa SND, či je omnoho ťažšie zinscenovať operné dielo ,,tradične“, alebo ,,netradične“?

Na to neviem odpovedať jednoznačne. Predovšetkým, ja neviem presne vymedziť pojmy „tradične“ alebo „netradične“. Pre mňa existuje iba invenčne, alebo neinvenčne.

Akým spôsobom sa uberá fantázia režiséra v trende doby? Je to náročnejšie, alebo napríklad viac ,,nátlakové“ v rámci určeného trendu? Neprebieha hlavou režiséra otázka, že ,,musím“ priniesť niečo nové?

Režisér je priam povinný priniesť na dielo svoj originálny pohľad. Je to jeho hlavná „pracovná náplň“. Mal by naplno popustiť uzdu svojej fantázii, no zároveň by ju mal mať aj pod akou takou kontrolou, no len pre to, aby vo svojom zámere sa neuberal niekde „vedľa“, aby nešiel naslepo. V tom by mu mal byť nápomocný tvorivý dramaturg. Ten by ho mal usmerniť, viesť s ním tvorivý dialóg, napomáhať mu v myslení, prinášať ďalšie impulzy. Mne osobne pri podobnom procese veľmi napomáha dialóg s mojimi najbližšími spolupracovníkmi, výtvarníkom scény, tým je v tomto prípade Jaroslav Valek a tiež výtvarník kostýmov Peter Čanecký. Práve s nimi svoju prácu otváram i zakončujem. Ich názor je pre mňa veľmi vzácny. A spoločne teda našimi hlavami prebieha ten spomínaný proces, že akože „musím“, no nie pod tlakom, lebo niekedy aj nemusím, ale chcem… Teda, chcem kreatívne pretlmočiť dielo.

Vo svete sa dodnes hrajú legendárne operné inscenácie, spomeniem napríklad slávnu Zefirelliho Turandot v Metke, Bossiovu Aidu vo Verone a pod. Tieto inscenácie sa hrajú desaťročia a stále je po nich dopyt. Inscenácie sú vo veľkolepom šate, u nás je to napríklad Bednáriková Turandot. Bossiova Aida je zaujímavá tým, že pri scéne sa riadili radami egyptológov a poradcov kráľa. Aký je váš názor na operné inscenácie v takomto veľkolepom a doslovne popisnom tvare? Uvidia takéto ešte niekedy diváci na javisku Opery SND? Predsa len je tu aj skupina milovníkov takéhoto inscenačného operného tvaru a preto sa pýtam v ich mene. 

Podobné veľkovýpravné a kvázi psychologicko-realistické inscenácie sa u nás dosť ťažko uplatnia. No priznávam, nie je to iba z dôvodov nadmerných finančných nárokov, ale hlavne to vyplýva z názorov na ďalší vývoj operného divadla. Ja som zástancom moderného aktuálneho hudobného divadla, aj s vedomím istého rizika, výhier a prehier, víťazstiev a pádov…

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, Katarína Juhásová-Štúrová (Amelia Grimaldi), Daniel Čapkovič (Simon Boccanegra), Tomáš Juhás (Gabriele Adorno), foto: Ctibor Bachratý

G. Verdi: Simon Boccanegra, Opera SND, 2016,
K. Juhásová-Štúrová (Amelia Grimaldi), D. Čapkovič (Simon Boccanegra), T. Juhás (Gabriele Adorno),
foto: Ctibor Bachratý

Na javisku SND sa hrajú vaše inscenácie aj v klasickom šate, ale aj v súčasnejšom. Ako sa  dnes pozeráte napríklad na vašu Traviatu a povedzme Pikovú dámu?

Divadlo sa odohráva v istom čase a priestore, Traviata je inscenácia stará viac ako štvrť storočie, zažila množstvo zahraničných zájazdov, vrátane japonského turné. V počiatkoch svojho uvedenia nebola „klasická“, bol tam prítomný fungujúci pokus o výklad, no početnými reprízami sa ňou, bohužiaľ, stala… No myslím si, že by sa už mohla nahradiť inou inscenáciou, pohľadom iného režiséra. Pokiaľ sa tak nestane, bude stále na repertoári nášho divadla, je o ňu divácky záujem, čo je dosť podstatný argument. Piková dáma je dielo iného rangu. Myslím si, že sa nám v tomto prípade  podarilo trafiť klinec po hlavičke… Rád si spomínam na túto spoluprácu.

Ako vidíte vývoj opernej réžie v SND a ako na Slovensku?

Žiaľ, nijako. Tento pojem u nás už takmer prestáva existovať. O vývoji už vari nemôže byť ani reči…

Aký ste mali naposledy silný operný zážitok doma, a aký v zahraničí?

Doma je to jednoznačne Inscenácia Janáčkovej opery Věc Makropulos, to bola prvá inscenácia tejto aktuálnej sezóny. V zahraničí by toho možno mohlo byť viacej, no nad všetkým víťazí premiéra z novembra 2014 inscenácie opery Dmitrija Šostakoviča Lady Macbeth z Mcenska, v Dánskej Kráľovskej opere v Kodani, v réžii Petra Konwitschného a hudobnom naštudovaní Alexandra Vedernikova. Bol to fascinujúci zážitok.

Čo vás dokáže inšpirovať?

Všetko a nič, alebo nič a kadečo. Človek nemá na výber… Riadim sa intuíciou. Aspoň teda v zmysle inšpirácie.

Čo vás čaká v najbližšej dobe ako režiséra?

Teším sa na spoluprácu pri poloscénickom stvárnení dramatickej legendy Berliozovho Faustovho prekliatia u nás v SND. Premiéra bude koncom októbra. Okrem toho niektoré projekty v televízii. Nie je toho veľa, vzhľadom na moju funkciu som minimalizoval svoju režijnú prácu. Ale o to viacej si cením, keď mám možnosť niečo na javisku, či v televízii vytvoriť. Vtedy dýcham iný vzduch…

Ďakujem za rozhovor

Marián Chudovský

Operný a televízny režisér Marián Chudovský sa narodil v Banskej Bystrici (1959). Opernú réžiu študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u doc. Branislava Krišku. Pôsobil ako režisér a dramaturg Opery Štátneho divadla v Košiciach (1984 – 1988) a ako jej umelecký šéf (1986 – 1988), ako umelecký šéf Opery SND v Bratislave (1988 – 1989), umelecký šéf a režisér v Štátnej opere v Banskej Bystrici (1991 – 1993), režisér Spevohry Novej scény v Bratislave (1993 – 1996), režisér v televízii Markíza (1996 – 2002) a ako riaditeľ Opery SND v Bratislave (2002 – 2006). Okrem spomínaných súborov režíroval v Komornej opere v Bratislave, v Opere Národného divadla moravskosliezskeho v Ostrave, v Opere pražského Národného divadla i v Janáčkovej opere Národného divadla Brno a vo Vest Norges Opera Bergen. Ako režisér vytvoril doposiaľ okolo šesťdesiat operných či operetných inscenácií. Inscenácie Mariána Chudovského uviedli na festivaloch a prehliadkach v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, vo Švajčiarsku a v Japonsku. Popri divadelnej práci pravidelne spolupracuje ako režisér a scenárista so Slovenskou televíziou; niektoré jeho televízne diela boli uvedené na významných európskych festivaloch (Zlatá Praha, Grand Prix d’Italia, Cannes). V Opere SND inscenoval Verdiho opery Rigoletto (1987), La traviata (1992), Macbeth (2003) a Dvaja Foscariovci (2010), Cilèovu operu Adriana Lecouvreur (1989), Čajkovského operu Panna Orleánska (2001), Bizetovu Carmen (2002), operetu Franza Lehára Veselá vdova (2005), dvojtitul Mascagni Sedliacka česť – Leoncavallo Komedianti (2006), Musorgského operu Boris Godunov (2008). V sezóne 2013 – 2014 uviedol na scéne Opery SND Čajkovského opernú drámu Piková dáma. Od 1. júla 2012 je Marián Chudovský generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Medzi jeho ďalšie profilové inscenácie možno zaradiť: A. Dvořák: Čert a Káča (ŠD Košice 1984, ND Praha 1990, 2003), G. Donizetti: Nápoj lásky (ŠD Košice 1986), G. Verdi: I Due Foscari – Dvaja Foscariovci (ŠD Košice 1987), L. Janáček: Príhody líšky Bystroušky (ŠD Košice 1988), B. Britten: The Rape of Lucretia – Zneuctenie Lukrécie (Komorná opera Bratislava 1988), G. Donizetti: La FavoritaFavoritka (ŠO Banská Bystrica 1992), J. Offenbach: Hoffmannove poviedky (SD Ostrava 1992), P. Mascagni: Sedliacka česť – Cavalleria rusticana, R. Leoncavallo: Komedianti – Pagliacci (ŠO Banská Bystrica 2000), G. Puccini: Bohéma (Vest Norges Opera Bergen, Nórsko 2004), B. Smetana: Braniboři v Čechách (Janáčkova opera ND Brno 2004), C. Saint-Saëns: Samson a Dalila (ND Praha 2006), B. Smetana: Hubička (ND Praha 2007), G. Donizetti: Lucia di Lammermoor (ŠD Košice 2009), G. Bizet: Carmen (NDM Ostrava 2010), G. Verdi: Ernani (NDM Ostrava 2013).

Giuseppe Verdi, Simon Boccanegra, Opera SND, 2016, banner

Pripravil: Ľudovít Vongrej

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 30
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár