Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Marian Lapšanský: Hudba nás harmonizuje a kultivuje

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Koncertný klavirista, pedagóg, organizátor hudobného života, zakladateľ viacerých festivalov či interpretačných kurzov a súťaží, a predovšetkým dlhoročný generálny riaditeľ Slovenskej filharmónie Marian Lapšanský poskytol pre Opera Slovakia rozhovor, v ktorom hovorí nielen o svojich hudobných začiatkoch, obdivuhodnom organizovaní vysokohodnotných umeleckých podujatí v nie príliš prajných podmienkach na Slovensku, ale aj o aktuálnej koncertnej sezóne a riadení Slovenskej filharmónie. Porozprávali sme sa aj o hudobnom školstve, prebiehajúcom veľkom nákupe hudobných nástrojov pre orchester SF, tvorbe dopytu po umení, spoločenskej funkcii hudby či Digitálnej koncertnej sieni SF ako výdobytku modernej doby na poli klasickej hudby. V auguste tohto roku oslávil svoje okrúhle životnú jubileum.

Vášmu pôsobeniu na poste šéfa Slovenskej filharmónie predchádzala kariéra koncertného klaviristu. Máte za sebou množstvo medzinárodných úspechov. Čím si vás klavír získal?

Narodil som sa a vyrastal v Tisovci a vzťah k hudbe som mal už od detstva. Klavír bol aj tu dostupným nástrojom, napríklad na rozdiel od harfy alebo tuby… Začal som sa teda učiť hrať na klavíri, ale aj na husliach a tieto dva nástroje som absolvoval aj na základnej umeleckej škole: klavír v Tisovci a husle v Rimavskej Sobote. Klavír bol pre mňa vždy univerzálnym nástrojom, pretože sa na ňom dá zahrať všetko. Pamätám si, že už ako dieťa som si hral Smetanovu Predanú nevestu alebo Dvořákovu Rusalku, ale aj niektoré husľové skladby. Ako malý klavirista som hrával aj s huslistami a mrzelo ma jedine to, že keď som zasa hral na husliach, nemohol som sprevádzať sám seba (smiech). Klavír ma fascinoval okrem iného aj preto, že sa dal spojiť s akýmkoľvek nástrojom a neskôr, na konzervatóriu, som ho spájal aj s ľudským hlasom. Už vtedy som spolupracoval s pani Magdalénou Hajóssyovou, či Editou Gruberovou, s ktorou sme mali prvý spoločný koncert v Nemeckej demokratickej republike. Nikdy som neoľutoval, že som pri klavíri ostal. Samozrejme, hrať profesionálne na klavír i husle sa ukázalo ako príliš náročné a cítil som, že by to viedlo k istej povrchnosti, voči ktorej som už od mala cítil averziu. Vždy som bol zvedavý, čo sa v každej skladbičke skrýva, čo chce povedať, a nešlo mi len o technické zvládnutie, ale o výpovednú hodnotu hudby. Každú skladbičku som vnímal ako rozprávku či malý príbeh.

Benefičný koncert na podporu obnovy Domu Albrechtovcov, 2015,
Marian Lapšanský,
foto: Alexander Trizuljak

Hudba je vašou súčasťou a mňa by zaujímalo, aký máte názor na spoločenskú funkciu klasickej hudby.

Pod pojmom klasická hudba rozumieme hudbu rôznych štýlových období ale aj súčasných autorov. Každá z nich má svoje publikum. Bolo by veľmi iluzórne tvrdiť, že klasická hudba je masovým umením, avšak každé štýlové obdobie má svoj prekvapivo veľký počet priaznivcov, ktorí ju radi počúvajú aj bez toho, aby ju študovali alebo jej špeciálne rozumeli. Hudba sa vníma cez svet emócií a nech ju ľudia aj tak prijímajú. Čiže kto si prvýkrát vypočuje napríklad Čajkovského klavírny koncert, možno mu emotívne a intuitívne svojím spôsobom porozumie, takže nemá voči nemu pocit averzie. Nezáleží na tom, či pri tejto hudbe relaxuje alebo rozmýšľa o svete, o svojom živote, alebo sa jednoducho necháva unášať prúdom emócií, či prúdom nádherného zvuku plného tónov a farieb. Je to celkom jedno, ľudia dokážu klasickú hudbu plnohodnotne vnímať aj bez hudobného vzdelania. A aj toto je spoločenská funkcia hudby. Hudba v každom prípade človeka harmonizuje a kultivuje.

Od roku 2004 popri kariére koncertného klaviristu pôsobíte aj na poste generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie. Prečo a kedy ste sa rozhodli o takúto zmenu vo svojej kariére?

K tejto pozícii som sa dopracoval postupne. Už ako mladý interpret som si uvedomoval, že interpretačné umenie je akoby trošku v úzadí a chápe sa len ako akési reprodukčné umenie. Dosť ma to poburovalo, pretože som vždy vnímal hĺbku a obsah skladby. Interpretačné umenie je tvorivé a veľmi dobre viem, že umelecký výkon závisí okrem nástrojovej či speváckej techniky aj od množstva ďalších duševných podnetov, nielen myšlienkových, ale aj emocionálnych a zmyslových. Nepáčilo sa mi ani to, že slovenskí interpreti boli uznávaní, iba keď interpretovali pôvodnú domácu tvorbu. Takže na základe poznania domáceho prostredia a skúseností zo zahraničia som sa zhruba ako štyridsaťročný rozhodol organizovať medzinárodné podujatia, pretože u nás chýbali. Na Slovensku v tom období nebola napríklad ani jedna medzinárodná klavírna súťaž, medzinárodný workshop či festival zameraný na interpretačné umenie. Začal som hľadať možnosti ako ich organizovať na Slovensku.

V roku 1993 som v Žiline založil festival Pentagonály určený mladým umelcom krajín V4. O rok neskôr sa pridalo Slovinsko, názov sa zmenil na Hexagonály a po čase sa pretransformoval na Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline. Dnes má názov Allegretto Žilina, ale zachoval si moju ambíciu založiť festival interpretačného umenia v konfrontácii rôznych krajín či interpretačných škôl. V tom čase som na Slovensku založil aj Medzinárodnú klavírnu súťaž Johanna Nepomuka Hummela v Bratislave, v septembri sa uskutočnil jej deviaty ročník. Súťaž trvá od roku 1991 ako trienále a doposiaľ sa vynechal len jeden ročník – z ekonomických dôvodov. Organizujem ju už 27 rokov a stala sa odrazovým mostíkom pre viacerých dnes už medzinárodne uznávaných slovenských a zahraničných klaviristov. Niektorí z držiteľov prvých cien sa pravidelne vracajú do Bratislavy a na tohtoročnom 53. ročníku Bratislavských hudobných slávností mal opäť recitál Andrew Brownell, víťaz Hummelovej súťaže z roku 2005. Súťaž sa ujala a do poroty jednotlivých ročníkov sa mi podarilo získať veľké mená klavírneho umenia.

Medzinárodná klavírna súťaž Johanna Nepomuka Hummela, 2017,
slávnostné odovzdávanie cien víťazom súťaže,
Pavel Gililov, Kana Ito, Marian Lapšanský,
foto: Ján Lukáš

V období vzniku Hummelovej súťaže som inicioval Medzinárodné interpretačné kurzy pre mladých interpretov v Piešťanoch. Začiatky boli veľmi náročné, nechcem o tom ani hovoriť. Dokonca ma niektorí odhovárali, aby som nezačínal hneď v medzinárodnom meradle a zorganizoval podujatie iba v rámci Slovenska, lenže ja som vedel, že to by nebola dobrá cesta, pretože by viedla k lokálnej uzavretosti, odkiaľ sa dá len veľmi ťažko dostať. Neskôr by bolo skutočne veľmi náročné dodať celej akcii vysoko profesionálnu medzinárodnú úroveň. Cítil som, že kurzy musím hneď od začiatku profilovať ako medzinárodné podujatie a aj sa mi to podarilo. Už v prvom ročníku prišlo do Piešťan 250 študentov takmer z celého sveta. Samozrejme, bolo to aj vďaka podpore jednej z bánk, ktorá mi na tie časy poskytla veľmi dobrý grant. Piešťanské kurzy organizovala Nadácia Cyrila a Metoda, ktorú som založil kvôli tomu, aby pomáhala mladým začínajúcim umelcom, ale aj podujatiam ako festivaly, súťaže či kurzy. Grant sme rozdelili v podobe štipendií medzi veľmi talentovaných, ale nemajetných študentov z rôznych krajín. Do Piešťan chodili veľmi kvalitní frekventanti, čo bolo, samozrejme, magnetom aj pre kvalitných pedagógov ochotných pôsobiť tu ani nie za honoráre, ale skôr by som to nazval všimné, pretože na sumy bežné v zahraničí by grant jednoducho nestačil. Na kurzoch vyučovali zvučné mená ako napríklad klaviristi Halina Czerny-Stefańska, Lazar Berman, Eugen Indjic, violončelisti Daniil Shafran či Raphael Wallfisch, huslisti Eduard Grac a Igor Bezrodny, spev prišli učiť napríklad Jelena Obrazcovová, Peter Schreier, ktorý na piešťanských kurzoch objavil Magdalenu Koženú, klarinetista Michel Lethiec si tam všimol Mateja Drličku a zobral ho do Francúzska, a tak by sa dalo pokračovať ďalej. Takže tieto kurzy boli veľmi potrebným podujatím, pretože svojím spôsobom pomohli celej generácii hudobníkov. Robil som ich jedenásť rokov bez nároku na akúkoľvek odmenu. Bola to celoročná tvrdá robota: zostaviť a pozvať pedagógov a korepetítorov, ubytovať ich, zabezpečiť stravovanie, logistiku – napríklad z Bratislavy do Piešťan sa muselo presťahovať každoročne až štrnásť klavírov a pod.

Bola to pre mňa veľká škola, takže do Slovenskej filharmónie som prišiel už ako skúsený manažér, ktorý má riešenie úskalí vo svete organizovania rôznych hudobných podujatí dávno za sebou. Navyše som získal veľa dôležitých a nevyhnutných kontaktov, ktoré využívam aj pri riadení Slovenskej filharmónie.

Čo všetko zahŕňa vedenie takejto prestížnej umeleckej inštitúcie a ako ju vnímate z pozície umelca a z pozície riaditeľa?

Slovenská filharmónia bola vždy naša výkladná skriňa a musí aj zostať vrcholnou inštitúciou v oblasti hudobného umenia. Je to tak povediac prvá liga, ktorú nie každý môže hrať. To znamená, že do Slovenskej filharmónie je ťažšie sa dostať, pretože sú tu väčšie nároky na členov umeleckých súborov a samozrejme aj väčšie umelecké nároky na hosťujúcich umelcov, či už dirigentov alebo sólistov. Som veľmi vďačný poslucháč, milujem živé koncerty, vnímam hudbu a kvalitu našich umeleckých súborov. Máme výborný orchester s krásnymi farbami, špičkový zbor s vyváženým zvukom v rámci jednotlivých hlasových skupín a kvalitný komorný orchester, ale ako riaditeľ a zároveň hudobník samozrejme vidím aj prípadné nedostatky a rezervy vo všetkých týchto telesách. Aby sme zachovali vysokú umeleckú úroveň, niekedy musíme dokonca uskutočniť aj prehrávky. Ako riaditeľ vidím aj celé zázemie, ktoré musí fungovať či už pre umelcov, ale aj pre hudobné nástroje, pretože im treba zabezpečiť napríklad stabilnú teplotu, vlhkosť a pod.

Marian Lapšanský vo svojej kancelárii SF,
foto: Ľudovít Vongrej

V tomto období nakupujete kvalitné hudobné nástroje. Je to zrejme finančne nepredstaviteľne náročné.

Sláčikové hudobné nástroje majú svoj život väčšinou veľmi dlhý a veľkú cenu. Z ministerstva financií sme získali grant na nákup sláčikových nástrojov a dostali sme ho najmä preto, že minister financií to uznal ako investíciu štátu. Kupujeme sláčikové nástroje, ktoré majú najvyššie medzinárodné certifikáty a väčšinou sú to vzácne kusy zo 17., 18. a 19. storočia. To znamená, že už len zrejú, používaním si udržujú svoju kvalitu a ich cena utešene rastie. Musíme sa o ne ale veľmi dobre starať. Je to investícia, ktorá sa nestráca, ale zhodnocuje rýchlejšie, než by dokázala ktorákoľvek banka a preto je tu aj takáto štedrá podpora zo strany ministra financií, ktorý peniaze nerozdáva len tak. Dychové nástroje majú naopak pomerne krátku životnosť, ktorá sa pohybuje medzi deviatimi až dvadsiatimi rokmi. Na ich nákup, ako aj na nákup ďalších nástrojov, napríklad tympanov a ďalších bicích, cestovných prepravných debien a podobne, používame vlastné zdroje. Hovorím o nákladoch cca 300 tisíc € v najbližšom období.

Okrem toho musíme pozorovať aj technický stav budovy. V rokoch 2009 – 2012 sme uskutočnili veľkú rekonštrukciu. Dala nám zabrať. Vtedy sme sa zaoberali najmä stavebnými problémami. Pri príležitosti slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie sme pred krátkym časom urobili ďalšiu rekonštrukciu priestoru, ktorý nebol obnovený v prvej fáze. Sedeli sme nad stavebnými projektmi, ktorým som spočiatku nerozumel, ale neskôr som sa v nich celkom slušne orientoval. Ak by chcel niekto stavať koncertnú sieň a jej zázemie, môžem poradiť…

Začala sa ďalšia koncertná sezóna Slovenskej filharmónie. Na čo všetko sa môžu milovníci klasickej hudby tešiť?

Verím, že nová 69. koncertná sezóna SF bude úspešná ako všetky ostatné. Výnimočná je aj tým, že ju otvoril nový šéfdirigent, britský maestro James Judd. Tento renomovaný umelec s nami podpísal zmluvu na tri roky. Okrem toho, že je to veľmi skúsený dirigent a orientuje sa naprieč všetkými štýlovými obdobiami, je aj veľmi dobrý pedagóg, čo každý orchester potrebuje, najmä v osobe šéfdirigenta. Pán James Judd už na koncertom pódiu Slovenskej filharmónie niekoľkokrát účinkoval, takže vie, do čoho ide a veľmi sa na prácu v Bratislave teší. Opäť k nám zavíta aj vynikajúci dirigent Emmanuel Villaume, ktorý bol šéfdirigentom Slovenskej filharmónie sedem rokov a zanechal tu kus vynikajúcej práce. Za ten čas u nás interpretoval všetky Mahlerove symfónie. Spočiatku som zo strany bratislavského publika cítil istú nedôveru voči hudbe tohto skladateľa, ale práve vďaka Emmanuelovi Villaumeovi ho lepšie spoznalo a stal sa u nás obľúbeným a vítaným autorom. (pozn. redakcie: rozhovor s E. Villaumeom nielen o pôsobení v Slovenskej filharmónii si prečítate TU…) Náš bývalý šéfdirigent príde túto sezónu s takpovediac novou výzvou – Brucknerovou 7. symfóniou. Som presvedčený, že si – opäť vďaka Villaumeovi – naše obecenstvo obľúbi aj Brucknera. Do Bratislavy znovu zavíta aj svetová legenda Pinchas Steinberg. Je to dirigent, ktorý v každom orchestri zanechá hlbokú stopu a orchester z jeho práce ťaží dlhý čas, pretože jeho impulzy sú veľmi silné. Podobne pôsobí aj Juraj Valčuha. Máme pred sebou pestrú sezónu a to som spomenul len niektoré z mien, ktoré na koncertnom pódiu Slovenskej filharmónie privítame. Naši poslucháči sa majú opäť na čo tešiť.

V úvode sezóny sa uskutočnil 9. ročník Medzinárodnej klavírnej súťaže Johanna Nepomuka Hummela (pozn. red.: písali sme o tom TU…) a samozrejmosťou sú Bratislavské hudobné slávnosti a ich 53. ročník, ktoré s naším orchestrom otvoril Jammes Judd. Vzápätí na nich vystúpila Viedenská filharmónia so Zubinom Mehtom, hosťovala Junge Deutsche Philharmonie či Tonkünstler-Orchester Niederösterreich, ktorý v Bratislave uviedol unikátny opus hudby 20. storočia Messiaenovu symfóniu Turangalîla. Privítali sme Orchester Mariinského divadla s Valery Gergievom a samozrejme mnoho ďalších významných umelcov a hudobných telies. (pozn. red.: o koncertoch BHS sme písali TU…)

Bratislavské hudobné slávnosti, 2017, otvárací koncert,
Marek Maďarič, Marian Lapšanský, Slovenská filharmónia,
foto: Alexander Trizuljak

Okrem dráhy koncertného klaviristu a pôsobenia ako generálneho riaditeľa Slovenskej filharmónie ste aj organizátor slovenského hudobného života, napríklad aj ako umelecký riaditeľ Medzinárodného festivalu Musica nobilis. Čo prezradíte našim čitateľom o tomto festivale?

V tomto roku sa uskutočnil už 22. ročník. Organizujeme ho na východnom Slovensku, pretože som tam našiel vhodné priestory, čo je základná podmienka pre koncert klasickej hudby. Na východnom Slovensku sú nádherné kostoly, Reduta v Spišskej Novej Vsi so skvostnou koncertnou sálou, Spišská kapitula, kostol v Kežmarku a tak ďalej. Nie je to veľký festival, ale predstavujeme na ňom renomovaných umelcov zo Slovenska aj zo zahraničia. Samozrejme, že tam ,,povinne“ museli prísť účinkovať všetci moji kamaráti a zároveň zvučné mená medzinárodnej scény (smiech). Ale oni tam prichádzajú veľmi radi, pretože všetkým ide o to, aby aj ľudia v tomto regióne mali možnosť stretnúť sa s kvalitným hudobným umením. Teší ma, že tam máme svoje publikum a ľudia tieto koncerty očakávajú. Dokonca mi jeden kamarát zo Spišskej Novej Vsi povedal, že pred koncertmi bývajú vypredané kaderníctva, pretože aj dámy sa na ne zodpovedne pripravujú. Čiže je to pre nich zároveň aj spoločenská udalosť, ale tak to má byť.

Ako vnímate postavenie klasickej hudby na Slovensku vo všeobecnosti? Máte za sebou množstvo skúseností a tak by ma zaujímalo, ako sa z vášho pohľadu zmenili pomery napríklad aj v súvislosti s očakávaniami dnešného návštevníka koncertov?

Záujem o peknú hudbu po istom útlme znovu rastie zo strany publika aj organizátorov. Ale ak sa má usporiadať koncert klasickej hudby, vyžaduje si to jednak financie a samozrejme kvalitný a vhodný priestor aj s patričnou vybavenosťou. Nedajú sa robiť koncerty napríklad v telocvični, napriek tomu, že je tam dobrá akustika (smiech). Aj v odľahlejších oblastiach Slovenska je veľký záujem o profesionálne umenie. Organizovanie takýchto podujatí či festivalov je ale pomerne náročné, najmä na materiálne zabezpečenie. Samozrejme, nedá sa tu hovoriť o číslach bežných v zahraničí, najmä na západ od nás, robíme to za desatinu nákladov. Lenže takto úsporne usporadúvame aj BHS v Bratislave – ak to spomeniem svojim zahraničným kolegom, sú prekvapení, za akých finančných podmienok ich vieme uskutočniť. Dobré koncerty sa dajú realizovať aj v skromnejších podmienkach.

Situácia na Slovensku sa po roku 1989 veľmi zmenila aj v oblasti klasickej hudby. To čo platilo kedysi, dnes už nemusí, naopak, veľmi rýchlo sa vynárajú nové možnosti. Čo nám z vášho pohľadu toto nadčasové umenie ponúka dnes, napríklad v súvislosti s manažérskymi aktivitami, cestovaním, reprezentáciou krajiny, či technicko-komunikačnými technológiami?

Dnešná doba priniesla veľa možností, ale aj rozptýlenia a niekedy sa menej koncentrujeme na jednu vec, v ktorej by sme mohli ísť do hĺbky. Súborom na Slovensku sa otvorili hranice, môžu cestovať kam chcú, ale len za predpokladu, že si ich tam žiadajú. Znamená to, že musia byť kvalitné. Dnes si nikto nekúpi orchester alebo zbor len preto, že je zo Slovenska, alebo že ide za nízku cenu. O toto nikto v zahraničí nestojí. Každý organizátor si hudobné teleso preveruje ešte predtým, než ho osloví. Ak pripravujeme zahraničný zájazd, dávno pred prvými rokovaniami si nás prídu naživo vypočuť zástupcovia agentúr. Veľké možnosti sa po roku 1989 otvorili aj pre študentov, ktorí majú v rámci výmenných študijných programov možnosť zbierať vedomosti a skúsenosti do zahraničia. Sám svojim študentom odporúčam účasť na rôznych zahraničných workshopoch, kurzoch, seminároch a podobne, pretože tam získavajú nové impulzy, ktoré sa napokon môžu stať veľmi užitočnými. Osobne som bol na dvoch majstrovských kurzoch Gézu Andu v Zürichu a práve tie podnety, ktoré som od neho dostal, sa pre mňa ukázali ako zásadné, a aj vďaka nim som po návrate začal organizovať Majstrovské kurzy v Piešťanoch.

Nové možnosti a technológie nám umožňujú šíriť aj hudbu. Keď som sa v roku 2007 vrátil z Fínska, prišiel som s myšlienkou internetového vysielania našich koncertov, pretože ma veľmi oslovilo, keď som tam videl ich digitálnu koncertnú sieň. Minister kultúry sa pre moju myšlienku veľmi nadchol a o zavedenie internetového vysielania sa pričinil aj finančne. Digitálnu koncertnú sieň máme už desať rokov.

Marian Lapšanský,
foto: Peter Brenkus

Slovenské hudobné inštitúcie či operné a baletné divadlá sú v témach internetovej prezentácie svojich koncertov a predstavení pomerne konzervatívne. Napriek tomu, že sa o to okrem vás nikto nepokúsil, znejú aj argumenty, že takéto šírenie odoberá návštevníkov koncertov či predstavení. Ako sa na to pozeráte po desaťročnej skúsenosti?

Práve naopak, cítime vyšší záujem o reálnu návštevu koncertov. Digitálna koncertná sieň je len elektronickou ukážkou našej práce. Naše koncerty si môžu pozrieť milovníci klasickej hudby na celom svete, ale práve na základe toho sa mnohí rozhodnú prísť vypočuť si ich aj naživo. Interpretačné umenie je čosi neopakovateľné, pretože je výsledkom konkrétneho tvorivého momentu každého interpreta na koncertnom pódiu zoči-voči poslucháčovi a tento okamih sa naživo nedá zopakovať. Zopakovať ho môže jedine zvukový záznam. Takže v tomto zmysle vnímam aj nahrávky našich koncertov, ktoré si záujemcovia môžu pozrieť a vypočuť na našej internetovej stránke. Mnohé z interpretačných výkonov boli také vynikajúce, že stojí za to zaznamenať ich a šíriť modernou formou. (pozn. red.: Digitálnu koncertnú sieň si môžete pozrieť TU…)

Aká je sledovanosť týchto záznamov?

Pomerne vysoká, počítame ju v desaťtisícoch. Teší ma, že nás sledujú nielen na Slovensku, ale takmer na celom svete. Dostávame ohlasy napríklad z Ameriky, Japonska či Austrálie – za iných okolností by sme nemali možnosť osloviť také masy záujemcov. Zároveň sa tým dostávame do medzinárodného povedomia. Zaznamenávame a voľne sprístupňujeme napríklad aj koncerty našej Hudobnej akadémie pre školákov. Môžu sa tak pre mnohých stať zaujímavým inšpiračným zdrojom nielen pre návštevu našich koncertov. Začali sme robiť programy aj pre materské škôlky a zisťujeme, že deti v tomto veku ešte nemajú vytvorené žiadne predsudky. Sú absolútne otvorené a pripravené vnímať klasickú hudbu. Vedia sa nadchnúť pre čokoľvek, čo im človek ponúkne a príjmu to bez predpojatosti. S deťmi rytmizujeme, hovoríme im o skladateľoch, predstavujeme im hudobné nástroje a podobne. Veľmi dobre reagujú, ale treba ich pútavo zaujať.

Košická hudobná jar, 2017,
Marian Lapšanský, Yordan Kamdzhalov, Štátna filharmónia Košice,
foto: Jaroslav Ľaš

Prešiel by som teraz k téme slovenských dirigentov, pretože v poslednom období mi akosi chýbajú výrazné slovenské dirigentské osobnosti. Aj na Bratislavských hudobných slávnostiach účinkujú už takmer iba zahraniční dirigenti. Ešte stále mám pocit, že slovenské osobnosti si za ,,potvrdením“ talentu musia zájsť do zahraničia, odkiaľ sa neskôr, už ako renomovaní, občas vrátia aj na naše koncertné pódiá či operné javiská.

Slovenská filharmónia nemá na tomto podiel viny, pretože táto inštitúcia dirigentov nevychováva, ale pozýva. Vychovávajú ich školy a tu vidím rezervy. Dobrý dirigent potrebuje kvalitné pedagogické vedenie a to podľa môjho názoru na Slovensku trochu absentuje. Takže dirigenti si nechodia potvrdzovať talent do zahraničia, ale chodia do zahraničia za jeho rozvíjaním a dobrým školením, ktoré ich lepšie pripraví na profesionálnu dráhu. To bol prípad napríklad Juraja Valčuhu, ale aj ďalších dirigentov. Tieto osobnosti majú u nás dvere otvorené vždy, či už v rámci Bratislavských hudobných slávností alebo našej koncertnej sezóny.

Ako vnímate súčasné hudobné školstvo a naše mladé slovenské talenty? Máme ich dostatok a dokážeme ich na Slovensku pripraviť na koncertnú prax a účinkovanie v tvrdom medzinárodnom konkurenčnom prostredí?

Pripravovať žiakov na skutočne náročné konkurenčné medzinárodné prostredie je dôležité. Je potrebné, aby sa aj slovenskí študenti konfrontovali so zahraničím už počas štúdia. Aj keď to stále nie je ideálne, musím povedať, že sa to zlepšilo. Na Slovensku sa okrem spevákov darí aj klaviristom, pretože sa tu talenty nielen vyskytujú, ale vieme ich aj vychovať a pripraviť na dobrý štart do medzinárodného prostredia. V iných odboroch je to trochu horšie a vidím to aj na konkurzoch. Ťažkosti sú so sláčikmi, niektorými dychovými nástrojmi, napríklad lesnými rohmi. Uchádzačov je málo a tí kvalitnejší si nájdu uplatnenie v lepších podmienkach. Príčinu vidím aj v nedostatočnom materiálnom vybavení škôl a v nedostatku financií. Situácia u nás samozrejme súvisí aj s celkovým postavením školstva v našej spoločnosti. Dnes je móda hovoriť o investíciách a ich návratnosti a ja si v tomto duchu myslím, že investícia do umenia musí byť naozaj veľká. Jej návratnosť je síce nemerateľná, ale pre spoločnosť je nepostrádateľná.

Intelektuálne pracujúci ľudia nevyhnutne dôležití pre každú zdravo fungujúcu spoločnosť (pedagógovia, lekári, vedci, právnici a pod.) potrebujú pre svoj relax okrem iného napríklad aj kvalitné kultivované umenie, či už hudobné, alebo výtvarné. Keďže každá spoločnosť si potrebuje udržať týchto kreatívnych ľudí, je teda investícia do umenia zo strany spoločnosti namieste. Aký je váš názor?

Súhlasím s vašim konštatovaním. Umenie veľmi podporuje aj abstraktné myslenie, bez ktorého sa nezaobíde žiadny technológ, ktorý chce prísť s inováciami a pod. Toto si napríklad dávno uvedomili Japonci, ktorí už pred desiatkami rokov organizovali husľové kurzy pre desaťtisíce detí. V Číne sa 40 až 50 miliónov detí učí hrať na klavír. V týchto krajinách aj takto investujú do svojej budúcnosti. Majú jedných z najlepších vývojárov na svete. U nás sme od tohto druhu myslenia ešte dosť ďaleko a pre prácu tu stále platí werichovské ,,Vod kdy do kdy a co za to?“

V súčasnosti sú organizácie vo všeobecnosti odkázané samé na seba a to hlavne s tvorbou dopytu. O systematickom dopyte po umení sa na Slovensku hovorí veľmi málo, ale veľmi ho potrebujeme. Zaznievajú názory, že by to mali prevažne zabezpečovať školy, čo je v súčasnosti menej reálne, nakoľko v tomto neexistujú systémové kroky a pod. a medzitým čas neúprosne beží. Ako zabezpečuje napríklad Slovenská filharmónia ,,dopyt“ po klasickej hudbe?

Každá umelecká inštitúcia by mala motivovať dopyt po umení vo svojej pôsobnosti. My to robíme všade tam, kde máme dosah. Ministerstvá kultúry či školstva majú zasa iný dosah, napríklad môžu metodicky usmerňovať množstvo organizácií. Vyžaduje to veľa prípravy, úsilia, energie a času. Staráme sa, aby sme vzťah k umeniu vštepovali malým i väčším deťom predškolského aj školského veku prostredníctvom špeciálnych koncertov Hudobnej akadémie a ako jediní na Slovensku máme digitálnu koncertnú sieň ako moderný nástroj tvorby dopytu po umení.

Marian Lapšanský,
foto: Archív SF

Po týchto umeleckých a manažérskych témach by som našim čitateľom veľmi rád prezradil, že v tomto roku ste oslávili okrúhle životné jubileum. Zvyknete pri takejto príležitosti napríklad rekapitulovať?

Priznám sa, že na takéto rekapitulácie nemám čas, ani chuť, pozerám sa vždy dopredu. Svoje okrúhle narodeniny som oslávil len v úzkom kruhu.

Zostáva vám popri tomto všetkom voľný čas aj na mimohudobné aktivity?

Všetky svoje aktivity mimo vedenia Slovenskej filharmónie venujem stále hudbe. Som interpret, takže účinkujem na koncertoch, učím, pripravujem podujatia a času na čokoľvek iné je málo, ale mám veľmi rád prírodu. V mladšom veku som prechodil celý Slovenský raj. Bolo to v časoch, kedy sa tam vyskytovalo veľmi málo ľudí, dnes sú tam doslova zástupy. Taktiež mám rád svoju chalupu na myjavských kopaniciach. Je to na samote, kde mám svoj pokoj, počúvam zvuky prírody a doviezol som si tam aj klavír, keďže hudbu potrebujem stále.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

www.filharmonia.sk

video

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply