Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Maroš Potokár: Hoffmannove poviedky ponúkajú nákazlivú a nonšalantnú hudbu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvou opernou premiérou v tomto kalendárnom roku budú v košickom Štátnom divadle Hoffmannove poviedky francúzskeho skladateľa Jacquesa Offenbacha. Premiéry sa uskutočnia 23. a 24. februára 2018 v hudobnom naštudovaní Maroša Potokára a v réžii Imre Halasiho. S dirigentom Marošom Potokárom sme sa pred premiérou porozprávali o tom, v čom je Offenbachova hudba výnimočná a prečo Hoffmanove poviedky patria na každé operné javisko.

Premiéra Hoffmannovych poviedok sa konala po smrti skladateľa a v samotnom diele prišlo k mnohým zmenám. Z ktorej verzie ste vychádzali v košickej inscenácii?

Len v nedávnej minulosti vznikla málo známa rekonštruovaná verzia amerického muzikológa Michaela Kaya a francúzskeho dirigenta Jean-Christopha Kecka, ktorá je dnes považovaná za najvernejšiu podobu originálnych autorových rukopisov a historických materiálov, ktoré boli dlho považované za nezvestné. V Košiciach sme sa však priklonili k parížskej verzii vydavateľstva Choudens z roku 1907, ktorá bola donedávna vo svete asi najčastejšie uvádzanou. Táto verzia zahŕňa áriu Dapertutta Scintile diamant a tiež Septet, neobsahuje pôvodné rozsiahle hovorené dialógy ale zhudobnené recitatívy.

Maroš Potokár a orchester ŠDKE počas skúšky opery Hoffmanove poviedky v ŠD Košice, 2018
foto: Joseph Marčinský

Hoffmanove poviedky sú – čo sa týka deja – veľmi pestré. Sú také aj hudobne? Môžete priblížiť v čom?

Prológ a Epilóg sú vlastne jedinými reálnymi obrazmi, ktoré sa odohrávajú v hostinci v Norimbergu. Ostatné tri dejstvá sú Hoffmannovými snovými výjavmi, troch príbehov jeho nešťastnej lásky. Offenbach zdarne v troch dejstvách vytvára rôzne hudobné zázemie pre emócie, ktoré prináša príbeh. Olympia je milým, veľakrát až veselým príbehom o tom ako sa Hoffmann zaľúbi do robotickej bytosti v domnení, že ide o dokonalú ženu. V druhom dejstve a príbehu o Giuliette hudba barkaroly stvárňuje opojenie, ktorému Hoffmann podľahne a napokon stráca svoju identitu – svoj odraz v zrkadle. V treťom dejstve aj hudba najdramatickejšie podporuje príbeh Hoffmannovej nešťastnej lásky k speváčke Antonii a jej tragický osud, najmä v triu Hoffmanna, Crespela a Miracla a v záverečnom triu Antónie, Matky a Miracla, kedy Antonia umiera.

Dá sa na druhej strane hovoriť o nejakom motíve, ktorý sa tiahne celou operou? Existuje nejaké hudobné ´pojítko´ tak, ako sme ako diváci zvyknutí u mnohých iných opier?

Mnohí hudobní vedci považujú Offenbacha za tak produktívneho a invenčného čo sa týka hudobných tém, že doslova plytvá hudobným materiálom. Aj to je možno dôvodom, že sa nepotrebuje fixovať na niekoľko nosných tém, ktorými by ´zviazal´ jednotlivé postavy. Nemožno teda v tejto opere hovoriť o takzvanom ideé fixe. Napriek tomu určité tematické prepojenia prítomné sú v celej opere. Je to najmä téma diabla spojená vždy s príchodom Lindorfa a jeho podôb (Coppelia, Dapertutta a Miracla), ale taktiež Hoffmannove dve romance s Olympiou a chanson d’amour – pieseň lásky a jej motívy intenzívne prítomné v treťom dejstve s Antoniou. Taktiež prológ a epilóg sú hudobne prepojené záverečným pánskym zborom, známym už z prológu.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
foto: Joseph Marčinský

Aké boli doposiaľ vaše skúsenosti s francúzskou operou?

Úplne prvou operou, na ktorej som ako dirigent participoval, boli Dialógy karmelitánok Francisa Poulenca. Myslím, že vzhľadom k tomu, že išlo o môj prvý dirigentský kontakt s operou, to bol hneď veľmi náročný opus po každej stránke a teda vzácna skúsenosť. V roku 2015 som dirigoval v rámci abonentného cyklu Štátnej filharmónie Košice operný galakoncert s názvom Francúzska opera, ktorého dramaturgiu som vystaval v spolupráci so sólistkami Andreou Vizvári a Zuzanou Šveda (pozn. red.: písali sme o tom TU…). Tu sme sa pokúsili zaradiť okrem tých najznámejších árií ako je HabaneraCarmen, či ária Olympie z Hoffmannových poviedok, aj menej uvádzané árie z opier ManonWerther J. Masseneta, Samson a Dalila C. Saint-Saënsa a iné. Okrem Offenbachovej Barkaroly vtedy tiež zaznel nádherný duet z opery Lakmé L. Delibesa „Sous le dôme épais“.

Hoci Hoffmannove poviedky nepatria medzi úplne rarity v uvádzaní na javiskách, rovnako to nie je titul, ktorý by sa hrával často. Ako veľmi dobre ho poznáte? Snažili ste sa naštudovať si nejakú konkrétnu inscenáciu, alebo ste radšej chceli k tvorbe hudobného naštudovania pristupovať takpovediac nepoznačený tým, čo ste už počuli. Respektíve – dá sa to vôbec?

Myslím si, že či už viac alebo menej uvádzané, toto dielo rozhodne patrí do repertoáru každej významnejšej opernej scény. Keďže som poverený hudobným naštudovaním, snažil som sa samozrejme spoznať dielo čo najviac. Trochu je nepríjemné, že ozaj existujú mnohé verzie a varianty zaradenia či usporiadania čísel, recitatívov, hovorených dialógov, poradia dejstiev a podobne, takže naozaj človek pri skúmaní natrafí aj na veľmi rozdielne podoby diela a chvíľu trvá, kým sa v tom človek ako tak zorientuje. Súčasťou študijného procesu je pre mňa aj konfrontácia s autoritatívnymi nahrávkami no v konečnej koncepcii sa prioritne snažím o rešpektovanie partitúry a čo najprirodzenejšie muzikálne prevedenie.

Maroš Potokár

Ide o vaše druhé naštudovanie v košickej opere. Ako sa vám pracovalo? V čom vám bola nápomocná predchádzajúca skúsenosť s hudobným naštudovaním?

Určite každá skúsenosť človeka posúva ďalej a do každej novej inscenácie vstupujem o niečo skúsenejší. Zo spolupráce mám pozitívne pocity. Dielo je chytľavé tak pre sólistov ako aj zbor a orchester, vďaka čomu je naša spoločná práca progresívna. Prácu nám trocha komplikuje to, že sme uprostred sezóny a orchester i sólisti sú dosť vyťažení reprízovými predstaveniami, takže proces naštudovania nemohol byť tak kompaktný, ako to býva na začiatku sezóny, ale najväčším našim neprajníkom je zúriaca chrípková epidémia, ktorá neobišla ani mnohých členov orchestra, zboru či sólistického ansámblu. Verím však, že napriek všetkým prekážkam bude premiéra úspešná.

Naposledy ste pre košických divákov naštudovali Pucciniho Bohému. Dajú sa tieto dve skúsenosti porovnať?

Mal som to šťastie, že všetky operné tituly, na ktorých som sa doteraz podieľal ako dirigent, patria medzi tie najvýznamnejšie a najhranejšie v svetovom repertoári. Hoffmannove poviedky sú pre mňa šiestou operou, na ktorej uvedení participujem a zároveň druhou operou, ktorej hudobné naštudovanie mi bolo zverené. Okrem toho, že je táto opera po všetkých stránkach odlišná od Pucciniho, cítim tiež rozdiel v tom, že Bohému som naštudoval len po niekoľkých rokoch od jej poslednej košickej derniéry, a teda väčšina súboru si mnoho pamätala. Hoffmannove poviedky sú pre celý súbor novým titulom. Má to svoje výhody i nevýhody. Výhodou je, že ako autor hudobného naštudovania nebojujem so zažitou inou koncepciou, na ktorú by bol súbor zvyknutý, a nevýhodou samozrejme potrebný dlhší čas na osvojenie si náročného hudobného materiálu.

Nie vždy si pri inscenovaní Hoffmannovych poviedok divadlo dovolí obsadiť Olympiu, Antoniu a Giulettu jednou speváčkou. Prečo v Košiciach áno a skúste priblížiť náročnosť skutočnosti, že Michaela Várady a Nicola Proksch budú spievať tieto tri postavy.

Predstaviteľky ženskej trojrole Olympia/Giulietta/Antonia sa v každom dejstve vyrovnávajú s inými technickými nárokmi a polohami hlasu. Olympia vyžaduje dokonalé koloratúry, Giulietta tmavší dramatický soprán a Antonia najlepšie sedí lyrickým hlasom. Dnes je bežné, že sa tieto tri postavy obsadzujú rôznymi speváčkami. Pôvodný zámer Offenbacha bol však podobne ako pri mužskej štvorrole Lindorf/Coppélius/Dapertutto/Miracle, aby boli Olypmpia, Giulietta a Antonia taktiež stvárnené jednou speváčkou. V praxi je však výnimočné, ak sa trojrolu podarí obsadiť jedinou speváčkou, tak ako je tomu v našej inscenácii, kde sa tejto úlohy excelentne zhosťujú sopranistky Nicola Proksch a Michaela Várady.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, ŠD Košice, 2018,
Tomáš Černý, Nicola Proksch,
foto: Joseph Marčinský

Aká je spolupráca s maďarským režisérom Imrem Halasim?

Je to skúsený režisér, ktorý sa dobre orientuje aj v partitúre a ctí zámer skladateľa. Jeho réžia je veľmi dobre funkčná a premyslená. Hudobný priebeh nijako nekomplikuje, naopak podporuje jeho vyznenie najmä v komplikovaných zborových scénach. Zaujímavé je aj jeho dômyselné využitie baletu. Ide síce skôr o klasickú réžiu než nejaké moderné experimenty a pokusy o aktualizáciu, ale domnievam sa, že urobiť kvalitnú klasickú réžiu je mnohokrát náročnejšie než pokusy o modernu, a myslím, že Halasiho réžia takúto kvalitu prinesie.

V čom je podľa vás táto opera výnimočná a prečo by si ju Košičania nemali nechať ujsť?

Hoffmannove poviedky právom patria vo svete medzi tituly, ktoré v repertoári žiadnej významnej scény nesmú chýbať. Verím, že Offenbachova nákazlivá a nonšalantná hudba v spojení s mimoriadnymi nárokmi na predstaviteľov Hoffmanna a dámskej trojrole, ako aj s fantastickou dejovou linkou, ktorá je na svoju dobu naozaj sci-fi, divákov v tejto inscenácii zaujme a nebude ich nudiť ani po mnohých reprízach.

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Dáša Juhanová

Maroš Potokár

Maroš Potokár patrí medzi výrazné osobnosti najmladšej generácie slovenských dirigentov. Na košickom konzervatóriu vyštudoval hru na husliach (Š. Demeter, K. Petróczi) a dirigovanie (J. Drietomský). V štúdiách pokračoval na VŠMU v Bratislave, kde študoval hru na husliach v triede J. Kopelmana a A. Jablokova. Už počas štúdia sa stal v roku 2007 koncertným majstrom Štátnej filharmónie Košice, s ktorou dodnes vystupuje aj ako sólista. Bohaté skúsenosti získal aj vo viacerých komorných súboroch. Najvýraznejšie bolo jeho pôsobenie v Quasars Ensemble a Albrechtovom kvartete. V štúdiu dirigovania pokračoval na JAMU v Brne, kde absolvoval v triede R. Hališku a R. Štúra. Počas štúdií absolvoval majstrovské kurzy u Zsolta Nagya renomovaného dirigenta a profesora parížskeho konzervatória. Ako dirigent vystúpil s Filharmóniou Brno, Filharmóniou Bohuslava Martinů Zlín, Moravskou filharmóniou Olomouc, Symfonickým orchestrom AKS Pražskej AMU, Štátnou filharmóniou Košice, Štátnym komorným orchestrom Žilina, Národnou filharmóniou S. Lunchevici Kišiňov a ďalšími. Od roku 2007 pôsobí tiež ako zbormajster Košického speváckeho zboru učiteľov. Od roku 2014 je tiež umeleckým vedúcim komorného orchestra Musica Cassovia. Od roku 2013 spolupracuje so Štátnym divadlom Košice, najskôr ako hosť v tituloch Dialógy Karmelitánok F. Poulenca a Rigoletto G. Verdiho a neskôr už ako domáci dirigent umeleckého súboru debutoval hudobným naštudovaním Pucciniho opery Bohéma. V uplynulej sezóne debutoval tiež v Národnom divadle Moravskosliezskom v Ostrave s novou premiérou baletu Traja Mušketieri (J. Kučera) a v Slovenskom národnom divadle v Bratislave v opernej premiére Únos zo serailu (W. A. Mozart).

zdroj: www.marospotokar.com


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 92
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár