Dnes je: pondelok, 20. 11. 2017, meniny má: Félix , zajtra: Elvíra

Martin Leginus: Falstaff je v kontexte Verdiho tvorby samostatná kategória

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Prvou opernou premiérou v aktuálnej sezóne Štátneho divadla Košice bude Verdiho Falstaff. Pod dirigentskou taktovkou Martina Leginusa a v réžii Jiřího Menzla sa v titulnej role tejto poslednej Verdiho opery budú alternovať Peter Mikuláš a Jiří Přibyl. Premiéry sa uskutočnia 27. a 28. októbra 2017. Počas intenzívneho skúšobného procesu si Martin Leginus našiel čas na rozhovor, v ktorom objasnil, prečo si naštudovanie tohto titulu vyžaduje enormné úsilie od každého jedného člena súboru.

Ak sa nemýlim, košická inscenácia je vaším debutom v titule čo sa týka hudobného naštudovania…

Áno, ide o moje prvé hudobné naštudovanie Falstaffa, nie je to však môj prvý Verdi. Dirigoval som už Dvoch Foscariovcov, Otella, Nabucca, Macbetha, Traviatu, Aidu, Simona Boccanegru a Rigoletta. Košický Falstaff je môj deviaty Verdiho titul. Jubilejnú desiatku dovŕšim o rok v SND hudobným naštudovaním Dona Carlosa.

Falstaff sa považuje za najťažší verdiovský titul. Dovolím si povedať, že je to dokonca jeden z najťažších titulov v talianskej opernej literatúre vôbec a jedna z najťažších ansámblových konverzačných komédií, aká kedy bola napísaná.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
Martin Leginus počas hudobnej skúšky opery Falstaff,
foto: ŠDKE

Aký bol váš prvý dotyk s touto operou? Ešte skôr, než ste sa pustili do jej naštudovanie s členmi tunajšieho divadla?

Verdiho Fastaff nebol pre mňa neznámym dielom. S klavírnym výťahom Falstaffa som sa zoznámil už na konzervatóriu, mám celý rad rôznych nahrávok tohto titulu a mal som možnosť vidieť túto operu naživo v SND v réžii Pavla Smolíka v titulnej úlohe s Petrom Mikulášom. Bol som uchvátený jeho speváckym a hereckým výkonom, považujem ho za jedného z najlepších predstaviteľov tejto úlohy, akých som kedy počul a naozaj ich nebolo málo. Preto považujem jeho účasť v košickej inscenácii za svoje osobné šťastie. Opera Falstaff je veľkou výzvou pre každého účinkujúceho. Porekadlo ´nie je malých rolí´ tu dostáva veľmi pravdivý rozmer. Myslím, že pre dirigenta by to nemalo byť prvé dielo v jeho hudobnom naštudovaní. Som rád, že som sa k Falstaffovi nedostal priskoro, naopak ma teší, že môžem zúročiť „nabehané kilometre“. Pred prvou ansámblovou skúškou som sa intenzívne venoval štúdiu partitúry a zoznámil sa s pôvodným námetom – so Shakespearovou komédiou Veselé panie windsorské. Hľadal som prieniky s operou, pretože Arrigo Boito pri tvorbe libreta nepracoval iba s touto hrou. Slávny monológ o cti použil Boito z drámy Henrich IV. Verdi mal s Boitom vynikajúcu skúsenosť už pri predchádzajúcom opernom titule, kedy spolu spracovali iný shakespearovský námet – Otella. Vzhľadom na to, že Falstaff je zložený najmä z rôznych konverzačných situácií, záležalo mi na tom, aby sme so sólistami v každom hudobnom momente vychádzali z textu. Nestačí, aby sólista vedel presne, čo a kedy spieva, ale aby vedel aj to, v akej situácii to spieva a aké sú motívy konania jeho postavy. Myslím, že táto snaha detailne poznať text sa pozitívne prejavila v hudobnej interpretácii jednotlivých postáv.

Ako dlho teda trvala samotná príprava?

Štúdium Falstaffa mi zabralo päť mesiacov. Prvé ansámblové skúšky sme mali už pred divadelnými prázdninami. Potreboval som zoznámiť sólistov s náročnosťou toho, čo nás čaká. Hneď po sezónnych prázdninách sme naskočili do intenzívnych každodenných dvojfázových skúšok.

Jiří Menzel, Martin Leginus a sólisti počas skúšobného procesu Verdiho opery Falstaff v ŠD Košice,
foto: FB ŠDKE

Vy sám máte skúsenosť s dirigovaním Otella – či už v opere v Prahe alebo Bratislave. Pomohla vám znalosť tohto ďalšieho diela vrcholnej tvorby Verdiho?

Každá skúsenosť s verdiovskou partitúrou je užitočná pre akúkoľvek opernú prax. Neviem si predstaviť, že by som sa pustil do Falstaffa pred desiatimi rokmi. Som vďačný za každú možnosť dotyku s verdiovskou partitúrou pred touto produkciou Falstaffa, každá bola nielen v súvislosti s nadchádzajúcou premiérou určite užitočná. Avšak Falstaff je v kontexte Verdiho tvorby naozaj samostatná kategória. Zaslúži si špeciálne zadelenie. Až pri skúšaní tohto titulu som riešil mnohé situácie, ktoré prináša iba Falstaff. S veľkým nadsadením by som povedal, že na toto dielo vás v konečnom dôsledku nepripraví žiadna skúsenosť.

Často sa vraví, že Falstaff tlačí interpretov až na hranicu svojich možností? Ako to vnímate vy?

Plne s tým súhlasím. Party, s ktorými sa musia sólisti pri Falstaffovi popasovať, sú extrémne náročné. V rámci konverzačných komédií je Falstaff mimoriadna opera v tom, že ansámblové pasáže hudobne doslova letia, všetky roly sú rytmicky neuveriteľne háklivé a finále každého z dejstiev je výzvou i pre najlepšie operné domy. Napríklad v prvom dejstve máme polyrytmické finále, kedy páni spievajú každý svoj text v kvartolách proti triolám dámskeho ansámblu. Na to, aby to fungovalo, musia byť sólisti nesmierne disponovaní. Záver opery uzatvára gigantická desaťhlasá fúga.

Uvádzať tak náročné dielo, je veľká skúška aj pre súbor. Košické divadlo však funguje ako klasicky repertoárové. Podarilo sa vám vymôcť si u vedenia opery, aby sa Falstaff reprízoval v aspoň čiastočnom blokovom systéme?

Vážim si, že vedenie košickej opery mi vyšlo v ústrety v mojich nárokoch na skúšobný proces, pretože tie nároky z mojej strany neboli malé. Trval som na 12-tich samostatných skúškach s orchestrom, aby sme sa mohli zamerať aj na tie najmenšie detaily pri naštudovaní diela a to isté som vyžadoval pri práci so spevákmi. Intenzívne sme pracovali dva mesiace v dvojfázových skúškach s obidvoma obsadeniami. Každý jeden sólista sa počas tohto obdobia naozaj nadrel. Vďaka tomu sa vytvorilo „DNA hudobného naštudovania“ v tom zmysle, že každý spevák po takto náročnom a intenzívnom skúšobnom procese ovláda svoju rolu veľmi kvalitne. Keď sa teda budeme vracať k reprízam, oprášenie nezaberie tak veľa skúšobného času. Vzhľadom k tomu, že investícia energie do skúšobného procesu bola enormná, verím, že počas repríz bude všetko fungovať tak, ako treba. Ak by sme nemali skutočne intenzívne a detailné skúšky, nemohli by sme s produkciou Falstaffa fungovať v klasickom repertoárovom režime. Avšak teraz si na to trúfame.

Martin Leginus,
foto: súkr. archív Martina Leginusa

Do premiéry nie je ďaleko. Aké sú vaše očakávania?

Očakávanie je typ túžby, ktorej naplnenie považujeme za vlastný nárok. Mám preto túžby a ambície, ale nemám očakávania. Mojou túžbou je, aby sa divák počas predstavenia bavil. Falstaff je komédia. Tento titul je napísaný geniálne, ponúka mnoho miest, ktoré dokážu vyčariť úsmev na tvári a to najmä tým divákom, ktorí majú radi inteligentný humor. Dúfam, že sa diváci nebudú báť smiať nahlas počas predstavenia. Ak vzbudí vypointovaná scéna úsmev u diváka, potom si budeme môcť povedať, že sa nám podarilo vytvoriť čosi dobré. Okrem toho túžim s kolegami oživiť partitúru čo najvernejšie a splniť i tie najprísnejšie kritériá kvalitnej interpretácie bezo zvyšku. Hráme Falstaffa bez škrtov, nevyhýbame sa ani tým najnáročnejším miestam. Už v tejto chvíli pociťujem hrdosť na sólistov, akým spôsobom sa popasovali aj s tými najzložitejšími časťami partitúry. Keď existuje zákon zachovania energie vo fyzike, verím, že funguje aj v umení a investovaná energia sa nám vráti v tom zmysle, že košického Falstaffa si diváci zamilujú.

Operný divák isté očakávania mať bude, pretože už letmý pohľad na mená Verdi-Menzel-Mikuláš očakávania prináša…

Tento legendárny oskarový režisér znamená vo filmovom aj divadelnom svete nespochybniteľnú kvalitu. Čo sa týka obsadenia, treba povedať, že opera Falstaff si vyžaduje nesmierne kvalitné „vokálne inštrumenty“ v každej postave, pri titulnej obzvlášť. Peter Mikuláš je podľa mňa jeden z najvýznamnejších slovenských operných spevákov. Každá spolupráca s ním je pre mňa veľkým sviatkom. Alternovať sa bude s Jiřím Přibylom, ktorý za naštudovanie Falstaffa v Olomouckej opere dostal v roku 2013 Cenu Thálie. Pre mňa osobne je obrovské šťastie mať pri naštudovaní v titulnej úlohe dvoch sólistov takéhoto kalibru.

Trúfate si týchto dvoch košických Falstaffov porovnať?

Obaja sú jedineční. Peter Mikuláš je fenomenálny basista, s obrovskými skúsenosťami a stvárnenie akejkoľvek postavy v jeho podaní bol vždy pre mňa zážitok. Ale postava Falstaffa je z môjho pohľadu jeho meisterstück. Podobne ako u slávneho Ambrogia Maestriho je Peter Mikuláš fenomenálnym Falstaffom a mohol by túto postavu spievať i na najprestížnejších scénach. Jiří Přibyl patrí medzi mladšiu generáciu basistov, je iným typom sólistu. Je úžasný profesionál a jeho vokálna ekvilibristika je na tej najvyššej úrovni. Môže sa zhostiť role akejkoľvek obtiažnosti. Páči sa mi, že tunajšia inscenácia ponúka v titulnej role takúto výraznú kvalitu a zároveň diverzitu. Máme tu dvoch Falstaffov nesmiernej kvality, z ktorých každý prináša do postavy iný interpretačný vklad.

G. Verdi: Falstaff, Opera ŠD Košice, 2017,
foto: Eva Nováková

Takže košický Falstaff dostane to, čo si Falstaff ako vrcholná Verdiho opera zaslúži?

My všetci sme do toho vložili všetko! Niet tu nikoho, komu by na tejto produkcii nezáležalo. Štart nebol jednoduchý, museli sme sa postupne prehrýzť spomínanou náročnosťou. Záležalo mi na tom, aby sme mali vysoké nasadenie od úplného začiatku, aby sme sa neučili jednotlivé postavy s chybami. Každý člen košického obsadenia ovláda Falstaffa spoľahlivo a to je rozhodujúce. Tento titul je totiž ako komplikovaný orloj so stovkami ozubených koliesok, ktoré do seba musia presne zapadnúť. Ak má jediné koliesko vylomený čo i len jeden zub, tak orloj nebude ukazovať správny čas. Verím, že do premiéry tento stroj ešte poriadne nastavíme a presný čas bude ukazovať trvale.

Ďakujem za rozhovor

Martin Leginus

Martin Leginus

Pochádza zo Sniny. Vyštudoval Štátne konzervatórium a Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Od roku 2006 pôsobí v Slovenskom národnom divadle. Asistoval Ondrejovi Lenárdovi pri naštudovaní opier Sedliacka česť, Komediantia Bohéma. V januári 2007 debutoval úspešným záskokom v balete Arama Chačaturjana Spartakus. Od roku 2008 je stálym dirigentom SND. V rokoch 2013 až 2016 bol hudobným riaditeľom Štátnej opery v Prahe. V sezóne 2015/2016 bol hlavným hosťujúcim dirigentom Pražského komorného orchestra. Dirigoval vo významných koncertných sálach ako viedenský a berlínsky Konzerthaus a na významnej japonskej scéne Bunka Kaikan v Tokiu. V októbri 2015 absolvoval úspešné japonské turné so Štátnou operou Praha, kde dirigoval 20 predstavení Verdiho opery  La traviata. Martin Leginus dirigoval opery Orfeus a Eurydika, Čarovná flauta, Barbier zo Sevilly, Dvaja Foscariovci, Macbeth, La traviata, Aida, Nabucco, Otello, Simone Boccanegra, Rigoletto, Lohengrin, Hansel und Grätel, Sedliacka česť, Komedianti, Madama Butterfly, La Rondine, Manon Lescaut, Tosca, Predaná nevesta, Martin a Slnko, Plášť, Sestra Angelika, Gianni Schicchi a ďalšie a balety Labutie jazero, Spiaca krásavica, Luskáčik, Spartakus, Ivan Hrozný, Romeo a Júlia, Sylfida, Giselle a ďalšie. Spolupracoval s celým radom významných sólistov, ako sú Leo Nucci, José Cura, Ferruccio Furlanetto, Štefan Kocán, Anna Samuil, Desirée Rancatore, Jana Kurucová, Pavol Bršlík, Adriana Kučerová, Sergej Larin, Dalibor Jenis, Peter Mikuláš, Eva Urbanová, Ľubica Vargicová, Adriana Kohútková, Eva Hornyaková, Miroslav Dvorský a i.

Pripravila: Dáša Juhanová

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply