Dnes je: piatok, 22. 6. 2018, meniny má: Paulína, zajtra: Sidónia

Mestské divadlo v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 (2)

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V prvej časti série článkov venovanej histórii budovy Mestského divadla v Prešporku, dnes sídla SND v Bratislave, sme sa venovali postaveniu budovy v kontexte historických súvislostí a súčasne aj technickým a interiérovým úpravám až po generálnu rekonštrukciu budov v rokoch 1969 – 1972. Druhá časť sledovala pôsobenie divadelných spoločností v Prešporku z pohľadu ich umeleckej činnosti v chronologickom poradí v rokoch 1886 – 1902. Tretia časť je venovaná pôsobeniu riaditeľa nemeckej divadelnej spoločnosti Paula Blasela v rokoch 1903 – 1919, živému divadelnému dianiu a prvým uvedeniam operiet v Mestskom divadle, akou bola napr. premiéra Nedbalovej operety Poľská krv iba pol roka po jej prvom uvedení vo viedenskom divadle Carltheater a pohostinské vystúpenia viedenských hviezd v Prešporku. V štvrtej časti venujeme pozornosť na umelecky a historicky významné operné inscenácie ale aj činoherným predstaveniam.

V článku Mestské divadlo v Prešporku v rokoch 1902 – 1920 zo septembra 2017 o umeleckej činnosti divadelných spoločností v Mestskom divadle v Prešporku sme sa venovali pôsobeniu spoločnosti nemeckého riaditeľa Paula Blasela v rokoch 1903 – 1919, zameranú na umeleckú produkciu a repertoár operetný a spevoherný. V tomto článku obraciame pozornosť na umelecky a historicky významné operné inscenácie v predvedení domáceho i hosťujúcich súborov, akou bola napr. svetová premiéra opery od Tamaro Alexandriny Rossi-Esterházy, prvé uvedenie Pucciniho opery Madame Butterfly i Wagnerovej opery Valkýra (v predvedení Nemeckého divadla z Olomouca) v Prešporku. Na záver prinášame stručný prehľad významných hosťujúcich umelcov v činoherných predstaveniach Blaselovho súboru a pohostinských činoherných súborov.

Operné inscenácie a hosťujúci umelci

Ako sme už v tretej časti zaznamenali, Paul Blasel uvádzal operné produkcie iba výnimočne vzhľadom na nedostatočné personálne obsadenie, ktoré nebolo schopné interpretovať operné predstavenia na požadovanej úrovni, čo potvrdili predstavenia dvoch opier v roku 1903 (Maillartovej opery Das Glöckchen des Eremites a Goldmarkovej Das Heimchen am Herd, o ktorých sme bližšie informovali TU…. Kultúrnou a spoločenskou udalosťou bola svetová premiéra pôvodnej romanticko-lyrickej opery Tamaro od prešporskej skladateľky Alex Ertis dňa 30. apríla 1907. Pod menom Artis sa ukrýva meno manželky grófa Imricha Esterházyho, komtesy Alexandriny Rossi, ktorá zdedila hudobné nadanie po svojej matke, opernej speváčke. Kompozičné vlohy prejavila Alexandrina Rossi-Esterházy už v mladom veku, kedy začala skladať piesne i náročnejšie symfonické skladby a stala sa uznávanou skladateľkou. Libreto opery Tamaro napísal viedenský spisovateľ a umelecký kritik Franz Xaver von Gayrsperg v spolupráci s ďalším Viedenčanom Hugom Schwerdtnerom. Inscenáciu v réžii Paula Blasela hudobne naštudoval Eugen Mautner, hlavné postavy stvárnili Rudolf Roitner (Alberto), Lisa Leister (Lucita), Antonie Fischer (Faustina) a Ludwig Hönigfeld (Sanchez). Podľa recenzentov speváci naštudovali svoje úlohy starostlivo, ale chýbali im zvučné a čisté hlasy. Pochvala patrila zbormajstrovi Cliffovi za precízne vedenie detského zboru a Friedrichovi Müllerovi za naštudovanie tanečných vložiek. V rámci kombinovaného večera s hrou Emila Pohla Die Schulreiterin a pantomímou La main (s Camillou Weigang, ktorá pohostinsky vystúpila už v roku 1903) mala 13. mája 1907 svetovú premiéru opera rakúskeho skladateľa a dirigenta Rodericha Mojsisovicsa von Mojsvár: Ninion za osobnej prítomnosti autora. Libreto melodrámy s podmanivou hudbou napísali podľa francúzskej predlohy Eduard Mayer a Julius Weissmann. V réžii Sigurda Skala vynikla v titulnej úlohe Ellen Schmidt a Viktor Flemming ako Gaston.

A. Erti, Tamaro, 30. 4. 1907,
zdroj: musicologica.eu

V apríli 1908 Blasel uviedol Offembachove Hoffmannove poviedky s niekoľkými hosťujúcimi spevákmi. Inscenáciu pod vedením skvelého dirigenta Josefa Königsbergera s nadšením uvítala tlač i publikum vo vypredanom hľadisku. Na prvom mieste ocenila kritika pôvabnú Almu Saccur z Berlína ako Antoniu s kovovo lesklým a vo vysokej polohe znelým hlasom. Za indisponovaného sólistu viedenskej Dvornej opery z Viedne Georga Maikla narýchlo zaskočil nadaný tenorista s dobre školeným hlasom Carl Streitmann, známy prešporskému publiku z pohostinských vystúpení v operetných inscenáciách (písali sme o tom TU…). Veľkým farebným hlasom zaujal bravúrny Rudolf Hofbauer z viedenskej Volksoper ako Coppelius-Dapertutto-Mirakel. Aj domáci sólisti podali pekné výkony, Antonie Fischer (Giulietta), Fini Frank (Nicklaus), Nina Brissa (Olympia) a Eugen Strehn (Spalanzani).

V roku 1909 na pozvanie riaditeľa Blasela pohostinsky vystúpili na scéne prešporského Mestského divadla traja talianski operní speváci, koloratúrna sopranistka Luigia Pieroni a barytonista Enrico Ercolani z rímskeho Teatro Costanzi a tenorista Pietro Ferrari z Teatro San Carlo v Neapole. Talianski umelci poskytli publiku mimoriadny umelecký zážitok v predstaveniach Donizettiho opery Lucia di Lammermoor, Verdiho La traviaty a Mascaganiho opery Cavaleria rusticana, ku ktorej pripojili operný koncert z diel Rossiniho, Pucciniho a Verdiho. Sopranistka Luigia Pieroni svojím speváckym výkonom v partoch Lucie a Violetty vyvolala nadšené ovácie divákov. Barytonista Enrico Ercolani predviedol vo vstupnej árii Ashtona nádherný hlas a sonórne výšky, bol výborným Germontom i Alfiom. Znamenitý tenorista Pietro Ferrari sa zaskvel v poslednej árii Edgarda, odbornej kritike sa páčil aj ako Alfréd a Turiddu. Santuzzu spievala Jenny Schubert s pekným, dobre školeným hlasom. Ostatné postavy spievali sólisti domáceho súboru, Irene von Flamir Elisu (Lucia di Lammermoor) a Lolu (Cavaleria rusticana), Mitzi Meinski Floru (La traviata), Charles Jirka Raimonda (Lucia di Lammermoor) a Doktora Grenvilla (La traviata), Josef Medeotti Artura a Fritz Robert Normanna (Lucia di Lammermoor). Kapelník Josef Kollenberger dirigoval s vervou, orchester viedol s veľkým citom pre hudbu. Recenzenti boli nadšení a publikum spokojné a riaditeľovi Blaselovi sa podarilo takto aspoň čiastočne saturovať absenciu operných predstavení.

G. Donizetti: Lucia di Lammermoor,
zdroj: Pressburger Zeitung,roč. 146, 23. 4. 1909, č. 112, s. 5

V máji 1909 v Offenbachových Hoffmannových poviedkach pohostinsky vystúpili Georg Maikl a Berta Kiurina z viedenskej Hofoper, bývala sólistka Blaselovho súboru Antonie Fischer (už ako členka divadla v talianskom Merane) a Hans Beck z Magdeburgu. Dlhoročný prvý lyrický tenorista viedenskej opery Georg Maikl spieval Hoffmanna mäkkým hlasom tmavej farby, dobre ovládaným, páčil sa svojím prirodzeným hereckým výrazom. Berta Kiurina (Olympia a Antonia) spievala sýtym dobre školeným mäkkým hlasom, ako Antonia zaujala expresívnym výrazom. Pôsobivou Giuliettou bola Antonie Fischer. Hans Beck, mladý umelec s pekným, farebným hlasom, spieval trojpostavu Coppelia, Dapertutta a Mirakla pekným zvučným hlasom, herecky výstižne stvárnil postavu Mirakla. Hans Beck pochádzal zo speváckej rodiny, jeho starý otec barytonista Johann Nepomuk Beck bol vo svojej dobe významným sólistom viedenskej Hofoper a otec, taktiež barytonista, Joseph Beck, spieval v Prešporku v spoločnosti Emanuela Raula. Viac o ňom sme písali TU… Obaja starší Beckovci po skončení aktívnej činnosti žili a zomreli v Prešporku. Sólistka domáceho súboru Mitzi Meinski ako Nicklaus i ostatní účinkujúci pod taktovkou Josefa Kollenbergera vhodne dopĺňali prestížnych hostí.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky,
zdroj: Hiradó, roč. 22, 6. 5. 1909, č. 102, s. 6

Nádherný umelecký zážitok hudbymilovným divákom pripravil riaditeľ Paul Blasel prvým uvedením Pucciniho opery Madame Butterfly (Die kleine Frau Schmetterling, 12. mája 1910) v Prešporku. Recenzenti s nadšením hodnotili skvelú prácu energického Josefa Kollenbergera s orchestrom, jeho cit a zmysel pre štýl hudby, pod vedením ktorého podali sólisti i zbor disciplinovaný výkon. Príjemným prekvapením bol brilantný spevácky výkon a precítené herecké stvárnenie Vilmy Lessik v postave Čo-čo-san. Jej rovnocennou partnerkou bola sólistka Nemeckého divadla v Opave Helena Maurer ako Suzuki. Páčil sa aj výkon mladého tenoristu Franza Grubecka z Nemeckého divadla v Olomouci ako Pinkertona. Krásnou farbou hlasu zaujal sólista domáceho súboru Oswald Duffek (Sharpless) a herecky výstižný Fritz Robert (Goro). V repríze opery podala výborný výkon alternantka titulnej úlohy, speváčka s dobrou technikou Steffi May z Braunschweigu. Pozoruhodná bola i réžia riaditeľa Paula Blasela v krásnych nových dekoráciách Gustava Wintersteinera a v kostýmoch hlavného garderobiera Eduarda Lorenza.

G. Puccini: Madama Butterfly,
zdroj: Pressburger Zeitung, roč. 147, 12. 5. 1910, č. 129, s. 6

Pohostinské vystúpenia operných súborov

Na pohostinské predstavenia pozýval Paul Blasel aj operné súbory a spoločnosti. V apríli 1903 sa predstavil v Prešporku nemecký súbor Mestského divadla z Olomouca riaditeľa Stanislausa Lessera, ktorý počas viac ako trojtýždenného hosťovania uviedol takmer dvadsať operných titulov zo svojho aktuálneho repertoáru: Verdiho TraviatuTrubadúra, Rossiniho Viliama Tella, Gounodovho Fausta, Nicolaiove Veselé ženy windsorské, Flotowovu Martu, Weberovho Čarostrelca, Lortzingovho Zbrojára, Beethovenovho Fidelia, Mozartovu Čarovnú flautu, Kienzlovho Evangelimanna, Meyerbeerových Hugenotov, Resslerovho Trubača zo Säkkingenu, Weisovho Poľského žida a Wagnerove opery Lohengrin, Tannhäuser, Blúdiaci HolanďanValkýra. Náročný repertoár potvrdil vysoké umelecké kvality súboru Stanislausa Lesslera, ktorý bol schopný rozpoznať a angažovať talentovaných umelcov, neskôr pôsobiacich na významných operných scénach. Dirigentom súboru bol mladý ambiciózny Gustav Brecher, ktorý bol po debute v Lipsku jednu sezónu asistentom Gustava Mahlera vo viedenskej Hofoper. Zo sólistov najviac zaujal basista Hugo Vollmer v postave Mefista v Gounodovom Faustovi, podľa kritiky jeden z najlepších interpretov tejto postavy posledných rokov. V Nicolaiových Veselých ženách windsorských vyzdvihla tlač výkony Toni Sturm (pani Fluthová), Theodora Rittersberga ako Falstaffa a v postave Fentona sa uplatnil mäkký lyrický hlas Otta Brandesa. Brandes spieval aj Mathiasa v Evangelimannovi, Lyonella v Marte, Alfréda v Traviate. V postave Violetty sa opäť dobre uplatnil dobre školený hlas Toni Sturm a v úlohe Germonta farebný barytón Bogdana von Vulaković (uvádzaného aj ako Bulakowicz). V Meyerberových Hugenotoch sa najviac páčili Clementine Krauss (Valentine), Toni Sturm (Margarethe), Irma Untsch (Urbain), z pánov Gottfried Krause (Raoul), Hugo Vollmer (Marcell) a Bogdan von Vulaković (Nevers). Claudia von Radkiewicz bola výborná ako Nancy v Marte. Part titulnej postavy v Poľskom židovi Karla Weisa nádherne zaspieval aj herecky tvárny Theodor Rittersberg, príjemne prekvapil mladý spevák Josef Schussheim v úlohe Hansa Mathisa. Prvý tenorista súboru Gottfried Krause bol výborným Manricom v Trubadúrovi. Vynikajúci boli i ďalší účinkujúci: Clementine Krauss (Leonora), Claudia von Radkiewicz (Azucena), Bogdan von Vulaković (Luna), Theodor Rittersberg (Ferrando). Rossiniho Viliam Tell bol ukážkou belcanta, známy tercet o slobode v interpretácii Krauseho (Arnold), Vulakovića (Tell), Wollnera (Walter) vyvolal nadšené ovácie publika. Čestne obstáli aj dámy Toni Sturm (Jemmy), Bland (Mathilde) a Radkiewicz (Hedwige).

S kultivovaným hudobníkom Brecherom si Lessler mohol dovoliť zaradiť do repertoáru štyri majstrovské diela Richarda Wagnera. Už v prvom predstavení Wagnerovho Lohengrina v réžii Theodora Rittersberga, presvedčil Brecher o svojich nesporných kvalitách. Recenzenti vysoko hodnotili jeho prácu s orchestrom, ktorý pod jeho vedením dosiahol neobyčajne plastický a čistý zvuk, za čo ho publikum odmenilo búrlivým potleskom. Zo sólistov najlepšie obstála Clemenentine Krauss (Ortrud) umelecky prepracovaným speváckym a hereckým výkonom, jej vyrovnaným partnerom bol Bogdan von Vulaković (Telramund). Elsu spievala začínajúca Elsa Bland (neskôr známa sólistka viedenskej Dvornej opery), titulnú úlohu Gottfried Krause, hrdinský tenorista s krásnym farebným hlasom, ktorý bol aj skvelým Tannhäuserom. V Blúdiacom Holanďanovi sa páčila Senta Clementiny Krauss, spevácky i herecky presvedčivá v dramatických scénach, duet Senty a Holanďana v podaní Emila Schlegela mal najväčší úspech aj u divákov. Scénicky efektné bolo predstavenie Valkýry, ktorá sa na javisku Mestského divadla v Prešporku uvádzala prvý raz (25. apríla 1903). Orchester pod taktovkou Gustava Brechera mal vynikajúci zvuk, skvelé spevácke výkony podali Gottfried Krause, tenorista s mohutným hlasom ako Sigmund, Clemetine Krauss (Brünhilde), Elsa Bland (Sieglinde). Dobre obsadené boli i ďalšie úlohy: Claudia von Radkiewicz (Fricka), Hugo Wollmer (Hunding) a Emil Schlegel (Wotan). Na záver sezóny uviedol Blasel ako benefičné predstavenie Straussovho Netopiera s hosťujúcimi umelcami Carlom Schoberom (Zentral-Theater, Berlín) v postave riaditeľa Franka, Maxom Brodom v úlohe Froscha (Nemecké divadlo, Karlove Vary) a s dirigentom Josefom Domesom. V ďalších úlohách účinkovali umelci olomouckého súboru Theodor Rittersberg (Blind), Ferdinand Schütz (Eisenstein), Gottfried Krause (Alfred), Clementine Krauss (Rosalinda), Claudia von Radkiewicz (princ Orloffski) a domáci Josef Schussheim (Falke). Najväčší úspech u publika mala Irma Untsch ako Adela.

R. Wagner: Valkýra,
zdroj: Pressburger Zeitung, roč. 140, 25. 4. 1903, č. 113, s. 5

Výnimočnou udalosťou sezóny v roku 1905 bolo druhé pohostinské vystúpenie českého operného súboru z Brna v dňoch 2. – 18. mája 1905, o ktoré sa opäť zaslúžil organizátor kultúrneho života a novinár Gustav Mauthner (prvé bolo v roku 1902, o ktorom sme informovali TU…). Riaditeľ divadla v Brne František Lacina aj tentoraz uviedol inscenácie na vysokej hudobnej a inscenačnej úrovni s dirigentom Cyrillom M. Hrazdirom a režisérom Josefom Malým. Celkove odohrali šestnásť predstavení. Dominovala tvorba českých skladateľov Bedřicha Smetanu (Predaná nevesta, Dalibor, Tajomstvo, Hubička), Fibicha (Šárka), Kovařovica (Psohlavci), s operou V studni Viléma Blodeka uviedli Norgauerovu romantickú operu s melodickou hudbou v českom preklade Jadwigu (dielo prešporského rodáka uviedol prvý raz riaditeľ Emanuel Raul v roku 1893). Nechýbal Čajkovskij (Eugen Onegin, Piková dáma), Gounod (Hofmannove poviedky), Bizet (Carmen), z talianskej opery uviedol súbor Leoncavallových Komediantov s Mascagniho Sedliackou cťou a prešporské premiéry Verdiho Othella (3. mája 1905) a Pucciniho Bohémy. (4. mája 1905). Hudobnú kritiku najviac zaujalo Smetanovo Tajomstvo svojou krásnou a pôsobivou hudbou, kompozične veľmi dobre napísané. Zo sólistov na prvom mieste jednoznačne uvádzali primadonu Leopoldu Svobodovú, dramatickú sopranistku s výbornou technikou a s vyváženým speváckym a hereckým výkonom (Mařenka, Desdemona, Nedda, Santuzza, Milada, Tatiana, Šárka, Antonia, Vendulka, Líza). Vynikajúca bola Růžena Kasparová, najmä ako Mimi z Bohémy (spievala Oľgu z Eugena Onegina i Olympiu). Věra Pivoňková bola očarujúcou Carmen, spievala Niclaussa i Grófku z Pikovej dámy, páčila sa Františka Procházková (Musetta, Lola, Jitka, Giulietta). Zo sólistov boli podľa hodnotení v tlači najlepší tenoristi Alois Doubravský a poľský rodák Stanislaw Orzelski. Doubravský sa svojím pekne znejúcim a vyrovnaným hlasom, umierneným hereckým stvárnením uplatnil ako Jeník, Dalibor, Ctirad zo Šárky, najhodnotnejší výkon podal ako Jan Sladký Kozina v Psohlavcoch. V Othellovi predviedol svoj nádherný, dobre školený hlas, bol aj výborným Caniom a Hermanom. Lyrický tenorista Orzelski, pôsobiaci v Ľubľane, bývalý sólista pražského Národného divadla, bol skvelým Rudolfom, Turiddom, Hoffmannom, Donom José i Lenským. Barytonista Karel Komarov sa páčil ako dramaticky výrazný Jago, tiež ako Marcel v Bohéme i Laminger v Psohlavcoch. Komarov publikum prekvapil ako Tonio, keď prológ z Komediantov zaspieval v maďarskom jazyku. Pozitívne hodnotila tlač aj výkon orchestra, k najlepším umeleckým zážitkom po stránke hudobného naštudovania dirigenta Hrazdiru patrila Bizetova Carmen.

G. Puccini: Bohéma,
zdroj, Pressburger Zeitung, roč. 142, 4. 5. 1905, č. 122, s. 7

G. Verdi: Othello,
zdroj: Pressburger Zeitung, roč. 142, 4. 5. 1905 , č. 121, s. 5

V roku 1907 po úspešných predstaveniach v Berlíne, Budapešti a Viedni pozval Paul Blasel súbor talianskej detskej opery, Compagnia lirica lillipuziana, pod vedením impresária Ernesta Guerru aj do Prešporku (prvé plánované vystúpenie v roku 1906 museli pre náhle ochorenie Guerru zrušiť). Už v prvom predstavení Rossiniho Barbiera zo Sevilly si detskí interpreti získali svojou spontánnosťou divákov, bolo potešením ich počúvať a sledovať. A na záver si diváci vypočuli slávnu strettu z Verdiho Trubadúra v skvelom prednese troch malých tenoristov individuálne a potom aj unisono. S mimoriadnym entuziazmom, speváckou disciplínou a temperamentom predviedli mladí umelci pred vypredaným hľadiskom Belliniho Námesačnú, Donizettiho Dcéru pluku a Nápoj lásky. Miláčikom publika sa stala Lydia Lewy ako Rosina a Marie. V nasledujúcom roku Guerrov súbor uviedol Donizettiho Luciu di Lammermoor, Belliniho Námesačnú, Bizetovu Carmen, Donizettiho Nápoj lásky, Mascagniho Cavaleriu rusticanu a Mozartovho Dona Juana. Mladí členovia súboru mali dobrú hlasovú techniku, najväčší úspech zožali: primadona Irene Marzoli, ktorá najviac upútala ako Lucia, Amina z Námesačnej a Santuzza, tenorista Bruno Giori ako skvelý Edgardo, Elvino a Turiddu, Pasquale Fortunio v role Alfia i Dona Giovanniho a Maria Ricci v postave Carmen. Páčili sa aj ďalšie speváčky: Concettina Rendina, Annina Marcelutti, Antoinette Maillot, Maria Bagni, Peppina Moretti, výborní boli tenorista Adolfo Ghisotti a basista Domenico Merolla. Mladučkí umelci príjemne prekvapili dobre naštudovanými úlohami aj v Mozartovom Donovi Giovannim za klavírneho sprievodu Ernesta Guerru.

V roku 1907 pohostinsky vystupovala vo viacerých stredoeurópskych mestách talianska operná spoločnosť, ktorú agilný riaditeľ Paul Blasel pozval aj do Prešporka a opäť poskytol divákom nevšedné umelecké zážitky zo skvelých výkonov umelcov. Speváci pôsobiaci na popredných talianskych operných scénach uviedli Verdiho opery Rigoletto, Trubadúr a Traviata, Gounovho Fausta, Bizetovu Carmen, Pucciniho Bohému a k Mascagniho Cavallerii rusticane pripojili koncert sólistov. Vo všetkých predstaveniach triumfovali svojím majstrovským a ušľachtilým spevom vynikajúci tenorista Amedeo Rossi z rímskeho divadla Teatro Costanzi (Vojvoda, Manrico, Turiddu, Alfréd, Faust, Don José, Rudolf), jedinečný barytón Vincenzo Pastorelli zo San Carlo v Neapole (Rigoletto, Luna, Alfio, Germont, Valentín, Escamillo, Marcell), basista s dobrou technikou a dramatickým talentom Antimo Ratili taktiež z Neapola brilíroval ako Mefisto (aj Sparafucile, Ferrando, Zuniga, Colline). Presvedčivá bola mladá koloratúrna speváčka Maria Luisa Frezzi z Turína (Gilda, Violetta, Micaela. Margaréta), v dramatických partoch sa zaskvela Anna Mazzarelli z rímskeho Teatro Costanzi (Leonora, Santuzza). Živelná, herecky výborná a spevácky brilantná bola mezzosopranistka Sofia Parisotti z milánskej La Scaly (Maddalena, Azucena, Siebel, Carmen, Lola). Chvályhodný bol výkon orchestra a zboru pod vedením dirigenta Lugiho Lizziho. Podľa hodnotenia kritiky interpretačne najvyššie kritériá zniesla inscenácia Verdiho Trubadúra. Na prvom mieste Sofia Parisotto s nádherným tmavým timbrom ako Azucena a Luigi Luzzi, dirigent z rímskeho Teatro Costanzi. Dirigent volil síce rýchlejšie tempá ako bolo zvykom, ale nadchol precíznym hudobným naštudovaním. V menších a v epizódnych rolách účinkovali domáci sólisti a veľmi dobre zapadli do súboru. Hľadisko bolo vždy preplnené a nadšené publikum odmeňovalo spevákov a dirigenta búrlivým potleskom.

Po skončení sezóny Paula Blasela v roku 1918 prebiehal v Mestskom divadle Júnový festival umenia (Juni-Künstlerspiele), v rámci ktorého sa prezentovali okrem viedenských činoherných súborov aj poprední operní a taneční umelci z viedenských a nemeckých scén. Vo viacerých reprízach uviedli Bizetovu Carmen, Mascagniho Sedliacku česť a operetu Johanna Straussa Netopier. Chorvátska altistka francúzskeho pôvodu Vilma Thierry, absolventka Hudobnej akadémie vo Viedni, známa v Prešporku z viacerých koncertných vystúpení, absolvovala svoj prvý operný debut ako Bizetova Carmen. Prekvapila nielen krásnym hlasom a istotou prednesu, ale aj expresívnou, temperamentnou hrou. Skvelý a precítený výkon podala aj Felicie Mihacsek (v rokoch 1919 – 1925 sólistka viedenskej Hofoper, 1926 – 1945 mníchovskej Štátnej opery) ako Micaela. Dona Josého spieval dobre školeným a zvučným hlasom Albin Rittersheim a Escamilla spevák s pružným hlasom Arthur Fleischer, obaja sólisti viedenskej Volksoper. Recenzenti vyzdvihli aj vyrovnaný výkon orchestra a zboru v dôkladnom a starostlivom naštudovaní dlhoročného dirigenta Cirkevného hudobného spolku Eugena von Kossow. Inscenáciu režíroval sólista a režisér viedenskej Volksoper August Markowsky, ktorý spieval aj Zunigu. Tanečné scény s baletným súborom Hofoper naštudoval Karl Godlewsky, sólo tancovala Eugenie von Barenyi, dekorácie boli dielom Gustava Wintersteinera. V repríze spieval Josého Siegmund Grünfeld, tenorista s dobrou technikou a sonórnym hlasom a mladý začínajúci barytonista Armin Weltner Escamilla. Dramatickou Santuzzou v Sedliackej cti bola známa rakúska sopranistka Elsa Bland, Rittersheim spieval Turidda, znamenitý bol aj Fleischer ako Alfio. Operu doplnil piesňový recitál Vilmy Thierry a Siegmunda Grünfelda. Prešporský rodák Siegmund Grünfeld pôsobil začiatkom dvadsiatych rokov v Berlíne a pohostinsky spieval Gounodovho Fausta na scéne SND v roku 1926. Vilma Thierry-Kavčnik spievala Carmen so súborom opery SND na zájazde v pražskom divadle Varieté v roku 1925. Jeden večer bol venovaný koncertu v Prešporku dobre známeho pianistu Alfreda Blumena. V druhej časti večera účinkoval rakúsky barytonista a dlhoročný sólista Hofoper Heinrich Wiedemann za klavírneho sprievodu domáceho Alexandra Albrechta. Na úvod zaspieval sonórnym dobre školeným hlasom prológ z Leoncavallových Komediantov. S veľkým citom interpretoval aj piesne Richarda Straussa. Na záver uviedli Tanečný večer v choreografii dlhoročného sólistu a baletného majstra Hofoper Karla Godlewského s primabalerínou Eugeniou von Barenyi. Orchester dirigoval korepetítor baletu Karl Bressani. Dobré spevácke i herecké výkony podali sólisti aj v Straussovom Netopierovi: Pacher ako Eisenstein, Baum bola šarmantnou Rosalindou, výborný bol Rittersheim (Alfréd), Fleischer (Falke), Markowsky ako Frank, Harbegg (Adela), Camp (Orloffsky) a v úlohe Froscha svojím prirodzeným humorom zapôsobil Willy Schwab. Inscenáciu precízne hudobne naštudoval a dirigoval Eugen von Kossow.

Vilma Thierry,
zdroj: slovenska-biografija.si

Hosťujúci umelci v činoherných inscenáciách

Paul Blasel preferoval počas svojej činnosti činohru, preto záverom uvedieme v stručnosti prehľad najzaujímavejších a umelecky významných udalostí činoherného súboru. Skladba činoherných inscenácií bola pestrá, Paul Blasel sa podľa vzoru veľkých európskych scén snažil uvádzať klasickú tvorbu, drámy i komédie, nechýbali ani diela moderné, či obľúbené frašky a ľudové hry so spevmi. Pri zostavovaní repertoáru sa inšpiroval najmä repertoárom viedenských divadiel a pozýval do Prešporku renomovaných i menej známych umelcov, príležitostne i celé súbory.

Senzáciou prvej sezóny bolo jediné predstavenie skupiny francúzskych umelcov vystupujúcich na turné po strednej Európe so symbolistickou drámou Mauricea Maeterlincka Monna Vanna (31.1.1903). Hlavnú postavu Giovanny hrala Georgette Leblanc, kritika s obdivom písala o jej prekrásnom vzhľade, nádherných toaletách a francúzskej rafinovanosti. V ďalších rolách účinkovali Albert Darmont (Prinzivalli), Charles Germain (Guido Colonna) a Paul Daubry (Marco Colonna). Dlhoročná Maeterlinckova životná partnerka a múza Georgette Leblanc, operná speváčka, talentovaná a senzibilná herečka bola prvou interpretkou Giovanny na premiére v Paríži v roku 1902.

Obľúbenými a častými hosťami boli herci z viedenského Burgtheatra, Georg Reimers vystúpil ako Uriel Acosta v rovnomennej hre nemeckého dramatika Karla Gutzkowa (1903), Markíz Posa v Schillerovom Donovi Carlosovi, Kean (Alexander Dumas: Kean oder Genie und Leidenschaft, 1905). V rokoch 1904 – 1905 účinkovala vo viacerých veselohrách ideálna interpretka dievčenských postáv Lotte Witt ako Giuditta (Ludwig Fulda: Die Zwillingsschwester), Janetta (Eugène Brieux: Die rote Robe), Marion (Oskar Blumnethal: Die Fee Caprice), Susanne (Victorien Sardou: Der letzte Brief). Častým hosťom v rokoch 1905 – 1911 bol obľúbený bonviván Adolf Korff v menej známych i v klasických komédiách, hral napr. Lorda Goringa vo Wildeovej komédie Ein idealer Gatte (Ideálny manžel), správcu Wehrhahna v Hauptmannovej komédii Der Biberpelz (Bobrový kožuch) a v roku 1917 Hofreitera v Schnitzlerovej tragikomédii (Krajina šíra). Z významných rakúskych hereckých osobností pohostinsky často vystupovala aj Rosa Albach-Retty, čerstvá nositeľka titulu „Hofschauspielerin“. Pochádzala z hereckej rodiny, hercom bol aj jej syn a vnučkou hviezda európskeho filmového plátna Romy Schneider. V roku 1905 účinkovala Rosa Albach-Retty v titulnej úlohe Kleistovej romantickej drámy Das Käthchen von Heilbronn (Katarínka z Heilbronnu). V jednej zo svojich najlepších postáv predviedla divákom širokú škálu bohatých hereckých výrazových prostriedkov. Preplnené hľadisko divadla obdivovalo osobný javiskový šarm a precítený výkon umelkyne v úlohe Amy vo veselohre Franza von Schönthan (podľa Dickensa) Klein Dorrit (Malá Doritka, 1911) a v titulnej postave Ibsenovej Nory (1913).

H. von Kleist: Katarínka z Heilbronnu,
zdroj: Pressburger Zeitung, roč. 142, 28. 4. 1905, č. 116, s. 6

V Dumasovej hre Kameliendame (Dáma s kaméliami, 1909) privítalo publikum ďalšiu výnimočnú herečku Elsu Galafrés z Volkstheatru. Do postavy Marguerite Gautier sa mladá, navyše krásnym vzhľadom obdarená umelkyňa dokázala vžiť, precítiť každé slovo, každú repliku. Do roku 1911 účinkovala ešte vo viacerých komédiách a hrách, o. i. v poetickej Hauptmannovej dráme Die versunkene Glock (Potopený zvon) a v jednej zo svojich najlepších kreácií ako Christine v Schnitzlerovej hre Liebelei (Milkovanie). V Prešporku vystúpila ešte v roku 1916 ako Pierot v pantomíme prešporského rodáka a svojho druhého manžela Ernsta von Dohnányi Der Schleier der Pierette (Pierotkin závoj), nie však v divadle, ale vo vojenskom kasíne na podporu fondu invalidov. Dlhoročný herec Burgtheatra Hugo Thimig mal vždy obrovský úspech. Vo viacerých veselohrách a komédiách zaujal do detailu prepracovanými postavami ako Ludowský (Adolph L’Arronge: Doktor Klaus, 1908), August Nippes (Gustav Kadelburg: Husarenfieber, 1908), riaditeľ divadla Emanuel Striese (Paul a Franz von Schönthan: Der Raub de Sabinerinnen, 1909, 1911), Bergheim ( Roderich Benedix: Ein Lustspiel, 1911). V komédii Únos Sabiniek v roku 1911 účinkovala s Thimigom aj herečka Helen Thimig z Mannheimu ako Paula a v postave Emila Grossa Emmerich Reimes, syn vyššie spomínaného Georga Reimesa. Popredný predstaviteľ klasických dramatických postáv Wilhelm Klitsch z Volkstheatra hosťoval ako Karol Moor (Schiller: Zbojníci, 1911), Friedrich Wetter (Kleist: Katarínka z Heilbronnu (1913), markíz Posa (Schiller: Don Carlos, 1914), Major von Tellheim (Lessing Minna z Barnhelmu, 1915, 1917) a v titulnej postave Goetheho Egmonta (1918). Predstaviteľ mladistvých hrdinov, milencov a charakterových postáv, herec a spevák Franz Höbling z Burgtheatra zožal veľký úspech u publika svojím expresívnym prejavom a ušľachtilou rétorikou ako markíz Posa v Schillerovom Donovi Carlosovi (1918), zvonár Heinrich (Hauptmann: Potopený zvon) a učiteľ Fleminng (Otto Ernst: Flachsmann vychovávateľ) koncom sezóny 1919. S odstupom niekoľkých rokov Franz Höbling pohostinsky spieval titulnú úlohu Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana v opere Slovenského národného divadla (1930).

Ako senzačnú novinku uviedol Blasel činoherné mystérium Huga von Hofmannstahl Jedermann (Das Spiel vom Sterben des reiches Mannes, od roku 1920 hra pravidelne otvára Salzburský festivalu na Dómskom námestí). Inscenácia v intenciách jeho prvého režiséra Maxa Reinhardta z roku 1911 vo výbornom naštudovaní Paula Blasela s výborným Karlom Feldom v postave Jedermanna hlboko zapôsobila na publikum. A sotva tri týždne po viedenskej premiére uviedol Blasel novú hru rakúskeho dramatika Karla Schönherra Der Weibsteufel (Diablica), komornú strindbergovskú drámu, príbeh chladnokrvnej ženy a dvoch mužov, ktorá bola vo svojej dobe jednou z najhranejších hier. Istý čas bola dokonca zakázaná ako „nemorálna“ a v súčasnosti sa opäť vracia na divadelné scény (v roku 1920 uviedol Schönherrovu Diablicu v činohre Slovenského národného divadla aj riaditeľ Bedřich Jeřábek, o ktorom sme písali TU…).

Dňa 23. mája 1916 mala premiéru komédia o falošných malomeštiackych vzťahoch z pera prešporského rodáka, dramatika a publicistu Karla Slobodu (1875 – 1929) Am Teetisch (Pri šálke čaju) po jej úspešnej premiére v Dresdner Königliches Schauspielhaus v Drážďanoch vo februári 1916. Prvé hry autora, pôvodným povolaním bankového úradníka, uviedol v prešporskom Mestskom divadle riaditeľ Ivan Relle (Das leichte Tuch, 1898 a tri jednaktovky pod názvom Der ewige Krieg, 1901).

Okrem stálych divadelných spoločností vystupovali v Prešporku pohostinsky aj iné súbory, z Viedne napr. Wiener Hauptstädtisches Ensemble (1904), Wiener Novitäten Ensemble (1909), Volkstheater (1913), Neuer Wiener Bühne (1915, 1918), Burgtheater (1918) a Volkstheater (1918), Tiroler Bühne z Innsbrucku (1909), umelecké súbory z Nemecka Schlierseer Bauerntheater (1909, 1911, 1913), Tegernseer Bauerntheater (1912) a iné.

Prvé pohostinské vystúpenie českého činoherného súboru

Dňa 1. mája 1919 sa v divadle uskutočnilo prvé vystúpenie českého činoherného súboru z Národného divadla z Brna. Popoludní uviedli českí umelci slovácku komédiu mladého českého dramatika pôsobiaceho v tom čase vo funkcii finančného úradníka v Nitre Josefa Tilla Páni na vsi a večer tragédiu bratov Mrštíkovcov Maryša v réžii Jaroslava Auersvalda, dlhoročného významného člena brnianskeho divadla. Tillovu Hru Páni na vsi v réžii Jiřího Mahena predviedli v slováckom nárečí. Popredná umelkyňa činoherného súboru Jarmila Urbánková stvárnila hlavnú ženskú postavu Luciny, výborne hrala aj plnokrvnú postavu Maryše. Jaroslav Auerswald hral lakomého richtára Ištvánka v Tillovej hre a Lízala v Maryši. V inscenácii Maryša boli použité nádherné farebné kroje, ktorých autorom bol maliar Joža Úprka. Zájazd pri príležitosti osláv 1. mája zorganizoval robotnícky spevokol Zora v Bratislave a predstavenia boli nielen výnimočným umeleckým úspechom, ale aj finančným prínosom pre pokladňu.

Oznam o vystúpení činohry ND Brno,
zdroj: Pressburger Zeitung, roč. 156, 1. 5. 1919, č. 116, s. 5

V nových spoločensko-historických podmienkach nemal Paul Blasel záujem zostať naďalej v Prešporku a svoje dlhoročné pôsobenie v Mestskom divadle definitívne ukončil dňa 15. júna 1919 Offenbachovou operetou Orfeus v podsvetí a Lehárovou Evou.

Pripravila Elena Blahová-Martišová


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 5
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Elena Blahová-Martišová

dokumentaristka a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár