Dnes je: streda, 24. 1. 2018, meniny má: Timotej, zajtra: Gejza

Michal Babiak: Nový letný operný festival Viva Verdi bude pre Slovensko prínosom

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Trnava, Nitra – Prvý ročník nového letného operného festivalu s názvom Viva Verdi Opera Open Air ponúka Verdiho operné dielo Giovanna d’Arco, ktoré v scénickej podobe bude u nás uvedené po prvýkrát. Predstavenia sa uskutočnia 6., 9. a 12. augusta v Mestskom amfiteátri v Trnave a 15. augusta v Nitrianskom amfiteátri. Prinášame vám rozhovor s režisérom predstavenia Michalom Babiakom.

Ako ste prijali ponuku režírovať nový slovenský Vedriho operný festival?

Keď ma s týmto projektom oslovila prezidentka festivalu Viva Verdi pani Löfflerová, bol som ponukou oduševnený, lebo ide o nevšednú možnosť a príležitosť, ktorú treba prijať ako výzvu. Festival tohto typu zatiaľ na Slovensku nemáme, a teda je tu veľké očakávanie, ako bude vyzerať prvý ročník, od ktorého sa budú odvíjať ďalšie, a ktorý bude zároveň východiskom pre porovnávanie. Uvedomujem si, že môžem urobiť niečo zaujímavé a podnetné pre ďalšie pokračovanie. Tým pádom je to aj zodpovednosť, ale zároveň aj česť a výzva urobiť to dobre, aby sa táto skvelá myšlienka ujala.

Myslíte si, že je to zároveň aj príležitosť na oslovenie nového operného diváka?

Je to veľmi dobrý spôsob ako šíriť operné umenie v letnom období neopakovateľných okamihov, ktoré ponúkajú naše jednotlivé prostredia svojimi scenériami, amfiteátrami a verím, že sa prvý ročník vydarí a myšlienka bude pokračovať. Veľa ľudí si chce vypočuť dobrú hudbu, kvalitnú operu, ale nie vždy majú možnosť stretnúť sa s operou v ich prostredí a z tohto hľadiska vnímam letný operný festival aj ako cestu k novému potenciálnemu divákovi. Tento nový festival bude dobrým krokom aj smerom do zahraničia, kde sa taktiež naštartovala propagácia festivalu.

Prvým titulom Verdiho festivalu bude Giovanna d’Arco, priblížte našim čitateľom toto dielo z pohľadu režiséra.

Opera Giovanna d’Arco, alebo ako sa zvykne niekedy prekladať aj Jana z Arku, patrí k vrcholnému obdobiu Verdiho ranej tvorby. Toto obdobie preukázalo skladateľovu hudobnú genialitu a je naozaj veľmi zvláštne, že tento titul ani vo svete nie je príliš často v repertoároch operných divadiel. Na Slovensku sa táto opera neinscenovala nikdy, hoci ide o neuveriteľne krásnu hudbu a známy príbeh, ktorý však v opernej podobe nie je taký, ako ho poznáme z legendárnych a historických súvislostí. Hlavne posledný obraz sa vo Verdiho spracovaní líši od historických legiend alebo iných opier či dramatických textov. Napríklad v Čajkovského Panne Orleánskej je v závere upálenie Jany z Arku. U Verdiho sa toto nenaplní, ale opera sa realizuje v duchu klasicizujúcej dramatickej línie, pretože u Schillera neprevláda romantický, ale klasicizujúci pohľad na svet.

Giuseppe Verdi(1813-1901)

Giuseppe Verdi
(1813-1901)

Verdi siahol po Schillerovom texte, a nevieme prečo. Prečo ho v istom okamihu dokázal osloviť príbeh, ktorý nekulminuje tak, ako by každý očakával, teda dramatickejšie, tragickejšie a osudovejšie ‑ upálenie nevinnej panny na hranici sa vo Verdiho opere neuskutoční. Nie je úplne jasné prečo sa tento romantický príbeh u Schillera pretvoril do zmierlivejšej podoby ‑ Jana z Arku utrpí smrteľné zranenie v boji a umiera. Na jednej strane máme niečo, čo každý divák, ktorý pozná príbeh, očakáva, a na strane druhej sa to na javisku nenaplní, pretože my mu ho vyrozprávame trochu iný.

Je fascinujúce, ako sa majster dokázal vysporiadať s týmto posunom. Myslím si, že u Schillera a následne aj u Verdiho je to veľmi zaujímavé a dobré, pričom príbeh nestráca základný východiskový romantický punc.

Ako by ste charakterizovali postavy tohto príbehu?

Keď si všimneme základné tri postavy – Giovannu, jej otca Giacoma a kráľa Karola VII. – vidíme, že každá z nich je neuveriteľne romantická, a to v zmysle, že každou „lomcujú“ vnútorné protiklady. Kráľ Karol je na začiatku zúfalý a bojuje sám zo sebou až natoľko, že sa chce vzdať nároku na korunu, chce rezignovať a je úplne stratený. V Jane z Arku sa zjavujú dve mocnosti – démonické a anjelské. V nej samotnej nachádzame neuveriteľný vnútorný rozpor: o jej dušu bojujú anjeli a démoni. Aj jej otec sa zmieta v pochybnostiach, či sa jeho dcéra nedostala do sféry démonov. Stále ju nielen upodozrieva, ale aj nachádza akoby dôkazy o tom, že sa dostala do ich vplyvu. Upodozrieva ju až natoľko, že sa rozhodne dať ju nepriateľovi – Angličanom ‑ len aby sa zbavil tejto „strašnej dcéry“.

Môžeme si povedať – čo sú to za postavy? Každá z nich je pri najmenšom schizofrenik, blázon, alebo poloblázon a v každej z nich sú neuveriteľné rozpory. Povieme si, nie je to až príliš veľa? Ale tu si treba uvedomiť, že je to naozaj vrcholné dielo romantizmu a romantický hrdina nemôže byť harmonický a vyrovnaný. Romantický hrdina speje k harmónii, túži po nej, ale vnútorne – je plný napätí, nepokojov a takto nám to prezentuje Schiller aj Verdi. To, čo je v mnohých operách na úrovni morálnej dilemy, napríklad či uprednostniť vnútorný cit individuálnej lásky, či vlastenecký pocit (viď Aida), tu to nachádzame omnoho romantickejšie, hlbšie, bytostnejšie a vnútornejšie. Je to až psychologický bytostný rozmer, ktorý trhá dušu romantického hrdinu, a o tomto hovorí s neuveriteľnou genialitou Schiller aj Verdi.

viva_verdi.jpg.crop_display

Verdiho opera spracováva Schillerovu verziu. Vieme, že libretisti menili príbeh, koncentrovali ho, posúvali v súvislosti s následným hudobným spracovaním. Je to tak aj v tejto opere?

Schillerovská predloha je oproti Verdiho spracovaniu omnoho košatejšia, je tam veľmi veľa postáv, viac dejových línií, ale extrakt v podobe libreta vychádza zo Schillerovej hry. Vo Verdiho opere je len päť sólových postáv a zbor, ktorý okrem vystúpení ľudu, v istých okamihoch spieva partie démonické alebo anjelské. Na momenty je to komorný príbeh, ale na strane druhej je tu veľmi veľa scén, ktoré sú, dalo by sa povedať, veľkými zaľudnenými romantickými freskami s veľkými pohybmi ľudu. Súvisí to s tým, že dej spracúva príbeh odohrávajúci sa počas anglicko-francúzskej vojny v 14. storočí ‑ konflikt, do ktorého sú vtiahnuté celé dva národy. Odohráva sa na francúzskom území a tým pádom všetko, čo korešponduje s vojnou, ako ľud, vojaci, utečenci, mŕtvi… je v jednotlivých scénach prítomné. Verdi však využíva aj veľmi komorné atmosféry, keď sa jednotlivá postava dostáva do vnútorného rozpoloženia a potrebuje sa svojimi citmi vyjadriť, potrebuje otvoriť svoju dušu sama pred sebou alebo zdieľať ju s najbližším partnerom. Takže veľké zaľudnené romantické fresky sú vyvážené s veľmi komornými intímnymi príbehmi.

O čom hovorí dej tejto opery?

Na začiatku opery sa stretávame so situáciou, keď anglické vojská tak silno postupujú na francúzske územie, až je francúzsky kráľ Karol VII. pripravený rezignovať, len aby prestala vojna, avšak na druhej strane hovorí ľudu, že sa mu prisnil sen v ktorom dostal od matky Bohorodičky prostredníctvom čistej panny prísľub, že bude zachránený. Panna vo sne sa mu zjavila v lese, o ktorom ľud vie, že je plný démonov. Kráľ sa aj napriek upozorneniam ľudu rozhodne isť do tohto lesa, kde sa stretne s Giacomom, ktorý hovorí, že jeho dcéra Giovanna je spriaznená s démonmi. Následne sa dozvedáme o opaku, že Giovanna je veľmi čistá panna, v ktorej sa akurát striedajú pocity súperenia o jej dušu medzi démonickými silami, ktoré ju chcú spojiť s telesným, nemravným, erotickým, sexuálnym, a na strane druhej sú sily anjelské, ktoré ju prizývajú k vznešenejším ideám. Giovanna objavuje, že práve tieto idey by sa mohli viazať k oslobodeniu jej vlasti od nepriateľov – Angličanov ‑ a prosí matku Bohorodičku aby jej dala meč a helmu a tak jej pomohla oslobodiť národ. Toto sa dozvedáme v prológu a v prvom dejstve je už po bitke, ktorú v rozhodujúcom okamihu vyhrala práve Jana z Arku.

Angličania sú zúfalí a nechápu, ako mohla táto žena priviesť Francúzov k víťazstvu. Vtom prichádza jej otec a poskytne Angličanom vysvetlenie, že je to vďaka spriazneniu s démonmi a dáva prísľub, že im svoju dcéru vydá, aby sa tým pádom zmocnili aj Francúzska. Francúzi oslavujú veľké víťazstvo a kráľ Karol VII. je pripravený prevziať korunu, ale zároveň prejavuje aj veľké sympatie voči Giovanne, ktorá ich nevie opätovať pretože stále nie je vyrovnaná, do akej miery je oddaná vyšším ideálom, láske, národu, vlasti, Bohu a do akej miery môže opätovať kráľovi city.

Po korunovácii pred oduševneným davom oslavujúcim kráľa a Giovannu prichádza jej otec s tvrdými obvineniami o jej spolčení s démonmi. Giovanna je natoľko v šoku, že nedokáže vyvrátiť otcove obvinenia a oddáva sa mlčanlivosti a osudu. To ešte viacej posilní podozrenie ľudu, že je naozaj v kontakte s démonmi.

Až v poslednom treťom dejstve prichádza rozuzlenie. Giovanna je uväznená v anglickom tábore, kde sa spovedá zo svojej najčistejšej, úprimnej, vznešenej a tragickej odovzdanosti k vysokým ideálom, k Bohu. Vypočuje si to aj jej otec a uvedomuje si svoju osudovú chybu. Následne svoju dcéru vyslobodí z anglického zajatia a Giovanna sa plná oduševnenia vrhá do boja proti Angličanom a definitívne pomôže poraziť ich. Na scénu sa vracia kráľ oduševnený víťazstvom, avšak prichádza aj smutná správa, že Giovanna bola smrteľne zranená. Záver sa nesie v znamení uvedomenia všetkých, že mali pred sebou človeka s najčistejšími a najvznešenejšími ideálmi, ktorý im odovzdal celý svoj život, ale na druhej stráne práve tento ľud nedokázal tieto ideály identifikovať, ale ich odsúval, zavrhoval a pochyboval.

Amfiteáter v Trnave

Amfiteáter v Trnave

Čím môže tento príbeh osloviť súčasného človeka?

Myslím si, že každá režijná koncepcia musí hľadať, čím isté dielo môže korešpondovať s dnešným divákom. Tento Verdiho titul poskytuje vynikajúce možnosti, alebo príležitosti, aby sme sa zamysleli, do akej miery sme už prevalcovaní našou uniformitou, našou neuveriteľnou podobnosťou celého západného sveta, ako sme si všetci neuveriteľne podobní či už napríklad telefónmi alebo tým, aké filmy alebo televízne formáty pozeráme. Prevalcovala nás konzumná lacná kultúra, ktorá v nás potlačila našu jedinečnosť a následne asi už nedokážeme vidieť tých málopočetných jedincov s čistými ideálmi ako Jana z Arku. Príbeh by nás mohol nabádať, aby sme vedeli tento ideál vnímať pozitívne a neodsudzovali ho, ako ho odsúdila doba Jany z Arku.

Aj na základe tohto príbehu si kladieme otázku, či existuje poučiteľnosť z dejín. Možno áno, ale najčastejšie skôr nie, pretože v súvislosti s tým, ako sa v našej dobe strácajú príklady hodné nasledovania, neviem, či máme dosť síl, aby sme si nastavili iný pohľad a inak vnímali svet, než nám ho naprogramovali tí, ktorí sa snažia v rozhodujúcej miere ovplyvniť náš každodenný život.

Inscenovanie opier je oproti iným javiskovým formám iné. Do deja svojim plynutím zasahuje hudba. Aký je váš pohľad na túto skutočnosť?

Pri inscenovaní opier sa snažím vytvoriť situácie tak, aby na statický spev zvýšili iba čo najmenšie plochy. Snažím sa vytvárať javiskové situácie, v ktorých by konanie postáv – mizanscény, narábanie so vzťahmi, priestorom, rekvizitami – čiže slovom vytvorenie istej dramatickej a divadelnej situácie, pomohlo celkovému obrazu v opere. Myslím si, že sa už minula doba, kedy operný spevák staticky odspieval svoje party. Aj v romantických operách, kde je veľmi málo veristických prvkov vytvárajúcich divadelnú situáciu, je priestor na vytvorenie takej situácie, ktorá pomôže pochopiť konanie každej postavy. Spevák má výhodu, že jeho emócia sa posilní hudbou. Je to niečo, čo činoherec nemôže, respektíve ak by sa aj pokúsil vyjadriť ešte silnejšou pocitovosťou, v dnešnom kontexte by sa to vnímalo ako neprimeraný patetizmus. Naproti tomu emócia operného herca predpísaná dejom alebo vychádzajúca zo situácie má ešte nadstavbu v hudbe. Toto treba dať do istej rovnováhy, aby si posilnená emócia našla svoju konkrétnu divadelnú, javiskovú situáciu, a aby sme spoločne našli precíznu psychologickú a dejovú motiváciu konania na javisku a na druhej stane využili posilnenú pocitovosť vyplývajúcu z hudby.

Aký bude mať javiskový tvar prvá Jana z Arku na Slovensku?

Scénu a kostýmy k tejto opere robí Peter Janků. Jeho koncepcia je podľa mňa vynikajúca. Celé je to zasadené do sakrálneho priestoru. Vychádzal z architektonického princípu katedrály, čiže katedrála ako miesto, kde sa odohrávajú najposvätnejšie veci týkajúce sa náboženských záležitostí, ale aj niektorých záležitostí na pomedzí náboženskom a svetskom, ako je napríklad korunovácia. Veľmi často v katedrálach prebiehali aj snemy, takže katedrála ako kľúčové miesto sakrálneho dialógu prebývania, spytovania sa Boha, ale na druhej strane aj miesto veľkých svetských pohybov, vojenského slávenia… Do tohto priestoru sa parciálnymi časťami snažíme zasadiť aj komorné príbehy. Sakrálny princíp katedrály je východiskom a od neho sa odvíjajú aj ďalšie priestory, vrátane priestorov na vytvorenie javiskovej dramatickej situácie.

Návrh scény ktorú navrhol Peter Janků

Návrh scény ktorú navrhol Peter Janků

Ktorý moment príbehu je pre vás veľmi silný?

V romantickom diele je veľmi ťažké povedať, ktorý moment je kľúčovým, alebo prelomovo silným. Ak si vezmeme napríklad Goetheho Fausta, existuje niečo mrazivejšie alebo dramatickejšie ako prológ, kde jeden učenec, ktorý má naštudované všetko o tomto svete, nepochopil základnú podstatu bytia? Trápi sa, umára, ničí a uvedomuje si priepastný rozdiel medzi tým, čo vie a čo ešte nevie. Už v prológu máme jednu neuveriteľnú tragédiu, ktorá sa na konci akoby potvrdzuje. Mám pocit, že toto je akoby jeden veľký princíp, s ktorým narába romantizmus.

V tejto opere na začiatku vidíme Giovannu ako sväticu, akurát je však v prostredí lesa, o ktorom si ľud myslí, že je zasiahnutý démonmi. Potom zistíme, že tí démoni sú v Giovanninej hlave a ona s nimi bojuje, a nakoniec sa nám potvrdí, že táto panna bola po celý čas odovzdaná anjelom, čistote, kráse… akurát sme museli prejsť 360 stupňov, aby sme sa dostali k východiskovému bodu poznania, danému už na samom začiatku. Giovanna je čistá panna a je istým spôsobom akoby vo sfére anjelov, ako sa nám to na konci potvrdí.

Hudobne je táto opera napísaná fantasticky, postavy sú spevácky náročné. Opera však nemá napríklad ústrednú áriu, podľa ktorej by sme si ju pamätali, alebo nejaký známy zbor ako napr. Zbor Židov v Nabuccovi, avšak po jej zhliadnutí si uvedomíme, aké kompaktné, vyvážené a silné je toto dielo. Sú tú úchvatné duetá, veľké árie, zbory – a v hudobnom naštudovaní a pod dirigentskou taktovkou excelentného znalca Verdiho, majstra Mariána Vacha, sa nám otvára jedno nádherné dielo vo všetkej svoje kráse a genialite.

Ďakujem za rozhovor

 

Doc. Mgr. Michal Babiak, Mr. má za sebou 25 ročnú pedagogickú prax počas ktorej vyučoval na Katedre slovakistiky Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade, Katedre slavistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Vyučuje axiológiu umenia, komparatistiku umenia, dejiny estetiky, dejiny literatúry, drámy a umenia. Od roku 1999 pôsobí na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Okrem pedagogickej činnosti sa venuje písaniu vlastnej dramatickej tvorby, inscenáciám drám a činohernej réžii v slovenských aj zahraničných profesionálnych divadlách, hudbe do divadelných inscenácií, réžii opier a oratórií. Má za sebou veľmi bohatú publikačnú činnosť doma aj zahraničí, zahrňujúcu vyše 340 článkov, štúdií a esejí a ich prezentáciu na cca 40 domácich aj zahraničných vedeckých konferenciách.

Viva Verdi 2014

Predstavenia sa uskutočnia 6., 9. a 12. augusta v Mestskom amfiteátri v Trnave a 15. augusta v Nitrianskom amfiteátri. Začiatky budú vždy o 20,30 h, dĺžka predstavenia je 3 hodiny vrátane 45-minútovej prestávky na občerstvenie. Vstupné: 15, 25 a 35 eur.

Predaj vstupeniek na www.vivaverdi.eu a v sieti Ticketportal.sk.

Pripravil: Ľudovít Vongrej

 

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Ľudovít Vongrej

šéfredaktor Opera Slovakia, predseda redakčnej rady Opera Slovakia, spravodajca, publicista, odborný editor a hudobný producent

Zanechajte komentár