Dnes je: sobota, 24. 2. 2018, meniny má: Matej, zajtra: Frederik, Frederika

Michal Lehotský: Nedokážem si predstaviť nič horšie, ako spievať s nechuťou

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hosťom Novoročného koncertu Evy Urbanovej v košickom Štátnom divadle bol pred pár dňami slovenský tenorista Michal Lehotský. Na rozhovor sme sa stretli v šatni divadla, ktoré veľmi dobre pozná, pretože práve v ňom naštartoval svoju kariéru. Navyše to bolo niekoľko dní pred tým, ako M. Lehotský oslávil svoje 45. narodeniny. V rozhovore preto zaspomínal na svoje spevácke začiatky v Košiciach, ale prezradil aj mnoho z toho, čo si myslí o dnešných trendoch v umení, ale aj to, aký má prístup k životu.

Novoročný koncert v divadle, ktoré je vám blízke a krátko pred vašimi narodeninami – to vyzerá na celkom príjemnú zhodu okolností…

Áno, je to presne tak. V SND pripravujeme premiéru opery Nikolaja Rimského-Korsakova Sadko, čo je zaujímavá práca. Už sme krátko pred premiérou, čiže dielo je vlastne už hotové, len treba cizelovať detaily. Som rád, že sa mi podarilo uvoľniť sa práve do Košíc a práve na tieto novoročné koncerty. Predsa len – človek nezabudne, kde začínal. Ja vlastne aj po tých rokoch stále cítim teplo pri srdci, keď vidím košické divadlo. A to nie len, keď do neho vstúpim, ale aj vtedy, ak náhodou niekde toto divadlo zazriem na fotografii či na záberoch v televízii. Pocit domova, ktorý v tomto divadle mám, sa nikdy nezmení.

Novoročný koncert Evy Urbanovej v Štátnom divadle Košice, 2018,
Eva Urbanová, Michal Lehotský, Robert Jindra, Orchester ŠD Košice,
foto: Daniel Jäger

Takže možnosť postaviť sa opäť v Košiciach na javisko vám urobila radosť?

Samozrejme! Lenže ono je to dané aj mojim prístupom k životu, lebo vždy, keď niečo robím, snažím sa to robiť s radosťou. Snažím sa byť plný energie, robiť veci spontánne a prirodzene, ale zároveň s plnou profesionalitou. Samozrejme, nie je to jednoduché. Napríklad taká skúsenosť sa často spomína ako vec na nezaplatenie, ale každá minca má dve strany. Skúsenosť totiž znamená aj to, že človek veľmi dobre vie, čo všetko sa môže pokaziť… Mám za sebou viac ako dvadsať rokov kariéry a dúfam, že ďalších minimálne dvadsať mám pred sebou. S tou myšlienkou idem ďalej. A mením sa. Mením sa ako spevák, človek, muž. Mením sa aj emocionálne. Z môjho pohľadu veľkým nebezpečenstvom pre herca je stať sa kameňom. Je totiž nebezpečné byť precitlivelý, tak sa človek snaží vytvoriť si hrošiu kožu. Lenže – čo ak sa časom stane tá koža príliš hrubá? Nájsť ten správny balans je zložité.

Vám to bolo dané do vienka, alebo ste sa to museli naučiť?

Vo svojej povahe skôr inklinujem k hypersenzitivite. Práve preto mi paradoxne môže hroziť, že si vybudujem príliš hrubú kožu. Človek totiž má tendenciu sa obrniť, no potom sa môže stať, že nedokáže už ani preniknúť sám k sebe a to je veľké nebezpečenstvo. Nie len v umení! Vidím to okolo seba – vychladnutí ľudia, ktorí fungujú ako stroje.

Ako vyzerala pred tými vyše 20-timi rokmi cesta do Košíc?

Môj otec bol huslistom, mamička tak isto. Obaja boli aktívni hudobníci. Otec mal okrem toho krásny tenor, no ostal pri husliach. Ja som začal spievať v detstve v Chlapčenskom Filharmonickom zbore a otec ma v tom veľmi podporoval, veril mi. Hľadal pre mňa tú ideálnu cestu, zoznámil sa s pánom profesorom Stanislavom Mjartanom a dohodli sa najprv na dvoch rokoch súkromných hodín. Neskôr to boli ďalšie dva roky, potom ďalšie. Nakoniec to bolo takmer sedem rokov, no ja už som bol zapálený pre prax, nie pre ďalšie štúdium. Tak som chodil na rôzne kurzy a súťaže. Niektoré som vyhral a z toho vyplynula ponuka prísť spievať do Košíc. Šiel som do divadla s potrebou vyventilovať zo seba umenie spevu, ktoré som v sebe nosil.

G. Verdi: Sicilské nešpory, Chorvátske národné divadlo v Záhrebe, 2015,
Adela Golac-Rilović (Helena), Michal Lehotský (Henri),
foto: Archív Chorvátske národné divadlo v Záhrebe

Nepociťovali ste deficit toho, že nemáte nie len spevácke ale celkové vzdelanie, aké sa dostáva študentom konzervatória?

Na také pocity nebol čas, v prvých rokoch som pracoval v podstate neustále. Isteže – počas môjho súkromného štúdia sa mi dostávalo obrovskej podpory a dá sa povedať, že som z toho ťažil ďalších pár rokov. Našťastie, podpory sa mi dostávalo aj v divadle, navyše – bol som mladý a každý zdravý, mladý človek sa cíti ako kráľ! S odstupom však vidím, že podpora je pre mladého človeka nenahraditeľná. Človek je totiž vlastne to najdôležitejšie prírodné bohatstvo a dnes sa ľuďmi doslova mrhá. Všade je priveľa strhaných, zničených ľudí, ktorí sa cítia odpísaní skôr, ako sa o niečo pokúsia…

Ako bude vyzerať váš rok 2018?

Túto sezónu mám zaplnenú, tie ďalšie pomaly zapĺňam. Už tento víkend ma čaká spomínaná premiéra Sadka v SND, v apríli v Banskej Bystrici budeme robiť operu A. Ponchielliho La Gioconda. Medzi tým ma ešte čaká v Záhrebe obnovená premiéra Sicílskych nešporov. O tom, čo bude ďalej, by som nerád hovoril, budúcnosť je totiž vždy neistá. Divadlo je zrkadlo sveta, reflektuje skutočnosť. Svet je v pohybe, estetiky idú do extrémov, rovnako ako javiskové požiadavky. Čisto prakticky – som operný spevák a potrebujem pri tvorbe tónu dýchať hlbokým spodným dychom. Zároveň sa odo mňa na javisku neraz vyžadujú počas spevu doslova až športové výkony. Lenže športový výkon si vyžaduje aktívne dýchanie vrchným dychom. Čo s tým? Nuž, je na mne, ako sa s tým vysporiadam.

N. A. Rimskij-Korsakov, Sadko, Opera SND, 2018,
Michal Lehotský (Sadko), Zbor Opery SND,
foto: Anton Sládek

Púšťate sa do diskusií s režisérom, snažíte sa mu vyhovoriť, ak má na vás požiadavky, ktoré považujete za nezmyselné?

Väčšinou nie je priestor na diskusiu. Autorom inscenácie je režisér a ja to rešpektujem. Buď budem robiť to, čo sa odo mňa vyžaduje a stanem sa kolieskom v obrovskom stroji, alebo to robiť nebudem. Lenže – na miesto toho kolieska sa postaví iný muž. A je nanajvýš nepraktické odísť z rozpracovanej inscenácie. Lenže – skôr, než so vstupom do inscenácie súhlasíte, nemôžete si rozmeniť na drobné úplne všetko, čo sa bude na scéne diať a vedieť úplne presne, do čoho idete…

V súčasnosti je trendom odklon od takzvaných tradičných režijných koncepcií. Niekedy to vyjde, niekedy nie…

Môžem spomenúť napríklad pána režiséra Petra Konwitschného s ktorým je práca veľmi neobvyklá, ale je to vynikajúci tvorca. Operná inscenácia je ako taká skladačka. Ak ju vytvára on, často má logiku a veľkú silu. Lenže v jednotlivostiach vytiahnutých z kontextu človek celok spočiatku nevidí. A neraz sa tie jednotlivosti na prvý pohľad zdajú nezmyselné. No zrazu ako celok to funguje. Sú aj opačné prípady – jednotlivé dieliky skladačky vyzerajú v poriadku, ale keď sa to dá dohromady, zrazu to nefunguje.

Spomenuli ste pána režiséra Konwitschného, s ktorým ste naposledy pracovali v Opere SND na Halévyho Židovke. Za postavu Éléazara ste dostali cenu Literárneho fondu…

Každé ocenenie je potešujúce, lenže – nech sa dostaví akýkoľvek úspech, aj ten raz prejde. Takže netreba nič preceňovať a zároveň nič podceňovať. Na úspechu a rôznom ocenení je veľmi pozitívne to povzbudenie, ktoré so sebou prináša. Človek totiž nemôže zakaždým vstávať len z popola. Postava Éléazára sa navyše vymyká hádam všetkému, čo som doposiaľ robil. Romantický tenorista je totiž spravidla buď milovník alebo bojovník, neraz oboje naraz! Éléazar nie je ani jedno z toho, nie je ani len pozitívna postava, má aj svoje negatíva. A to je pre mňa skvelé, ponúka to totiž veľa možností. Nehovoriac o tom, že pre tenoristu prináša obrovské kvantum spevu, takže je z čoho sa vyspievať (smiech).

J. F. Halévy: Židovka, Opera SND, 2017,
Peter Mikuláš (Kardinál de Brogni), Michal Lehotský (Éléazar),
foto: Pavol Breier

Viete vy odhadnúť, či vám postava bude sedieť, už pri pohľade do notového zápisu?

Samozrejme, vždy si musím sústredene prečítať, čo mám na stole. Ďalšia vec je, či mi to vyhovuje časovo a aké mám priority. Ako vždy, poradím sa, prijmem rady od skúsených kolegov, ale v konečnom dôsledku je rozhodnutie len na mne. Každý človek je sám sebe najlepším poradcom, najväčším priateľom a zároveň nepriateľom… Ak sa už rozhodnem do nejakej konkrétnej inscenácie ísť, tak potom sa doslova zapálim pre vec a púšťam sa do práce s entuziazmom. Verva, s ktorou sa púšťam do práce, je pre mňa hnacím motorom. Samozrejme – netreba zabúdať používať aj zdravý rozum, lebo čím viac sa človek pre vec zapáli, tým silnejšie sa môže popáliť.

Po premiére čítate kritiky?

Kritiky čítam rád, ale s časovým odstupom. Musí to byť minimálne pol roka. Vtedy to už vlastne ani nie som celkom ja. Keď totiž na niečom pracujem, verím svojej práci a nepotrebujem vzápätí po premiére čítať o tom, že to bolo zlé. Ja predsa verím, že to bolo dobré a snažím sa o to, aby to bolo perfektné! Dostať facku od recenzenta hneď po premiére je rana. Podľa mňa aj zbytočná. Poznám mnoho mladých talentovaných ľudí, ktorým sa čosi nepodarilo – raz či dvakrát a prečítali si zdrvujúce kritiky. Tak dali ruky od toho preč. Nemyslím si, že to bolo šťastné riešenie. Mohli niečo zaujímavé tomuto svetu priniesť, lenže už sa nedozvieme čo, lebo si tú šancu nechali vziať. Isteže, aj ja som zopár nocí prebdel kvôli ťaživým pocitom, ale to je legitímne. Najhoršie je, keď sa vám aj dostane priaznivej kritiky a ocenenia, ale nenasleduje žiadna práca. Na druhej strane môže prísť zlá kritika, no práca prichádza.

G. Puccini: Turandot, Opera SND, 2016,
Michal Lehotský (Calaf), Katarína Flórová (Liu), Anda-Louise Bogza (Turandot),
foto: Alena Klenková

Nuž áno, za pochvalu si chleba nekúpite.

Umelec by nemal pracovať len pre peniaze. Cielene som v poslednej dobe ubral počet predstavení. Ešte pred pár rokmi som toho mal dvakrát toľko. Stačí spievať menej, no s chuťou. Nedokážem si totiž predstaviť nič horšie, ako spievať s nechuťou. Isteže – profesionál to dokáže prekonať, ak je toho však priveľa, môže sa zosypať. Pracovať s nechuťou – to nie je dlhodobo udržateľný stav. Pre mňa je to doslova nemysliteľné.

Druhá strana je, že poučený divák si to všimne…

Divák je pre mňa kľúčová figúra! Voči divákom pociťujem v prvom rade úctu. Koniec koncov tak ako ku všetkému – k samotnému dielu, skladateľovi, kolegom na javisku, tvorivému tímu. S úctou prosím!

G. Verdi: Otello, Opera på Skäret,
Charlotta Larsson (Desdemona), Michal Lehotský (Otello),
foto: Andreas Hylthén

Vo vašom bohatom repertoári sa pohybujete od Dona Josého či vojvodu z Mantovy až k Caniovi či Otellovi. Kam spevácky smerujete?

Isté obdobie som vytrvalo odmietal spievať Wagnera. Ale vyzerá to tak, že k nemu smerujem. Takže aj toto hovorí o tom, kam sa posúvam. Rovnako sa nebránim dielam 20. a 21. storočia. Lenže – talianske verizmo sa javí ako vhodná zastávka v mojej kariére a myslím, že v nej ešte budem istú dobu ukotvený. Nuž a spievať Dona Josého a Otella? Dá sa to, len nie vzápätí po sebe. Vezmite si spomínaného Éléazara v Židovke. Je to rola, v ktorej sa striedajú veľmi dramatické a veľmi lyrické scény. V dnešnej dobe je trend vykresľovať túto postavu ako dramatickú, preto často prichádza k veľkým škrtom v lyrických častiach, lebo inak by to skrátka nešlo.

Ďakujem za rozhovor.

Pripravila: Dáša Juhanová

Michal Lehotský,
foto: súkr. archív Michala Lehotského

Michal Lehotský sa narodil 16. 1. 1973 v Bratislave. Spev študoval súkromne u Stanislava Mjartana. Okrem toho v roku 1995 absolvoval Mozartovu akadémiu v Krakove u prof. K. Meyerovej a prof. E. Blahovej. Zúčastnil sa na speváckych kurzoch u prof. P. Mikuláša, A. Nonatha a B. Weikla. Je laureátom medzinárodných speváckych súťaží – M. Schneidra-Trnavského v Trnave, Emmy Destinovej v Českých Budejoviciach a dvojnásobným semifinalistom prestížnej súťaže Hansa Gabora Belwedere vo Viedni. Od roku 1996 pôsobil ako sólista Opery Štátneho divadla v Košiciach a od roku 2003 bol členom súboru Opery SND, ktorého je v súčasnosti stálym hosťom. Pravidelne pohostinsky účinkuje na popredných českých operných scénach (Národné divadlo v Prahe, Národné divadlo v Brne a Národné divadlo moravskosliezske v Ostrave) a vo významných západoeurópskych divadlách: Deutsche Oper Berlin, viedenská Staatsoper, budapeštianska Štátna opera či Národné divadlo v Bukurešti. Jeho repertoár zahŕňa vyše štyroch desiatok veľkých tenorových postáv: Alfredo v La traviate, Manrico v Trubadúrovi, ďalej Jeník v Smetanovej Predanej neveste, Don José v Bizetovej Carmen, Cavaradossi v Pucciniho opere Tosca a mnoho ďalších. Absolvoval turné po Japonsku, Holandsku a Belgicku s úlohou Dona Josého, v Španielsku zas vystúpil ako Vojvoda v opere Rigoletto, Cavaradossi v Tosce, Turiddu v Sedliackej cti – a spieval aj v inscenácii opery La vida breve od M. de Fallu. V Opere SND sa predstavil v postave Rudolfa v Pucciniho Bohéme a Calafa v Turandot, Radamesa vo Verdiho Aide, Turiddu v Mascagniho Sedliackej cti, Cania v Leoncavallových Komediantoch, Dona Josého v Bizetovej Carmen i ako Otello v rovnomennej Verdiho opere. Zo slovanského repertoáru pútavo stvárnil Lukáša v Smetanovej Hubičke. V posledných piatich rokoch sa predstavil predovšetkým v dvoch veľkých operách G. Verdiho: Otello – (Pafos Festival Cyprus, PaSkaret Festival Švédsko, Augsburg, Graz, Národné divadlo Ljubljana, Taiwan) a Sicílske nešpory – (Piacenza, Reggio Emilia, Modena, Nice, Národné divadlo Zagreb). Okrem spolupráce bezmála so všetkými významnými dirigentami z Českej a Slovenskej republiky pracoval aj s týmito maestrami: Niksa Bareza, Marco Guidarini, Stefano Ranzani, Mario Venzago, Renato Palumbo, Gerd Albrecht, Shao-Chia Lu, Marcello Motadelli, Vjekoslav Sutej. Režisérske osobnosti, s ktorými M. Lehotský spolupracoval na zahraničných javiskách: David Pountney, Robert Carsen, Wiliam Relton, Roberto Recchia, Mary Birmbaum či Davide Livermore.

Michal Lehotský sa tiež intenzívne venuje koncertnej činnosti s významnými orchestrami ako je Česká filharmónia, Mníchovská filharmónia, orchester WDR Köln či Kráľovská filharmónia Liverpool a nahrávkam doma i v zahraničí, ku ktorým patria Dvořákove diela Jakobína Krála uhlíř s dirigentom Gerdom Albrechtom a s orchestrom WDR Köln, Šostakovičova opera Hráči a Fleischmannovo dielo Rotschildove husle s Kráľovskou filharmóniou Liverpool a dirigentom Vasilijom Petrenkom.

video


Ak vás tento článok zaujal a chceli by ste byť informovaní o novinkách na webe Opera Slovakia, prihláste sa na odber pravidelného týždenného newslettera.

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľaj tento článok:
  •  
  • 36
  •  
  •  

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár