Dnes je: streda, 28. 6. 2017, meniny má: Beáta , zajtra: Pavol, Peter, Petra

Michal Spišák: Mozart a Salieri a Bohom milovaný sú kontrastné opery postavené vedľa seba

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Poslednou premiérou aktuálnej sezóny opery Štátneho divadla Košice bude 13. mája inscenácia dvoch jednoaktoviek. Ako prvá zaznie opera Mozart a Salieri Nikolaja Rimského Korsakova. Za ňou bude nasledovať opera Mariána Lejavu Bohom milovaný, ktorá vznikla špeciálne pre košické divadlo a zaznie vo svojej celosvetovej premiére. Réžie oboch opier sa ujal Michal Spišák, pre ktorého ide o prvú réžiu opery vôbec.

Nie každý činoherný režisér má potrebu skúsiť réžiu opery. Kde sa vo vás vzala takáto túžba?

Začnem takto – v činohre som pomerne veľa inscenácií režíroval tak, že som nemal nikoho na hudobnú spoluprácu, ale sám som hľadal hudbu k hre. Bavilo ma hľadať adekvátnu muziku, ktorá dotvorí dej, emóciu, výraz a celkové vyznenie javiskového obrazu. Uvedomil som si, že opera je tiež na tomto princípe postavená, avšak ide o opačné smerovanie. Je tu ako prvá daná hudba a režisér ju musí rešpektovať, prijať a hľadať k nej adekvátny scénický výraz. Vravel som si, že by som to rád vyskúšal…

skúška opery Mozart a Salieri, Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Michal Spišák, Michal Onufer, Igor Dohovič, foto: Svjatoslav Dohovič

skúška opery Mozart a Salieri, Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Michal Spišák, Michal Onufer, Igor Dohovič,
foto: Svjatoslav Dohovič

Pustili ste sa teda do svojej prvej opery a zároveň do projektu, v ktorom zaznie dielo vo svoje celosvetovej premiére. Nešli ste do toho s obavami?

Šiel som do tohto hlavne so zvedavosťou, je to pre mňa úplne nová skúsenosť. A zaujímavé je to o to viac, že ide o spojenie dvoch diametrálne odlišných opier. Prvá od N. Rimskij Korsakova je vec, ktorú ľudia môžu poznať, nájsť si nahrávky, vypočuť si ju kedykoľvek. Vychádza z mýtu o tom, že Mozarta otrávil Salieri. Ako prvý tento mýtus atraktívne spracoval Puškin vo svoje dráme. Bol veľký básnik a skvelý psychológ. Jeho dielo, ktoré sa stalo podkladom pre Korsakova, je geniálnym textom. No a Korsakovova opera – to je klenot v hudobnej literatúre. Veľmi ma bavilo počúvať ju a ešte viac ma začala zaujímať, keď sme sa pustili do skúšania. Človek až vtedy nachádza v diele rôzne psychologické nuansy, čo je veľmi vzrušujúce.

Úplne inak je tomu však pri diele M. Lejavu, ktoré ste si nemohli nikde vypočuť. Po prvýkrát zaznie v celistvej podobe až v Košiciach…

Áno, opera od M. Lejavu je úplne ´čerstvá´, nikto nemôže predpokladať jej výsledný tvar. Pri tejto opere treba primerane k hudbe inscenovať to, čo sa deje na javisku a čo sa odohráva v hudbe a zvuku. Celý tento projekt ma zaujíma aj preto, že ide o kontrastné veci postavené vedľa seba. Hudba Korsakova je ľúbivá, melodická, veľmi dobre sa počúva. Oproti tomu je tu Lejavova moderná hudba, súčasný zvuk. Kontrastné sú tieto dve opery aj témou. Prvá opera spracúva legendu o tom, že Salieri zo závisti, žiarlivosti a aj z potreby vyššieho poslania je presvedčený, že musí Mozarta otráviť, pretože ten nie je svojho talentu hoden. A tým vlastne urobí službu histórii a hudbe samotnej. Je to romantický mýtus, prináša romantického hrdinu, ktorý je presvedčený o akejsi vyššej povinnosti. Oproti tomu témou druhej opery je Mozartovo umieranie. Avšak nie umieranie génia, ale obyčajného človeka z mäsa a kostí, ktorý trpí bolesťami, nevládze, fyzicky chradne. Je však posadnutý tvorbou a jeho okolie ho konsternovane sleduje. Snažím sa tieto opery inscenovať, aby otvárali otázky – čo je to talent, kto je génius? Keď zomrel Mozart, odišiel človek. Jeho telo ostalo bez života, ale zanechal po sebe hudbu. Pozostalí sú šokovaní a smutní, znie však Mozartovo Requiem, ktoré je dôkazom, že tu žil génius. Vo svojich posledných chvíľach posadnuto skladal hudbu, pretože vedel, že má už len málo času na to, aby dostal na papier všetko, čo mu znie v hlave. Ale kde sa to tam vzalo? To je otázka, ktorú kladú obidve opery.

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Maksym Kutsenko (Mozart), Ivan Zvarík (Salieri), zbor Opery ŠD Košice, foto: Joseph Marčinský

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Maksym Kutsenko (Mozart), Ivan Zvarík (Salieri), zbor Opery ŠD Košice,
foto: Joseph Marčinský

Vo svojej režijnej koncepcii ste sa snažili kontrastnosť týchto dvoch opier podporiť, alebo ste naopak hľadali veci, ktoré ich spájajú?

Ak by sme sa snažili vyzdvihnúť kontrast, mohli sme s výtvarníčkou Dianou Strauszovou v prvej opere viac vyzdvihnúť vizuálnu romantickú manieru, ponúknuť dobové kulisy. A oproti tomu v druhej opere urobiť konštruktivistickú scénu. Ale to sme neurobili. Skôr sme hľadali motívy, ktoré opery spájajú. Dej sa odohráva na jednej scéne len s minimálnymi obmenami. Jedným z motívom, ktorý obe opery spája, je Mozartovo Requiem, ktoré cituje Korsakov aj Lejava. Ústrednou postavou oboch opier je Salieri. Najmä v prvej, ktorá je veľkým Salieriho monológom o tom, že musí zabiť Mozarta. Druhá opera je koncipovaná v tom zmysle, akoby tá prvá bola Salieriho nočná mora. Zobúdza sa zo zlého sna, v ktorom sa mu snívalo, že zabil Mozarta. Zisťuje však, že mýtus tu je a všetci okolo neho sú presvedčení, že Mozarta skutočne zabil. On sa však spätne snaží dokázať pravdu. Vo svojich predstavách inscenuje skutočnosť, povoláva si za svedkov tých, ktorí pri Mozartovej smrti skutočne boli.

Ako veľmi ste sa vy sám ´vŕtali´ v Mozartovi? Dá sa vôbec on a jeho tvorba obsiahnuť?

Samozrejme, že som sa snažil naštudovať si z dostupných prameňov o jeho živote čo najviac. No a čo sa týka jeho hudby – asi by som mal v prvom rade povedať, že v rámci vážnej hudby som úplný laik. Rád si vypočujem pekné veci, rád idem na koncert, či do opery, ale nie často. Skutočnosť, že v hudobnej oblasti nie som odborník, vnímam ako svoju výhodu. Nemontujem sa zbytočne do vecí, ktorým nerozumiem. Hudbu vnímam v súvislosti s obrazmi a výjavmi, ktoré vznikajú na javisku. V tej chvíli mám skvelú príležitosť dívať sa na javisko očami obyčajného diváka. Nie diváka, ktorý je odborník na operu, nie diváka, ktorý je profesionálny muzikant. Snažím sa hľadať to, čo by mohlo fungovať pri vnímaní bežného diváka.

N. A. Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri, Opera ŠD Košice, 2016, Maksym Kutsenko (Mozart), Ivan Zvarík, foto: Joseph Marčinský

N. A. Rimskij-Korsakov: Mozart a Salieri, Opera ŠD Košice, 2016,
Maksym Kutsenko (Mozart), Ivan Zvarík,
foto: Joseph Marčinský

Nenatrafili ste počas skúšok na niektoré špecifiká tvorby opernej inscenácie, ktoré by vás zaskočili?

Ani nie, pretože po spevákoch nepožadujem žiadne extrémne herecké výkony. Prvá opera – to je dominantne Salieriho monológ s dvoma dialogickými vsuvkami s Mozartom, takže je to v podstate salónny rozhovor. Treba pochopiť psychológiu postáv a treba dielo inscenovať tak, by to bolo zrozumiteľné a hlavne, aby bola zrozumiteľná emócia a vnútorné prežívanie. V druhej opere ide skôr o inscenované výjavy, ktoré majú statický charakter, takže si to skutočne nevyžaduje žiadne extrémne herecké výkony, pri ktorých by speváci mali trebárs znemožnené spievať. Ale napríklad pred začiatkom skúšok som sa pýtal, či je vôbec v opere možné použiť divadelný dym, pretože som nemal predstavu, či to spevákom neprekáža.

Ste v pozícii, v ktorej sa ocitne len máloktorý operný režisér – máte k dispozícii autora. Je to výhoda, keďže s ním môžete prediskutovať nejasnosti, alebo nevýhoda, pretože by vám mohol do práce hovoriť?

Nekecá mi do toho, stará sa o hudobnú zložku (smiech). Porozumeli sme si, rešpektujeme sa. Ani jeden z nás nie je hádavý typ. Keď bolo treba niečo vyriešiť, vždy sme to rýchlo vyriešili. Okrem toho, nenašli sme nič zásadné, v čom by sme sa nezhodli. Ja si však napríklad musím zvyknúť na to, že v týchto dňoch už mám na režírovanie menej priestoru. Predsa len, už sa pracuje s celým orchestrom a nie je to ako v činohre, kedy môžem povedať stop v akejkoľvek chvíli. Teraz už musím rešpektovať to, že keď sa takpovediac rozbehne orchester, zbor a sólisti, tak zastavujem priebeh skúšky iba v naozaj nevyhnutných prípadoch.

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016, Michaela Várady (Sophie), Maksym Kutsenko (umierajúci Mozart), foto: Joseph Marčinský

M. Lejava: Bohom Milovaný, Opera ŠD Košice, 2016,
Michaela Várady (Sophie), Maksym Kutsenko (umierajúci Mozart),
foto: Joseph Marčinský

Je pre vás ako režiséra, ktorý sa doposiaľ venoval len činohre, táto skúsenosť obohacujúca?

Isteže. Rozšírilo mi to obzory. Už vidím, ako sa vlastne s réžiou v opere narába. Ak ste to nikdy pred tým nerobili, nemáte ani len predstavu, ako sa opera skúša. Potom zistíte, že sú to praktické veci, ktoré nejakým spôsobom vznikli počas dlhej tradície a že režiséri musia podľa nich postupovať, aby došli k cieľu. Keď máte vedomie cieľa a používate zaužívané kroky, ktoré sú potrebné, tak to nie je až také komplikované, ako sa môže na prvý pohľad pre neoperného režiséra zdať. Je to obohacujúce a som rád, že som sa to dozvedel a že som si to mohol vyskúšať na vlastnej koži. Zistil som, že ma to celkom baví a že je to skúsenosť, ktorú by som si niekedy rád zopakoval.

Prečo by si podľa vás diváci mali prísť tieto dve jednoaktovky do Košíc pozrieť?

Pevne verím, že to bude pre každého obohacujúci zážitok. Ak pre nič iné, tak už len pre to množstvo informácií, ktoré sa mu v inscenácii dostane. Zároveň však obe opery ponúkajú akýsi presah do našich životov. Kladú otázku – čo je to genialita, čo je to talent? Možno by z toho mohlo vyjsť zamyslenie – v čom spočíva strata, keď talentovaný človek zomrie. Chýba totiž nie len fyzicky, ale najmä chýba to, čo stelesňoval. Všetko úžasné, čo dokázal vytvoriť, predsa dokázal vytvoriť, len kým žil. Po jeho smrti už nie je možné pokračovať. Bol by som rád, keby sa nám podarilo aspoň vzdialene asociovať podobné otázky aj u divákov tejto inscenácie.

Pripravila: Dáša Juhanová

rozhovor s dirigentom Mariánom Lejavom: M. Lejava: Dielom Bohom milovaný chcem vniesť svetlo do okolností Mozartovej smrti

This slideshow requires JavaScript.

email

About Author

Leave A Reply