Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Miroslav Fischer: Zostal som verný divadlu a opere

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Začiatkom decembra 2012 oslávil svoje okrúhle narodeniny významný slovenský režisér Miroslav Fischer. Jeho vyše štyridsaťročné pôsobenie na našej prvej opernej scéne zanechalo významnú stopu. Okrem Opery SND režíroval aj v Banskej Bystrici, Košiciach, ale aj v zahraničí. Miroslav Fischer inscenoval nielen klasické divadelné operné predstavenia, ale v spolupráci s televíziou pripravil mnoho či už živých operných prenosov alebo filmových verzií opier. Oslovili sme pána Fischera pri príležitosti okrúhleho životného jubilea a pripravili sme pre čitateľov Opera Slovakia rozhovor s touto režisérskou legendou.

Čo pre vás znamená opera?

Všetko. Ja som všetko zanechal, aby som sa venoval opere. Som z muzikantskej rodiny, môj otec bol skladateľ, ale do hudby ma vôbec nenútil. K hudbe som získal vzťah nejako prirodzene, úplne dobrovoľne. V meste Sereď, kde sme bývali, otec učil, organoval v kostole a založil mužský spevokol Zvon. Keďže všetci boli pracujúci, tak sa stretávali po večeroch a spievali. Spievali hlavne chrámové skladby. No a ten zbor, samozrejme s novými ľuďmi, funguje dodnes. Pamätám si, že ako sedemročný chlapec som došiel na skúšku zboru, sadol som si a počúval hudbu. Tak si ma hudba postupne získavala.

Miroslav Fischer s manželkou Jitkou Sapara-Fischerovou a dcérou Zuzanou,
foto: Iveta Schenková

Kedy ste sa s operou stretli po prvýkrát?

Operu som registroval už v mojom rodnom meste v Seredi, kde môj otec viedol kultúrny život. Na koncertoch si zahrali aj rôzne časti opier. Môj otec mal ako hudobník mnoho obľúbených vecí, ale mal veľmi rád Straussa, Berga, páčila sa mu Debussyho opera Pelleas a Melisanda. Na Vianoce som mu vždy venoval nejaké noty: kupoval som ich u jedného knihovníka, kde sme spolu i každý sám chodili listovať, objavovať, kupovať… On mi vždy pred Vianocami „tajne“ pošepol, ktoré noty si otec odložil bokom. Už u tohto knihovníka som sa zoznamoval s rôznou hudobnou a samozrejme aj opernou literatúrou.

Ako študent ste sa stali prvým absolventom opernej réžie na Slovensku. Ako si spomínate na tieto časy?

Z rôznych dôvodov som sa nemohol dostať na isté druhy škôl, ale na hudobnú sa to dalo. A práve tu vznikal nový odbor – operná réžia, ja som sa rozhodol práve pre ňu. Keď som prišiel na vysokú školu, prišiel tam učiť prof. Zítek, ktorý bol československou veličinou. Zavolali ho do Bratislavy s tým, že tu vznikla potreba, aby na Slovensku študovali opernú réžiu. V tomto prvom ročníku sme boli traja študenti, ja som jediný štúdium dokončil (ostatní postupne prestali študovať). Bolo to v roku 1950 a ja som vtedy mal osemnásť rokov.

Miroslav Fischer,
foto: súkr. archív Fischerovcov

Ako sa vyučovala operná réžia?

Učili sme sa dokonale spoznať dielo, „dostať sa do neho“ a vytvárali sme si vizuálnu predstavu spojenú s emóciami z hudby. Pri tomto procese som si najskôr zahral hudbu a zároveň som si čítal texty. Vtedy ešte neboli dostupné a ani neexistovali nahrávky opier ako je tomu dnes. To dielo sme museli spoznávať úplne od začiatku a sami. Po tomto zoznámení sa s operou sme pristupovali k rôznym možnostiam inscenovania. Už na škole ma môj profesor viedol k precíznosti. Bol skladateľom, spisovateľom a aj napísal tri opery. V brnenskom divadle bol pojem. Keď som prišiel do Brna a zistili, že som jeho žiak, mal som „dvere otvorené“, boli prekvapení, lebo svojich žiakov si vraj starostlivo vyberal. Moje štúdium opernej réžie prinieslo aj jeden mimoriadne smutný okamih. Na moje absolventské predstavenie som pripravoval ruskú operu Soročinský jarmok. Bol som v polovici práce a stalo sa nešťastie. Profesora Zíteka zrazila električka a náhle zomrel. Na tomto absolventskom predstavení mi veľmi chýbal profesne, ale hlavne ľudsky. Operu som síce dokončil, ale jeho rady a ani „profesorskú pochvalu“ som už, žiaľ nepočul.

Ako si na neho spomínate?

Ako som už hovoril, bol skladateľ, spisovateľ, pedagóg a v brnenskom divadle kapacita. Bol veľmi kritický človek, ale tie jeho kritiky boli vecné, opodstatnené a prijal som ich vždy rád. V tomto som ho veľmi obdivoval, že bol vysoko odborný a zároveň citlivý človek . Po jeho argumentoch som sám prišiel na mnohé veci, ktoré musím zmeniť. Mám aj ten pocit, že sa do Bratislavy tešil na prácu so mnou, pretože sme si sadli aj ľudsky.

Ako ste sa dostali do opery?

Dostal som ponuku z opery na miesto asistenta réžie. Bolo to ešte v čase môjho štúdia. Môj profesor mi radil, nech tam idem. Prijal som to a tak som sa dostal do opery. Režisérom opery bol vtedy pán Wasserbauer, ktorý sa s mojim profesorom réžie nemali až tak veľmi radi, cítili v sebe konkurenciu, ale jeden druhého rešpektovali. V tomto období som dostával také dva rôzne impulzy – od môjho profesora v škole a zároveň od režiséra v Opere SND. Takto som naberal skúsenosti od obidvoch. Dva rozdielne názory na opernú réžiu vo mne vybudovali môj vlastný názor a tak som si vypestoval svoj vlastný štýl práce.

Aký rozdiel bol medzi týmito dvomi režisérmi?

Zítek bol okrem režiséra aj skladateľ, napísal tri opery, takže on mal iný pohľad na réžiu ako Wasserbauer, ktorý nebol skladateľom.

Miroslav Fischer v akcii na javisku s Tiborom Beňom a Róbertom Szücsom,
foto: súkr. archív Fischerovcov

Vytvorili ste si vlastný štýl práce, aký to bol štýl?

Ja som hercom, teda spevákom mnohé veci sám ukázal, ako si to predstavujem. Vyskočil som na javisko a predviedol som aj s popisom rôzne situácie až kým mi speváci uverili. Tým, že som klavirista a trochu som sa aj učil spievať, vnímam operu aj ako hudobník a spevák, tak som mnohé veci videl z viacerých uhlov. Keď som veci spevákom predviedol, predchádzal som rôznym možným komplikáciám. Som bývalý atlét a preto mi nerobilo problém ani pohybovanie sa na javisku. Od hercov som vyžadoval iba to, čo dokážu urobiť. Ak som mal predstavu, aby urobili niečo pohybovo odvážnejšie a oni sa báli, tak som im to ako bývalý atlét predviedol. Vysvetlil som im techniku, ako sa to dá zvládnuť, dodal som im odvahy a oni sa to postupne naučili. Práve preto, že som vnímal veci z pohľadu režiséra, diváka, speváka, hudobníka aj športovca, snažil som sa vycítiť, ktorý spevák čo potrebuje na dosiahnutie dobrého výsledku. Jednému bolo treba predviesť pohyb, inému pomôcť v emócii, skúsiť, či sa pri akcii naozaj dá zaspievať a podobne. Túto prácu s ľuďmi treba veľmi citlivo vystihnúť. Pred päťdesiatimi rokmi bolo operné divadlo iné ako je dnes. Snažil som sa dobre pripraviť na každú skúšku, spevákov bolo treba na prácu usmerniť tak, aby sa na prácu dokázali koncentrovať. Toto všetko ma naučil profesor Zitek.

Čo je na práci režiséra ľahké a čo naopak ťažké?

Ja to nejak nerozoznávam. Pre mňa bolo všetko rovnako závažné. Čo som nedokázal, to som sa učil časom v samotnej robote s ľuďmi …, stále som hľadal spôsoby, ako by som to mohol spraviť a to čo som sám dokázal, to som „urobil“ i na javisku.

Na Slovensku ste režírovali vo všetkých troch operných divadlách?

Áno, režíroval som vo všetkých slovenských operných divadlách, ale najviac v Opere SND.

Okrem klasických operných predstavení v divadle, ktorých ste režírovali 142 inscenácií, ste spolupracovali aj s televíziou, kde ste natáčali operné inscenácie. Priblížte našim čitateľom toto obdobie.

Natáčali sme v divadle, v Starej tržnici (dnešné Námestie SNP), ale aj na rôznych iných miestach (Rusovský kaštieľ, Betliar, zámok Hluboká v Čechách, prírodné prostredie…). Bola to veľmi zaujímavá, vzrušujúca práca a dnes sa už na Slovensku takéto operné inscenácie nenatáčajú. V tom čase to bolo všetko veľmi moderné, nové a my sme dosť veľa natáčali. Spomínam si, že keď sme natáčali v Petržalke v kaštieli operetu Netopier a naangažoval som tam štyri koče aj s koňmi, tak sa tam začali schádzať ľudia a bolo to tam dosť nebezpečné. Vtedy bolo aj dosť ťažké robiť rôzne efekty, než ako je tomu dnes. Napríklad, keď sme robili operu Barbier z Bagdadu, tak sme museli nejako vytvoriť lietajúci koberec. Jednoducho sme museli hľadať, skúšať, kombinovať, museli sme sa s tým popasovať, nájsť spôsob, ako reálne vytvoriť lietajúci koberec a nakoniec dalo sa to. Speváci sa smiali, čo to od nich chcem, až z výsledku boli prekvapení. Dnes sa tieto efekty dajú ľahšie robiť počítačovou technikou.

Miroslav Fischer s kamerou na filmovačke,
foto: súkr. archív Fischerovcov

Operné predstavenia sa niekedy už vtedy tvorili – natáčali tak, že sa hudba nahrala vopred a speváci do toho hrali, alebo sa to robilo súbežne. Tie projekty boli veľmi náročné ale zároveň aj zaujímavé až priam dobrodružné, pretože okrem klasického nahrávania sme robili aj priame prenosy. Čiže sa dala prvá klapka a opera bežala od začiatku do konca. Bola to veľmi dobrá škola pre spevákov aj pre nás ako tvorcov a realizátorov týchto projektov. Robili sa aj opery, kde operný spev a hudba bola natočená a do toho hrali divadlo činoherní herci, ktorí už len otvárali ústa. Herci sa museli naučiť naspamäť celé opery, aby ovládali texty, rytmus…

Toto natáčanie pripravilo aj rôzne nečakané udalosti, na ktoré sme museli okamžite reagovať. Napríklad sa stalo, že z jedného projektu odstúpila režisérka, ktorá mala robiť priamy prenos Beethovenovej opery Fidelio. Ja som to prebral a musel som v priebehu krátkeho času postaviť svoju koncepciu projektu. Zavolali scénografa a ľudia sa automaticky prispôsobili mojej predstave. Všetko sa podarilo a prenos sa uskutočnil. Dnes nechápem, že to vôbec išlo v tých malých priestoroch, kde sa mali zmestiť sólisti, celý zbor, komparzisti v scéne, filmová technika, ľudia od televízie, ktorých nesmelo byť vidno, ale dalo sa to. Existujú záznamy z týchto prenosov.

Ako režisér týchto prenosov ste zrejme mali rôzne ponuky.

Áno, mal som a došiel za mnou pán Majer z televízie, ktorý mi ponúkol zamestnanie v televízii, ale ja som zostal verný divadlu a opere.

J. Massenet: Werther, Štátna opera v Banskej Bystrici, réžia Miroslav Fischer,
foto: Jozef Lomnický

Ktorý skladateľ sa stal vašim najobľúbenejším?

Na každé dielo od všetkých skladateľov som sa tešil a je to dosť ťažká otázka, pretože nemám nejakého skladateľa ako najobľúbenejšieho. Každé dielo prináša niečo jedinečné. A každá inscenácia prináša nových ľudí a jedinečné situácie.

Z vašich réžii dnes môžeme v Opere SND vidieť Verdiho Aidu a Pucciniho Toscu. Ako ste pristupovali k inscenovaniu týchto diel. Hľadali ste súvislosti z histórie, alebo ste skúšali myšlienku a príbeh opery prepojiť aj na medziľudské vzťahy obdobia vzniku tejto vašej réžie v Opere SND?

Vždy som hľadal to pôvodné, ktoré zadali skladateľ a libretista. Ja som si nič nové nevymýšľal a neprekrúcal. K dielu som pristupoval ako k hotovej veci, ktorú treba zinscenovať. Chcel som pomocou mojej réžie pretlmočiť tie myšlienky, ktoré do nej vložili jej autori a tieto myšlienky ešte umocniť. Na javisko som dával štylizovaným spôsobom reál, ktorý sa nachádza okolo nás a hľadal som nové možnosti umocnenia tohto reálu a to práve štylizáciou, osvetlením a podobne. To prevedenie musí byť zrozumiteľné pre človeka, ktorý žije v dobe, kedy si to dielo pozrie. To znamená, že ju musí inscenátor podať zrozumiteľne pre tú skupinu ľudí, pre ktorú bude určená. Ak som napríklad robil dielo pre diváka na Slovensku v roku 2000 musel som ho prispôsobiť konkrétnemu divákovi a podať mu ho zrozumiteľne. Inak by som musel pristupovať k réžii v tom istom roku napríklad v New Yorku. Tu musí režisér vnímať aj potreby a estetické cítenie toho konkrétneho diváka, ktorý si dielo pozrie.

G. Puccini: Tosca, Opera SND, 1997,
Peter Dvorský (Cavaradossi),
foto: Archív SND

Keď sme pripravovali Toscu pre zájazd do Japonska, požiadavka bola ,,žiadne poprekrúcané moderny“… no a navyše chceli sme s výtvarníkom Miťom Ferenčíkom priblížiť divákom európsku architektúru – tak sme zacestovali na otočku do Ríma, pochodili, nafotili, nadýchali atmosféru Anjelského hradu a okolia a preniesli zažité na javisko. Zvolili sme rozmery a riešenia „výpravy“ tak, aby sa ľahko uložila do kójí na zájazd a dala prispôsobiť rôznym javiskám. To sa neskôr veľmi vyplatilo aj pri presťahovaní inscenácie do Novej budovy SND. V Aide som sa inšpiroval z prečítaných starých kníh o Starom Egypte – jednak príbehy a tiež o architektúre, kde píšu o.i., že cez vrchol stavby nechávali presvitať slnko tak, aby osvetľovalo vnútri steny pokryté lesklým materiálom, resp. systém zrkadiel, čo lámali a odrážali svetlo a osvetľovali tak vnútro… V Sile osudu som použil funkčné ozajstné kadidlá a živé ohne na sviečkach a fakliach a urobil ,,zasvätenie“ Leonóry podľa toho, ako som v mladosti čítal v knihe…, že kňazi ju položili na zem chrbtom hore s rozpraženými rukami… V Múdrej žene som použil šachovnicu. Živé deti boli šachovými figúrkami, s ktorými sa hralo. V Rusalke sme použili ,,moderné“ podsvietené plexisklo na železnej šikmej konštrukcii, aby sme znázornili vodnú hladinu, a tiež tenké pásy z igelitu, ktoré nasvietené vyzerali a pôsobili ako konáre smutných vŕb pri jazierku. To prostredie a potom kostýmy (popri hudbe a textoch) inšpirovali predstavy a prinášali riešenia situácie.

G. Verdi: Aida, Opera SND, 1998,
foto: Alena Klenková

Aký máte pocit z toho, že tieto opery vo vašej réžii sa ešte aj dnes hrajú?

Som pyšný na to a ďakujem, že sa hrajú. Sú to diela, ktoré považujem za niečo dôstojné, a robil som ich s veľkým nasadením.

Aká bola posledná réžia, ktorú ste robili?

Bola to Donizettiho opera Nápoj lásky v Štátnom divadle Košice.

G. Donizetti: Nápoj lásky, Opera ŠD Košice, 2007,
Michaela Várady (Adina), Marek Gurbaľ (Belcore),
foto: Joseph Marčinský

Čo si myslíte o súčasnej réžii?

Nemyslím si o nej nič zvláštneho. Mám pocit, že ľudia, ktorí ju dnes robia častokrát nie sú absolútne oddaní dielu, ale že sa častokrát chcú sami presadiť a pre tento úmysel použijú operné dielo. Ono je v tom rozdiel: ,,Milovať seba v divadle“, alebo ,,Milovať divadlo a nosiť ho vo svojom srdci“.

Ďakujem za rozhovor

Pripravil: Ľudovít Vongrej

Miroslav Fischer,
foto: Martin Črep, Archív SND

Miroslav Fischer, významný slovenský operný režisér sa narodil 6. decembra 1932 v Seredi. V Opere Slovenského národného divadla pôsobil viac ako štyridsať rokov. Študoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u O. Zítka, J. Fiedlera a K. Jerneka. Do Opery SND nastúpil v roku 1954, kde sa presadil hneď ako režisér. Miroslav Fischer je prvým pedagógom na Slovensku, ktorý sa venoval opernej réžii na VŠMU. Jeho prvou réžiou na scéne Opery SND bola Verdiho Traviata v roku 1955, po ktorej nasledovali mnohé ďalšie inscenácie na rôznych scénach Slovenska a v zahraničí. Z najzaujímavejších realizácii na scéne Opery SND treba vyzdvihnúť Straussovu Salome (1976) a Elektru (1980), Šostakovičovu Katarínu Izmailovovu (1984), Bergovho Wozeka (1986). Zo zahraničných realizácii je nutné spomenúť Únos zo Serailu (Ankara), Macbeth a Maškarný bál (Bilbao), Predaná nevesta (Brussel) a Macbeth (Vilnius). Na Slovensku spolupracoval so všetkými opernými a spevohernými súbormi a v neposlednom rade patrí medzi režisérov, ktorí presadili operný druh aj na obrazovke Československej televízie. V roku 1996 sa stal generálnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Tento post zastával do roku 1998.

Spoločné ŽIVIÓ pre Miroslava Fischera

V predvečer 80. narodenín pána režiséra Miroslava Fischera (5. decembra 2012) sa v Opere SND konalo slávnostné predstavenie Verdiho opery Aida, ktorú on sám pred rokmi režíroval. Opera SND venovala toto predstavenie jubilantovi, ktorý bol na predstavení aj prítomný. Ponúkame vám zábery nadšenej diváčky, ktorá zaznamenala atmosféru po predstavení, kedy z javiska aj z hľadiska zaznelo spoločné ŽIVIÓ oslávencovi.

Atmosféra v hľadisku Opery SND po predstavení Aidy pri príležitosti 80. narodenín Miroslava Fischera (5. decembra 2012),
Miroslav Fischer s dcérou Zuzanou a Gustavom Herényim,
foto: Zora Setváková

Atmosféra na javisku Opery SND po predstavení Aidy pri príležitosti 80. narodenín Miroslava Fischera (5. decembra 2012),
súbor Opery SND a Jitka Sapara-Fischerová (Amneris),
foto: Zora Setváková

fotogaléria

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

email

About Author

Ľudovít Vongrej

Leave A Reply