Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

Mozart a Salieri – mýtus a fakty

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Životná a umelecká dráha W. A. Mozarta, ktorú na prahu stredného veku a vrchole tvorivých síl pretína nečakaná smrť, patrí iste k najznámejším a najsugestívnejším príbehom hudobných dejín. Hypotéz o príčinách skladateľovho predčasného skonu vzniká okamžite viacero. Určite najsenzačnejšou sa však stáva teória o možnej otrave jedom, ktorú prvýkrát zverejnili berlínske noviny Musikalisches Wochenblatt ako súčasť Mozartovho nekrológu („Keďže bolo jeho telo po smrti opuchnuté, hovorí sa, že bol otrávený.“)

Podivuhodnú viedenskú klebetu, prichádzajúcu – paradoxne – od neznámeho dopisovateľa z Prahy (!), pár rokov nato oživil a zároveň mimoriadne pôsobivo rozvinul Mozartov prvý životopisec, pražský (!) profesor František Xaver Němeček, odvolávajúci sa na údajné vyjadrenia Mozartových priateľov i jeho manželky Constanze. Tá mala tvrdiť, že keď raz s Wolfgangom osameli, „začal Mozart hovoriť o smrti a tvrdiť, že Rekviem píše pre seba. V očiach mal slzy. Cítim, že tu už dlho nebudem, pokračoval, pretože mi iste podali jed. Nemôžem sa tej myšlienky zbaviť!“

František Xaver Němeček, (1766 – 1849)

František Xaver Němeček,
(1766 – 1849)

Constanze sama sa však o tejto udalosti, ani danom podozrení nikdy nezmienila, dokonca ani ako spoluautorka slávneho a po celé 19. storočie „najautoritatívnejšieho“ Mozartovho životopisu z pera jej druhého manžela Georga Nicolausa von Nissena (1828). Každopádne, už od vydania Němečkovho Života Mozartovho (1798) sa, žiaľ, pôvodná fáma zmenila na takpovediac „historický fakt“. Otázkou len zostalo, kto z Mozartovho okolia mohol mať dôvod na jeho usmrtenie. Možných páchateľov sa vynorilo niekoľko, počnúc spolubratmi zo slobodomurárskej lóže, ktorí mali skladateľa potrestať za Čarovnú flautu, kde údajne zverejnil mnohé z tajných symbolov a rituálov. Podozrivý bol aj „pre lásku vraždiaci“ Franz Xaver Sűssmayr, údajný Constanzin milenec, či žiarlivý justičný úradník Hofdemel, ktorého manželku Mozart učil, a ktorý po brutálnom napadnutí a dorezaní svojej ženy deň po skladateľovej smrti spáchal samovraždu! Mimoriadne pozoruhodné na celej záležitosti však je, že plné tri desaťročia po Mozartovej smrti nenapadlo ani toho „najkonšpiratívnejšie“ uvažujúceho Viedenčana spojiť ju s menom jedného z najváženejších domácich i európskych hudobníkov, dvorného skladateľa a kapelníka Antonia Salieriho.

Antonio Salieri v roku 1821

Antonio Salieri v roku 1821

A určite ešte ani sedemdesiatnik Salieri, uzatvárajúci a bilancujúci svoj úctyhodný tvorivý, umelecký i pedagogický odkaz nevie, že mu posledné roky života zničí prekvapivé, nechutné, no najmä ničím nepodložené obvinenie z vraždy svojho kolegu a (možno i) priateľa Wolfganga… Salieri tak opúšťa tento svet nielen ťažko chorý, ale aj psychicky zlomený. A to snáď ešte pri troške „šťastia“ netuší, že jeho meno, považované kedysi v celom hudobnom svete za značku úspechu, kvality a profesionality, bude pre celé ďalšie generácie v podstate len menom „Mozartovho vraha“, resp. zosobnením priemernosti, intrigánstva a závisti. Napokon, presne takým ho urobí už krátko po smrti temná psychologická dráma A. S. Puškina, a takúto predstavu o ňom v nedávnej dobe dokonca upevní slávna hra Petra Shaffera (1979), nasledovaná pôsobivým filmovým spracovaním Miloša Formana (1984). Kto bol však Antonio Salieri naozaj a aký bol jeho skutočný vzťah s Mozartom? Nech teda prehovoria fakty:

I keď je pre mnohých scéna z  Formanovho Amadea, v ktorej Salieri spoznáva Mozarta v bláznivom, chlípnom a vulgárnom mladíkovi „spod stola“ rovnako nezabudnuteľná ako dôveryhodná, k prvému stretnutiu oboch skladateľov určite nedošlo za takýchto okolností, ba s najväčšou pravdepodobnosťou ani až po Mozartovom „definitívnom“ príchode do Viedne na jar 1781. Stalo sa tak zrejme oveľa skôr, a síce už počas pobytu Mozartovcov vo Viedni medzi septembrom 1767 a decembrom 1768. Wolfgang má v tom čase iba dvanásť rokov, je však zázračným dieťaťom, o ktorom vraví celá Európa.

Dvanásťročný W. A. Mozart

Dvanásťročný W. A. Mozart

Svoju klavírnu a husľovú virtuozitu i fenomenálnu schopnosť improvizácie predviedol už v desiatkach koncertných sál a šľachtických rezidencií. Tlieskala mu rakúska cisárovná, anglický kráľ aj versaillský dvor; uznanie mu vyjadrilo množstvo slávnych hudobníkov. Rovnakú senzáciu, ako jeho interpretačné umenie, vzbudzuje zároveň Wolfgangova tvorba: píšuc od útleho detstva, na konte má už okolo sto kompozícií, skladieb pre klavír, husľových či chrámových sonát, ale aj niekoľko vynikajúcich symfónií a dve spevohry! Nuž a práve počas pobytu vo Viedni pracuje nielen na novom drobnom singspieli (Bastien a Bastienka), ale dokonca na veľkej, celovečernej buffe (La finta semplice), ktorú by mala uviesť dvorná opera! Čo si o tom myslí jeden z členov ansámblu, o šesť rokov starší Antonio Salieri, ťažko povedať. Ak má však niekedy v živote dôvod na smutnú, tajnú závisť, je to (možno) práve teraz. Jeho detstvo nebolo zďaleka tak šťastné ako Mozartovo a o nejakej kariére či sláve uňho zatiaľ stále nemôže byť reč. Našťastie, podmienky na rozvoj Antoniovho talentu boli už od počiatku priaznivé. Na svet prišiel 18. augusta 1750 v rodine váženého a hudbymilovného obchodníka z Legnana. Základy hudobného vzdelania získal od brata Francesca, žiaka slávneho Tartiniho, ale tiež od miestneho organistu Giuseppe Simoniho, absolvujúceho štúdiá u významného teoretika „Padre“ Martiniho. Žiaľ, ako trinásť – štrnásťročný stráca Antonio oboch rodičov. Siroty sa ujíma rodinný známy, benátsky šľachtic Giovanni Mocenigo. Salieri tak pokračuje v ďalšom štúdiu v Benátkach, kde sa jeho učiteľmi stávajú Giovanni Battista Pescetti, kapelník chrámu sv. Marka (kedysi tiež úspešný operný skladateľ a dirigent Kráľovského divadla v Londýne!) a Fernando Pacini, chrámový spevák a sólista benátskych operných divadiel.

Florian Leopold Gassmann, (1729 – 1774)

Florian Leopold Gassmann,
(1729 – 1774)

Pacini napokon chlapca zoznamuje so skladateľom Florianom Leopoldom Gassmannom, zdržujúcim sa v Benátkach kvôli naštudovaniu novej opery. Gassmannovi sa Antoniov spev i čembalová hra zapáči tak, že v júni 1766 ho berie so sebou do Viedne, aby ho tu učil kompozícii a urobil svojim osobným asistentom. Po príchode do cisárskej metropoly si Salieri získava aj sympatie slávneho básnika a libretistu Pietra Metastasia, u ktorého sa zdokonaľuje v prozódii a deklamácii. Nuž a Antoniovým dôležitým umeleckým patrónom sa stáva dokonca sám Christoph Willibald Gluck, ktorý ho spolu s Gassmannom učí opernej teórii i praxi. V roku 1768 tak Salieri účinkuje ako hráč continua v Gassmannovej opere Amor a Psyché, ako aj v povestnej Gluckovej novinke – Alceste, predstaveniach, ktoré si (podľa zachovaných zápisov) nenechajú ujsť ani Leopold a Wolfgang Mozartovci…

V každom prípade, hoci je Antonio zatiaľ iba autorom pár drobných operných vložiek (a takmer celú ostatnú tvorbu zo „študentských“ čias neskôr zničí!), jeho skladateľská hviezda zažiari už čoskoro – a s prekvapivou intenzitou! Prvým Salieriho operným úspechom je buffa Le donne letterate (Sčítané dámy; 1769) na libreto, určené pôvodne pre Gassmanna. Po niekoľkých ďalších tituloch, inscenovaných vo Viedni, prichádza prvý ohlas medzinárodný. Ten vzbudí Antoniova Armida (1771), považovaná historikmi dokonca za prvé dielo iného skladateľa, akceptujúce jadro Gluckovej reformy! Partitúra Armidy je zakrátko vydaná tlačou, jej libreto preložené aj do nemčiny a opera často uvádzaná i v zahraničí. Prenikavý úspech zaznamená tiež ďalšia Salieriho komédia, La fiera di Venezia (Benátsky trh; 1772), inscenovaná počas jeho života viac než tridsať krát. (Mimochodom, pozná ju aj Mozart, ktorý na jednu z jej árií – Mio caro adone – skomponuje klavírne variácie!)

Nemecká verzia opery Armida

Nemecká verzia opery Armida

Pozoruhodné každopádne je, že práve v čase, keď Wolfgang dospieva, jeho kariéra zázračného dieťaťa sa končí a Mozart je nútený vrátiť sa k plneniu služobných povinností v malom, provinčnom Salzburgu, Salieriho povesť začína prudko rásť a jeho hudba stále častejšie znieť v takých kultúrnych metropolách, akými sú Drážďany, Mannheim, Florencia, Praha, Kodaň či Petrohrad. K tomu všetkému pribúda pocta najvyššia – v roku 1774 (teda ako iba 24-ročný!) je Antonio menovaný za cisárskeho dvorného skladateľa a zároveň riaditeľa talianskej opery vo Viedni (v druhej z týchto funkcií bude pôsobiť do roku 1792, v prvej prakticky doživotne), pričom sa tiež stáva oficiálnym čakateľom na post dvorného kapelníka, obsadený (zatiaľ) Giuseppe Bonom. V októbri 1775 sa Antonio žení s dcérou dvorného úradníka, Theresiou von Helferstorfer, s ktorou privedie na svet osem detí… Jeho ďalšia medzinárodná sláva vzrastie s operami, vytvorenými v rokoch 1778-80 pre divadlá v Miláne, Benátkach a Ríme. Prvou z nich je L´ Europa riconosciuta (Spoznaná Európa), „inauguračná“ opera, ktorej premiérou – 3. augusta 1778 – začína prevádzku legendárne Teatro alla Scala. S obrovským úspechom sa však stretne i Salieriho La scuola de´ gelosi (Škola žiarlivcov), uvedená časom v Európe vo viac než šesťdesiatich naštudovaniach!

Plagát k uvedeniu „inauguračnej“ opery L´ Europa riconosciuta v milánskej La Scale

Plagát k uvedeniu „inauguračnej“ opery L´ Europa riconosciuta
v milánskej La Scale

Keď sa teda na jar 1781 Mozart objaví opäť vo Viedni (a po konflikte so salzburským arcibiskupom sa tu rozhodne usadiť natrvalo), všetky muzikantské posty na dvore sú beznádejne obsadené a takmer celý hudobný život tu má „pod palcom“ len o čosi starší Salieri. Aspoň spočiatku to však Mozarta, zdá sa, netrápi. Konečne si užíva vytúženú umeleckú slobodu, zarábajúc si na živobytie najmä ako fantastický klavírny virtuóz, pravidelne koncertujúci v palácoch najvyššej šľachty, bohatých meštianskych salónoch i na dlhodobo vypredaných verejných akadémiách. Akékoľvek miesto na cisárskom dvore teda pre neho nie je ani tak otázkou príjmu ako prestíže (podľa náhodne zachovaného dokumentu je Mozartov zisk iba z jedinej akadémie, poriadanej v Burgtheatri na jar 1783, 1600 zlatých, čo sa rovná viac než trojnásobku jeho ročného platu v Salzburgu resp. hodnote domu na predmestí Viedne!).

Viedenský Burgtheater

Viedenský Burgtheater

Koncom roka 1781 preto prejaví záujem stať sa učiteľom klavírnej hry princeznej Elisabeth, cisárovej netere, avšak Jozef II. zverí dievčinu do rúk Antonia Salieriho, ktorý jej má dávať zároveň hodiny spevu. Urazený Wolfgang vzápätí v liste otcovi vyhlási: „Cisár mi to prekazil, pretože u neho platí iba Salieri!“ Žiaľ, táto drobná, zatrpknutá (a možno i trochu „paranoidná“) poznámka, sa pre mnohých budúcich historikov stáva jedným z hlavných „dôkazov“ Salieriho intríg voči Mozartovi, kutých na cisárskom dvore! Ešte efektnejším dokladom Salieriho „ubližovania“ Mozartovi je však Wolfgangov výlev v liste z roku 1783, kde píše: „Máme tu ako básnika istého Da Ponteho. Momentálne je veľmi zaneprázdnený prácou pre divadlo. Musí napísať nové libreto pre Salieriho, a to nebude hotové skôr ako o dva mesiace. Potom sľúbil jedno nové aj mne. Len ktovie, či dovtedy dodrží slovo – alebo bude chcieť dodržať! Dobre vieme, že Taliani sú do očí veľmi slušní. Ale poznáme ich! Ak sa dohovorí so Salierim, nedožijem sa ničoho!“ Faktom však je, že Wolfgang sa buď mýli alebo opäť preháňa (čo sa mu v jeho nevraživosti voči Talianom, desaťročia „okupujúcim“ hudbu v celej Európe, stáva často!), pretože akonáhle Da Ponte dokončí libreto k Salieriho Il ricco d´ un giorno (Jeden deň boháčom; 1784), ihneď začína s Mozartom pracovať na ich prvom významnom projekte – Figarovej svadbe

Lorenzo da Ponte, (1749 – 1838)

Lorenzo da Ponte,
(1749 – 1838)

Nuž a čo sa týka osobného postoja cisárovho, všetky zachované pramene naznačujú, že vzťah medzi panovníkom a skladateľom bol od Mozartovho príchodu do Viedne až do Jozefovej smrti (1790) neobyčajne priateľský, srdečný, ba až familiárny!

Cisár Jozef II. (1741 – 1790)

Cisár Jozef II.
(1741 – 1790)

Cisár sa stáva okamžite Mozartovým veľkým obdivovateľom a svojmu favoritovi – hoci aj bez plateného miesta – nedá určite „zahynúť hladom“. So zreteľnou pravidelnosťou si u neho objednáva opery, za ktoré mu vypláca honorár zvyčajne až dvojnásobný! Na panovníkov príkaz je vo Viedni uvedená i politicky výbušná Figarova svadba, ako pôvodná činohra v tom čase zakázaná na mnohých miestach Európy, dokonca i vo Viedni samotnej! Prekvapivo tiež ponúkne Mozartovi viedenské naštudovanie Dona Giovanniho, opery, ktorú Wolfgang písal pre Prahu, a s jej inscenáciou doma asi ani nepočítal. Okrem toho cisár veľmi rád navštevuje Mozartove koncerty i akadémie, po ktorých svojho „líblinga“ často odmeňuje vysokými finančnými čiastkami či drahými darmi. Nuž a v roku 1787, po Gluckovej smrti, mu udelí aj túžobne očakávané miesto dvorného skladateľa, s – ako sa často uvádza – hlboko „podhodnoteným“ platom (oproti jeho 800 zlatým ročne zarába totiž Salieri „až“ 1200), avšak iba so symbolickou povinnosťou napísať pár tancov k plesovej sezóne, čo je pre Wolfganga práca na pár dní, ba možno len hodín…

Pod nánosom všetkých poloprávd, omylov, lží a nezmyslov, vytvorených 19. storočím, je teda ťažké uveriť aj tomu, že – odhliadnuc od uvedených citátov – v skutočnosti neexistuje žiadny priamy a seriózny dôkaz o tom, že by Salieri pociťoval voči Mozartovi akúkoľvek nenávisť, ba dokonca sa ho snažil zničiť! Skôr naopak: celé desaťročie ich viedenského „spolužitia“ (1781-1791) je obdobím pozoruhodnej spolupráce, vzájomného ovplyvňovania sa i pozitívnej tvorivej rivality. Zaujímavej (a plodnejšej) o to viac, že na pôde opery pracujú obaja skladatelia často s tými istými libretistami, spevákmi aj inštitúciami! Na otvorenie prevádzky nemeckého spevoherného divadla vo Viedni si Jozef II. u Salieriho objednáva singspiel Der Rauchfangkehrer (Kominár; 1781), o rok neskôr u Mozarta Únos zo serailu. Koloratúrny sopránový part píše Salieri pre svoju slávnu žiačku, Catarinu Cavalieri, ktorá je tiež Mozartovou prvou Constanzou.

Catarina Cavalieri, (1755 – 1801)

Catarina Cavalieri,
(1755 – 1801)

Pána Bära v Kominárovi stvárňuje zase Ludwig Fischer, Mozartov prvý Osmin. Skvelá anglická speváčka Nancy Storace je hlavnou hrdinkou Salieriho Trofoniovej jaskyne (1785), ale aj prvou Zuzankou vo Figarovej svadbe (1786). K oslave jej návratu na opernú scénu po dočasnej strate hlasu píšu dokonca Mozart so Salierim spoločnú kantátu Per la ricuperata salute di Ofelia, znovuobjavenú nedávno v Prahe.

Nancy Storace, (1765 – 1817)

Nancy Storace,
(1765 – 1817)

Podobne rešpektovanou „divou“ je pre oboch skladateľov aj Adriana Francesca („Ferrarese“) Del Bene, Eurilla v Salieriho La cifre (1789) a Fiordiligi v Cosi fan tutte (1790). Obidve opery majú, mimochodom, i spoločného libretistu, zmieneného Lorenza da Ponteho, ktorý je tiež okrem „Figarky“, Cosi fan tutte a Dona Giovanniho spoluautorom Salieriho Axura (1788) a Verného pastiera (Il pastor fido; 1789).

Neobyčajnú kvalitu a „konkurencieschopnosť“ Mozarta a Salieriho si uvedomuje aj Jozef II., ktorý dokonca 7. februára 1786 v oranžérii schőnbrunnského zámku zorganizuje priateľský „zápas“ medzi nemeckým singspielom a talianskou buffou. Salieri k tejto príležitosti píše komédiu Prima la musica e poi le parole (Najskôr hudba, potom slová) a ako hlavnú speváčku angažuje Wolfgangovu „srdcovú záležitosť“ – Nancy Storace. Mozart vstupuje do „ringu“ s Divadelným riaditeľom a „divami“ až dvomi: svojou švagrinou Aloysiou Langeovou (budúcou Kráľovnou noci) a Antoniovou najslávnejšou žiačkou – Catarinou Cavalieri! Výsledok je podľa všetkého „nerozhodný“, žiaľ, aj v tomto prípade len ťažko vykoreniť legendu, podľa ktorej cisár pred Mozartom uprednostnil Salieriho, pretože mu vyplatil honorár až dvojnásobný! Faktom však je, že Mozartova partitúra obsahuje okrem predohry iba štyri vokálne čísla, pričom Salieriho celú „poctivú“ hodinu hudby…

Der Schauspieldirektor - Prima la musica .. (dobová reklama na nové hudobniny)

Der Schauspieldirektor – Prima la musica ..
(dobová reklama na nové hudobniny)

Operná tvorba oboch skladateľov nebudí ohlas len vo Viedni, ale stále intenzívnejšie sa šíri po celej Európe. Tituly Mozartových diel možno nájsť ešte za jeho života na plagátoch divadiel v Augsburgu, Berlíne, Bonne, Drážďanoch, Erfurte, Frankfurte, Hamburgu, Hannoveri, Kasseli, Kolíne nad Rýnom, Lipsku, Mníchove, Amsterdame či Pešti. Don Giovanni (1787) a La clemenza di Tito (1791) sú objednávkami z Prahy, ponuky na skomponovanie opier prichádzajú Wolfgangovi z Londýna i Petrohradu. Salieri, obľúbený medzičasom aj v Lisabone, Rige či Moskve, sa zase stáva špeciálnym miláčikom Parížanov.

Salieriho Les Danaides (prvé vydanie nôt)

Jeho Les Danaides (Danaidky; 1784), ktorých kompozíciu mu – ako svojmu nástupcovi (!) – veľkodušne prepustil sám Gluck, sa vo Francúzsku hrajú vyše štyridsať rokov, pričom o hlbokom dojme z opery píše ešte Hector Berlioz! Ďalším Antoniovým „kasovým trhákom“, písaným pre Paríž, je Tarare, (1787), vytvorený v spolupráci s de Beaumarchaisom, autorom Figarovej svadby!

Plagát k opere Tarare

Neobyčajný úspech diela upúta tiež pozornosť Jozefa II., ktorý – podobne ako u „Giovanniho“ – vyjadrí záujem aj o jeho viedenskú (resp. taliansku) verziu. Tá, pod názvom Axur, re d´ Ormus (Axur, kráľ Ormu), zaznamená iba do roka dvadsaťsedem repríz. V blízkej dobe sa tiež dočká viacerých prekladov (vrátane ruského, poľského a niekoľkých nemeckých), ba v roku 1814 sa hrá až v Rio de Janeiro po portugalsky!

Nemecká verzia opery Axur, (klavírny výťah Ch. G. Neefeho – učiteľa L. van Beethovena)

Nemecká verzia opery Axur,
(klavírny výťah Ch. G. Neefeho – učiteľa L. van Beethovena)

Krátko po premiére Axura, na jar 1788, dosahuje Salieri vrchol tak umeleckej, ako i spoločenskej kariéry, keď po smrti Giuseppe Bonna k doterajšiemu postu dvorného skladateľa a šéfa talianskej opery preberá aj úrad dvorného kapelníka. Ako dirigent a dramaturg je tiež zodpovedný za pravidelné charitatívne koncerty Spoločnosti hudobných umelcov (Tonkünstlersozietät), do ktorých programu bežne zaraďuje i tvorbu Mozarta. V rámci týchto podujatí odznie teda prvýkrát – okrem iného – Wolfgangov Klavírny koncert Es dur (KV 482), Klarinetový kvintet A dur (KV 581) či oratórium Dávidovo pokánie (KV 469), ba Salieri osobne pravdepodobne diriguje i premiéru Mozartovej najslávnejšej symfónie – tzv. „veľkej“ g mol (KV 550)!

Salieriho podpis (s uvedením aktuálnych titulov)

V rámci hudobného „zabezpečenia“ korunovácie Leopolda II., prenecháva dokonca Mozartovi kompozíciu opery La clemenza di Tito a osláv vo Frankfurte, Prešporku a Prahe sa zúčastní najmä ako dirigent, uvádzajúci popri vlastnom Te Deum niekoľko Wolfgangových omší a množstvo iných, svetských diel! To, že Salieri Mozartovu hudbu nielenže „nebojkotoval“, ale naopak, dobre poznal a obdivoval, potvrdzujú napokon nielen svedectvá jeho žiakov a súčasníkov, ale dokonca aj sám Mozart, ktorý v liste manželke, krátko po premiére Čarovnej flauty píše: „Včera o šiestej som išiel kočom pre Salieriho a Cavalieriovú a uviedol ich do lóže. Neverila by si, akí boli obaja zdvorilí, ako veľmi sa im moja hudba a všetko dohromady páčilo. Obaja vraveli, že je to opera, hodná uvádzania pri najväčších slávnostiach a pred najväčšími panovníkmi – a iste ju budú chcieť vidieť častejšie! (…) Salieri počúval a díval sa plne sústredený od predohry až po záverečný zbor, a nebolo jediného čísla, po ktorom by mu neukĺzlo bravo či bello!“

Ako, žiaľ, vieme, len pár týždňov od tohto večera skláti Mozarta silná reumatická horúčka, ktorej jeho vyčerpaný organizmus 5. decembra 1791 podľahne! Jeho posledným nedokončeným dielom zostáva legendami opradené Requiem, v skutočnosti, žiaľ, dosť „pofidérna“ objednávka grófa Walsegga, za vysoký honorár tajne odkupujúceho autorstvo významných viedenských skladateľov, a snažiaceho sa tentoraz získať skladbu, ktorá mala pod grófovým menom odznieť na zádušnej omši za jeho manželku… V každom prípade, Mozartova smrť je šokom tak pre jeho najbližších, ako aj pre celý hudobný svet. Svedčí o tom aj improvizovaný, napochytro zorganizovaný pohreb, o ktorom sa široká verejnosť nemá takmer kedy dozvedieť, nieto naň ešte pripraviť tak veľkolepo, ako neskôr (trebárs) na pohreb Beethovena. Medzi skupinou skladateľových kolegov a priateľov, účastných smútočného obradu v chráme sv. Štefana, sa spomína aj Salieri. Je to však úplne normálne a nikoho v tom čase ešte nenapadne myšlienka, že by šlo o „vraha“, ktorý sa prišiel rozlúčiť so svojou „obeťou“…

Mozart na smrteľnej posteli, (neznámy autor, koniec 19. storočia)

Mozart na smrteľnej posteli,
(neznámy autor, koniec 19. storočia)

Zaujímavé je, že so smrťou svojho najrešpektovanejšieho umeleckého „rivala“, ako aj nedávnym úmrtím cisárskeho priaznivca Jozefa II., akoby sa v Salierim niečo „zlomilo“. Krátko na to sa vzdáva funkcie šéfa dvornej opery, a aj jeho tvorba v tomto žánri zostáva čoraz skromnejšou. Vytvorí síce ešte niekoľko skvelých a úspešných diel – o. i. Palmira, regina di Persia (1795), Falstaff (1799) či Cesare in Farmacusa (1800) – po roku 1804 sa ale ako operný skladateľ odmlčí úplne a svoju pozornosť obráti najmä k hudbe duchovnej a inštrumentálnej. (Svoje majstrovstvo doloží aj v tejto oblasti, a to najmä originálnym cyklom dvadsiatich šiestich orchestrálnych variácií na tému La Folia, predstavujúcim nielen akúsi modernú „školu inštrumentácie“, ale čiastočne i predchodcu slávneho Brittenovho Sprievodcu mladého človeka orchestrom!)

Prvé takty variácií La Folia (Salieriho rukopis)

Prvé takty variácií La Folia
(Salieriho rukopis)

Nové – a z hľadiska historického mimoriadne významné! – pole pôsobnosti nachádza Antonio aj ako pedagóg, dirigent a hudobný organizátor. Pod jeho vedením sa z relatívne „prevádzkovej“ cisárskej dvornej kapely stáva špičkové teleso s najlepšími hráčmi, najkvalitnejšími nástrojmi a neobyčajne cenným archívom. Až do vysokého veku tiež Salieri organizuje a diriguje koncerty zmienenej Tonkünstlersozietät, založenej jeho učiteľom Gassmannom, na ktorých odznie – okrem iného – aj svetová premiéra Haydnovho Stvorenia či prvých dvoch Beethovenových klavírnych koncertov. V rokoch 1812-1814 Salieri spoluzakladá (a začína viesť) i slávnu viedenskú Spoločnosť priateľov hudby (Gesellschaft der Musikfreunde), známu dnes tiež ako Musikverein, a pár rokov nato vzniká z jeho iniciatívy aj Spevácka škola, ako prvé z oddelení budúceho viedenského konzervatória!

Pamätná medaila k výročiu viedenskej Spoločnosti priateľov hudby

Pamätná medaila k výročiu
viedenskej Spoločnosti priateľov hudby

On sám je pedagogicky činný takmer pol storočia, pričom ako učiteľ spevu, teórie a kompozície stihol za ten čas vychovať viac než osemdesiat spevákov a hudobníkov! Medzi jeho žiakov spevu patria mnohé z najvýznamnejších rakúsko-nemeckých operných hviezd svojej doby, nuž a zoznam Salieriho poslucháčov skladby zahŕňa nielen Ludwiga van Beethovena, Johanna Nepomuka Hummela, Franza Schuberta, Franza Liszta, Giacoma Meyerbeera, Carla Czerneho, Franza Xavera Süssmayra či Ignaza Moschelesa, ale dokonca i Franza Xavera Mozarta, Wolfgangovho syna! A hoci to znie priam neuveriteľne, väčšinu svojich (hlavne nemajetnejších) žiakov, učí Salieri zadarmo, považujúc to za súčasť celoživotného „splácania dlhu“ F. L. Gassmannovi, ktorý ho kedysi objavil a zabezpečil hudobne i existenčne…

Za svoje všestranné aktivity je Salieri ocenený viacerými významnými poctami. Stáva sa členom švédskej Akadémie, Kráľovskej hudobnej spoločnosti, francúzskeho Národného inštitútu, čestným členom milánskeho i parížskeho konzervatória, rytierom Čestnej légie či držiteľom prestížnej zlatej Civilnej medaily za päťdesiat rokov služieb habsburskému dvoru. Iba málokto však tuší, aké trápenia prežíva starnúci skladateľ v súkromnom živote. Úmrtie dvoch dcér, jediného (23-ročného) syna, ako aj smrť milovanej manželky, spúšťajú u neho po päťdesiatke stále častejšiu depresiu. K problémom psychickým sa časom pridávajú i ťažkosti fyzické: bolestivý zápal kĺbov, vedúci k čiastočnému ochrnutiu, zranenia, utrpené pádmi, dlhodobý očný zápal… Fámy o otrávení Mozarta, ktoré k Salierimu doľahnú v lete 1823, sú tak začiatkom jeho úplného konca. Antonio sa duševne zrúti, správa sa čoraz zmätenejšie a agresívnejšie, až musí byť napokon prevezený z domácej opatery do sanatória. Klebetná Viedeň má, samozrejme, senzáciu ešte väčšiu: „Salieri sa zbláznil!“, „Vraj si podrezal krk!“, „Priznáva, že otrávil Mozarta!“, „Chce sa z toho vyspovedať!“

F. Murray Abraham ako Salieri vo filme Amadeus

F. Murray Abraham ako Salieri vo filme Amadeus

O niečom takom však opäť neexistuje žiadne priame, dôveryhodné svedectvo… Salieriho utrpenie na nemocničnom lôžku trvá viac než rok a pol, do 7. mája 1825, pričom jedinú konkrétnu správu o jeho stave podáva za celý ten čas len Ignaz Moscheles, prichádzajúci navštíviť Salieriho krátko po hospitalizácii. A zúfalý starcov výkrik, ktorý tlmočí („Mozart… Vraj som ho otrávil. Ale nie! To je zlomyseľnosť, číra zlomyseľnosť! Povedzte svetu, milý Moscheles, že vám to povedal starý Salieri, ktorý čoskoro zomrie…“) sa tak – kruto paradoxne – stáva posledným odkazom veľkého a poctivého hudobníka histórii…

Autor: Peter Hochel

Článok publikovaný v spolupráci s Operou ŠD Košice pri príležitosti premiéry dvoch jednoaktoviek Mozart a Salieri a Bohom milovaný. Viac informácii o premiére sme priniesli tu: Košická opera premiéruje dve jednoaktovky – Mozart a Salieri a Bohom milovaný

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 108
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Peter Hochel

Zanechajte komentár