Dnes je: utorok, 22. 5. 2018, meniny má: Júlia, Juliána, zajtra: Želmíra

Mozartova La clemenza di Tito sa vrátila do svojho rodiska

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Hoci v dlhodobejšej štatistike počtu odohraných predstavení vo svete patrí Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi hneď druhá priečka za Verdim a v prvej desiatke sa nachádzajú až tri z jeho opier, La clemenza di Tito sa umiestnila až na začiatku druhej päťdesiatky. Bilanciu nevylepšuje ani Praha, hoci pod strechou tamojšieho Nosticovho (dnešného Stavovského) divadla zaznela 5. septembra 1791 po prvýkrát, dokonca pod taktovkou samotného skladateľa. Opera s najvyšším číslom v Köchlovom zozname, vzišla z objednávky českých stavov pri príležitosti korunovácie Leopolda II za českého kráľa. Mozarta, ktorý ešte v tom istom mesiaci obdaril svet Čarovnou flautou, o pár týždňov po jej viedenskej premiére už čakala len smrť.

Napriek úzkemu spojeniu La clemenza di Tito s Prahou (ide pritom po Donovi Giovannim o druhú operu, ktorej svetovú premiéru tam dirigoval Mozart osobne), o jej novodobej interpretačnej tradícii v českej metropole ani hovoriť nemožno. Dosiaľ posledné javiskové uvedenie sa datuje do roku 2006, keď ju v nápaditej a nenásilne modernizovanej podobe režijne naštudoval manželský pár Ursel a Karl-Ernst Hermannovcov a za dirigentským pultom stál Alessandro De Marchi. Minulý týždeň sa do svojho rodiska, na dosky Stavovského divadla, vrátila La clemenza di Tito v dvojici koncertných uvedení pod taktovkou renomovaného francúzskeho rodáka Marca Minkowského.

W. A. Mozart: La clemenza di Tito, Národné divadlo Praha, 2018,
Marc Minkowski, Ambroisine Bré (Sesto), orchester ND Praha,
foto: Hana Smejkalová

O dôvodoch, prečo sa táto opera seria z posledného roka skladateľovho života ocitá v ústraní populárnosti (hoci ani to neplatí doslovne, pretože v aktuálnej sezóne sa hrá na šestnástich miestach sveta), sa vedú rôzne úvahy. Ani isté výhrady na margo formálneho schematizmu, daného žánrom opera seria, nevyvrátia fakt, že pokiaľ sa partitúry ujme dirigent, schopný vyhmatať principiálne hodnoty predlohy, dramatický tok dvoch dejstiev pôsobí strhujúco. Neoslabuje ho ani pomerne veľké množstvo secco recitatívov, skrývajúcich vzťahové nuansy medzi postavami a ich psychologické poryvy. Živo si spomínam na naštudovanie diela na Salzburskom festivale roku 2003, keď sa dirigent Nikolaus Harnoncourt s režisérom Martinom Kušejom práve z tohto dôvodu zhodli na použití verzie s neskrátenými recitatívmi. Terajšie pražské uvedenie patrilo síce do sféry koncertných, nešlo však o klasické postávanie sólistov pri pultoch s notami. Priestorové rozohrávanie deja pred orchestrom, umiestneným na javisku, ale i za ním, zopár rekvizít (divadelný stolík so zrkadlom, stoličky, luster, variabilná opona na horizonte s veľmi striedmym diferencovaním svetla) a najmä intenzívne vcítenie sa sólistov do svojich postáv, vytvorili dokonalú ilúziu divadelnej verzie opery. Napokon, radšej takto, než v deformujúcich réžiách.

W. A. Mozart: La clemenza di Tito, Národné divadlo Praha, 2018,
Inga Kalna (Vitellia), Lea Desandre (Annio), Markéta Böhmová (Servilia),
foto: Hana Smejkalová

Marc Minkowski je automaticky spájaný najmä s historicky poučenou interpretáciou barokovej tvorby, kde si vydobyl špičkovú pozíciu predovšetkým na čele svojho orchestra Les Musiciens du Louvre. Nie je to však jeho jediná doména, s rovnakou energiou a inšpiračnými schopnosťami dokáže pozdvihnúť úroveň aj nešpecializovaných orchestrálnych telies. K Mozartovi ho úzko viaže aj štvorročné pôsobenie vo funkcii riaditeľa salzburského Mozartwoche (2013 – 2017). V súčasnosti je Mark Minkowski umeleckým riaditeľom Národnej opery v Bordeaux. Repertoár tohto svetoznámeho dirigenta je rozkročený oveľa širšie ako je barok či klasicizmus, čo dokazuje pohľad do jeho aktuálneho termínového kalendára. Jeho pražský Titus mal punc hlbokej štýlovosti, vo voľbe temp, v kontrastoch dynamiky, v striedaní recitatívov (kladivkový klavír obsluhoval Minkowským zvolený a s jeho koncepciou ideálne stotožnený Luca Oberti) s áriami, dvojspevmi, trojspevmi, ansámblami i zbormi, dosiahol účinný dramatický spád a vnútorné napätie. Orchester Národného divadla síce s Mozartovými operami prichádza do styku často, tento raz však do hry vniesol úplne nepoznané vnútorné nasadenie, oduševnenie a emóciu. Podal výborný kolektívny výkon vo všetkých sekciách. Zvláštne ocenenie si zaslúžili dvaja nemenovaní inštrumentalisti, sprevádzajúci, ba na proscéniu až tvoriaci dialóg so sólistkami, v áriách Sesta Parto, parto, ma tu, ben mio (klarinetista) a Vitellie Non più di fiori (hráč na basetovom rohu).

W. A. Mozart: La clemenza di Tito, Národné divadlo Praha, 2018,
Markéta Böhmová (Servilia), Bror Magnus Tødenes (Tito), orchester ND Praha,
foto: Hana Smejkalová

Titulnú postavu Tita stvárnil len 25-ročný nórsky tenorista Bror Magnus Tødenes, ktorý v navštívenom druhom predstavení nenechal nikoho na pochybách, že stojí na prahu sľubnej kariéry. V základe ešte lyrický, no nesmierne kovový, priebojný, v každej polohe vyrovnaný hlas, ovláda obdivuhodnou technikou. Krásne frázoval, tón bez tlaku napĺňal priestor a ozaj je len otázkou času a skúseností, keď sa jeho hlasové danosti zasnúbia s pestrosťou výrazových nuáns. To je zasa doména úplne mladučkej francúzskej mezzosopranistky Ambroisine Bré (Sesto), ktorá popri štíhlo vedenom lyrickom mezzosopráne preukázala mimoriadne intenzívne dynamické tieňovanie hlasu (krásne pianissimá, sledované v rovnakej hladine aj orchestrom) a herectvo, nijako nelimitované koncertnou formou naštudovania. Ak aj v 2. dejstve mala zo dvakrát drobné rezervy v najvyšších tónoch, celkové uchopenie „nohavičkového“ partu touto šarmantnou mladou umelkyňou bolo maximálne presvedčivé.

W. A. Mozart: La clemenza di Tito, Národné divadlo Praha, 2018,
foto: Hana Smejkalová

Nájsť ideálnu predstaviteľku Vitellie je na hranici možného. Part nesmierne exponovaný vo všetkých polohách (pre soprán extrémne sú najmä hĺbky), vyžadujúci legato i koloratúru, patrí k najťažším (spolu s Elettrou v Idomeneovi), aké Mozartovo operné dedičstvo uchováva. Skúsená a svetovými divadlami ostrieľaná lotyšská sopranistka Inga Kalna si počínala obdivuhodne. Dramatický materiál, pružný, presvedčivý vo výške i hĺbke a zároveň intenzívny vo výraze, bol pilierom naštudovania. Druhú mezzosopránovú rolu Annia predniesla s nemenším nadšením a schopnosťou vytvoriť charakter mladá francúzsko-talianska sólistka Lea Desandre. Dvaja českí umelci vôbec nezaostávali. Výrazným a tmavo sfarbeným basom upútal Jan Šťáva ako Publio a kultivovaný, sýto sfarbený soprán vložila do postavy Servilie Markéta Böhmová. Zbor, pripravený Martinom Buchtom, sa rovnocenne podieľal na nie každodennej pražskej pocte Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi.

Autor: Pavel Unger

písané z 11. 5. 2018

W. A. Mozart: La clemenza di Tito
Národné divadlo Praha, Stavovské divadlo
koncertné uvedenie opery 10. a 11. mája 2018

Dramaturgia: Ondřej Hučín

Dirigent: Marc Minkowski (po prvýkrát v Prahe)
Tito: Bror Magnus Tødenes
Vitellia: Inga Kalna
Sesto: Ambroisine Bré
Annio: Lea Desandre
Servilia: Markéta Böhmová
Publio: Jan Šťáva

Orchester a Zbor Národného divadla Praha

www.narodni-divadlo.cz

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 44
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Pavel Unger

operný kritik a publicista, člen Slovenského centra Medzinárodnej asociácie divadelných kritikov (SC AICT)

Zanechajte komentár