Dnes je: sobota, 23. 9. 2017, meniny má: Zdenka , zajtra: Ľubor

Nad trónmi pesarského majstra

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
XXXVIII. ročník muzikálnych „gradientov“ Gioachina Rossiniho (30 opier skomponovaných v priebehu 19 rokov) bol celý venovaný Albertovi Zeddovi, zakladateľovi festivalu. On a ďalší z najvýznamnejších Rossiniho bádateľov Philip Gossett zomreli začiatkom tohto roku. Uvedené bolo i Zeddovo zaujímavé Preludiio religioso na témy Rossiniho Petite Messe Solennelle v orchestrálnej podobe.

Edward Osborne Wilson, popredný postdarwinovský sociobiológ v Smyslu lidské existence (Argo, Dokořán, 2016) vystihuje metaforicky zmysel i neodmysliteľnú zmyselnosť Rossiniho tvorivosti vetou: „Kreatívne umenie a veľká časť humanitných odborov sú freneticky prenikavé…“ Skladateľova vzostupná línia invencie, kompozičného majstrovstva a neomylnej muzikálnej intuície je veľkolepá a majestátna na ktoromkoľvek dieliku tejto stupnice. Ráta však s dokonalou súhrou interpretačných dielcov: excelentnými spevákmi, orchestrom, zborom a neomylnou dirigentskou taktovkou… G. Rossini je geniálnym zavŕšiteľom štýlu belcanta vedno s nadanými Gaetanom Donizettim, Vincenzom Bellinim, Giovannim Pacinim a Saveriom Mercadantem v obklopení početných epigónov… Je zároveň jediným skladateľom, ktorému sú venované dva festivaly: pesarský v auguste a v júli nemecký pod záštitou „Deutsche Rossini Gessellschaft e. V.“ v kúpeľnom mestečku Wildbade neďaleko Stuttgartu, kde sa maestro liečil (pozn. red.: o festivale sme informovali TU…).

Gioachino Rossini (1792 – 1868)

Rok pred 150. výročím Rossiniho úmrtia ponúkla festivalová dramaturgia, popri viacerých sólistických koncertoch nasledujúce opusy :

Le siége de Corinthe – „Obliehanie Korintu“ (1826) je prepracovaná francúzska verzia opery Maometto II. ako 3-dejstvová „lyrická tragédia“. Nová inscenácia rozčarovala! Márne by ste hľadali zdôvodnenie byzantsko – gréckeho konfliktu v tisícoch plastových fliaš plných vody ovládajúcich javisko a ďalšej prilievanej do akejsi studne…. Celkom samoúčelnou bolo i filmové premietanie bizarných škvŕn (mne pripomínajúcich baktérie pod mikroskopom…) na pozadí scény. K celkom zohavujúcej atmosfére chýbali vari len drony, ktoré by jeden z rossionovských trónov totálne zlikvidovali (réžia i scéna: La Fura Dels Baus)…

G. Rossini: Le siège de Corinthe, Rossiniho operný festival v Pesare, 2017,
foto: ROF

Spásou bola hudba a skvelí interpreti. Pod vedením skúseného majstra kantilény Roberta Abbada sa zaskveli všetci sólisti (vari najprenikavejšie Luca Pisaroni a John Irvin…). V poslednom dejstve možno predsa dramaturgicky „prispeli“ aj oné padajúce fľaše pri zúfalej samovražde hrdinky…

Je absolútne neprijateľné, aby sa režisér, scenárista a ďalší protagonisti operného diela „postavili“ do čela inscenácie. Akékoľvek moderné a „nonklišé“ stvárnenie opery je nevyhnutne vyjadrením pochopenia a pokory skladateľovi. Publikum „vybučalo“ scestnú inscenáciu, potleskom až dupaním o podlahu však odmenili hrajúcich a spievajúcich interpretov…

Torvaldo e Dorliska (1816) iskrila čarodejnými farbami. Touto operou akoby si skladateľ dláždil cestu k vrcholnému Barbierovi zo Sevilly skomponovanému o pár mesiacov: skvelo vystavané ansámbly, tercetto z II. dejstva prešlo vzápätí do slávneho Otella v rozmachu skladateľovej potencie v rokoch 1816 a 1817. Bufózny (komický) ráz dominuje, rafinované dejové zápletky muzikálne podčiarkujú ďalšiu zvláštnosť – ide o tzv. operu semiseria (polovážnu) s dobrým koncom (Straka zlodejka z roku 1817 túto opernú formu pečiatkuje…). Svieža scéna vtipne zdôrazňujúca zmätky príbehu, nadpriemerné spevácke výkony s akcentom na hlavných protagonistov – Dorlisku (Salome Jicia) a Torvalda (už dávnejšie chýrny Dmitrij Korčak).

G. Rossini: Torvaldo e Dorliska, Rossiniho operný festival v Pesare, 2017,
foto: ROF

La pietra del paragone (1812) – voľne – „Skúšobný kameň“ už naznačila priam genetickú navigáciu Rossiniho talentu: muzikálny triumf vyjadrenia komična (opera buffa). Rozpustilo jemný kus sa rozprestrel na doskách veľkokapacitnej Adriatickej Arény: rušivo pôsobil zvuk klimatizácie (menovite v I. dejstve). Zaskvel sa brilantný belkantový dirigent Daniele Rustioni. Zasa zaujali vyrovnané či miestami nadpriemerné spevácke výkony (rossiniovská koloratúra je zradne rázovitá, obdobne ako špecifická kolaratúra Vivaldiho opernej reči…) – za všetkých menujme aspoň Williama Cordó (v role Fabrizia). Ak sa uvádza, že v Mozartovom Donovi Giovannim či Figarovej svadbe sú noty neodtrhnuteľne ušité na mieru, platí to aj o Rossiniho Barbierovi zo Sevilly – a predsa: slávnu búrku si maestro (robieval to nezriedka) požičal z tohto svojho výtvoru…

G. Rossini: La pietra del paragone, Rossiniho operný festival v Pesare, 2017,
foto: Amati Bacciardi

Všetky tri naštudované festivalové opusy (zvyčajne dva reprízované z minulosti plus jedna nová inscenácia) sa počas 14 dní festivalu hrajú zvyčajne štyrikrát. Pridáva sa k nim každoročne dramma giocioso Il Viaggio a Reims (1825) – „Cesta do Remeša“ – výstrek skladateľovej umeleckej šťavy v najušľachtilejšej podobe: príbeh rozohratý sedemnástimi (!) postavami rozmanitého spoločenského postavenia, ktorých pri ceste na korunováciu Karola X. stmeľuje i rozptyľuje nútený pobyt v hostinci zavinený poruchou koča. Skvostná možnosť prezentácie nových spevákov (mnohé slávne hlasy začínali pesarským debutom v Il Viaggio a Reims) na dvoch predstaveniach invenčne bravúrneho hudobného klenotu. Zhliadol som druhé z nich. Všetky hlasy výkonom mimoriadne upútali, budeme o nich istotne počuť. Porovnávajúc túto operu (vari viackrát zhliadnutú ako Predanú nevestu…) s predošlými mal som dojem, že dirigent Michele Spotti zvolil nepatrne pomalšie tempo, menovite v sólových vstupoch. Finále I. dejstva (aktéri sa súčasne spievajúc prezliekajú do slávnostného šatu, lebo už smú pokračovať vo svojej ceste) však bolo vygradované do pravého rossiniovského omamne labužníckeho víru… Nevedno, akú predstavu mal sám „Stvoriteľ“ tohto diela, ktoré sa čoraz častejšie prezentuje aj na iných vyspelých operných scénach disponujúcich suficientnou hlasovou ponukou pre toľko exponovaných partov.

G. Rossini: Il viaggio a Reims, Rossiniho operný festival v Pesare, 2017,
foto: ROF

Operný festival zakončilo 22. augusta 2017 s prenosom na pesarské námestie slávne Stabat mater (jeho definitívnu verziu v r. 1842 dirigoval Gaetano Donizettti). Opäť mimoriadne disponovaný Daniele Rustioni so zmyslom pre vážnosť chrámovej skladby (námetu neodolali mnohí iní majstri vrátane Pergolesiho…) sa svojím tempom vyhol riziku komparácie jednotlivých častí s operným štýlom. Sopranistka Saome Jicia, mezzosopranistka Enkeleda Shoza, opäť Dmitrij Korčak – tenor a majestátny basista Erwin Schrott vedno so zborom Coro del teatro Ventidio Bassso si tento zámer osvojil a ponúkli hlboký zážitok až po záverečnú fúgu „Amen“ (pred rokmi ju A. Zedda v role dirigenta neočakávane musel zopakovať…).

Koncert Stabat mater, Rossiniho operný festival v Pesare, 2017,
foto: ROF

Jedinečný zážitok poskytol koncert pod skromným názvom “Tenors“ zostavený výlučne z hudby Rossiniho opier pod taktovkou vynikajúceho Davida Parryho. Tento dirigent figuruje na uznávaných nosičoch obnovujúcich zabudnuté – zabúdané opery početných majstrov prvej polovice 19 . storočia, napr. v známej edícii „Opera rara“… Zaskveli sa, každý svojským tenorovým fondom a farbou: John Irvin, Sergej Romanovskij a Michael Spyres. Na prostej, iba osvetlenej divadelnej rampe sa striedali po jednom, inokedy zostávali dvaja i traja spolu. Osem tenorových výňatkov Rossiniho operného kumštu zapôsobili veľkolepo – komplexným dojmom. Posledné terzetto z Armidy po veľkom aplauze zopakovali… Táto organizátorská idea si nekládla za cieľ „súťaž“ (ako za čias Pavarottiho, Carrerasa či Dominga, ktorí však propagovali operu i ako žáner širšiemu publiku…).

Koncert Tenors, Rossiniho operný festival v Pesare, 2017,
John Irvin, Michael Spyres, Sergey Romanovsky,
foto: ROF

Filarmonica Gioachino Rossini, Orchestra sinfonica nazionale della RAI – dva orchestre striedajúce sa vo všetkých predstaveniach boli stvorené pre príslovečnú rossiniovskú vláčnosť a dynamiku, aby kolorovali pevnú kostru skladateľovych trónov…

Náš exkurz do XXXVIII. ročníka Rossiniho festivalu nás nabáda citovať samotného maestra, ktorý na konci partitúry Petite Messe Sollenelle (Malá slávnostná omša) napísal: „Milý Bože, tak som teda dokončil túto prostú malú omšu. Napísal som skutočnú musica sacra alebo iba sakra muziku? Narodil som sa pre operu buffu, to vieš sám najlepšie. Trocha umenia, trocha srdca…, to je všetko. Buď teda pochválený a neodopri mi raj “.

G. Rossini, Rossiniho operný festival v Pesare, 2017,
foto: ROF

Dodajme: hudba G. Rossiniho, napríklad vo vypätých crescendových momentoch zasiahne človeka ako emocionálny tajfún, ktorý však neničí, ale pozitívne excituje. To je poslanie umenia v jeho všetkých podobách. Tendencie súčasného sveta k postupnej „robotizácii“ sa, verme, zastavia pred hranicou samolikvidácie civilizácie. Emocionálny ľudský vnem sa nedá totiž naprogramovať, resp. všestranný robot by s ním narábal, žiaľ, len mechanicky…

Buďme istí, že veľký maestro – ktorý sa tak bál práve zavádzaných vlakov – sa díva na nás z neba, načúvajúc svoj nesmrteľný odkaz, ktorého sa vôbec nedotýka obrovský technologický rozmach 21. storočia.

Autor: Peter Kukumberg

www.rossinioperafestival.it

video

email

About Author

Leave A Reply