Dnes je: pondelok, 26. 6. 2017, meniny má: Adriána , zajtra: Ladislav, Ladislava

Nad úmrtím Nicolaia Geddu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 8. januára 2017 umrel vo veku 91 rokov jeden z najvýraznejších vokálnych interpretov 20. storočia, ktorého oslnivá kariéra trvala vyše 40 rokov, fenomenálny tenorista Nicolai Gedda. Úmrtie potvrdili miestne úrady aj jeho dcéra.

Zo všetkých významných tenorov aktívnych v druhej polovici 20. storočia bol Nicolai Gedda zďaleka najvšestrannejším a najusilovnejším s bádavým hudobným duchom, pričom zanechal nepreskúmanú len malú časť operného a piesňového repertoáru. Počas svojej takmer päťdesiatročnej kariéry si ho žiadal celý svet kvôli vrúcnej, nežnej a striebristej kráse hlasu, ušľachtilému ovládaniu štýlu a nevídanému lesku technickej virtuozity bez výnimky vždy v službách hudobného výrazu.

Nicolai Gedda ako malý chlapec

Narodil sa 11. júla 1925 chudobným rodičom v Štokholme. Vychovala ho sestra jeho otca Olga Gädda a jej ruský manžel Michail Ustinov, ktorý prišiel do Švédska po ruskej občianskej vojne a stal sa spevákom v zbore Donských kozákov a neskôr kantorom ruskej pravoslávnej cirkvi v Lipsku, kde rodina žila v rokoch 1928 až 1934. Zásluhou svojho prísneho nevlastného otca Gedda nadobudol pohotové znalosti vo viacerých jazykoch a v čítaní hudobného záznamu – práve tak, ako istú hanblivosť a nechuť ku konfrontácii, ktoré mu neskôr príliš neposlúžili pri rokovaniach s opernými manažérmi, nehovoriac o dvoch nešťastných manželstvách v mladosti. Každopádne sa však ešte ako dieťa veľmi rýchlo naučil okrem materinských jazykov ruštiny a švédčiny aj po nemecky a neskôr v škole anglicky a francúzsky. Ďalšie jazyky zvládol počas svojej kariéry. V roku 1934 sa rodina presťahovala do Štokholmu, aby utiekla pred prílivom nacizmu v Nemecku. Hoci sa u Geddu hlasové predpoklady prejavovali od začiatku – pôsobil ako spevák v ruskom kostole v Štokholme – pôvodne to vyzeralo skôr na kariéru v bankovníctve. Pri práci bankového úradníka mu jeden z bohatých zákazníkov napokon odporučil a zasponzoroval pedagóga – Carla Martina Oehmana (1887 – 1967), pôvodne lyrického tenora v Štokholme a učiteľa Jussiho Björlinga (1911 – 1960) – u ktorého potom študoval aj na Štockholmskom konzervatóriu.

Nicolai Gedda (v strede) a Carl Martin Oehman (vpravo) v roku 1952

Gedda sa raz o Oehmanovi so svojou príslovečnou skromnosťou vyjadril: „naučil ma všetko nevyhnutné, o čom som dovtedy nevedel nič.“ Človek sa nemôže ubrániť dojmu, že dokonalé posadenie hlasu, pevná podpora svalstva, hladké ovládanie registrov a neomylný hudobný inštinkt uňho odjakživa existovali, len čakali na svoju slobodu. Už po dvoch rokoch štúdia na konzervatóriu – v roku 1952, keď mal Gedda 26 rokov – získal hlavnú rolu v opere Adolpha Adama (1803 – 1856) Postillion de Lonjumeau v Kráľovskej opere, hoci tu debutoval už rok predtým v modernom diele Heinricha Sutermeistera (1910 – 1995) Der Rote Stiefel. Vystúpením v Adamovej opere však vytvoril senzáciu, najmä vysokými „d“, ktorými vrcholí vstupná ária kočiša Chapeloua. Legendárny impresário značky EMI Walter Legge (1906 – 1979) a jeho žena Elisabeth Schwarzkopf (1915 – 2006) práve boli v meste a žiadalo sa im vypočuť si nového tenoristu, pretože ho každý vychvaľoval. Po krátkom predspievaní sa Legge okamžite horúcou linkou spojil s dirigentom Herbertom von Karajanom (1908 – 1989) a Antoniom Ghiringhellim (1906 – 1979), intendantom La scaly: „Práve som počul najväčšieho mozartovského speváka v živote: volá sa Nicolai Gedda“.

Nicolai Gedda (1925 – 2017)

Čo nasledovalo potom, by určite každému mladému spevákovi vyrazilo dych. Geddovi okamžite ponúkli postavu Dimitrija v skvelej novej nahrávke Borisa Godunova Borisom Christovom (1914 – 1993). Gedda neskôr poznamenal, že „táto nahrávka Borisa mi otvorila dvere do sveta“. Krátko nato debutoval v La scale ako Don Ottavio v Donovi Giovannim pod Karajanovou taktovkou. Odrazu dostával pozvania spievať všade – Gounodovho Fausta a Weberovho Oberona v Paríži, Vojvodu z Mantovy (Rigoletto) v Covent Garden a desiatky ďalších ponúk z Ríma, Viedne, Salzburgu, Berlína, Mníchova a Tokya.

Medzitým Legge zamestnával Geddu v nahrávacích štúdiách. Po Borisovi to bola Bachova Omša h mol s Karajanom, rarity ako ako Barbier z Bagdadu od nemeckého skladateľa Petra Corneliusa (1824 – 1874) a francúzska verzia Gluckovho Orfea, ďalej Straussove Capriccio, Pinkerton z Madam Butterfly, Faust, ako aj sólové recitály pokrývajúce široký repertoár. Jedným z najpôsobivejších príkladov Geddových nahrávok je azda Lehárova Zem úsmevov, ktorú uskutočnil ako dvadsaťosemročný. Spieva tu mysteriózneho, vášňou opantaného princa Su-Čonga, rolu, ktorú preslávil Richard Tauber (1891 – 1948). Je to strhujúci, jemne odtieňovaný a vynikajúco ovládaný spev, až kým všetky emócie nahromadené v povahe tejto postavy nevytrysknú v úchvatnom stvárnení „Tauberlied“ „Dein ist mein ganzes Hertz“. Dokonca aj tu znalci vokálneho umenia obdivujú technickú pohotovosť, s akou Gedda odľahčí reprízu, ktorá síce znie vo veľkom zvuku, ale bez akéhokoľvek tlaku na dych.

video

Jeden zo svojich výnimočných úspechov Gedda zažil v titulnej role opery Benvenuto Cellini od Hectorta Berlioza (1803 – 1869), ktorú sa podujal stvárniť na Holandskom festivale roku 1961 (Amsterdam) a potom v Covent Garden roku 1966, vytvoriac tak pre šesťdesiate roky, ak nie pre celé dvadsiate storočie, možno najpresvedčivejší tenorový hlasový prejav. Tento part nahral v roku 1972 aj pre vynikajúci berliozovský cyklus pod taktovkou Colina Davisa (1927 – 2013).

Svoju plynulú angličtinu predviedol v roku 1975 na nahrávke vokálno-inštrumentálneho diela Gerontiov sen od Edwarda Elgara (1857 – 1934) s dirigentom Adrianom Boultom (1889 – 1983). Gedda to raz okomentoval: „Nestačí vedieť jazyk. Musíte študovať ohýbanie slov a rytmus reči, až tak porozumiete všetkým odtieňom myslenia. Iba vtedy dokážete vyjadriť, čo sa skladateľ pokúša povedať.

Nicolai Gedda (1925 – 2017)

Rudolf Bing (1902 – 1997) sa veľmi poponáhľal získať Geddu – na tohto obozretného impresária to bol neobvyklý krok, pretože zvyčajne nechával obecenstvo Metropolitnej opery dlho čakať aj na najsenzačnejšie nové spevácke objavy. Gedda teda debutoval v Met 1. novembra 1957 ako Faust. Odvtedy sa snažil, ako aj mnohí iní významní speváci jeho generácie, zariadiť si za svoje hlavné pôsobisko New York, mnoho času však venoval aj svojim angažmánom v Európe a uskutočnil tiež stovky nahrávok. Takže New York počul Geddov vokálny talent a jazykové znalosti v plnom rozsahu až kým v roku 1983 spoluprácu s Met neukončil. Za ten čas odspieval vyše 250 predstavení v najmenej 22 tituloch. Okrem klasických rolí ako Don Ottavio (W. A. Mozart: Don Giovanni) a Adamèto (Ch. W. Gluck – Alcesta) naštudoval štandardný taliansky repertoár, Vojvodu (G. Vedri: Rigoletto), Alfreda (G. Vedri: La Traviata), Rodolfa (G. Puccini: Bohéma), Pinkertona (G. Puccini: Madam Butterfly), Edgarda (G. Donizetti: Lucia di Lammermoor), francúzske opery, Hoffmanna (J. Offenbach: Hoffmannove poviedky), Dona Josého (G. Bizet: Carmen), des Grieuxa (J. Massenet, Manon), Pelléasa (C. Debussy: Pelléas et Mélissande), Rómea (Ch. Gounod: Rómeo a Júlia), bel canto (V. Bellini: La Sonnambula, G. Donizetti: L’Elisir d’Amore, Don Pasquale), ruské roly Dmitrija (M. P. Musorgskij: Boris Godunov), Lenského (P. I. Čajkovskij: Eugen Onegin), Germana (P. I. Čajkovskij: Piková dáma), nové americké opery, Anatola vo Vanesse (Samuel Barber, 1910 – 1981) a Kodanu v prvom americkom uvedení opery The Last Savage od Gian Carla Menottiho (1911 – 2007) v roku 1964, a stretol sa aj s operetou (J. Strauss: Cigánsky barón). Okrem toho spieval aj Wagnerovho Lohengrina a Riccarda vo Verdiho Maškarnom bále. Gedda nikdy nevyvolal až také vášnivé ohlasy fanúšikov, ako dajme tomu Franco Corelli, ale sotva sa niekto cítil oklamaný po odchode z jeho jemne nuansovaných a po hlasovej stránke spoľahlivých výstupov. Luciano Pavarotti (1935 – 2007) o ňom povedal: „Neexistuje tenor s väčšou ľahkosťou v hornom registri ako Gedda.

Nicolai Gedda ako Faust v Metropolitnej opere New York,
foto: Louis Mélançon

Gedda si našiel množstvo času aj pre interpretáciu piesní. Jeho repertoár v tejto oblasti sa postupne rozširoval od Schuberta cez Richarda Straussa až po francúzske a talianske umelé piesne, avšak najväčšie úspechy zožal s Čajkovským a Rachmaninovom. Do ich romancí vniesol nespútaný zápal spojený s nostalgiou, prenikajúcou cez mnohé ruské piesne. Vždy mal jasný, vrodený zmysel pre štýl potrebný pre daný žáner.

Gedda získal v roku 1968 švédsku kráľovskú medailu Litteris et Artibus, Zlatú medailu za podporu umenia a hudby od Kráľovskej švédskej akadémie hudby v roku 1976, Carusovu cenu v roku 2007 a francúzsku Légion d’honneur (Rad čestnej légie) v roku 2010.

Skvele spieval až do svojej sedemdesiatky, no v 90. rokoch svoju kariéru postupne utlmoval. Ešte stále vystupoval na koncertoch, učil a príležitostne spieval charakterové roly, ako napríklad starovekého Abdisu, asýrskeho patriarchu v inscenácii opery Palestrina od Hansa Pfitznera (1869 – 1949) v roku 1997. V tom istom roku našiel konečne aj manželské šťastie s Ainou Sellermark (nar. 1927), ktorá s ním spolupracovala na jeho pamätiach „Môj život a umenie“ (My life & Art). Na rovinu v nich píše o svojej ľahostajnosti ku sláve a zasvätenosti umeniu. Manželský pár sa usadil v Tolochenaz, vo švajčiarskej vile na mieste, ktoré sa ukázalo ako idylické pre zaslúžený odpočinok, kde Gedda mohol hrdo spomínať na svoju mimoriadne činorodú kariéru jedného z najuctievanejších a najznámejších tenorov svojej generácie.

pripravil: Ján Marták

Zdroje:

www.operanews.com (Peter G. Davis)
www.imdb.com (Steve Shelokhonov)
www.theguardian.com
www.limelightmagazine.com.au (Angus McPherson)

fotogaléria

This slideshow requires JavaScript.

video

 

 

email

About Author

Leave A Reply