Dnes je: utorok, 19. 6. 2018, meniny má: Alfréd, zajtra: Valéria

Namiesto nekrológu

2

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
O tomto čase, keď sa jar prevaľuje do leta, zvykli sme si v posledných rokoch pozývať obecenstvo na operné produkcie Zámockých hier zvolenských. Na tomto jedinom slovenskom letnom opernom festivale, ktorý sa až na prax posledných ročníkov odohrával takmer výlučne v malebných a akusticky skvelých priestoroch zvolenského zámku odznelo mnoho krásnych diel talianskej romantickej a veristickej literatúry, zväčša v autentickom interpretačnom balení sólistami stredomorskej proveniencie. Po takmer štyroch desaťročiach (prvá opera, Rigoletto, otvárala tradíciu v lete 1979) patria operné Zámocké hry zvolenské – zdá sa – už len minulosti.

Po skončení ostatného ročníka hlavný usporiadateľ (Štátna opera Banská Bystrica), poprední slovenskí operní kritici, ktorí akciu roky sledovali a zväčša vysoko hodnotili, ale aj iniciátor festivalu a až do vlaňajška jeho vedúca osobnosť (autor týchto riadkov) usúdili, že čo do spoločenskej reflexie akcia vlastne viac-menej permanentne živorí (diskusiu nájdete TU…) . Ľudovo povedané – zápasí s návštevnosťou. A preto s ňou čosi treba urobiť, čosi prehodnotiť, mnohé inovovať. Výsledkom je, že operné Zámocké hry zvolenské (ZHZ) zmizli z kalendára letných kultúrnych podujatí a nahradiť ich majú v druhej polovici augusta tri operné večery v banskobystrickom mestskom exteriéri, zabezpečujúce prinajmenšom väčší záujem publika krajského mesta a turistického centra, ale napr. aj rýchly presun podujatia do divadelnej budovy v prípade prekvapení počasia. Novému projektu úprimne želám úspech, pretože zapájať slovenské operné dianie do medzinárodného kontextu (a letné festivaly ho výrazne spoluvytvárajú) je mojím celoživotným cieľom.

Jaroslav Blaho, foto: Ľudovít Vongrej

Jaroslav Blaho,
foto: Ľudovít Vongrej

Príčin, ktoré stáli za malým záujmom o festival v regionálnych i celoslovenských reláciách je nepochybne viac. Už termín akcie, ktorý vedenie Štátnej opery v posledných rokoch posúvala na začiatok poslednej dekády júna, charakteristickej nestálym počasím (tzv. druhá Medardova kvapka), bol otázny. Dôsledkom boli sústavné presuny predstavení do budovy zvolenskej činohry, či dokonca banskobystrickej Štátnej opery (neraz už v preventívnom predstihu), pričom dlhodobá prax svedčí, že počasie okolo konca prvej dekády nasledujúceho mesiaca bývalo spravidla stabilné, „festivalové“. Resty boli aj v propagácii festivalu, vrátane propagácie v blízkom zahraničí. Ukázalo sa, že festival, dokonca festival s ambíciou prekročiť hranice (náznaky v exkluzívnej dramaturgii), potrebuje samostatnú marketingovú zložku. Okrem toho vedenie zámku, ktorý je vysunutým pracoviskom Slovenskej národnej galérie, v poslednom roku obmedzilo šatňové priestory natoľko, že pre operné telesá s kolektívnymi zložkami (orchester, zbor) javia sa absolútne nevyhovujúce.

V spomínanej vlaňajšej diskusii, ktorá odštartovala zánik operných ZHZ, jedným zo zdôvodnení slabšieho záujmu verejnosti o podujatie bola jeho pomerne exkluzívna dramaturgia, nie dosť preferujúca žiadané operné hity (v slovenskom ponímaní predstavujú mimoriadne úzky výber), stavajúca program na uvádzaní rarít a kuriozít (za tie naopak náš divák považuje všetko okrem dvoch-troch desiatok donekonečna obohrávaných titulov, neraz vychádzajúc z jednoduchej premisy „čo ja nepoznám, to je neznáme“). Pravda je taká, že za posledné desaťročie, od roku 2005, boli na plagáte zvolenského festivalu Mozartov Don Giovanni, Rossiniho Barbier zo Sevilly, Donizettiho Nápoj lásky a Lucia z Lammermooru, Belliniho Norma, Verdiho Nabucco (2010, 2011, 2013), Macbeth, Rigoletto, La Traviata, Trubadúr, Simon Boccanegra, Pucciniho Bohéma a Tosca. Kdeže sú tie časy zo začiatkov ZHZ, keď sme pri predstaveniach Nabucca usporiadateľskú službu pre enormný záujem verejnosti museli posilniť chlapcami zo zvolenskej vojenskej posádky (!)? – Ani jedno z posledných predstavení tohto hitu nebolo celkom plné, napriek účinkovaniu takých Abigaille, akými sú Paoletta Marrocu, Iano Tamar či Dimitra Theodoussiou. – Od roku 2005 zaradili sme do programu aj koncertné naštudovania Verdiho menej uvádzaných „mladíckych opier“ Bitka pri Legnane, Alzira, Lombarďania, Zbojníci, Jana z Arcu, Korzár. V prípade prvých štyroch titulov išlo o prvé slovenské uvedenia vôbec, navyše zväčša s exkluzívnym zahraničným sólistickým obsadením, menami s ktorými sa na plagátoch zahraničných metropol vo veľkých úlohách stretávame častejšie než s menami našej vokálnej elity (ospravedlňujem sa dvom-trom výnimkám z radov našich vokálnych svetobežníkov).

Zvolenský zámok

Zvolenský zámok

Ak experti oprávnene považujú Verdiho za Shakespeara operného javiska, sú potom tieto diela z prvej tvorivej dekády skladateľovej činnosti raritami, kuriozitami? Je raritou na plagátoch aj Shakespearov Titus Andronicus, Henrich IV. Alebo Komédia omylov? Je takou divácky riskantnou kuriozitou Donizettiho Poliuto, v ktorom kedysi Callas absolvovala svoju poslednú premiéru na doskách Scaly, alebo prvé veľké dielo romantického belkanta – Belliniho Capuletovci a Montecchiovci, alebo Giordanova Fedora, ktorou sme kedysi z newyorskej MET otvárali dnes už tradičné rozhlasové prenosy z veľkých svetových javísk (všetky tituly na ZHZ v slovenských premiérach). Bolo takým neuváženým dramaturgickým činom koncertné predvedenie Belliniho opery Beatrice di Tenda na ktoré prišli dva autobusy rakúskych operných turistov? Spochybňovanie týchto titulov s ohľadom na širší divácky záujem je síce sčasti namieste, veď v dnešnej dobe, presýtenej komerciou aj veľké zahraničné festivaly vážia program a siahajú skôr po overených dielach – na druhej strane osvieženie zvolenského festivalu „raritami“ (ktoré raritami nie sú – takými je možno Smetanova nedokončená Viola alebo Wagnerove prvotiny Svadba a Víly, opery Donizettiho súčasníkov Mercadanteho, Paciniho a pod.) bolo pokusom prilákať náročnejšieho konzumenta, možno aj z blízkeho zahraničia (to by však chcelo celkom iný festivalový marketing) a zároveň v niektorých prípadoch snahou odstrániť až hanebné dramaturgické resty sotva storočnej opernej kultúry, ktorá sa sama rada hrdí prívlastkom vyspelej, hoci v nejednom aspekte takou asi ešte nie je.

V súvislosti s malým záujmom regiónu aj centra natíska sa ešte pochybnosť o existencii našej skutočnej opernej diváckej elity ako z radov „fanúšikov“, tak aj odborníkov z  tvorivej i teoretickej oblasti. Koľko slovenských dirigentov, dramaturgov, vokálnych pedagógov, operných publicistov videlo zvolenské slovenské premiéry raných verdioviek, hoci sa takmer denne vo svojej praxi s  menom tohto velikána stretávajú? A kde bola naša divácka elita na vlaňajšej premiére Rossiniho Tancreda? Išlo o vôbec prvé slovenské uvedenie Rossiniho opery serie (je totiž otázne či Guillaume Tell, naštudovaný v SND v roku 1933, je talianskou sériou alebo skôr francúzskou Veľkou operou) a to v kontexte rossiniovskej renesancie, charakteristickej pre európsku operu už niekoľko desaťročí a nami obchádzanej. V náročnom titulnom parte debutovala talentovaná a už aj mediálne dostatočne populárna Janka Kurucová. – Diváci spomínanej elity by sa dali na tejto produkcii zrátať na prstoch dvoch rúk – a možno aj to je optimistické konštatovanie…

Aj preto sa opera na Zámockých hrách zvolenských po tridsiatich šiestich rokoch porúča.

Autor: Jaroslav Blaho

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 40
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Jaroslav Blaho

teatrológ, kritik, dramaturg a divadelný historik

2 komentáre

  1. Niet čo dodať. Aj keď sa radi označujeme ako kultúrny národ, aj toto je jedno zo svedectiev, že ním nie sme.
    Smutný je aj nezáujem „odbornej“ verejnosti. Na svedectvá netreba chodiť na ZHZ, stačí zájsť do SND. A to pri cenách na úrovni skromného posedenia v kaviarni.
    Symbolicky snímam klobúk pred všetkými, čo na opernej časti ZHZ pracovali, osobitne pred Dr. Jaroslavom Blahom, iniciátorom a neúnavným organizátorom tohto smutne končiaceho projektu.

  2. Je mi naozaj veľmi ľúto, že sa ZHZ operná čast končia. Veľká vďaka pánovi J.Blahovi
    za neúnavnú pozornosť, ktorú týmto hrám venoval. Nikdy nezabudnem na Trubadúra
    1980, na Christinu Angelakovu a Dana Iordanescha, ktorí vzbudili vo mne lásku k opere.

Zanechajte komentár