Dnes je: piatok, 20. 7. 2018, meniny má: Eliáš, Iľja, zajtra: Daniel

Nesmrteľné Hoffmannove poviedky naplnené láskou – premiéra v Drážďanoch

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Skladateľom Jacquesom Offenbachom vytvorená opera Les Contes d’Hoffmann / Hoffmannove poviedky vznikla na libreto Julesa Barbiera podľa divadelnej hry z rôznych poviedok Ernesta Theodora Amadea Hoffmanna. Offenbachom ju dokončil iba ako klavírny výťah, po jeho smrti prešla niekoľkými viac či menej povolanými rukami. Premiéra sa uskutočnila s veľkým úspechom v roku 1881 v Parížskej Opéra-Comique, od tých čias sú Hoffmannove poviedky nesmrteľné.

Sú synonymom romantických poviedok naplnených prekvapeniami a divadelného čara, ktoré je možné vytvoriť a zažiť iba v divadle. Pre našu generáciu ostane asi jedno z nezabudnuteľných naštudovanie, a aj umelecky a technicky špičkové podanie, ktoré sme v našich končinách zhliadli v prenose z Metropolitan Opera New York pred Vianocami 2009. Cez fantazijný svet básnika Hoffmanna nás viedol slávny režisér Bartlett Sher, pod hudobné naštudovanie sa vtedy podpísal dirigent James Levin, náročné sólove úlohy stvárnili Joseph Calleja, Anna Netrebko a Elīna Garanča. Bol to famózny Offenbach, hýril nápadmi, inšpiráciou, sršal hudobným ohňostrojom. Chtiac nechtiac napadol vtedy pisateľku týchto riadkov lexikálny článok, z ktorého pochádza tento citát: ,,Offenbachova hudba, ktorá je sa hudobnej histórii prevažne označuje ako vzorový príklad spojenia drzosti a gracióznosti, sa udržiava vo všetkých dráždivých melodických a rytmických sférach iba na povrchu. V jej prevažne deformujúcom karikujúcom charaktere sa stala od svojho vzniku nepochybne zárodkom rozpadávajúcich sa tendencií operety, ktoré zaznamenali s jej menej nadanými […] rasovými pokračovateľmi Offenbacha hlboký bod rozpadu. Aj pre Offenbachove umenie, ktoré nemá jednotný štýl, platí zistenie Richarda Wagnera, že židovský hudobník mieša rôzne formy a štýly rôznych majstrov a štýlov tak, ako sú v židovskom žargóne s podivuhodnou bezvýraznosťou pohádzané jedno cez druhé slová a konštrukcie.“ Takéto bolo stanovisko totality k Offenbachovej hudbe uverejnené v roku 1940 v zvrátenom Lexikóne židov v hudbe. Až do roku 1945 Hoffmannove poviedky na operných scénach v mnohých krajinách Európy nikto „vypraviť“ nesmel, ba všetky Offenbachove diela boli zakázané. Napriek tomuto ortieľu, ktorý vyslovili vtedajší nacistickí hudobní teoretici, patria Hoffmannove poviedky k majstrovským výtvorom 19. storočia.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016, foto: Jochen Quast

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016,
foto: Jochen Quast

Premiéra 4. decembra na doskách Semperovej opery v Drážďanoch neostala znázorneniu romantického sujetu nič dlžná, ba aktuálnymi technickými možnosťami ho zaradila do nových možností efektného vyjadrenia rozprávok v našom 21. storočí. Drážďanská inscenácia potvrdila, že Hoffmannove poviedky sú vo svojej fantastičnosti naďalej obsahovo obdivuhodné a hudobne neprekonané. O čom rozprávajú? O láskach romantika E. T. A. Hoffmanna, o jeho dobrodružnom a fantazijnom svete tápajúcom medzi dojmami a realitou. Básnik Hoffmann je autorom všetkých vymyslených príbehov a je sám hlavným, v láske sa zmietajúcim a po láske túžiacim hrdinom opery. Jeho príbehy hovoria vlastne o ľudských konfliktoch, o prehrách, výhrach, problémoch, o tom všetkom, čo bolo aktuálne tak v časoch Offenbacha a jeho libretistu Barbiera, ako aj dnes. V rozprávkovo-fantazijných postavách opery, ku ktorým patria predovšetkým ako skutočná dievčina vytvorená veľká mechanická bábka Olympia, ďalej chorá a umierajúca speváčka Antonia či benátska kurtizána Giulietta, nachádzame paralely s našim životom, ktorý je plný tajomstva, romantiky, obáv, iracionálneho strachu i komiky. Zázračné okuliare či zázračné zrkadlo, naťahovacia bábka, prítomnosť rôznych strašidelných či tajomných zvukov a mnoho ďalších neskutočných javov si predstavujeme dnes podobne, ako ich kedysi reflektoval vínom opojený básnik Hoffmann. Kľúčovou myšlienkou diela je hľadanie ženského ideálu. Hoffmann po ňom naťahuje ruku, svoj ideál takmer dosiahne, takmer sa mu podarí uspokojiť aj publikum držiace mu palce, ale vzápätí svoje šťastie stráca… Zisťuje, že sen ho robí šťastnejším ako skutočnosť a hľadá ozajstný zmysel života.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016, foto: Jochen Quast

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016,
foto: Jochen Quast

Opera pozostáva z piatich dejstiev, odohráva sa v Nemecku a Taliansku začiatkom 19. storočia. Hoffmann rozpráva študentom o svojej milenke Stelle i o svojich veľkých láskach, o už spomínaných Olympii, Antonii a Giuliette. O všetky ho pripravil radca Lindorf, ktorý básnika Hoffmanna nenávidí a objaví sa všade tam, kde je možné Hoffmannovi poškodiť. Jediným Hoffmannovým priateľom a dobrodincom je jeho Múza, tá ho ako pozitívna postava a energia operou od začiatku do konca sprevádza. Sprevádzajú ho tiež iné figúry v skromnejších sólových partiách, ktoré mu prehovárajú do svedomia. Všetkým sólistom sa núkajú fantastické interpretačné možnosti. Ostaňme iba u troch hlavných ženských postáv, u ich náročných partií vychádzajúcich z ich charakterov, ktoré im poskytujú nejednu príležitosť rozohrávať klaviatúry pestrých vokálnych i hereckých stupníc. Kedysi jednou speváčkou obsadzované všetky hlavné postavy stvárnili tri vyhranené spevácke a herecké osobnosti, všetko sopranistky.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016, foto: Jochen Quast

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016,
foto: Jochen Quast

Frapujúcimi, dych zatajúcimi koloratúrami zaujala v árii Les oiseaux dans la charmille aj herecky Tuuli Takala, ktorá stvárnila bábku Olympiu. Jej neuveriteľnú perfektnosť neodhalil Hoffmann kvôli zázračným okuliarom, bol zaľúbený do automatu… Lyrická sopranistka Sarah-Jane Brandon stvárnila Antoniu, nadanú speváčku, ktorá ako dôsledok spievania umiera podobne ako jej matka, ktorá ju k spievaniu pobáda. Celé tretie dejstvo je presýtené srdcervúcou láskou, ktorú si Hoffmann s Antoniou prisahali. A napokon Hoffmanna zvádza a provokuje mladý dramatický, tmavo zafarbený soprán kurtizány Giulietty a sólistka Measha Brueggergosman je jej ideálnou predstaviteľkou. Tu zaznie slávna barcarola, v nej začína opojenie, ktorému Hoffmann podľahne a stráca vlastnú zrkadlovú podobu, vlastnú identitu… Tri uvedené hlavné postavy sú markantnými reprezentantkami kaleidoskopicky sa odvíjajúcich dianí opery, ktorých ústrednou postavou je Hoffmann stvárnený Ericom Cutlerom. Hoffmann stojí na javisku po celú operu (tri hodiny), jeho úloha je neobyčajne náročná. Zahŕňa v sebe takmer nevyčerpateľnú paletu toho, čím môže sólista-tenorista na javisku zaujať – a to v každom dejstve inak, aj odlišným hlasovým prístupom, aj tým, že tento tenor nie je hrdinom. Cutler stvárnil Hoffmanna v novej inscenácii v Drážďanoch suverénne a presvedčivo, vo francúzštine spievanú úlohu si očividne vychutnal, prirovnal ju k maľovaniu akvarelovými farbami. Miestami sa dokonca priklonil k hlasovému mixu, ba dokonca i k štýlu šansónu.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016, foto: Jochen Quast

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016,
foto: Jochen Quast

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016, foto: Jochen Quast

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016,
foto: Jochen Quast

On i celý divadelný tím prezentoval zrozumiteľný režijný výklad Johannesa Eratha. V jeho poňatí nešlo o démonizovanie deštruktívnych síl, ale o neustále zrkadlenie sa v očiach iných, o paralelné rozprávanie rôznych príhod, o paralelné diania toho subjektívneho a rozprávkového, o rozmanité možnosti stvárnenia pocitu individuálnej pochybnosti – aj pocitu lásky. Erath nechal kaleidoskopický obsah diela pôsobiť aj na viacerých vrstvách scény „zariadenej“ multimediálne. Video a svetlo odhaľovali a uzavierali viaceré poschodia a navrstvenia scény, divákovi sprístupňovali v popredí javy, v pozadí sny, na prevažne bielo-čiernej scéne sa jedinečne vynímali príležitostné farebné svetelné vstupy, ktoré podporovali fantastickosť a tajomnosť toho celého, z mnohých nesúvisiacich príbehov pozostávajúceho príbehu. Réžia, scéna (Heike Scheele), kostýmy (Gesine Völlm), video (Alexander Scherpnik) a svetlo (Fabio Antoci) pôsobili tak, akoby boli vytvorené v jednom a tom istom momente jedným a tým istým štýlovým štetcom.

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016, foto: Jochen Quast

J. Offenbach: Hoffmannove poviedky, Sächsische Staatsoper Dresden, 2016,
foto: Jochen Quast

Les Contes d’Hoffmann zahŕňajú v sebe toľko umeleckej podivnosti, jedinečnosti a súčasne čerpajú i toľkokrát z toho, čo bolo pred nimi v hudbe už vytvorené, že je na realizátoroch a na recipientoch, aby sa v diele sami našli a aby fantastické dianie sledovali (a akceptovali) pohľadom cez vlastné (zázračné) okuliare. Aj čo sa týka hudobnej realizácie. Túto výpravnú fantastickú operu s celým radom pozoruhodných sólistov, vynikajúcim zborom a brilantným orchesterom viedol po hudobnej stránke francúzsky dirigent Frédéric Chaslin. Chaslin vyhmatal so Sächsische Staatkapelle Dresden hýrivé farby, orchester roztancoval, podporoval citlivo spievajúce koloratúry, ale  držal tiež na uzde veľký orchester na miestach, kde by v dramaticky vypätých momentoch mohla jeho intenzita prekryť spevákov. V očiach recenzentky ponúkol dirigent Chaslin Hoffmannovým poviedkam aj inú úžasnú vec: napriek tej nekonečnej spleti a nepokoja javiskového diania, i nepokoja partitúry, sálal z javiskovej jamy istý druh mierumilovnosti, akási zo srdca vytekajúca emócia, akou sa interpretujú iba piesne o láske… Také, plné lásky, boli Hoffmanové poviedky v Drážďanoch na premiére 4. decembra 2016.

Autor: Agata Schindler

písané z premiéry 4. decembra 2016

Jacques Offenbach: Les Contes d’Hoffmann / Hoffmannove poviedky

Opera vo francúzskom origináli s nemeckými a anglickými titulkami
Sächsische Staatsoper Dresden
Premiéra 4. decembra 2016

Dirigent: Frédéric Chaslin
Réžia: Johannes Erath
Scéna: Heike Scheele
Kostými: Gesine Völlm
Video: Alexander Scherping
Svetlo: Fabio Antoci
Zbormajster: Jörn Hinnerk Andresen
Osoby a obsadenie:
Hoffmann: Eric Cutler
Nicklausse/Múza: Christina Bock
Olympia: Tuuli Takala
Antonia: Sarah-Jane Brandon
Giulietta: Measha Brueggergosman
Štyria zloduchovia: Peter Rose, Andrès, Cochenille, Pitichinaccio,
Frantz: Aaron Pegram
Luther: Tilmann Rönnebeck
Hermann: Bernhard Hansky
Nathanael: Simeon Esper
Spalanzani: Tom Martinsen
Crespel: Tilmann Rönnebeck
Hlas matky: Christa Mayer
Schlemihl: Bernhard Hansky
Wilhelm: Friedrich Darge

Sächsischer Staatsopernchor Dresden
Sächsische Staatskapelle Dresden

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 24
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Agata Schindler

hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár