Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

„Nevie po latinsky, ale varí dobre.“ Latinčina v opere

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
I skladník ve šroubárně si může přečíst Vergília v originále!“ konštatuje profesor Hrbolek v klasickej komédii Oldřicha Lipského Marečku, podejte mi pero. Latinský jazyk sa vinie dejinami ako zlatá niť. Dotyku jeho krásy podľahol aj svet hudobného divadla – a vôbec nie okrajovo. V tomto článku si predstavíme najzaujímavejšie latinské frázy zo známych i menej známych operných libriet. Na ceste za ich významom nás čaká nejedno prekvapenie. Veď jazyk starého Ríma prenikol do ríše opery „a capillis usque ad ungues“ – od vlasov až po nechty.

Sme v druhom dejstve Verdiho Sily osudu. Hostinská práve vykladá na stôl veľkú misu plnú voňavých dobrôt a Donovi Carlovi di Vargas prezlečenému za bakalára Peredu sa zbiehajú slinky. Majster z Bussetta a jeho libretista Francesco Maria Piave sa v tejto opere pohrali s latinským jazykom nevšedným, ba dovolím si tvrdiť unikátnym spôsobom. Don Carlo di Vargas na začiatku druhého dejstva vystavuje na obdiv svoju vzdelanosť citáciou z Vergíliovej Eneidy: Tu das epulis accumbere divum“ (smieš si prisadnúť k hostine bohov). Hostinská na jeho ponuku nereaguje, čo Alcade, ktorý si vonkoncom nedáva pozor na jazyk, okomentuje patrične štipľavo: „Non sa il Latino, ma cucina bene“ (Nevie po latinsky, ale varí dobre). Carlo zachraňuje situáciu gentlemanským „viva l’ostessa“ (nech žije hostinská). Dobré jedlo robí zázraky a hlavne – nepotrebuje tlmočníka.

Plagát k Verdiho opere Sila osudu.
zdroj: upload.wikimedia.org

Keď sa povie latinčina v opere, prídu nám na um dve diela – Orffova Carmina burana a Stravinského Oedipus Rex. Orffov výlet do veselého sveta stredovekých študentov však nepatrí medzi opery – je to kantáta. Stravinského neoklasický Oedipus z roku 1927 síce nezaprie hlbokú inšpiráciu Sofoklovou tragédiou, ale svojím charakterom má bližšie k oratóriu, než k plnokrvnej hudobnej dráme s exponovanou hereckou akciou. Milovníci latinského jazyka si prídu na svoje v oratórnom teréne. Melódia z Vivaldiho oratória Juditha triumphans na latinské libreto Iacopa Cassettiho prekročila hranice chrámu a stala sa hymnou Benátskej republiky. Pravé operné latinské hody nám naservíroval enfant terrible Wolfgang Amadeus ako jedenásťročný – Apollo et Hyacinthus sa zrodil v roku 1767 a podáva príbeh z Ovídiových Metamorfóz v latinskom prerozprávaní libretistu Rufina Widla. Libreto Apolla je napísané v jazyku starých Rimanov od prvej stránky po poslednú, ani zďaleka však nie je posledným stretnutím salzburského majstra s mramorovým jazykom rímskych cisárov. Mozart obohatil thesaurus latinus (latinskú klenotnicu) svetových opier vďaka plodnej spolupráci s (bývalým) klasickým filológom a legendou súdobej libretistiky Lorenzom da Ponte. Don Alfonso v Così fan tutte preto môže povedať „ex cathedra parlo“ (hovorím spoza katedry, s autoritou učiteľa) a hlavný barytónový švihák Figaro si v druhom dejstve Figarovej svadby neodpustí svoje „Così, quasi ex abrupto“ (latinizmus z právnickej praxe, ex abrupto znamená bez prípravy, improvizovane, živelne). Pri troche úsilia a pátracieho talentu by z latinských fráz a frázičiek v operách narástla poriadna kôpka. Nemôžeme spomenúť všetky. Pristavíme sa pri tých, ktoré sú vážne i šťavnaté, tragické a komické, múdre – i menej múdre.

Lorenzo da Ponte (1749 – 1838), Mozartov libretista bol profesorom klasickej filológie v Trevise

Pucciniho Tosca patrí k divácky najobľúbenejším repertoárovým titulom. Málokto si uvedomí, že k faktorom, ktoré tomuto Pucciniho kriminálnemu románu v opernom háve dodávajú vznešený majestát, patrí aj latinčina. Prenesme sa na chvíľu do druhého dejstva. Spoza scény sa ozývajú stony zmučeného Toscinho milenca Cavaradossiho a sadistický Scarpia robí všetko preto, aby dostal hrdú Toscu, pre ktorú je aplauz každodennou drogou, do osídel svojej démonickej hry. Tosca, zvyknutá držať nitky pevne v rukách, je na pokraji zúfalstva: „Che v’ho fatto in vita mia? Son io che così torturate! Torturate l’anima, sì, l’anima mi torturate!“ (Čo také som vám v živote spravila? Prečo ma tak mučíte? Mučíte dušu, áno, dušu mi trýznite!) Všimnime si, že v talianskom texte sa na zvýraznenie dialogického vzťahu dvoch postáv používa (v 19. storočí ešte živé) archaické vykanie v druhej osobe plurálu (na rozdiel od modernej taliančiny, ktorá vyká v tretej osobe jednotného čísla). Či je to výkrik Toscy-ženy alebo Toscy-divy zvyknutej na teatrálne gestá aj vo chvíľach najväčšej bolesti, nechajme stranou. Medzitým sa na scéne objavuje Scarpiova pravá ruka, policajný agent Spoletta. Monotónne znejúce slová akoby z iného sveta, ktoré Scarpiov pobočník prednáša polohlasom (mezza voce) na spôsob parlanda, pôsobia natoľko mysteriózne, že ich väčšina inscenačných koncepcií tejto opery ignoruje a nechá radšej rozohrať psychologický duel Toscy a Scarpiu. Čo to vlastne Spoletta hovorí? „Judex ergo, cum sedebit; quidquid latet apparebit; nil inultum remanebit.“ (A sudca bude teda zasadať; všetko, čo bolo skryté, sa zjaví; nič nezostane nepotrestané.) Odkiaľ pochádzajú tieto verše? Nie sú hračkou básnika ani jeho snahou strhnúť na seba pozornosť vytríbenou latinčinou. Táto sentencia nie je žiaden antický div sveta! Pochádza zo stredoveku, čo nám prezrádza slovná zásoba (nil je skrátená forma elegantného a v staroveku preferovaného nihil – nič) a rýmovaný text (klasická latinčina nepoznala rýmy, starorímski autori mali záľubu v časomerných veršoch). Spolettove slová sú fragmentom zo sakrálneho hymnu Dies irae (Deň hnevu) s tematikou posledného súdu (Dies irae je súčasťou latinskej zádušnej omše – Rekviem, ktorú dobre poznáme tiež v hudobnej forme). Autorstvo tejto sekvencie napísanej v sylabotonickom trochejskom metre sa pripisuje talianskemu františkánovi Tommasovi da Celano z 13. storočia. Čo má mrazivou krásou oplývajúca báseň o poslednom súde spoločné s naším Spolettom? Aby sme na túto otázku vedeli odpovedať, musíme sa opäť vrátiť do deja Toscy. Bezprostredne po Spolettových slovách totiž Tosca kapituluje a frázou „nel pozzo, nel giardino“ (v studni, v záhrade) v rodnej taliančine prezrádza Scarpiovi, kde sa skrýva politický väzeň Angelotti. Spoletta – Scarpiov ustráchaný policajný pes, ktorý v istej časti svojho neveľkého partu volá o pomoc svätého Ignáca z Loyoly („Sant’Ignazio m’aiuta!“) – je na prvý pohľad epizódnou postavou. V skutočnosti však zasiahne do deja opery zásadným spôsobom: oznamuje tyranovi Scarpiovi výsledok bitky pri Marengu (dnešné Spinetta Marengo v meste Alessandria na severozápade Talianska), v ktorej francúzska armáda pod vedením Napoleona Bonaparteho prekvapivo rozprášila habsburské vojská vedené rakúskym generálom a rodákom z Transylvánie Michaelom von Melasom. Nečakané víťazstvo inšpiruje liberála Cavaradossiho k otvorenej demonštrácii politického presvedčenia (maliar Cavaradossi je fanúšik Napoleona). Jeho odvážny výkrik je v podobe efektnej výšky skúšobným kameňom každého dobrého tenoristu: „Vittoria!“ (Víťazstvo!). A tu sa dostávame k zmyslu Spolettovej latinskej frázy. Odkazuje na to, že v tomto veku nebude víťazom nikto z hrdinov drámy (dejiny ukázali, že ním v konečnom dôsledku nebol ani Napoleon). Hospodin v podobe sudcu odhalí každý podlý čin a potrestá každú neprávosť, čo posúva akciu Toscy a Scarpiu do eschatologickej roviny. Grécke slovo έσχατος znamená posledný a eschatológia značí teologickú disciplínu o posledných veciach ľudstva (otázka o konci sveta). Preto môže Tosca na samom konci opery zvolávať svojho trýzniteľa k poslednému súdu: „Scarpia! Avanti a Dio!“ (Scarpia! Predstúpme pred Boha!). Oblúk sa uzatvára – Spolettova anticipácia posledného súdu sa stáva realitou. Konečné zúčtovanie na všetkých aktérov ešte len čaká – a toto zúčtovanie bude spravodlivé. Preto je vrcholnou nespravodlivosťou, ak inscenátori nechajú Spolettove latinské slová zaniknúť vo víre sopránového sóla a orchestra, akoby boli čímsi podružným – akýmsi sekundárnym mystickým mrmlaním nezrozumiteľnej modlitby z tmavých zákutí kláštorných skriptórií. Je to presne naopak – v dráme, akou je Tosca, má každá čiarka v librete pevné miesto. A Spolettove verše dávajú Pucciniho dráme trpkú príchuť proroctva.

Secesný plagát k Pucciniho opere Tosca od talianskeho ilustrátora dalmatínskeho pôvodu Leopolda Metlicovitza (1868 – 1944),
zdroj: súkr. archív Lucie Laudoniu

Latinčina má vo svete hudobného divadla viacero funkcií. Má v sebe čosi starosvetské, a to na niektorých miestach deja pomáha navodiť tú správnu atmosféru. Lokúcia „ad augusta per angusta“ (k vznešenému sa putuje cez ťažkosti) dodáva Verdiho opere Ernani desivý majestát. Je vôňou kadidla, ktorá dotvára kolorit prostredia (sakrálna latinčina, fragmenty modlitieb z rímskeho liturgického obradu). Cirkevné latinské frázy sú v portfóliu svetovej hudobnodramatickej tvorby zastúpené azda najväčšmi. Do tejto kategórie patrí kostolníkovo Angelus Domini (Anjel Pána) a burácajúce Te Deum zo záveru prvého dejstva Toscy, Regina coeli, laetare (Raduj sa, nebies Kráľovná) s hlaholom veľkonočných zvonov z Mascagniho Cavallerie rusticany a samozrejme Peredovo požehnanie prestretého stola v Sile osudu. Giuseppe Verdi v štvrtom dejstve patriotickej opery Bitka pri Legnane vložil do úst zboru modlitbu „Deus meus, pone illos ut rotam et sicut stipulam ante faciem venti“ (Bože môj, zaobchádzaj s nimi ako so zvíreným prachom, ako s plevami vo vetre; je to Ásafov žalm z Vulgáty – latinskej Biblie). V hudobnom svete známejší žalm „De profundis clamavi ad te“ (Z hĺbky volám k Tebe) znie v Donizettiho nedokončenom Vojvodovi z Alby (operu skompletizoval až Donizettiho žiak Matteo Salvi za výraznej pomoci skladateľského tria Ponchielli – Domeniceti – Bazzini) a rezonuje vo Verdiho adaptácii príbehu o revolte Sicílčanov proti francúzskej vláde I vespri siciliani. Nemec Novalis utrúsil, že náhoda má svoje zákonitosti. Niečo na tom bude, pretože výskyt rovnakého latinského žalmu v oboch operách nie je lacným dielom náhody. Leitmotívom oboch diel – Donizettiho i Verdiho – je práve textová zložka. Libretista Eugène Scribe v spolupráci s dramatikom Charlesom Duveyrierom pozliepal francúzske verše pre Verdiho z libreta Le duc d’Albe, nad ktorým Jacques-Fromental Halévy ohŕňal nos. Libreto prešlo Donizettiho rukami, ten však operu nedokončil. Perličkou je, že slávnu áriu Spirto gentil (Šľachetný duch) Donizetti „zrecykloval“ a presunul do grand opery La Favorite z roku 1840, kde zostala dodnes ako jedno z najefektnejších tenorových čísel. Donizetti si vo vážnych operách s latinčinou nelámal hlavu, zato Rossini perlí (nielen) hudobne: barbier Figaro je factotum, čo je vlastne spojenie dvoch latinských slov – imperatívu (rozkazovací spôsob) druhej osoby singuláru prézenta aktíva a výrazu totum (od totus – všetko, celý). Latinské fac totum doslova znamená urob všetko. Podstatné meno factotum prešlo do taliančiny, kde charakterizuje všestranného remeselníka, ktorého je plný dom a všeličo vybaví. Vari je možné všetkými masťami mazaného Figara charakterizovať lepšie, než týmto latinským slovíčkom? Zahanbiť sa však nenechá ani Don Magnifico vo svojej „pijanskej“ árii z Popolušky. Magnifico svoj výstup patrične okorení výrazmi capietur (bude sa rozumieť, „rozumeno“) stranguletur (nech je zaškrtený, „odrovnaný“), et cetera (a tak ďalej, a iné). Cíti sa dôležitý – diktuje predsa zákon, v ktorom zakazuje miešať víno s vodou! Čo k tomu dodať? Oveľa lepšie je nemiešať hrušky s jablkami (latinčina Dona Magnifica je dosť makarónska). Mozartova roztopašná Despina sa v komédii Così fan tutte blysne ešte viac. Čo na tom, že jej pozdrav „Salvete, amabiles bones puelles“ (Buďte pozdravené, milé dobré dievčatá) je gramaticky chybný (správne má byť bonae puellae). Despinine slová majú jednoznačne komický efekt.

Don Magnifico z Rossiniho opery Popoluška používa latinské frázy na dosiahnutie komického efektu.
zdroj: piccoliviaggimusicali.blogspot.sk

Jazyk večného Ríma a komédia? A prečo nie? Povedal si libretista neznámej buffy Gaetana Donizettiho v dvoch dejstvách L’ajo nell’imbarazzo Jacopo Ferretti. Vedeli ste, že sopránová postava v tejto opere sa volá Gilda – tak ako v Rigolettovi? Na rozdiel od naivnej dcéry hrbatého šaša je Donizettiho Gilda veselou a prešibanou manželkou markíza Enrica. To však nie je jediné prekvapenie, ktoré nám prináša táto roztomilá operná komédia majstra z Bergama na motívy rovnomenného diela rímskeho básnika Giovanniho Girauda z roku 1807 (opera mala premiéru v roku 1824 v Teatro Valle v Ríme). Pozornosť si zaslúži už samotný názov dielka, ktorý sa dá preložiť ako Učiteľ v rozpakoch. Slovíčko àjo (neznáme v štandardnej taliančine) pochádza zo španielskeho ayo (v ženskej podobe aya – vychovávateľka) a označuje učiteľa, či – vznešene povedané – preceptora detí a mládeže v šľachtických rodinách (kto by nepoznal dobrosrdečného, ale trochu nešikovného preceptora z rozprávky Tri oriešky pre Popolušku?). A takýmto preceptorom je Donizettiho a Ferrettiho àjo – ale pozor! Ak nás jazýček zradí, môže sa stať, že si španielsko-taliansky výraz àjo pomýlime s nárečovým slovkom aio, ktoré v benátskom dialekte znamená cesnak! A budeme v rozpakoch aj my, nielen onen učiteľ z Donizettiho buffy. Čo také vytočilo učiteľa Gregoria Cordebona (postava písaná pre buffo bas), že libretista po ňom pomenoval celú operu? V rozpakoch preceptora hrá hlavnú úlohu práve latinčina. Autor libreta totiž pripravil priateľom latinského jazyka poriadnu porciu smiechu, a to hneď v úvode diela. Gregorio, učiteľ v dome markíza Giulia vo Večnom meste, potrápi Pippetta (Giuliov syn) a komornú Leonardu drsnou lekciou z Caesarovho slovníka: „Mi traduca dal volgare questo breve latinuccio: Nasco solo per studiare!“ (Prelož mi z ľudového jazyka do latiny kratučkú vetičku: Narodený som pre štúdium!). Pippetto preloží úlohu po svojom: „Ad amandam nascor“ (Pre milovanie som zrodený). Namrzený preceptor iba utrúsi pomedzi zuby: „ciuccio!“ (truľo!). Scéna pokračuje ďalej, no zamilovaný Pippetto si hudie svoje: „Ma di tutta la grammatica, amo, amas solamente nella testa mi restò!“ (Z celej gramatiky iba milujem, miluješ zostane mi v hlave – amo, amas je časovanie latinského slovesa amare v indikatíve prézenta aktíva, čiže v oznamovacom spôsobe činného prítomného času). Ferrettiho libreto je plné rozkošných a subtílnych narážok na latinskú štylistiku, Ciceróna a vysokú vedu, z ktorej si komickí hrdinovia v dobrom zmysle slova uťahujú. Láskavý úsmev a schopnosť vystreliť si zo seba samého je vlastný ľudskej psyché už oddávna. Vedel to aj rímsky básnik Horácius, jeden z najlepších satirikov v dejinách literatúry a pôvodca známeho kréda roztopašníkov carpe diem – využi deň.

Jacopo Ferretti (1784 – 1852), je autorom libriet k Donizettiho opere L’ajo nell’imbarazzo a k Rossiniho Popoluške. V oboch používa aj latinčinu.
zdroj: teatroregio.torino.it

Uži si deň, pretože zajtra na bojovom poli číha smrť! Takto nejako uvažovali členovia vojenského tábora v spoločnosti rozmarnej Cigánky Preziosilly z Verdiho Sily osudu. Vo víre tanca markytánok (markytánky a markytáni, po francúzsky vivandières, v taliančine vivandieri, boli civilné osoby oprávnené starať sa o potraviny v tábore a poskytovať vojakom najnutnejšie osobné predmety, napríklad listový papier, atrament či gombíky) sa objavuje na scéne františkánsky mních Fra Melitone. Je to komická postava pre barytón, má však blízko k bufóznemu basu (na slávnej nahrávke z roku 1955 na značke Decca s Renatou Tebaldi a Mariom del Monacom v hlavných úlohách pod taktovkou Francesca Molinari-Pradelliho spieva rolu Melitona taliansko-švajčiarsky bas Fernando Corena). Kázeň brata Melitona je geniálnym príkladom Verdiho prekomponovanej melodiky: „E invece di vestir cenere e sacco qui si tresca con Venere, con Bacco?…Tutto va a soqquadro. E la ragion? La ragion? Pro peccata vestra: pei vostri peccati!“ (A či sa tu kujú úklady s Venušou a Bakchom namiesto zaodenia sa do popola a vreca?… Všetko je hore nohami. A dôvod? Dôvod? Za vaše hriechy!) Venuša (latinsky Venus, bohyňa vášnivej lásky a manželského zväzku, rímsky pendant gréckej Afrodity) a Bakchus (helénsky Dionýzos, boh vína a symbol neviazanej zábavy) sú vtipnou narážkou libretistu Piaveho na neodmysliteľnú súčasť latinskej kultúry – klasickú mytológiu. Rímski bohovia symbolizujúci hriešny život však nepredstavujú náhodnú rečnícku figúru. Vytvárajú v Melitonovej kázni lexikálny kontrast, ktorý má znásobiť účinok kazateľových slov. Tie padajú na rozšafné osadenstvo tábora ako kamene, veď drapľavá vrecovina – rúcho kajúcnika – a divoké bakchanálie sa od seba líšia ako oheň a voda. Pod habitom Fra Melitoneho žiaľ tlčie ľadové srdce mravokárcu. Kľúčom k Pandorinej skrinke v pyšnej hlave mnícha s dvoma tvárami je latinská fráza pro peccata vestra – za vaše hriechy. Melitone nie je typom kazateľa, ktorý túži po spáse svojich ovečiek a láskavo ich privádza na správnu cestu. Je moralistom a mentorom, ktorý vodu káže a víno pije. Nehovorí – dimitte nobis peccata nostra, odpusť nám naše hriechy, ale vynáša súd: za vaše chyby, pro peccata vestra, kvôli vašim pokleskom a omylom je svet hore nohami. Melitone má tendenciu vidieť smietku v oku brata, brvno vo vlastnej duši však nevidí. Nebuďme preto udivení, keď na začiatku štvrtého dejstva neochotne rozdáva žobrákom polievku a jeho egu by lahodilo, ak by ho spodina nazvala svätým (za toto zmýšľanie dostane pokarhanie od predstaveného). Fra Melitone je komická postava, no drieme v nej veľký kus tragiky – tragédia Božieho služobníka, ktorý nepochopil podstatu kresťanstva. Veď svätý Augustín povedal: „Da quod iubes et iube quod vis.“ (Čiň to, čo prikazuješ, a potom rob, čo chceš).

Francesco Maria Piave (1810 − 1876), Verdiho dvorný libretista

La forza del destino, hudobná podoba obskurnej hry španielskeho dramatika Ángela de Saavedru, je plná opozitných plôch. Protikladom nehodného mnícha Melitona je vo Verdiho opere prísny a vznešený otec prior (il padre Guardiano), hlava františkánskeho kláštora, v ktorom nešťastná Leonora hľadá útočisko. Zbor mníchov v druhom dejstve víta Leonoru slovami latinského hymnu: „Venite, adoremus et procedamus ante Deum, ploremus, ploremus coram Domino, qui fecit nos.“ (Príďte teda, pokloňme sa a padnime pred Bohom, nariekajme, nariekajme pred tvárou Pána, ktorý nás stvoril.) Tu však libretista zaťal do živého. V bohoslužobných textoch, ktoré sú predobrazom týchto veršov, vidíme konjunktív procidamus (od slovesa procidere – padnúť), nie procedamus, ako napísal Piave (od slovesa procedere – postupovať, vychádzať v zmysle pohybu, napríklad vychádzať z bytu). Z výrazu procedere sa narodilo slovenské procesia, sprievod. Jedno písmenko a hľa, koľko narobí galiby! Veď padať a vychádzať sú verbá (slovesá) s diametrálne odlišným významom! Nemusíme však nosiť sovy do Atén a hľadať príklady v starej latinčine. V slovenskom jazyku stačí zameniť dĺžeň a z babky sa stane bábka. Je to chyba libretistu, Piave namiesto „padnime pred Bohom“ vystrúhal – „vyjdime pred Bohom!“ Ak máme vyjsť zo svojej ulity, je to v poriadku poeticky, nie však liturgicky. Verdiho dvornému básnikovi sa možno zlomilo brko a napísal procedamus namiesto procidamus. Hovorí sa, že papier znesie všetko a náplasťou na libretistov prehrešok proti gramatike je nádherná Verdiho hudba. Povedali sme si, že latinský jazyk v operách evokuje sakralitu a vytvára couleur locale v scénach, kde hrá prím modlitba (fragmenty latinských orácií v Pucciniho Sestre Angelike a v Pulencových Dialógoch karmelitánok sú neodmysliteľnou súčasťou každodenného života v ženskom konvente), charakterizuje postavy akoby v zrkadle (factotum Figaro), ba dokonca môže posúvať dej dopredu (prípad Spolettovej lokúcie v Tosce). La forza del destino je však jedinou operou, v ktorej sú zastúpené všetky tri polohy latinského úzu v operných libretách – liturgicko-modlitebná (spevy mníchov, požehnanie hostiny), vážna (Vergílius Dona Carla alias bakalára Peredu) a napokon komická (kázeň brata Melitona).

Rímsky básnik Vergílius medzi múzami Kleio a Melpomené. Slávna antická mozaika z 3. stor. po Kr. z fenického mesta Hadrumetum v rímskej Afrike (dnešné Sousse v Tunisku).
zdroj: upload.wikimedia.org

Silou osudu sme našu púť za latinskými frázami v opernej tvorbe otvorili i zavŕšili. Osud, po latinsky fatum, podľa predstáv starovekých národov ovládal konanie bohov i ľudí. My, učeníci postmodernej civilizácie, chceme držať opraty svojho osudu pevne v rukách. Aký osud bude mať latinský jazyk v 21. storočí, záleží len od nás. Taliansky spisovateľ, žurnalista a popularizátor (nielen) klasickej filológie Cesare Marchi nazval jednu zo svojich kníh Siamo tutti latinisti (Všetci sme latinčinári). Latinčina ovplyvňuje našu kultúru do dnešných dní, veď citáty zo zlatého fondu svetovej literatúry, napríklad „dum spiro, spero“ (kým dýcham, dúfam) alebo „errare humanum est“ (mýliť sa je ľudské) poznáme všetci. Latinčina nie je mŕtva starena, ktorá z posledných síl hľadí na svet zo starovekých vykopávok! Žije všade vôkol nás – v múdrych knihách, ktoré prežili vojny a defilovanie diktátorov, v duchovných choráloch, v dušiach románskych národov a v slovách, ktoré každodenne používame a možno si neuvedomujeme, že sú so svojou latinskou matkou späté neviditeľnou pupočnou šnúrou. Spomeňme si na to pri počúvaní klenotov opernej literatúry, keď naše uši pošteklí slovo alebo fráza, ktorá spadla Caesarovi z tógy.

Autor: Lucia Laudoniu

video

Giuseppe Verdi: La forza del destino, 2. dejstvo

Maria Slătinaru-Nistor (Leonora), Ludovic Spiess (Don Alvaro), Nicolae Herlea (Don Carlo di Vargas), Zenaida Pally (Preziosilla), Dan Musetescu (Alcade, t. j. miestodržiteľ), Ion Stoian (Trabucco) pod taktovkou Carola Litvina. Nahrávka pochádza z roku 1972.

Giuseppe Verdi: La forza del destino

Scéna z vojenského tábora z tretieho dejstva s áriou Preziosilly (Venite all’indovina) a s kázňou Fra Melitona (Toh, toh, poffare al mondo). Melitona spieva Constantin Gabor, Symfonický orchester Rumunského rozhlasu a televízie diriguje Carol Litvin.

Giacomo Puccini: Tosca, sfilmovaná dobová verzia Toscy z roku 1956

Toscu spieva Maria Caniglia (na filmovom plátne ju hrá Maria Duval), Cavaradossim je Franco Corelli, Scarpiu spieva Giangacomo Guelfi (tvár mu prepožičal Afro Poli). Všimnite si Spolettu a jeho latinčinu (sekvencia 1:01:21 vo videu). Spolettom je tenorista Adelio Zagonara.

Gaetano Donizetti: L’ajo nell’imbarazzo

Raritný videozáznam z Turína. Alessandro Corbelli (Markíz), Paolo Barbacini (Enrico), Luciana Serra (Gilda). Úsmevná klasická réžia (nahrávka je z roku 1984). Scéna s latinčinou nasleduje hneď po predohre.

email

About Author

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Leave A Reply