Dnes je: sobota, 29. 4. 2017, meniny má: Lea , zajtra: Anastázia

Noc v Benátkach

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Svoju v poradí deviatu operetu dokončil Johann Strauss ml. v roku 1883. Libreto k nej (v skutočnosti voľnú adaptáciu komickej opery F. A. Gevaerta Le Château Trompette z roku 1860) mu poskytla osvedčená dvojica dramatikov Friedrich Zell (vlastným menom Camillo Walzel) a Richard Genée. V spolupráci s Genéem vytvoril Strauss už predtým povestného NetopieraKráľovninu krajkovú šatku, a s obomi autormi mal zase na konte Caligostra vo Viedni, ako aj poslednú úspešnú „novinku“, Veselú vojnu. (Pre zaujímavosť ešte dodajme, že Zell a Genée vytvorili spoločne tridsaťosem operetných libriet, a okrem uvedených prác sa podpísali aj pod také klasické diela žánru, akými sú Grófka Dubarry, Potulný študent a Gasparone Karla Millőckera, či BocaccioDonna Juanita Franza von Suppého…)

Ako v Straussovom životopise spomína jeho priateľ Ludwig Eisenberg, Johannovým želaním bolo už dávno napísať operetu z „námestia San Marco“, takže ponuka, ktorú mu dali jeho libretisti ho ihneď oslovila. Jeho pôvodné nadšenie i chuť do komponovania však zostali načas utlmené, a to v dôsledku duševnej krízy, vyvolanej problémami v osobnom živote: Skladateľova o dvadsaťpäť rokov mladšia manželka Angelika (Lili) sa zahľadela do muža „svojej generácie“ Franza Steinera, navyše, žiaľ, riaditeľa Theater an der Wien, teda scény, na ktorej mali dosiaľ (s jedinou výnimkou) premiéru všetky Straussove diela! Od manžela sa napokon k Steinerovi nielen odsťahovala, ale v divadle bola ustanovená aj za jeho hlavnú asistentku s plnou rozhodovacou právomocou v záležitostiach prevádzkových i dramaturgických!

Angelika (Lili) Ditrich (1850 – 1919)

Je preto pochopiteľné, že za týchto okolností sa ponížený a rozhorčený Strauss rozhodol dlhoročnú spoluprácu s Theater an der Wien prerušiť, a svoje nové dielo uviesť kdekoľvek inde! Mimoriadne vhod mu teda prišla ponuka od Juliusa Fritzscheho, riaditeľa Friedrich-Wilhelm-Städtisches Theater v Berlíne. Ten iba nedávno starú, chátrajúcu budovu odkúpil a dal ju kompletne zrenovovať. K hľadisku, rozšírenému na kapacitu 1500 návštevníkov, súboru, angažujúcemu spevákov zo všetkých kútov Európy, a k fascinujúcej technickej novinke, elektrickému osvetleniu od firmy Siemens, mu ku kolaudácii divadla chýbala ešte „čerešnička na torte“, ktorou by mohla byť (azda) premiéra nového diela „kráľa valčíkov a operety“, Johanna Straussa… Skladateľ, ktorý mal od čias Netopiera s Fritzscheovými produkciami iba tie najlepšie skúsenosti, preto ponuku bez váhania prijal, a prvý (i posledný) krát zveril premiérové naštudovanie svojej operety inej, než viedenskej scéne.

Johann Strauss, (1825 – 1899)
skladateľ v čase vzniku Noci v Benátkach

V každom prípade, po rozvode s Lili (v decembri 1892) napätie medzi Straussom a jeho „kmeňovým“ divadlom čiastočne opadlo, a tak na naliehanie Richarda Genéeho, nakladateľa Gustava Levyho i mnohých ďalších priateľov a fanúšikov skladateľ ustúpil a povolil uvedenie Noci v Benátkach aj v Theater an der Wien, ba dokonca len týždeň po premiére berlínskej!

Tá sa – pod taktovkou autora a v tom najlepšom spevácko-hereckom obsadení – konala 3. októbra 1883. (Pre zaujímavosť opäť dodajme, že postavu Caramella stvárnil Jani Szika, bývalý prvý Eisenstein z Netopiera, úlohu Anniny zase Ottilia Collin, budúca Saffi z Cigánskeho baróna…) Reakcie publika boli však prekvapivo vlažné, navyše v priebehu tretieho dejstva vypukol nečakaný škandál: Keď vojvoda Urbino začal spievať svoj slávny Lagúnový valčík, otextovaný pôvodne „Nachts sind sie Katzen ja grau, nachts tőnt es zärtlich miau“ („V noci sú predsa všetky mačky šedé, nocou sa rozlieha ich nežné mňau“), z hľadiska za začalo ozývať posmešné mňaukanie, ktoré vyprovokovalo k búrke smiechu celé publikum a priebeh i atmosféru predstavenia úplne zničilo! Posmechom a iróniou nešetrila vzápätí ani berlínska kritika, zameriavajúca sa však takmer výlučne na slabiny libreta. Napriek tomu sa recenzent denníka Kreuzzeitung diví, „ako sa mohol Johann Strauss premôcť ku komponovaniu takého množstva nezmyslov a hlúpostí“ a jeho kolega z Berliner Fremdenblatt zas konštatuje: „Nami vysoko cenený Johann Strauss bol, žiaľ, tentokrát od svojich literárnych krajčírov obslúžený zle; splietli sa tak v látke, ako aj v strihu… Škoda len tej nádhery melodických kvetov, ktoré, priviazané na plesnivú tapetu, do rána zvädnú.“

Ráno po Noci v Benátkach
(karikatúra v berlínskej tlači)

Straussa, miláčika Európy, nezvyknutého na reakcie podobného typu, tieto kritiky ranili natoľko, že v prvom momente partitúru Noci v Benátkach venoval svojmu švagrovi ako „zviazaný toaletný papier“. Potom sa však nad uvedenými pripomienkami úprimne zamyslel, a skutočne si uvedomil, že operetu komponoval tak, že zhudobňoval iba priebežne dodávané verše, bez toho, aby vedel, čo sa bude diať na javisku a ako bude vyzerať hovorená próza. V liste spisovateľovi P. Lindauovi dokonca otvorene priznáva: „…preto som mnohé pochopil príliš ušľachtilo, čo dielu ublížilo. V tomto librete nie je nič, čo by sa malo poňať ušľachtilo. Je to rozháraný, nabubrený príbeh, ktorý nemá dej a práve tak malá je v ňom potreba hudby… Milý priateľu, prosím Ťa: nezveruj nikomu toto odhalenie. Je ale pravdivé!

V snahe zachrániť aspoň čo sa dá, skladateľ so svojimi libretistami operetu pred jej viedenskou premiérou ešte narýchlo prepracoval – a s dvojicou Zell/Genée sa vzápätí „doživotne“ rozlúčil… Každopádne, v novej verzii Noci v Benátkach bol spomínaný Lagúnový valčík pridelený Caramellovi, a pretextovaný na „Ach, wie so herrlich zu schau´n, sind all die reizenden Frau´n“ („Ach, aké krásne na pohľad sú všetky tie rozkošné ženy“)…

zľava: Friedrich Zell, vlastným menom Camillo Walzel (1829 – 1895), Richard Genée (1823 – 1895)

Z prepadnutia Straussovej operety v Berlíne (kde bola z repertoáru stiahnutá už po troch reprízach!) sa však stala medzičasom vo Viedni záležitosť priam politická, dokonca údajne až „vážne ohrozujúca rakúsko-nemecké spojenectvo“! Pri premiére 9. októbra v Theater an der Wien (teda iba šesť dní po prvom uvedení berlínskom) panovala preto v hľadisku nálada takmer bojová, vyžarujúca až „demonštratívne odhodlanie odčiniť porážku viedenského miláčika v Berlíne“… Skladateľ bol z očakávania opakovaného neúspechu stresovaný vraj natoľko, že sa za dirigentský pult rozhodol postaviť až na poslednú chvíľu. Obával sa však zbytočne: jeho operetná novinka bola v rodnom meste prijatá s nadšením, aké už dávno nezažil! Citujúc dobovú tlač: „…už počas predohry prijímalo publikum každú tému s nadšeným ohlasom… Po všetkých číslach nasledovalo búrlivé bravo pre skladateľa, ktorý musel na konci každého dejstva s ostatnými účinkujúcimi ďakovať na javisku aspoň šesťkrát. A na záver sa spustil nekonečný potlesk, páni sa zdvihli zo sedadiel, dámy sa vykláňali z lóží, galéria si mohla vykričať hrdlá, orchester hral dookola tuš!“ Desať čísel operety muselo byť zopakovaných ešte raz, Caramellova gondolierska pieseň až dvakrát. Bol to teda istým spôsobom naozaj „okamih veľkej historickej povahy: Kráľ valčíkov prijal prísahu vernosti más – a ten úbohý Berlínčan, ktorý vyžobral na čiernom trhu sedadlo za tristo zlatých, aby mohol svojim krajanom oznámiť výsledok bitky, musel len zahanbene a bolestivo priznať porážku!“

Cordy Millowitsch a Richard Tauber
v predstavení Noci v Benátkach v roku 1925

Po triumfálnom úspechu vo Viedni, kde sa Noc v Benátkach hrala nepretržite vyše mesiaca (a celkovo dosiahla 78 repríz), obišla opereta celý kultúrny svet, a ako sa našťastie ukázalo, kvalita i krása Straussovej hudby dokázala prekryť aj všetky literárno-dramatické problémy libreta. S nimi sa napokon (v roku 1923) azda najviac „popasovali“ viedenský divadelník Hubert Marischka a skladateľ Erich Wolfgang Korngold, vo verzii šitej na mieru slávneho tenoristu Richarda Taubera, a pridávajúcej do diela i ďalší hit – vstupnú vojvodovu áriu „Sei mir gegrüsst holdes Venezia“ („Buďte pozdravené vznešené Benátky“), prevzatú v skutočnosti zo Straussovej operety Simplicius

Autor: Peter Hochel

Článok dramaturga Petra Hochela bol publikovaný pri príležitosti premiéry Straussovej operety Noc v Benátkach, ktorá sa uskutoční 24. februára 2017 v Štátnom divadle Košice.

 

video

predohra k operete Johanna Straussa Noc v Benátkach

email

About Author

Peter Hochel

Leave A Reply