Dnes je: štvrtok, 24. 5. 2018, meniny má: Ela, zajtra: Urban

Novodobá premiéra barokovej opery Arsilda v SND ako posledná párty

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V trochu nezvyčajnom dni uviedli (vo štvrtok 9. marca 2017)  v Novej budove Slovenského národného divadla novodobú svetovú premiéru opery Antonia Vivaldiho: Arsilda, Regina di Ponto – Arsilda, kráľovná pontská. V registri Vivaldiho diel je to v poradí sedemsté dielo barokového majstra, rodáka z Benátok. Antonio Vivaldi (1678 1741) napísal totiž okolo 1000 opusov, z toho 94 opier, pričom je známych (nájdených) 49 operných diel. Arsilda je v poradí jeho siedma opera. Je napísaná v štýle dramma per musica, čiže hudobná dráma.

Skladateľ a libretista rozvrhli dej do dobovo vyžadovaných troch dejstiev, súčasní inscenátori uviedli Arsildu – v nezmenenej podobe – v dvoch dejstvách. Autorom libreta je dobový barokový autor Benedetto Domenico Lalli. Dej je napísaný v štýle barokových zvykov: v príbehoch často veľmi nepravdepodobných, rozprávkových, odohrávajúcich sa v dávnych časoch, vo vzdialenej zemi, vždy však v dobových kostýmoch 18. storočia, s požiadavkami libretistu i obecenstva na rôzne zámeny osôb, často ženských za mužské, čo ešte viac zatemňuje obsah. Pri prvom počutí diela (v Novej  budove SND to bolo 7. marca na verejnej generálke) sa zrejme divák viac sústredí na sledovanie neopakovateľne krásnej Vivaldiho hudby, prípadne na scénické, kostýmové a choreografické stvárnenie barokovej opery. (Z dramma per musica sa neskôr vyvinula opera seria s reálnymi i nadčasovými témami – a jej protiváhou bola opera buffa, ktorá mala prehistóriu v komických intermezzach barokovej opery).

Antonio Vivaldi
(1678 – 1741)

Možnosťou, ako hlbšie a jasnejšie preniknúť k obsahu a detailom libreta Arsildy, je výnimočne (a exkluzívne) vydaná textová kniha s dvojjazyčne publikovaným libretom, ktoré majstrovsky pretlmočila Michaela Jurovská. Slovo „majstrovsky“ zdôrazňujem, lebo prekladateľka zachovala nielen ozdobnosť pôvodných recitatívov a árií, ale najmä rytmus a verše talianskych textov tak, že by „sedeli“ aj v slovensky spievanej partitúre. Pohrala sa aj s objasnením miesta a času deja, v úvode libreta jasne a stručne opísala hlavné zápletky opery a pred jednotlivými výstupmi (obrazmi) situovala miesto i konanie postáv. Takýto zvlášť vydaný preklad je pridanou hodnotou uvedenej barokovej opery, ktorá je osviežením a korunou sezóny Slovenského národného divadla. Treba pochváliť aj obsažný bulletin k opere, v ktorom okrem state samotného Václava Luksa, obsahu opery, profilov umelcov a úryvkov dobových spisovateľov, muzikológ Andrej Šuba odokryl detaily hudobného baroka s hlbokou znalosťou odborníka.

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
foto: Jozef Barinka

Po dvoch uvedeniach na bratislavskej scéne (9. a 12. marca) Vivaldiho Arsilda putuje do koprodukčných operných domov, ktoré sa podieľali na vzniku náročnej i nákladnej inscenácie. Je to Opéra de Lille, Les Théâtres de la Ville de Luxemburg, Versailles Spectacles, Theâtre de Caen a Château de Versailles Spectacles. Na koprodukcii sa však významnou mierou podieľalo Slovenské národné divadlo, Collegium 1704Collegium Vocale 1704, spoločnosť Gesamtkunstwerk, Centrum starej hudby a festival Dni starej hudby. Po dvoch rokoch sa inscenácia má vrátiť do SND – v domácom predvedení, čo bude zrejme náročná úloha. Na premiére sme totiž počuli školených, štýlovo vedených inštrumentalistov, sólistov a zbor pod vedením Václava Luksa. Ako dirigent (ale aj čembalista pri sprievodoch secco recitatívov) je detailným znalcom nástrojovej hry svojho orchestra (s viacerými replikami starých nástrojov), štýlu árií a vokálnych recitatívov, ktoré tvoria pomerne podstatnú časť opery. Árie vychádzajú čiastočne z tradície umenia kastrátov a primadon barokovej opery, ktorí si zakladali povesť nielen na kráse hlasu, ale zvlášť na bohatom zdobení partov koloratúrami, resp. náročnými skokmi z hlbokých do vysokých tónov. Barokový spev má okrem toho svojské zákony na tvorbu dynamiky a špecifického tónu, čo najviac zbaveného vibrata (typického v prednese romantických opier). Václav Luks všetky barokové špecifiká (tu nemenované) dobre pozná – jednak dlhodobým štúdiom, ale aj vlastným interpretačným pôsobením v zahraničí. Od r. 2005 je dirigentom a umeleckým vedúcim Collegia 1704Collegia Vocale 1704, pričom obe telesá majú za sebou mimoriadne úspešné vystúpenia na európskych festivaloch, koncertoch a operných pódiách. Hudobný zážitok z Vivaldiho opery rezonuje najmä vďaka tejto osobnosti. Je rovnako nezabudnuteľný, ako jeho umelecká spoluúčasť na predvedení Purcellovej opery Dido a Aeneas na festivale Eurokontext (v interpretácii Národného divadla Brno).

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
Lisandro Abadie (Cisardo),
foto: Jozef Barinka

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
Lenka Máčiková (Mirinda), Lucile Richardot (Lisea),
foto: Jozef Barinka

Sólistami v opere Arsilda boli najmä speváci zo zahraničia: víťazi, resp. laureáti medzinárodných súťaží (medzi nimi jediná Slovenka, výborná sopranistka s čistým, jasným intonačne bezpečným hlasom a krásnym pódiovým zjavom – Lenka Máčiková, ktorá spievala Mirindu). V „starej“ hudbe z akéhokoľvek storočia obyčajne spievajú sóla speváci, ktorí majú malé či menej výrazné hlasy. Václav Luks však angažoval vynikajúce typy, ktoré zjavom, hlasom a školením zodpovedajú opernému javisku, krásnemu spevu a najmä zákonom barokovej interpretácie. Spomedzi nich je nezabudnuteľný kórejsko-americký kontratenorista so sopránovým (!) hlasom – Kangmin Justin Kim, ktorý stvárnil jednu z hlavných postáv – Barzaneho. Jeho ozdobný spev s nekonečnou dychovou oporou a neuveriteľnou vokálnou technikou svojsky nadväzoval na dávnu tradíciu talianskych kastrátov, ktorí nikdy nespievali ženské roly (!), no svojou farbou ich pripomínali. Barzane je zložitý mužský charakter, ktorý v sebe spája zradené priateľstvo s návratom k dávnej láske. Nechcem robiť spevácke rebríčky, lebo všetci sólisti presvedčili – od vstupnej árie basistu Lisandra Abadieho (pochádza z Buenos Aires), ktorý spieval Cisarda, cez nádherný mezzosoprán s kontraaltovými hĺbkami Francúzky Lucile Richardot. Spievala zložitú charakterovú postavu Lisey, prezlečenej za muža, zasnúbenej s Arsildou, plne si vedomá svojho neprimeraného postavenia. Jej zvučný, trochu prierazný hlas bol zmäkčený v lyrickejších pasážach a pri interpretácii koloratúr. Fascinovala najmä hĺbkami, aké málokedy počuť z operného javiska. Brata Lisey – Tameseho stvárnil rodák z Portugalska, tenorista Fernando Guimar̃aes ktorý spolupracuje s najvýznamnejšími súbormi starej hudby v Európe. (Má za sebou aj titulný part v Monteverdiho opere L´Orfeo, uvedenej v Mantove, pri príležitosti 400. výročia premiéry tejto opery od zakladateľa florentskej Cameraty – Claudia Monteverdiho). Spieva často sóla v oratóriách na významných festivaloch. Zrozumiteľnosť každého slova v rýchlych secco i accomagnato recitatívoch boli samozrejmosťou nielen u portugalského tenoristu. Titulnú úlohu Arsildy spievala vyšším mezzosopránom Olivia Vermeulen. Vokálne štúdium skončila v Berlíne, no štýlové interpretačné umenie rozvíjala na speváckych kurzoch D. Fischera – Dieskaua, Andreasa Scholla, Thomasa Quasthoffa, René Jacobsa a ďalší majstrov vokálneho umenia. Nahrala už veľa CD nosičov a zvukových snímok do rozhlasových archívov. Rozpoltenosť postavy Arsildy, túžiacej po láske, ktorej sa jej nedostáva od Lisey, vyjadrila hladkým, teplým mezzosopránom už vo veľkej árii v 8. obraze („So ben io qual pensier sia viver sol con la speranza…“ – „Dobre ja viem aké ťažké je, živiť sa iba nádejou…!). Sopranistka Helena Hozová – spievala menšiu rolu Nicandra. Speváčka pochádza z Moravy, absolvovala JAMU v Brne a Hoschule fűr Musik v Drážďanoch. Venuje sa rovnako opernej i piesňovej tvorbe.

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
Fernando Guimaraes (Tamese), Olivia Vermeulen (Arsilda), Lucile Richardot (Lisea),
foto: Jozef Barinka

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
foto: Jozef Barinka

Ako píše Václav Luks v bulletine k Arsilde, je to neobyčajné dielo, v ktorom je hudba tesne prepojená s textom – ale na druhej strane je divák konfrontovaný bizarnými zámenami osôb, ktoré dovedú príbeh priam do absurdnej drámy. V nej je pravda mnohokrát spochybňovaná a stráca na dôležitosti. Neobvyklé sú vykreslené aj vzťahy medzi ženami a mužmi.

Jednu lož strieda druhá, spoločnosť sa zabáva v Dianinom chráme dvojzmyselnými popevkami, Barzaneho prenasleduje spev vtákov, v ktorom paranoidne počuje obžalobu svojej nevery… Záver opery nie je radostným „lieto fine“, ale rezignovaným prijatím osudu osôb, unavených neviazanou zábavou, nekonečnými klamstvami a pretvárkou. Nikto nevie, kto je kto a komu môže veriť. Ilúzia „poslednej párty“ spoločnosti so škraboškami je dokonalá (a dokonaná)“.

Podobenstvo s dneškom? Určite – aj to. Napriek vzdialenosti storočí sa ľudia nemenia. Zostávajú pretvárky, klamstvá, ktoré sa tvária ako pravda – a demonštrovaná pravda je zasa klamstvom. Hrdinovia v réžii Davida Radoka, ktorý je aj scénografom inscenácie, sa v závere vyzliekajú z krásnych dobových kostýmov, odhadzujú parochne – a zostávajú takmer nahí. Ako tí, čo sú stvárnení výtvarníkom Ivanom Theimerom na centrálnej opone. Všetci sme bez oblečenia iní, bez ilúzií, ale aj pretvárky. V tom je – okrem hudobnej krásy – hlavné posolstvo vyše tristoročného operného diela.

A. Vivaldi: Arsilda, Opera SND, 2017,
Václav Luks a účinkujúci,
foto: Petra Hajská

Václav Luks si vybral k svojmu vizionárskemu dielu rovnocenných prvotriednych českých umelcov. Už spomínaného Davida Radoka, ktorý pohyby spevákov a situácie na scéne, napätia medzi dvojicami, poznávanie tajov lásky naivnou Mirindou, rozuzlenie príbehu i vzťahov medzi súrodencami a milencami, ba i šokujúce finále ideálne „zladil“ s hudobným procesom a jeho vonkajším i vnútorným rytmom. V choreografii Andrey Miltnerovej sa sólisti a šesť tanečníkov pohybovali na javisku s noblesou, predvádzali dvorskú etiketu, tancovali elegantne a ľahko dobové tance, rešpektovali všetky rytmické predely v sólach i orchestri – od inscenovanej ouvertúry, cez orchestrálne intermezza, až po záverečné finále. Scéna Davida Radoka bola prostá, no viacúčelná. Jej pôvodná uzavretosť do štvorca, bez zdanlivého východu, bola výrazom spoločenskej izolovanosti, do ktorej vonkajší svet a príroda prenikajú iba cez pootvorené okná. Centrálny stôl v úvode opery je príležitosťou na demonštrovanie vznešenej spoločnosti, ktorá prezentuje viac „ako“, než „čo“. Umelecky premyslené svietenie (Přemysl Janda) dodávalo jednotlivým obrazom diferenciáciu v pomerne prázdnom priestore, v ktorom boli doplnkom najmä priesvitné, akoby zo skla zhotovené stoličky.

Ivan Theimer, ktorý výtvarne dotvoril scénu a najmä centrálnu oponu (premietnutou aj na výrez obrusu v úvodnom obraze), bol – spolu s kostýmovou výtvarníčkou Zuzanou Ježkovou – tými, ktorí do detailov naznačili svet benátskej spoločnosti 18. storočia i dobového operného umenia, oživili jednotvárne pozadie scény farebnými, drahými kostýmami a v závere vygradovali operu silným imperatívom, poukazujúcim na pretrvávajúce spoločenské maniere a klamstvá. Baroková Arsilda tak vyústila do „poslednej párty“ nielen dávnej, ale aj dnešnej spoločnosti, unavenej pretvárkami a klamstvami.

Autor: Terézia Ursínyová

písané z premiéry 9. marca 2017

Záznam predstavenia z archívu RTVS je k dispozícii TU…

Antonio Vivadli: Arsilda
(Arsilda, Regina di Ponto RV 700│Arsilda, kráľovná pontská RV 700)
Dramma per musica v troch dejstvách
novodobá svetová divadelná premiéra
koprodukčný projekt
Opera SND
9. marca 2017

inscenačný tím

Hudobné naštudovanie: Václav Luks
Réžia a scéna: David Radok
Výtvarník: Ivan Theimer
Kostýmy: Zuzana Ježková
Choreograf: Andrea Miltnerová
Editor partitúry a libreta: Giovanni Andrea Sechi
Preklad libreta: Michaela Jurovská
Svetelný design: Přemysl Janda

osoby a obsadenie

Arsilda, mezzosoprán: Olivia Vermeulen
Lisea, mezzosoprán: Lucile Richardot
Barzane, kontratenor: Kangmin Justin Kim
Tamese, tenor: Fernando Guimarães
Cisardo, bas: Lisandro Abadie
Mirinda, soprán: Lenka Máčiková
Nicandro, soprán: Helena Hozová
Tanečníci: Lukáš Homola, Markéta Jandová, Anna Kukuczková,
Tereza Lenerová-Hradilková, Daniel Raček, Jana Vrána
Spoluúčinkuje: Collegium 1704 a Collegium Vocale 1704

www.snd.sk

fotogaléria

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 107
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár