Dnes je: štvrtok, 19. 7. 2018, meniny má: Dušana, zajtra: Eliáš, Iľja

O priateľstve, láske a smrti

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Opera Národného divadla Brno prišla do Bratislavy na medzinárodný festival Eurokontext.sk iba s nedávno premiérovanou (13. mája 2016) dvojicou diel: inscenovaným oratóriom – kantátou Epos o Gilgamešovi od Bohuslava Martinů a barokovou operou jedného zo zakladateľov anglickej opery Henryho Purcella Dido a Aeneas.

V detailne zostavenom, obsiahlom a vzorovo zostavenom bulletine (o akom sa môže SND iba snívať – od úvodných historicko-muzikologických analýz, po zverejnenie textov oboch libriet), je Epos o Gilgamešovi i Purcellova opera vybavená dlhými hudobnými i námetovými dejinami. Smrť v závere opery Dido a Aeneas je metaforickým návratom i kódou k úvodnému dielu operného večera: o sumerskom kráľovi Gilgamešovi, ktorý nájde verného priateľa v mužovi „z hliny“ – čistom a nevinnom Enkiduovi. Enkidu, ktorý podľahne zvodom kurtizány, prichádza do chrámu Uruku, kde po vyrovnanom súboji s Gilgamešom nájdu dvaja hrdinovia priateľstvo, ktoré premôže iba smrť Enkidua. Gilgameš prosí bohov o vysvetlenie záhady smrti priateľa i celého ľudského života. Enkidov duch napokon odhalí Gilgamešovi zákon podsvetia: „Smrteľnosť je osudom všetkých ľudí. Prievozníkova loď je mimo priestor a čas. Je to nekonečno…“ Starý sumerský mýtus (pochádzajúci z cca 3 000 rokov p. n. l.) tak odpovedá na večné otázky ľudstva.

B. Martinů: Epos o Gilgamešovi, ND Brno, 2016, Andrea Široká (Soprán), foto: Marek Olbrzymek

B. Martinů: Epos o Gilgamešovi, ND Brno, 2016,
Andrea Široká (Soprán),
foto: Marek Olbrzymek

Rozdiel v jazyku dvoch diel od Bohuslava MartinůHenryho Purcella je najzreteľnejší v hudbe. Martinů prekvapuje v každom zo svojich početných operných i orchestrálno-komorných diel obrovskou premenlivosťou kompozičných postupov: od klasicistickej priezračnosti, cez vplyv módneho jazzu, spomienok na ľudovú českú melodickosť i zvykoslovie, až po moderné kompozičné vplyvy i s obľubou komponované nástrojové ekvilibristiky, až po majstrovsky stíšené výpovede v priznanej tonalite. Mnohé z naznačených postupov – najviac posledný – je vložený do Gilgameša. Hoci dielo bolo od premiéry (v druhej polovici 20. storočia) predvádzané koncertne, sám Martinů napísal svojmu mecénovi, švajčiarskemu dirigentovi Paulovi Sacherovi: „…mám predstavu o predvedení tohto diela. Nesmie byť uvedené ako oratórium, teda statický koncert, ale tak trochu na polovici cesty medzi koncertom a operou… Kde to bude potrebné, mali by sa speváci obracať skôr navzájom k sebe, než k publiku – a zbor by tiež nemal zostávať statický. Chcem povedať, že treba Epos rozhýbať. Napokon, pôvodne bol určite predvádzaný ako ľudová hra!“

B. Martinů: Epos o Gilgamešovi, ND Brno, 2016, zbor opery ND Brno, foto: Marek Olbrzymek

B. Martinů: Epos o Gilgamešovi, ND Brno, 2016,
zbor opery ND Brno,
foto: Marek Olbrzymek

Podľa tejto predstavy skladateľa naštudoval „diskrétne“ scénické predvedenie Gilgameša súbor Opery Národného divadla v Brne, pod vedením režiséra Jiřího Heřmana a dirigenta Marka Ivanoviča. To, že práve Gilgameš zanechal v divákoch dojem jedinečnosti, ktorá ctí partitúru a súčasne sa prihovára súčasníkovi, je rovnako zásluha hudobného i scénického riešenia, na javisku absolventa pražskej DAMU Dragana Stojčevského, s kostýmami vynikajúcej slovenskej výtvarníčky Alexandry Gruskovej. Významnou zložkou javiskového tlmočenia oratória – kantáty, ku ktorej si v dejovej skratke napísal libreto (podľa prekladu Reginalda Campbella Thompsona) samotný B. Martinů, je choreografia Jana Kodeta. Ten dve hlavné postavy – Gilgameša a Enkidu obsadil výraznými pantomimicko – pohybovými tanečníkmi (Martin Šalanda a Jakub Liška), pričom ich náročnú hru tela následne zdvojil s hudobne ideálne vypracovanými vokálnymi predstaviteľmi: Gilgameša spieval barytonista Jiří Brückler, Enkidu tenorista Václav Čížek, otca Enkidu basista David Nykl a Kurtizánu herecky i spevácky výrazná sopranistka Kateřina Kněžíková. Text v angličtine, tlmočený titulkami do češtiny, sugestívne (v šepote i dramatických pasážach) prednášal Vyprávač Ondřej Biravský (ktorý bol Vyprávačom aj v Purcellovej opere). Oživenie dvoch hlavných predstaviteľov, spočiatku nehybne ležiacich v prehľadných „náhrobkoch“, do ktorých sa v závere ich telá vrátia, je od začiatku tajomné. Na civilne pôsobiacom javisku s „próvou“ lode a obrovskou posuvnou mrežou nad hlavami účinkujúcich, do ktorej zboristi vkladajú biele štvorce (v znamení naplneného života a temnej smrti, visiacou nad hlavami ľudí, azda i náznakov masiek antického divadla – či textov sumerského mýtu na hlinených kachličkách?), prosto:  na belostnej scéne, ohraničenej vľavo štylizovanou divadelnou vrátnicou, cez ktorú prichádzajú aktéri, ako aj  harfou a klavírom, sa odvíja pohybovo-hudobná, vysoko štylizovaná hra o priateľstve mocného Gilgameša, skláňajúceho sa iba pred tajomstvom Smrti. Čierno odetí hlavní predstavitelia a komentujúci zbor sa plavia na tajomnej, život pripomínajúcej lodi, v ústrety Neznámu, zvýraznenému morskými vlnami a vzdialenou pevninou. To, čo ľudské mýty pretvárali tisícročia, rezonuje v divákovi  v doznievaní hudby i obrazu.

B. Martinů: Epos o Gilgamešovi, ND Brno, 2016, Martin Šalanda (Tanečník Gilgameš), zbor opery ND Brno, foto: Marek Olbrzymek

B. Martinů: Epos o Gilgamešovi, ND Brno, 2016,
Martin Šalanda (Tanečník Gilgameš), zbor opery ND Brno,
foto: Marek Olbrzymek

Gilgameš zážitkovo i minutážou stačí na zaplnenie jedného operného večera, no režisér Jiří Heřman k nemu pripojil i celkom odlišnú javiskovo-hudobnú opozíciu Smrti z Lásky, aby tak naplnil i subjektívny titul recenzie, o čom tieto diela rozprávali.

Dido a Aeneas má v dejinách anglickej opery ešte predchodcu: Venus and Antonis od Purcellovho kolegu a učiteľa Johna Blowa, a tak nie je celkom prvou anglickou operou. Tak, či onak, stojí na počiatku operného diania v Anglii. Je typom semi-opery, ktorá  sa niekedy vkladala do tragédií ako hudobné oživenie divadelného večera. Údajne bola po prvý raz predvedená na dievčenskej škole v Chelsea r. 1689 – zrejme dievčenskými hlasmi, z ktorých farebnej nezvyčajnosti sa v obsadení uchovala farba hlasu účinkujúceho a prezliekajúceho sa kontratenoristu. V „dnešnej podobe“ opery, (veľakrát edične upravovanej), samozrejme, spievajú muži aj ženy. Námet čerpá námet z Vergíliovho básnického diela Aeneida, no libreto napísal írsky básnik a dramatik Nahum Tate (robil vo svojej dobe aj obľúbené nové, šťastlivým finále obdarené verzie Shakespearových diel). Dej opery je – pri všetkých zákrutách a čarodejníckych silách i tancoch, využívaných s obľubou v stredovekých drámach (viď Macbeth), príbehom tragickej lásky kráľovskej vdovy Didony k princovi a trójskemu hrdinovi Aeneidovi. Ten s ďalšími uprchlíkmi pripláva loďami z dobitej Tróje na severozápadné pobrežie Afriky, kde Didona založila nové prosperujúce mesto – Kartágo. Kráľovná a princ sa zaľúbia, no ich vášnivá láska je – z rozhodnutia boha Dia – zmarená. Aeneas musí odplávať k talianskym brehom, aby našiel pre spolurodákov novú vlasť a založil nesmrteľnú ríšu. Nešťastná, užialená a pohanená Didona spácha po nečakanom (a nevysvetlenom) odchode milenca samovraždu.

H. Purcell: Dido a Aeneas, ND Brno, 2016, foto: Marek Olbrzymek

H. Purcell: Dido a Aeneas, ND Brno, 2016,
foto: Marek Olbrzymek

Hudobný prológ k opere upravil Marko Ivanovič podľa Henryho Purcella. Hrá sa na tej istej otvorenej scéne (v Novej budove SND i amplifikovanej). V inscenačno-režijnej úprave tých istých tvorcov (i pri jedinečnom svetelnom dizajne Daniela Tesařa), dej z antiky vyznel trochu zmätočne a nejasne. Množstvo postáv, čarodejníckych aktérov, božských poslov a samotných Bohov je preoblečených do kostýmov z prvých desaťročí 20. storočia (dámy) či námorníckych oblekov – čo je „uniforma“ aj orchestrálnych hráčov, vtipne nastupujúcich do orchestrálnej jamy z javiska (podobne, ako inštrumentalistov v čiernych kostýmoch v 1. časti večera). Náznaky elegantných gavot, menuetov a iných tanečných figúr predvádzal náznakom farebne pestrý zbor na tej istej scéne – lodi, ako príbeh o Gilgamešovi. Iba v jednej časti boli lehátka odpočívajúcej spoločnosti, prípadne barový pult pre VIP spoločnosť. Tá raz sleduje, inokedy sa zapája do láskyplných hier hlavných aktérov, zakomponovaných trochu unifikovane do diania na scéne. Mnohé obrazy aranžovali inscenátori v súlade so scénickým minimalizmom z prvej opernej časti (milostné vzťahy a hry na posteli, vo vani, hlava uloveného zvieraťa v priesvitnej nádobe, náznaková hostina), následkom čoho sa operný divák postupne sústredil viac na čaro Purcellovej hudby, než na pomerne chaotický scénický dej. Smrť je i tu záverečnou bodkou deja, no už ju tak neprežívame, lebo viac než všeľudskou témou je výsledkom ľúbostnej a božskej hry.

H. Purcel: Dido a Aeneas, ND Brno, 2016, Jan Březina (Amor), Jana Tajovská Krajčovičová (Prvá bosorka), Jakub Liška (Amor), foto: Marek Olbrzymek

H. Purcel: Dido a Aeneas, ND Brno, 2016,
Jan Březina (Amor), Jana Tajovská Krajčovičová (Prvá bosorka), Jakub Liška (Amor),
foto: Marek Olbrzymek

V oboch častiach večera bol – okrem sólistov – vážnym aktérom hudobného i scénického diania zbor pod vedením Pavla Koňáreka, v 2. časti i štýlovo vedený dirigentom Václavom Luksom. Ten so súborom Collegium 1704 vniesol do poézie Purcellovej hudby štýl barokovej ľahkosti a opojného zvukového timbru, vrátane afektovej dynamiky, ktorá znela z orchestra tak, akoby nielen hráči z Collegia (prítomní v opernom orchestri) ovládali dobové nástroje (čembalo, viola da gamba, harfa, husle, theorba – zvlášť v úsekoch basso continuo), ale celý ensembel pod rukami dirigenta – čarodejníka sa premenil na hudobné teleso barokového anglického dvora. V orchestrálnej hre tak znela ušľachtilosť a číra hudobná krása, ktorá prevýšila aj niektoré sólistické zážitky. Z nich v Lamentose na záver opery zažiarila Dido – kráľovná Kartága v podaní Veroniky Hajnovej – Fialovej. (Spočiatku jej ostrejší hlasový materiál nenaznačoval až taký oduševnený, dojemný a adekvátny prednes). Belindu, jej sestru spievala opäť sopranistka Kateřina Kněžiková (v Gilgamešovi Kurtizána), v intenciách réžie viac pohybová, možno i preto menej výrazová. Trójskeho hrdinu Aeneasa predniesol štýlovo presne, s vyrovnanosťou v ariosach i recitatívoch barytonista Jiří Brückler. Nezvyčajný kontratenorový part, škoda že občas nie intonačne najčistejší, no s maximálnou odovzdanosťou náročnej vokálnej technike, spieval Karol Bartosiński.

H. Purcell: Dido a Aeneas, ND Brno, 2016, Jiří Brückler (Aeneas), Markéta Cukrová (Dido), foto: Marek Olbrzymek

H. Purcell: Dido a Aeneas, ND Brno, 2016,
Jiří Brückler (Aeneas), Markéta Cukrová (Dido),
foto: Marek Olbrzymek

Celkovo boli všetky zapojené sóla naštudované v intenciách hlasovej triezvosti a tónovej vyrovnanosti, vyžadujúcej iné parametre, než romantické tvarovanie frázy.

Malé klenoty barokovej i nedávno súčasnej hudby nám umelci z Brna predstavili v intelektuálnom, hudobne silnom zážitku a vyhranenom režijno-scénickom názore. Bol to pohľad s myšlienkovým doznievaním, osobitým autorským a vybrúseným muzikantským vkladom. Oboje hlboko zasiahlo operného návštevníka festivalu.

Autor: Terézia Ursínyová

recenzia z predstavenia 27. mája 2016 v rámci festivalu Eurokontext.sk, NB SND (slovenská premiéra zinscenovaného diela o Gilgamešovi)

Bohuslav Martinů (1890–1959) / Henry Purcell (1659–1695)
Epos o Gilgamešovi / Dido a Aeneas
Národní divadlo Brno
predstavenie v rámci festivalu Eurokontext.sk
nová budova SND
slovenská premiéra zinscenovaného diela Epos o Gilgamešovi

inscenačný tím

hudobné naštudovanie: Marko Ivanović, Václav Luks
dirigent: Marko Ivanović, Václav Luks
réžia: Jiří Heřman
scéna: Dragan Stojčevski
kostýmy: Alexandra Grusková
svetelný design: Daniel Tesař
choreografia: Jan Kodet
dramaturgia: Patricie Částková
zbormajster: Pavel Koňárek

Osoby a obsadenie

Barytón: Jiří Brückler
Basbarytón: David Nykl
Tenor: Václav Čížek
Soprán: Kateřina Kněžíková
Rozprávač: Ondřej Biravský
Dido: Veronika Hajnová-Fialová
Belinda: Kateřina Kněžíková
Aeneas: Jiří Brückler
Žena: Eva Štěrbová
Čarodejník: David Nykl
Prvá bosorka: Jana Tajovská-Krajčovičová
Druhá bosorka: Karol Bartosiński
Duch: Karol Bartosiński
Prvý námorník: Václav Čížek

www.ndbrno.cz

www.eurokontext.sk

video

email
Operné gala 2018
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 70
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Terézia Ursínyová

muzikologička, hudobná kritička a publicistka

Zanechajte komentár