Dnes je: štvrtok, 19. 10. 2017, meniny má: Kristián , zajtra: Vendelín

O sole mio! Čo vieme o autoroch neapolských piesní?

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Znejú z letných koncertných pódií, sú obľúbenou dramaturgickou čerešničkou na torte a labuťou piesňou tenorových lukulských hodov. Za kantabilnými melódiami sa skrývajú mená profesionálnych hudobníkov – Eduardo di Capua, Cesare Andrea Bixio, Ernesto de Curtis, Salvatore Cardillo, Luigi Denza či Teodoro Cottrau. Reč je o neapolských piesňach – canzonettách zrodených vo vlnách Neapolského zálivu, ktoré lavírujú medzi veristickou náruživosťou, postromantickou štylizáciou a zlatou rudou ľudovej melodiky. Ruku na srdce – kto by nepoznal melódie ako ‘O sole mio alebo Santa Lucia, ktoré sú natoľko sprofanované, že na nás útočia z gýčových reklám na pizzu? Ale žarty bokom. Neapolské canzonetty nie sú žiadnou inferiórnou odrodou stredovekej svetskej villanelly spod Vezuvu. Čo vieme o ich autoroch a aký je príbeh najslávnejších hitov?

Na úvod malá introdukcia, alebo lepšie povedané, rúcanie klišé. Hudbymilovný poslucháč sa často stretáva s názorom, že neapolské piesne sú talianskou ľudovou hudbou. Niet väčšieho omylu – je to mýtus! Neapolitány nie sú výsledkom génia anonymnej masy. Väčšina melódií z úpätia Vezuvu je produktom kompozičnej práce konkrétnych autorov, učiteľov hudby a talentovaných praktikov so solídnym hudobným vzdelaním. Sú miestnou obdobou Tafelmusik písanou pre profesionálnych hudobníkov a s pôvodným folklórom Kampánie nemajú veľa spoločného (azda iba niektoré harmonicko-melodické atribúty, ktoré sú viac štylizované, než autentické). Táto hudba nie je ľudovou, ani talianskou – väčšina canzoniett totiž nie je napísaná v štandardnej taliančine, ale v neapolskom dialekte, ktorý je považovaný za samostatný jazyk s približne siedmymi miliónmi rodených hovorcov. Pozorné ucho ľahko zistí, že neapolčina, ktorú jazykovedci zaradili do škatuľky italo-dalmátskych dialektov, sa od spisovnej taliančiny odlišuje vo fonológii. Je to jazyk s históriou siahajúcou až kdesi k úsvitu slovesnosti. Staré neapolské rozprávky fiabe pretlmočené v zbierke Il Pentamerone barokového dvorana Giambattistu Basileho (1566-1632), tvoriaceho najprv pod ochrannou rukou avellinského princa Dona Marina, očarili aj bratov Grimmovcov (zlé jazyky hovoria, že dvojica nemeckých rozprávkarov z Basileho zbierok čo-to výdatne skopírovala). Neapolčina má z čias kontaktov južných častí Apeninskej čižmy s byzantskými kupcami príchuť gréčtiny, no nesie v sebe aj stopy aragónčiny a kus kastílskej noblesy (neapolské územie bolo dlhodobo pod jurisdikciou španielskeho vicekráľovstva). Azda najviac spoločných čŕt má neapolský jazyk s argentínskou odrodou španielčiny – s tzv. español rioplatense, akčný rádius neapolčiny tak zreteľne presahuje taliansky lingvistický mikrokozmos. Brilantný satirik Giulio Cesare Cortese (1570-1640) písal svoje básne v jazyku Neapolčanov už na prelome 16. a 17. storočia – a práve vďaka nemu vieme, že komická poéma Vaiasseide z roku 1602 dostala názov podľa rázovitého neapolského slova Vaiassa, ktoré znamená – diplomaticky povedané – trochu rozšafná domáca pani, bez diplomacie – drzá slúžka. Bez Corteseho úsmevu by sa len ťažko mohla zrodiť Pergolesiho buffa La serva padrona (Slúžka paňou z roku 1733), ktorá mala – mimochodom – premiéru v tieni zúriaceho Vezuvu.

Taliansky maliar Ferdinando del Basso (1897 – 1971) takto stvárnil Neapol s Vezuvom v pozadí

Ak však uvidíte zúriaceho Neapolčana, záhadnú frázu puozze sculà mu v žiadnom prípade nehovorte – je to (nepreložiteľná) neapolská kliatba, ktorej pôvod siaha kamsi do 10. storočia a súvisí s vtedajším unikátnym spôsobom pochovávania v skalných výklenkoch na vyvýšenom sedadle (tvrdenie znamená niečo v zmysle: bodaj by si sa zmenil na múmiu). Nie je to nadávka, ale špecifická miestna fráza (mimochodom, nezrozumiteľná pre väčšinu Talianov mimo Kampánie), ktorá sa vinie dejinami mesta a dotvára jeho kolorit. Aj to je Neapol – slnečný a temný zároveň. Náročný život naučil jednoduchých rybárov umeniu tragikomédie, ktoré sa pretavilo do tradičných prísloví. Štipka irónie je ukrytá aj v smutnom konštatovaní, ktoré sa zmenilo na neapolský aforizmus: „L’amico è comme a ‘o ‘mbrello – quanne chiove nun ‘o truove maje“ (priateľ je ako dáždnik – keď prší, nemáš ho so sebou). Neapolčania sa však nevzdávajú ani v daždi každodenných starostí a vedia, že človek musí o svoje miesto pod Slnkom poriadne zabojovať. V Neapoli sa preto hovorí: „Ammore verace è quanno s’appicceca e se fa’ pace.“ (Pravá láska je, keď budete bojovať a zaistíte si pokoj). A kde je láska, tam sa Múzam darí, veď ‘a cuntentezza vene da ‘o core (potecha vychádza zo srdca). Neapolčania vyjadrujú radosť azda najkrajším spôsobom – piesňou. Nie nadarmo sa v meste pod Vezuvom zachovalo príslovie ‘a meglia parola è chella ca nun se dice (najlepšie slovo je to, ktoré sa nevypovie). Je to pravda. Najlepšie slovo je to, ktoré sa zaspieva! Svätý Januárius – ranokresťanský mučeník a patrón Neapola – požehnal neapolským piesňam vitalitu a nesmrteľnosť. Svedčí o tom trojzväzková Encyklopédia neapolskej piesne (L’Enciclopedia della canzone napoletana) pripravená Ettore de Murom v rokoch 1968-1969. Že neapolský hudobný poklad skrýva ešte viac, ukázal publicista a spisovateľ Pietro Gargano, autor Novej ilustrovanej encyklopédie neapolskej piesne (Nuova enciclopedia illustrata della canzone napoletana). Táto kolosálna mravenčia práca vychádzala v rokoch 2006-2015 pod hlavičkou neapolského edičného domu Magmata. Garganova capodopera vyčerpávajúcim spôsobom informuje o dejinách, tvorcoch, interpretoch, editoroch a ilustrátoroch, ktorí zasvätili svoj život piesňam z najľudskejšieho mesta na svete (la città più umana di tutto il mondo), ako nazval Neapol priekopník neorealizmu herec Vittorio de Sica (1901-1974).

Neapolskí rybári. Pohľadnica zo začiatku 20. storočia

Čo je synonymom juhotalianskeho leta? Pre niekoho je to možno sicílska ľadová pochúťka granita (na ktorej si môžete pochutnať už aj v Neapoli a na Capri), no pre milovníkov klasickej hudby je jedným zo symbolov dovoleniek pieseň ‘O sole mio. V súvislosti s touto melódiou treba povedať dve veci. Po prvé, názov tak trochu klame. Pieseň nehovorí iba o Slnku, ktorého lúče osviežujú ranný dažďový vzduch po búrke, či o Slnku v tvári milovanej ženy. Pôvodný text, ktorého autorom je neapolský novinár, básnik a hudobník Giovanni Capurro (1859-1920) poukazuje na chvíle melanchólie a smútku za milou, keď Slnko zájde za mraky a nastane noc (pieseň sa v súčasnosti uvádza v skrátenej verzii s dvoma strofami, originálna verzia má o jednu strofu viac). Po druhé, skladba vznikla ďaleko od Tyrrhenského mora – zrodila sa na slovanskom Kryme v roku 1898. Ako je to možné? Poďme pekne po poriadku. Básnik a žurnalista Capurro pochádzajúci z neapolskej štvrte Montecalvario, syn sicílskej matky a profesora jazykov, dal pred štúdiom techniky prednosť milovanej hudbe – krásne spieval, hral na flautu a klavír a vedomosti si doplnil absolvovaním konzervatória. Jeho ďalšie kroky viedli do redakcie časopisu La Montagna (Hora), neskôr sa stal divadelným kritikom, básnikom a textárom, no – podobne ako kvarteto umelcov z Pucciniho Bohémy – počítal v rukách každú líru. Niet divu, veď doma ho čakalo šesť hladných krkov. Na sklonku 19. storočia pracoval Capurro v redakcii denníka Roma (i napriek názvu časopis vychádzal v Neapoli). V tom čase sa v meste pod Vezuvom konala prvá moderná súťaž krásy, ktorú vyhrala dáma s menom Anna Maria Vignati-Mazza prezývaná Nina, manželka miestneho právnika Giorgia Arcolea (1848-1914). Práve tejto kráske túžil Capurro venovať text svojej básne s názvom ‘O sole mio, platonická láska však zostala neopätovaná. Tým sa príbeh zrodu slávnej piesne nekončí. Báseň zaujala agilného neapolského mandolinistu Eduarda di Capua (1865-1917), ktorý bol so svojím otcom, huslistom Giacobbeom na turné u cára Mikuláša II. na Kryme a v dnešnej ukrajinskej Odese. Podľa legendy skladateľa inšpiroval sugestívny východ Slnka nad Čiernym morom. Žiaľ, di Capua mal okrem hudby a prírody slabosť pre hazardné hry. Jeho hráčska vášeň ho pripravila o majetok a zomrel v chudobe. Nepripravila ho však o slávu. Eduardo di Caupa napísal viacero chytľavých canzoniett: Maria Marì (1899), I’ te vurria vasà (1900) alebo Mandulinata ‘e notte (1916). Ako to už býva, Fortúna je vrtkavá a uznanie neprišlo hneď. Pri prvom verejnom uvedení si ‘O sole mio takmer nikto nevšimol. O svetový úspech Capuovej skladbičky sa postaral edičný dom založený neapolským barónom Ferdinandom Biderim (1851-1930). Bideriho firma, ktorá sídlila na starodávnej Via San Pietro a Majella, vydávala periodikum s umeleckými aktualitami La tavola rotonda (Okrúhly stôl) a notový materiál neapolských canzoniett prezentovaných na miestnom festivale La Festa di Piedigrotta. Canzonetta ‘O sole mio získala na Piedigrotte čestné druhé miesto. Kto získal vavríny víťaza? Súťaž vyhral dnes celkom zabudnutý skladateľ-autodidakt Giuseppe de Gregorio (1866-1933) so skladbou Napule bello. Pozornému oku editora našťastie neunikla Capuova chytľavá melódia a pieseň „predal“ do sveta s mizerným honorárom 25 lír pre básnika a skladateľa. Spolutvorca piesne, Capuov asistent Alfredo Mazzucchi (1878-1972) sa morálnej satisfakcie dočkal in memoriam až v roku 2002, kedy ho súd uznal za tretieho oprávneného nositeľa autorských práv k skladbe. Krivdy súčasníkov, finančné trampoty a básnikova tajná múza Nina (ekvivalent Danteho Beatrice) upadli do zabudnutia. Na pieseň ‘O sole mio však – ako sa zdá – svet tak skoro nezabudne, pretože sa stala synonymom mediteránneho životného štýlu, ktorý na nás v artificiálnej podobe útočí napríklad z plátien kín.

Eduardo di Capua (1865 – 1917), autor nesmrteľného hitu O sole mio

Rodiaca sa kinematografia bola ďalším impulzom na vznik novej hudby inšpirovanej Neapolom (aj to je o dôvod viac prestať považovať neapolitány za ľudovú hudbu). So strieborným plátnom je spätá genéza piesní Parlami d’amore Mariù (1932, skladateľ dielko venoval svojej budúcej manželke Mary Bacigalupi), Vivere (1937) alebo Mamma (1940) – všetky od autora talianskych foxtrotov, amatérskeho klaviristu Cesare Andreu Bixia (1896-1978). Hudobná kariéra tohto vyštudovaného inžiniera sa začala vďaka piesni Canta maggio, ktorú mladý pianista napísal pre priateľa. Nebyť priateľstva so zlatým slávikom z Teatro Rossini, hercom a spevákom Mimì Maggiom (1879-1943), fenomén Bixio by neapolskú a neskôr celotaliansku hudobnú scénu nikdy nedobyl (maggio je v tomto prípade slovná hračka – označuje spevákovo priezvisko i mesiac máj). Mladý Bixio komponoval tiež pre obľúbeného Gabrèho (1890-1946). Pod týmto pseudonymom sa skrýval advokát menom Aurelio Cimato, ktorý dal pred zbierkami zákonov prednosť koncertným pódiám – a nie zbytočne. Vďaka jeho interpretácii začali Bixiove piesne rezonovať v širších poslucháčskych radoch. V roku 1920 bol Cesare Andrea Bixio už natoľko slávny, že si mohol založiť vlastné nakladateľstvo nesúce jeho meno (Casa editrice C. A. Bixio), ktoré sa stalo lídrom medzi editormi populárnej hudby. Na tomto mieste je dôležité poznamenať, že v Taliansku sa populárna hudba často označuje termínom musica leggera – ľahko percipovateľná hudba s primárne zábavnou funkciou korešpondujúca s anglickým easy listening (do tejto kategórie pôvodne patrili neapolitány zo sentimentálnych filmov). To samozrejme neznamená, že spievať tieto piesne je hračka – napríklad tzv. canzonefeuilleton (doslova fejtón v piesni, skladba naratívneho charakteru, kde dominuje temný príbeh s morálnym posolstvom) si vyžaduje hudobne a psychologicky zrelého interpreta. Bixio, ktorý má na konte stovky canzoniett (je autorom soundtrackov k 150 filmom), bol napriek štýlovej orientácii na ľahší žáner dedičom zaslúžilej štafety. Skladateľ Bixio je pravnukom jednej z vedúcich postáv Risorgimenta, Garibaldiho priateľa, generála a „morského vlka“ Gerolama Bixia (1821-1873) zvaného Nino.

Cesare Andrea Bixio (1896 – 1978),
zdroj: pescarapost.it

Pokiaľ sme pri rodových väzbách, pripomeňme si, že o generáciu starší Bixiov hudobný kolega Ernesto de Curtis (1875-1937) bol po matkinej strane pravnukom „majstra ansámblov“, operného skladateľa Saveria Mercadanteho (1795-1870). Meno Ernesta de Curtisa je spojené s viacerými šlágrami, ktoré vďačne uspokojujú hlad publika po prídavkoch. Jedným z nich je Non ti scordar di me, pieseň z rovnomenného filmu z roku 1935 ušitá priamo „na telo“ tenora Beniamina Gigliho. Dovoľte mi malé intermezzo: v roku 1935 prišiel na svet slovenský barytonista Pavol Mauréry, ktorý (ako jeden z mála Slovákov) venoval neapolským canzonettám profilovú LP platňu s názvom Parlami d’amore. Vyšla na značke Opus v roku 1984, má názov podľa Bixiovho hitu a jej úvodnou melódiou je spomínaná gigliovská Non ti scordar di me na text Domenica Furna (1892-1983). De Curtis, pôvodne hudobný amatér – geniálny „naturščik“ – napokon absolvoval klavírnu triedu na Conservatorio di San Pietro e Majella v srdci Neapola. Ernestov otec Giuseppe bol vyznávačom inej múzy – maľoval fresky. Budúci skladateľ spolu so svojím bratom, básnikom a maliarom (jablko nepadlo ďaleko od stromu!) Giambattistom (1860-1926) tvorili úspešný umelecký tandem – z ich spoločného pera vyšli šlágre ako Lucia Lucì (1911) a predovšetkým Torna a Surriento (1902). Pri zrode piesne o Sorrente však okrem súrodencov de Curtisových stáli dvaja hudbymilovní politici – premiér Giuseppe Zanardelli (1826-1903) a starosta Sorrenta Guglielmo Tramontano, vtedajší magnát. Jeho meno je späté s luxusným hotelom L’Imperial Tramontano, v ktorom býval aj Enrico Caruso (1873-1921). V tomto smere platí ono známe nomen-omen, pretože il tramonto v taliančine znamená západ Slnka. Tramontano od roku 1891 udržiaval vrelé priateľstvo s Giamnattistom de Curtis, ktorý magnátovi dekoroval izby v hoteli a stal sa učiteľom jeho detí. Keď sa premiér Zanardelli objavil v Tramontanovom hoteli, magnát premýšľal, ako si získať priazeň vzácneho hosťa, ktorý pre Sorrento môže urobiť toľko dobrého! Anekdota hovorí, že bájnemu mestu na Sorrentskom polostrove stále chýbala kanalizácia a srdce (i peňaženku) politika bolo treba nejako obmäkčiť – ako inak, než krásnou piesňou! Tramontano požiadal bratov Curtisovcov, aby zobrali iniciatívu do svojich rúk. Stalo sa. Giovanni Ambrosini spolu s Mariou Cappiello zaspievali premiérovi novú pieseň o Sorrente a úspech nenechal na seba dlho čakať. Pragmatickejšia verzia príbehu o vzniku tohto neapolského hitu vraví, že pieseň Torna a Surriento bola na svete už v roku 1894. Autori ju pri prvej vhodnej príležitosti iba pohotovo vytiahli zo šuplíka. Nech je to akokoľvek, faktom zostáva, že od roku 1905, kedy tenor Mario Massa (1876-1936) nahral novú canzonettu na platňu, začala jej víťazná púť Európou a Zámorím.

Ernesto de Curtis (1875 – 1937) a hviezdny tenor Beniamino Gigli (1890 – 1957),
zdroj: idecurtis.it

V Amerike hľadal šťastie Neapolčan Salvatore Cardillo (1874-1947), ktorý sa mohol pochváliť všestrannou hudobnou formáciou – bol skladateľom, klavíristom a dirigentom. Jeho srdce sa chvelo hrôzou pri pohľade na stovky talianskych emigrantov, ktorých osud zavial do Nového sveta s (častokrát falošnou) nádejou na lepší život. Názor Američanov na týchto jednoduchých ľudí nebol práve pozitívny. Málokto si dnes uvedomuje, že spomínaná tenorová legenda Enrico Caruso šíril počas svojich „amerických rokov“ okrem krásy hudby aj osvetu – vďaka Carusovmu úspechu prestali ekonomicky vyspelí Američania vnímať Talianov len cez prizmu mafie. Svetlo zo sivej masy emigrantov z Apeninského polostrova, literárne nadaný Kalábrijčan Riccardo Cordiferro (1875-1940, vlastným menom Alessandro Sisca) nazval jednu zo svojich básní Core ‘ngrato – Nevďačné srdce. Cardillo zhudobnil Cordiferrovu báseň v roku 1911. Skladateľ sa pasoval do úlohy seriózneho hudobníka a ani vo sne mu neprišlo na um, že pieseň, pre ktorú s úškrnom na perách nenašiel iný prívlastok, než porcheriola (malý trápny nepodarok), mu zaistí miesto v hudobných lexikónoch. Keď v roku 1996 taliansky popový a klasický tenor Andrea Bocelli vydal album s príznačným názvom Viaggio italiano, venoval ho fenoménu zvanému la grande immigrazione italiana a utrpeniu miliónov amerických Talianov. Cardillov „malý trápny nepodarok“ je otváracou piesňou Bocelliho albumu. Mnohé neapolské piesne zohrali dôležitú sociologickú úlohu – stali sa kultúrnym identifikátorom talianskych presídlencov od Sochy slobody. A z Ameriky bol už len krôčik k tomu, aby neapolitány dobyli svet – presne v duchu starého neapolského príslovia ‘a bona campana se sente ‘a luntano (dobrý zvon počuť doďaleka).

Enrico Caruso (1873 – 1921) bol priekopníkom v interpretácii neapolitán, Cardillovu pieseň Core ‘ngrato nahral v roku jej vzniku 1911

Neapolské piesne vznikali pri rôznych, občas dosť bizarných príležitostiach – niektoré pre zábavu a do kina, iné pre umeniachtivých politikov (vzácny to druh!), no iba jedna z nich je spätá s otvorením prvej lanovej dráhy na Vezuv. Reč je o slávnej Funiculì funiculà, ktorú v roku 1880 napísali skladateľ a profesor spevu na neapolskom konzervatóriu Luigi Denza (1846-1922) a novinár Peppino Turco (1846-1903) pri príležitosti inaugurácie lanovky na Vezuv (zaujímavosťou je, že gestorom projektu bol pôvodom maďarský podnikateľ Oblieght). Po skromnej premiére v hoteli Quisiana v Denzovom rodisku Castellamare di Stabbia rozkošná pieseň o lanovke takmer zľudovela. Po tom, čo skladbička získala prvú cenu na už spomínanom piesňovom festivale La Festa di Piedigrotta, nakladateľ Ricordi nelenil a siahol po canzonette ako po šťavnatom úlovku. Richard Strauss (1864-1949) ju dokonca zakomponoval do svojej symfonickej skladby Aus Italien (1886). O pár rokov neskôr zopakoval jeho chybu taliansky skladateľ Alfredo Casella (1883-1947) v poéme Italia, op. 11 (1909). Prečo píšem o chybe? Vedzte, že Richard Strauss kvôli drobnej canzonette skončil pred súdom. Rozhorčený Luigi Denza si v spore o autorské práva vysúdil od velikána nemeckého postromantizmu pekný balík peňazí. Straussovi nepomohol ani argument, že o Denzovom autorstve nevedel a skladbu do svojho diela prevzal v domnení, že ide o ľudovú pieseň. Denza, ktorý študoval kompozíciu u veľkého Mercadanteho, však slávu svojho lanovkového hitu neprekonal, hoci napísal viaceré pekné romance (Occhi di fata z roku 1884). Od roku 1898 pôsobil Denza ako vokálny pedagóg na londýnskej Royal Academy of Music. Pripomeňme si, že v Londýne žil a pracoval ďalší populárny autor salónnych piesní Francesco Paolo Tosti (1846-1916), maestro di canto na dvore kráľovnej Viktórie, ktorý je širšiemu publiku známy vďaka piesni Marechiare (1886).

Luigi Denza (1846 – 1922) na dobovej pohľadnici

Naša cesta za pôvabmi neapolitán by nebola kompletná, keby sme zabudli na neoficiálnu „hymnu južného Talianska“ – Santa Lucia (1849). Nie, pieseň nie je ódou na hrdinské cnosti syrakúzskej mučenice, so sväticou však nepriamo súvisí. Jedna z pravdepodobne najstarších melódií svojho druhu velebí čaro neapolskej prístavnej štvrte (rione) Borgo Santa Lucia, ktorá dostala meno podľa pontifikálnej baziliky Santa Lucia a Mare (legenda hovorí, že pôvod chrámu s patrocíniom svätej Lucie siaha až k rímskemu cisárovi Konštantínovi Veľkému). Meno svätej Lucie nesie tiež elegantná neoklasicistická vila, obľúbené miesto talianskych intelektuálov Ottocenta, situovaná na romantickom návrší vedľa parku vily Floridiana. Či je skladba pomenovaná podľa štvrte alebo vily, nie je dodnes jasné. Hmla nevedomosti sa vznáša aj nad pôvodom melódie. O autorstvo jednej z najslávnejších canzoniett sa dodnes vedú dlhé debaty. V bulletinoch sa za tvorcu Santa Lucie zvyčajne deklaruje Teodoro Cottrau (1827-1879), všestranný umelec s právnickým diplomom vo vrecku. Diapazón jeho záujmov bol pozoruhodný – okrem kompozície a klavírnej hry vynikal ako básnik, literát, novinár, politik a verejný činiteľ. Niektorí odborníci tvrdia, že Teodoro prevzal neapolský text piesne od baróna Zezzu a melódiu budúceho hitu si požičal z ľudového popevku. Vo víre zaujatia folklórom v 19. storočí nebolo pre rozhľadeného hudobníka, akým Cottrau nepochybne bol, náročné vymyslieť kantilénu blízku ľudovej piesni (a v kontexte dobovej poetiky ju vydávať za horúce žriedlo ľudovej tvorivosti). Napriek tomu je nad Slnko jasnejšie, že Cottrau ako skladateľ príliš neoslnil. Jeho druhá pieseň L’addio a Napoli (1868) dosiahla len malý úspech. Do úvahy treba brať skutočnosť, že Teodorovým otcom bol popredný skladateľ a muzikológ Guillaume-Louis Cottrau (1797-1847), parížsky rodák, editor a zberateľ, ktorý má na svedomí antológiu 110 neapolských piesní Passatempi musicali a podával si ruky so samotným Donizettim. V ktorej hlave skrsla táto geniálna melódia? Napísal ju Cottrau mladší, Cottrau starší alebo nebodaj Donizetti? Pravdu sa asi nedozvieme. História pôvodu zamotaná ako klbko Ariadninej nite však nie je jediné unikum, ktorým sa Santa Lucia líši od svojich mladších „sestier“. Melodicky je to vlastne barcarola – pieseň gondolierov, avšak jej prípadnú väzbu s Benátkami sa (opäť) nepodarilo dokázať. Santa Lucia zostala jedinou „neapolskou“ canzonettou, ktorej text nie je v neapolčine, a ktorej autorstvo je na rozdiel od väčšiny neapolitán spochybniteľné. Malebná atmosféra evokujúca Neapol (la napoletanità) a textová zložka piesne sú napriek tomu jednou z najkrajších glorifikácii mesta pod Vezuvom a jeho krás. Veď história tohto mesta siaha k bájnej siréne Partenope, dcére Melpomené – starogréckej mýtickej múzy tragického spevu.

Pieseň Santa Lucia inšpirovala aj maliarov. Olejomaľba Eduarda Dalbona (1841-1915) Da Frisio a Santa Lucia s podtitulom Canzone napoletana vznikla v roku 1866

Povedali sme si, že neapolské piesne nie sú ani talianske, ani ľudové – sú aspoň romantické? To závisí od uhla pohľadu. Pokiaľ obdobím romantizmu meriame 19. storočie, určite vás prekvapilo, že mnohé z týchto canzoniett vznikli v prvých desaťročiach minulého storočia. Autori neapolských piesní boli súčasníkmi Pucciniho, Stravinského a Schönberga a z hľadiska prísnej optiky hudobnej periodizácie viaceré z ich výtvorov patria do 20. storočia, čo zalomcuje predsudkami tej časti hudbymilovného auditória, pre ktorú sa dejiny hudby končia Wagnerom a Verdim. Štýl a datovanie však častokrát vybočujú z očakávaného rámca a vytvárajú nevšedné konjunktúry. Canzonetty o slnku, mori, o Sorrente a zlomených srdciach sú oneskoreným divertimentom z tieňa kaviarní, z terás hotelov a z filmových plátien obdobia belle époque. Vide Napule e po’ muore! (Vidieť Neapol a zomrieť!). Sú romantické v literárnom zmysle slova – v zmysle ich vnútornej idey, ktorá nás udivuje pravdivou jednoduchosťou. Sancta simplicitas! – svätá prostota čírej melódie a južanského koloritu, ktorá – ak je interpretovaná bez hlušiny verklikárov, v exkvizitnej súhre vokálnej kultúry a vášne – môže byť považovaná za vzácne umenie.

Autor: Lucia Laudoniu

video

email

About Author

slovenská historička, muzikologička, publicistka a výtvarníčka rumunsko-talianskeho pôvodu

Leave A Reply