Dnes je: utorok, 22. 5. 2018, meniny má: Júlia, Juliána, zajtra: Želmíra

Ondrej Lenárd: Orchester je ako nástroj, na ktorom nie je ľahké hrať

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
V rámci 63. ročníka medzinárodného festivalu Košická hudobná jar sa pred niekoľkými dňami pred orchester Štátnej filharmónie Košice postavil jeden z najvýznamnejších slovenských dirigentov Ondrej Lenárd. Spolu s českým huslistom Janom Mráčkom ponúkli poslucháčom jeden z vrcholov tohtoročnej sezóny. Po jednej zo skúšok si Ondrej Lenárd našiel čas na rozhovor pre Opera Slovakia, v ktorom hovorí o hudbe, práci s orchestrom, ale aj o rôznych sklamaniach.

Tretí rok po sebe majú košickí diváci počuť vás dirigovať tunajší orchester vždy v spolupráci s mladým českým huslistom Janom Mráčkom…

Keď sme s vedením košickej filharmónie rozmýšľali nad programom tohto koncertu, doslova som poprosil, aby pozvali aj pána Mráčka. Tento mladý človek je totiž veľký umelec. Vysoko kvitujem jeho muzikalitu, perfektnú techniku a priateľský postoj. Nespráva sa ako nafúkaný páv, hoci má na čo byť pyšný. Spolupracovať s ním je krásne, pretože obaja rovnako cítime hudbu, padli sme si do oka. (pozn. red.: recenziu koncertu sme priniesli TU…)

Košická hudobná jar, 2018,
Jan Mráček, Ondrej Lenárd, Štátna filharmónia Košice,
foto: Jaroslav Ľaš

Počas vašej kariéry ste často mali obdobia, kedy ste intenzívne spolupracovali s niektorým konkrétnym umelcom. Stačí spomenúť vašu dlhoročnú spoluprácu s Petrom Dvorským…

Vysvetlím to jednoducho – pokiaľ si v dvojici dirigent a sólista – je jedno, či je to inštrumentalista alebo spevák – padnete do oka a inšpirujete sa navzájom, je to krásna práca. Keď ste už spomenuli pána Dvorského, tak musím povedať, že je to jeden z najklasickejších príkladov toho, ako si dvaja umelci môžu porozumieť. Často aj bez slov. Aj Peter je na seba prísny, nikdy nedopustil žiadny prešľap, hoci ľudský hlas je ľudský hlas a prihodiť sa môže čokoľvek. Veľmi často som dirigoval operné predstavenia, na ktorých spieval. Keď sa občas stalo, že som zrazu vycítil akúsi krízu, hneď som mu bežal na pomoc. Snažil som sa zrýchliť tempo, alebo akýmkoľvek iným spôsobom mu pomôcť. Spevákovi treba pomôcť, nie snažiť sa ho potopiť! To predsa k ničomu dobrému nevedie… Spolupracoval som počas svojej kariéry s naozaj výnimočnými umelcami a neraz som mal rešpekt – ja mám s niekým takým ´veľkým´ spolupracovať? Lenže – platí stará zásada – čím väčší umelec, tým je ľudskejší…

Peter Dvorský, Ondrej Lenárd, foto: internet

Na druhej strane, určite ste počas svojej kariéry narazili aj na sólistov, ktorí pre vás boli sklamaním…

Nuž, nebudem menovať, ale robil som v Bratislave Verdiho Otella s jedným umelcom, ktorého celý svet považuje za výnimočného speváka. Lenže – my dvaja sme si doslova liezli na nervy. Vyvrcholilo to tým, že na mňa počas predstavenia na javisku dupol. Viete, v takom momente môžete byť akokoľvek uznávaný spevák – pre mňa prestávate byť partnerom. Na také momenty sa ťažko spomína, treba sa však pýtať – prečo, kvôli čomu sa tak udialo? Často sú podobné maniere len zastieracím manévrom, za ktorým sa skrýva neistota i obava. Raz som dirigoval Brahmsov klavírny koncert, sólista bol uznávaný klavirista. Lenže na koncerte to bola jedna katastrofa. Pýtal som sa po skončení, čo sa stalo. Tvrdil, že sa mu hýbal klavír… Nuž, nechcel predsa priznať, že už na to nemá… Hudba je prirodzený tok. Je ako voda, ktorú keď zakalíte, už sa z nej nenapijete. Treba byť sluhom tohto veľkého umenia – je to poslanie, ktoré sme dostali darom…

Nuž, museli ste sa zlepšovať nie len ako muzikant, ale aj ako psychológ.

Na všeličo sú školy a kurzy, ale to, ako sa má dirigent správať k orchestru, to vás nikde nenaučia. Najlepšou školou je vždy len a len spolupráca s orchestrom. A tiež som k tomu musel prísť sám a postupne. Neraz som si vyčítal, že som sa k hráčom choval arogantne, alebo že som niekoho urazil. Presne si pamätám na jeden konkrétny príklad. Skúšali sme a jeden z hráčov mal celý čas preloženú nohu cez nohu. Mňa to akosi dožralo a opýtal som sa – to si nemôžete sadnúť normálne? Postavil sa a povedal mi, nech mu prepáčim, ale má obrnu… V tej sekunde som si prial, aby som sa prepadol pod zem! Ako to, že som si to nevšimol. Strašne ma škrelo, že som mu ublížil. To sú momenty, na ktoré človek nespomína rád, na druhej strane je to však poučenie, na ktoré nikdy v živote nezabudnem. Sám som si uplietol bič a držím ho neustále nad sebou, aby som sa vyvaroval podobných chýb. Tak ako som sa ja musel naučiť všetko to, čo pri dirigovaní potrebujem, tak isto sa musel huslista či dychár naučiť to, čo potrebuje vedieť on. Vypestoval som si takú životnú filozofiu – vždy si váž partnera, s ktorým spolupracuješ a buď šťastný, ak ťa orchester pojme za jedného z nich. V tom momente si istým spôsobom vyhral, lebo máte k sebe vzájomnú úctu.

Ondrej Lenárd, foto: súkr. archív O.L.

Vnímate orchester ako celok, či ho v svojej mysli rozmieňate na jednotlivých hráčov?

Orchester je ako nástroj, na ktorom nie je ľahké hrať. Keď vezmete stradivárky do ruky a neviete si s nimi poradiť, tak vám pod rukami začnú plakať. Vraví sa, že keď sa vydarí koncert, tak sa ľudia pýtajú – kto hral? A keď sa nevydarí – kto dirigoval? Človek si musí počas života vyskladať mozaiku zo všetkých svojich skúseností a vyvarovať sa výstrelkom. Potom zistíte, že keď chcete s orchestrom spolupracovať, musíte s ním dýchať. Vždy si vážim, ak ma hráči inšpirujú a ja keď vidím, že ktosi má možnosti hrať lepšie, snažím sa inšpirovať ho k ešte precíznejšiemu výkonu.

Keď sme sa takto v Košiciach spolu rozprávali pred dvoma rokmi, hovorili ste, že ste vďačný, že aj vo vysokom veku máte príležitosť spolupracovať s kvalitnými orchestrami a že ste mimoriadne vďačný za to, že máte SOČR (Symfonický orchestr Českého rozhlasu)…

Nuž, som šéfdirigentom SOČRu od roku 2011 do konca júna 2018, takže sa snažím si to ešte s týmto orchestrom užívať. Nerád o tom hovorím, lebo je to ďalší úder pod pás, ktorý som dostal vo svojom živote… Nikto sa ma neopýtal, či chcem ďalej pracovať  ale ´kabinetná´ politika rozhodla. Nuž ale síl mám stále dosť, rozmýšľam nad každým pozvaním, ktoré dostanem, hoci je pravda, že by som nerád klesol k nejakému menej skúsenému telesu, kde by som musel veľmi tvrdo pracovať. Nechcem zavesiť dirigentskú paličku na klinec.

Ondrej Lenárd, Symfonický orchestr Českého rozhlasu, 2017,
foto: Tomáš Vodňanský

Množstvo rozhovorov, ktoré ste poskytli v priebehu minulého roka, keď ste oslavovali životné jubileum, vás takpovediac viedli týmto smerom. Ako keby ste mali už len bilancovať svoj život…

Je to tak, ako keď stretnem niekoho známeho a ten skríkne – ty ešte žiješ? Nuž, čo na to povedať? Je otázka na každého novinára i kritika, či treba bilancovať, čo všetko sme urobili, alebo budeme myslieť dopredu. Keby som mal uvažovať nad svojim vekom, začal by som vyhasínať. Ja sa cítim pri sile a dokážem odhadnúť, čo vládzem a čo nie.

Koniec koncov, to všetko, čo ste v živote dokázali, si vie každý vyhľadať. Ale čo chystáte, na to sa musíme opýtať rovno vás. Tak teda – čo chystáte?

Čaká ma so SOČRom záverečný koncert – Verdiho Requiem. No a potom sa chystám 18. júna do Japonska, kde budeme so SOČRom mať 15 koncertov, ktoré sú viazané priamo na moje meno. Bude to asi tá najkrajšia rozlúčka. Dostal som ponuky ísť dirigovať SOČR na niekoľkých koncertoch aj budúcu sezónu, ale ešte neviem, či to prijmem. Všetko bude závisieť od toho, ako sám v sebe spracujem ich postoj a správanie, ktoré považujem za neslušné. Ale taká je doba, slovo slušnosť vypadlo mnohým ľuďom definitívne zo slovníka. Ja rozumiem, že je tu vlna, aby mladí ľudia dostali šancu, ale chce to čas, kým získajú skúsenosti. Keď som učil na Vysokej škole múzických umení povedali mi, že nie je v záujme školy, aby som učil dirigovanie. Tak som sa opýtal – a vy si myslíte, že si tie skúsenosti vezmem do hrobu? Snažil som sa svojim poslucháčom vysvetliť úskalia a nebezpečenstvá dirigovania, kto im to teraz povie? Počas svoje kariéry som zažil veľa odchodov – zo Slovenského národného divadla, zo Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu Bratislava, Slovenskej filharmónie i Vysokej škole múzických umení. Dvakrát som zažil takzvaný penzistický syndróm a to neželám nikomu. Je jedno, či máte 50, 60 alebo 75. Zrazu zistíte, že vám nikto nezavolá, nikto o vás nemá záujem! Odchod zo SOČRu v sebe musím nejako spracovať a možno sa mi to bude spracovávať ľahšie, lebo sa mi črtá nejaká iná práca. Ešte je to v štádiu riešenia, takže by som o tom nerád hovoril.

Bratislavské hudobné slávnosti, 2016,
Ondrej Lenárd, Symfonický orchester hlavného mesta Prahy FOK,
foto: Ján Lukáš

Takže sklamanie sa chystáte rozdýchať prácou?

Samozrejme. Ako inak. Boh ma chráň sadnúť si do kresla! To by bol môj koniec.

Stáva sa vám aj napriek vašim skúsenostiam, že máte pred nejakou prácou ostych?

Pomenujem to správnym slovom – mám zvláštny strach. Nie je to ani ostych, ani tréma, je to strach. Ale strach v tom pozitívnom zmysle slova ako absolútna pokora pred dielom, ktoré nám tu zanechali géniovia. Dotýkať sa partitúr považujem za dar, chráňboh ich nejakým spôsobom znehodnotiť. Napríklad Dvořákovú Symfóniu č 9. Novosvetskú som dirigoval už nespočítateľne krát. Ale koľkokrát ju dirigujem, toľkokrát mám obavy, aby som nesklamal. Odovzdávate predsa divákom nádhernú hudbu, nezaslúžia si žiadny paškvil! Skutočnosť, že sa snažím o pokoru a úctu v mojom myslení, považujem za rozhodujúci moment. Keď si to udržíte celý život, vyhrali ste. A viete koľkokrát som si aj povedal, že som toho predsa ešte oddirigoval tak málo! A druhá vec je, že aj keď sa k dielu vraciate, vždy v ňom nájdete čosi nové. Napríklad aj preto sa teším na zájazd do Japonska, kde budeme 15-krát hrať Novosvetskú. Nikdy nezasahujem do toho, čo je v partitúre – to by bol zločin, no vždy sa môžete pohrávať s dynamikou, tu i tam čosi urobiť inak. Vážim si, že môžem naďalej realizovať túto svoju misiu.

Pokora v kombinácii so snahou po perfekcionizme je však dar a kríž zároveň…

Pre umelca je najlepšou kritikou tá vlastná. Pokiaľ v sebe viete nájsť dostatok síl, aby ste si uvedomili, čo a prečo ste urobili zle, zanalyzujete to a poučíte sa, tak jedine vtedy sa pohnete dopredu. Raz dávno som povedal, že som šťastný, že som nešťastný. Tak nejako to je, pretože ten bič, ktorý držím sám na sebou, ma poháňa vpred. Po koncerte chcem, aby ma nikto nevyrušoval. Vtedy sa totiž odznovu v mojej mysli prehráva celý koncert a ja hľadám chyby. Občas je to obrovské trápenie, ale len to je cesta k poctivosti.

Ďakujem za rozhovor.

Rozprávala sa Dáša Juhanová

Ondrej Lenárd,
foto: Khalil Baalbaki

Ondrej Lenárd

Po štúdiách na Vysokej škole múzických umení v Bratislave začínal ako zbormajster a dirigent Opery Slovenského národného divadla. Od roku 1970 bol dirigentom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave a od roku 1977 až do roku 1990 jeho šéfdirigentom. Dva roky (1984 – 1986) bol popri práci s rozhlasovým orchestrom i šéfdirigentom Opery SND. Plodná spolupráca viaže umelca so Slovenskou filharmóniou. Od roku 1991 bol šéfdirigentom jej symfonického orchestra a od roku 1995 sa potom stal i jej hudobným riaditeľom. Súčasne v rokoch 1997 – 1998 prevzal Lenárd vo funkcii riaditeľa vedenie Opery SND. Zmysel pre hudobné divadlo, muzikantská intuícia, originálny, nanajvýš temperamentný interpretačný rukopis vtlačili jeho operným aktivitám pečať jedinečnosti.

Zo zahraničných aktivít Ondreja Lenárda spomeňme dlhoročnú spoluprácu s Japan Shinsei Symphony Orchestra v Tokiu – najprv vo funkcii stáleho hosťujúceho dirigenta a neskôr šéfdirigenta a hudobného riaditeľa telesa. Od roku 2001 bol menovaný ako ´honor conductor´ (čestný dirigent) tokijskej filharmónie. Okrem toho umelec pravidelne hosťoval v mnohých ďalších, európskych i zámorských krajinách. Spolupracoval s takými renomovanými orchestrami ako Česká filharmónia, Mníchovská filharmónia, Pražský symfonický orchester (FOK). Hosťoval vo významných operných domoch: v Národnom divadle v Prahe, Štátnej opere vo Viedni, budapeštianskej Štátnej opere, Opere San Carlo v Neapole, v Houston Grand Opera, v Teatro del Liceo Barcelona, Tokyo Nikikai Opera Foundation a ďalších. V súčasnosti vedie Symfonický orchestr Českého rozhlasu, kde však v tejto sezóne jeho práca vo funkcii šéfdirigenta po siedmich sezónach končí.

Ondrej Lenárd je laureátom Medzinárodnej dirigentskej súťaže v Budapešti z roku 1974. V roku 1998 mu bol prepožičaný Rad Ľudovíta Štúra a v roku 2002 mu bol udelený titul Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Svedectvom umeleckého majstrovstva dirigenta je vyše tisíc rozhlasových snímok, z ktorých mnohé vyšli i vo vydavateľstve OPUS. Pozoruhodné kreácie symfonickej ale i opernej literatúry má vo svojich fondoch Slovenská televízia a diskografický komplet dopĺňajú tituly vydavateľstiev Naxos a Marco Polo.

Významným pendantom umeleckej činnosti Ondreja Lenárda boli jeho pedagogické aktivity na pôde bratislavskej VŠMU.

video

spev: Peter Dvorský, dirigent: Ondrej Lenárd, Orchester Opery SND (1986)

Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 56
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár