Dnes je: nedeľa, 20. 5. 2018, meniny má: Bernard, zajtra: Zina

Ondrej Lenárd: Práca s orchestrom – to nie je bič v ruke, to je partnerstvo

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po niekoľkých rokoch sa do Košíc v rámci programu festivalu Košická hudobná jar vrátil slovenský dirigent Ondrej Lenárd. S orchestrom Štátnej filharmónie Košice a so sólistom huslistom Jánom Mráčkom ponúkli tunajšiemu publiku Beethovenov Koncert pre husle a orchester D dur a Čajkovského Symfóniu č. 6 h mol ´Patetickú´. Ondrej Lenárd si v Košiciach ochotne našiel čas na rozhovor pre Opera Slovakia, v ktorom prezradil, prečo má rád Čajkovského ale i to, prečo ho v súčasnosti na operu nedostanete ani ako diváka.

Košičania si vo vašej interpretácii mohli vypočuť skladby od Beethovena a Čajkovského. Práve o ruskom skladateľovi ste sa neraz vyjadrili, že je vašim najobľúbenejším. Prečo práve on?

Čajkovskij je skladateľ, ktorý sa svojou hudbou dokáže dotknúť priamo ľudskej duše. Evokuje a provokuje v nás ten najdôležitejší cit, ktorý existuje – lásku. Lásku ako takú. Ako človek bol veľmi citlivý, dočítal som sa, že keď ako dvanásť či trinásťročný odchádzal z domu do Petrohradu študovať, tak sa tak silne držal matkinej sukne, že jej ju skoro potrhal. Je zdokumentované, že ho po citovej stránke doslova zlomilo, keď musel opustiť matku. Jeho hudba je bohatá, nádherná, no nie je okázalá. Nenávidel totiž škrupule, snobizmus. Jeho hudba vo mne vyvoláva pocit, ktorý je ťažko pomenovať. V škole na estetike hudby sme sa učili, že takzvaný pocit krásna z hudby sa nedá definovať. Jednoducho to nejde povedať slovami. Vo všeobecnosti je pravda, že hudba je umenie, ktoré dáva absolútnu slobodu pocitom, myšlienkam, neobmedzuje fantáziu. A toto všetko dáva Čajkovského hudba plným priehrštím, plnou paletou farieb. Preto ju mám tak veľmi rád.

Košická hudobná jar 2016, Ondrej Lenárd, orchester ŠF Košice, skúška na koncert, foto: Jaroslav Ľaš

Košická hudobná jar 2016,
Ondrej Lenárd, orchester ŠF Košice,
skúška na koncert,
foto: Jaroslav Ľaš

Koncert v rámci Košickej hudobnej jari mal názov Velikáni. Vnímate týchto skladateľov ako nedosiahnuteľných velikánov, alebo po mnohých rokoch, kedy sa intenzívne venujete ich tvorbe, sú vám bližší a vidíte ich ako ľudí z mäsa a kostí?

Poviem to takto – celý život mám pred sebou motto: bázeň a pokora. Dostať sa takzvane na ´kobylku´ týmto veľkým géniom, to je otázka životných skúseností. Negatívnych aj pozitívnych. Čítal som knihu, ktorú napísal slávny nemecký dirigent Wilhelm Furtwängler, volá sa Rozhovory s hudbou. Píše, že dirigent, alebo hudobník vôbec, má v sebe ako keby platňu, na ktorú zaznamenáva signály z verejného života. Potom pri práci s hudbou sa mu tieto signály vynoria a prenáša ich ďalej. Nech mi odpustia ľudia iných povolaní, ale je pravda, že my umelci sa na svet dívame iným pohľadom, cez iné ´okuliare´. Aby sme prišli na základnú ideu toho, čo chcel skladateľ svojou hudbou povedať, musíme sa na ňu dívať cez svoje osobné životné skúsenosti. S pribúdajúcimi rokmi sa napríklad u mňa menil pohľad na niektorých autorov. Napríklad ako zhruba päťdesiatročný som nevyhľadával Mahlerovu hudbu. Dnes som v nej potopený až po uši, pretože som v nej našiel niečo, čo som v nej predtým nevidel. Našiel som tam studnicu ľudských pocitov, ktorých spektrum je široké ako dúha. Nezriedka sa mi práve pri jeho hudbe stáva, že sa mi vynorí nejaký pocit, ktorý som prežil a nachádzam ho zrazu v Mahlerovej hudbe! Nedá sa to definovať. Do Mahlerovej hudby som sa ponoril, hľadám sa v nej.

Spomínali ste, že hudobník sa na život díva inak, inými ´okuliarmi´. Nie je tento dar niekedy aj takpovediac krížom?

Ak by som tak nerobil, ak by som sa práve takto nedíval na okolitý svet, prírodu, ľudí a ich správanie, tak by som nežil. Je to krv, ktorá mi umožňuje žiť, hľadať spojitosť života s hudbou.

Viete sám vo svojom živote nájsť impulz, ktorý vás utvrdil v tom, že práve takto sa túžite dívať na svet?

Je to práve tá spomínaná bázeň a pokora. Vždy som mal pred veľkými skladateľmi obrovský rešpekt. Nikdy som sa nepostavil pred orchester bez toho, aby som dokonale neovládal dielo, ktoré sme šli interpretovať. A vždy som mal pripravený program, spôsob, ako chcem dielo tlmočiť. Napríklad Richard Strauss alebo Ferenc Liszt písali k partitúram poznámočky na záhlaví, v tlači to však nevyšlo. Tie poznámky sa však dajú nájsť, môžu dirigentovi pomôcť zistiť, ako skladatelia chceli, aby ich hudba znela. Len ide o to dať si tú námahu. Nuž a čo sa týka toho, že sa hudobník díva na svet inak – poviem to takto – niekedy je to doslova boľavé. Vnímate svet cez hudbu, ktorou sa zaoberáte a tá je plná pocitov. Aj negatívnych. Keď napríklad Mozart komponoval svoje Requiem, trpel. V tej hudbe je to cítiť, má taký sugestívny záber, až z toho človeka chytá hrôza. Vždy bude čo objavovať, hľadať a nikdy sa nedostaneme na úroveň týchto géniov. Náplňou interpreta ja hľadať to, čo v hudbe je. Lenže – v dnešnej dobe moderných operných réžií sa s obľubou v hudbe hľadá niečo, čo v nej vôbec nie je. Ak chcete robiť cirkus, nech sa páči, ale vyberte si na to inú muziku! Ale je nonsens prekrúcať sujet a námet, podľa ktorého básnik napísal libreto a podľa ktorého skladateľ komponoval. Som absolútnym odporcom takýchto réžií.

Ondrej Lenárd, foto: František Renza

Ondrej Lenárd,
foto: František Renza

Dnes je to však doslova módne a nevyhnete sa tomu zrejme v žiadnom opernom dome. Ako k tomu pristupujete?

Pred časom som mal s pánom režisérom Bednárikom robiť Pucciniho Turandot. Stretli sme sa a on spustil – ja by som si to predstavoval tak, že by som celý námet umiestnil na Manhattan… Na to som povedal iba – dovidenia. A už ma nebolo. Potom síce pán režisér zmenil svoje zámery, no napríklad nechal ísť cisára medzi národ. To je neprípustné. Lenže keď sa dnes dopočúvam, čo všetko sa deje na svetových javiskách, ide na mňa hrôza. Na opere som muzikantsky vyrastal. Už ako dvadsaťročný som začal v SND ako zbormajster. Zažíval som všetky krásy opery, videl som do divadelnej kuchyne. Keď sa však začali robiť všetky tieto nezmyselné réžie, bolo mi z toho stále viac a viac smutno. Odvtedy som sa vždy, keď mi ponúkli hudobne naštudovať nejaký titul, pýtal režiséra, ako to chce robiť. Akonáhle prišiel s chorými nápadmi, povedal som, že o to nestojím…

V podstate vám súčasný trend inscenovania opier znemožňuje robiť to, čo máte rád… Je to pre vás veľké sklamanie?

Pre mňa je niekedy udivujúce, ako veľkí dirigenti môžu pracovať na inscenáciách, ktoré nemajú s operou nič spoločné. Nedávno mi jeden slovenský sólista vravel o švajčiarskej inscenácii Verdiho Dona Carlosa, v ktorej účinkuje. Keď mi začal hovoriť, čo všetko sa na javisku deje, aké vulgárnosti – začal sa mi dvíhať žalúdok. Musel som ho zastaviť, lebo mi z toho bolo doslova zle. Najsmutnejšia na tom všetkom je bezradnosť. Dopočul som sa o premiére Beethovenovho Fidelia v SND, kde diváci vybučali režiséra. Generálny riaditeľ divadla však povedal, že to bola diskusia. Aká diskusia? Diváci nediskutovali, diváci varovali a pýtajú sa – čo si to dovoľujete? Je mi ľúto, že nerobím operu, ale nemôžem diskutovať s ľuďmi, ktorí také niečo dopustia. Nemám s nimi o čom hovoriť.

Radšej teda prácu na opere oželiete?

Musím. Ja sa na tom nemôžem podieľať.

Ako si to potom vynahrádzate?

Púšťam si staré nahrávky. Takpovediac sa v tom ´vykúpem´, aj srdce ma pri tom zabolí. Ale nedá sa nič robiť, do psychicky chorých inscenácií nepôjdem!

Je vám práca so symfonickými orchestrami dostatočnou náplasťou?

Keď sa pýtali Karajana, prečo robí aj operu aj symfóniu, povedal – drámu, ktorú cítim v opere, chcem preniesť do symfónie. A symfonizmus zase prenášam do orchestra opery. Je to tá najkrajšia symbióza, ktorú poznám. A pod to sa môžem podpísať do posledného písmenka. Vychádzam zo súžitia symfónie a drámy. Lebo aj v symfónii je istá dráma, len nie je doložená textom. Ale cítite ju, dokážete identifikovať emócie, ktoré si pretransformujete do svojich pocitov. Ale uznávam – opera je opera! Chýba mi.

Košická hudobná jar 2016, Ondrej Lenárd, orchester ŠF Košice, foto: Jaroslav Ľaš

Košická hudobná jar 2016,
Ondrej Lenárd, orchester ŠF Košice,
foto: Jaroslav Ľaš

Neťahá vás to do opery ani ako diváka?

Nemám na to odvahu. Mňa tie moderné réžie doslova dráždia, musím z hľadiska odísť. Videl som napríklad záznam opery z Viedne, kde v Gounodovom Faustovi nechal anglický režisér Mefistofela vymočiť sa pri božích mukách. Lenže v hľadisku sedel dirigent Carlos Kleiber a ten počas klaňačky režiséra ukážkovo vybučal. Ďalšia vec je, že viem, aký je zložitý organizmus opery, čo všetko treba skĺbiť, aby to fungovalo, no hoci je to zložité, vždy som mal prísne kritériá. Neznášam polovičnú prácu. Divák si zaplatí za vstupenku a zaslúži si kvalitu. Boli obdobia, kedy chodili do SND rakúski diváci, lebo sme tu mali plejádu skvelých sólistov, dobre pripravený orchester. Dnes, ak náhodou predsa len zablúdim v Bratislave do opery – nech je mi odpustené – ale počujem často ledva polovičnú prácu. A toto ja neznesiem. Vypestoval som si vysoké kritériá, z ktorých nie som ochotný spustiť ani za mak!

Nepôsobíte však, že by vás z tej nespokojnosti premáhala frustrácia…

Človek musí byť hercom, nasadiť si masku číslo štyri a nedať najavo, čo sa v ňom odohráva. Ale keď tvoríte s orchestrom, či chcete či nechcete, všetko sa vám premieta v mysli a pretavuje sa do hudby. Aj frustrácia, bezmocnosť, beznádej. Kam mám ísť a kričať, že to nie je správne? Apatia mi našťastie nehrozí, lebo roboty mám veľa. Ťažko sa dostať na nejakú úroveň, ľahko je spadnúť a mne by sa už nechcelo znovu sa pomaličky škrabkať nahor… Neskromne poviem, že som si vybudoval isté meno a aj členovia orchestra, s ktorým v danú chvíľu pracujem, odo mňa na základe toho niečo očakávajú. Práca s orchestrom – to nie je bič v ruke, to je partnerstvo pri tvorbe niečoho krásneho. A toto keď funguje, nič krajšie neexistuje. Nečakal som, že v tejto etape svojho života budem ešte takto intenzívne pracovať s rôznymi orchestrami a už vôbec som nečakal, že sa mi dostane tej cti a radosti, že budem viesť Pražský rozhlasový symfonický orchester, ktorý považujem za jeden z najkvalitnejších v Európe. Práca s ním je nesmierne krásna, plná, bohatá. A to aj napriek tomu, že aj jeho hráči sú neraz frustrovaní. Ale čo sa máme čo čudovať? Celá Európa je frustrovaná. Ale akonáhle začnete tvoriť, všetko ide bokom. Muzikant je ako taká včelička, ktorá nazbierala peľ a ide z neho tvoriť med. Peľ – to sú všetky jeho životné skúsenosti, med – to je hudba, ktorú ponúka divákovi.

Ďakujem za rozhovor.

Ondrej Lenárd

Po štúdiách na Vysokej škole múzických umení v Bratislave začínal ako zbormajster a dirigent Opery Slovenského národného divadla. Od roku 1970 bol dirigentom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu v Bratislave a od roku 1977 až do roku 1990 jeho šéfdirigentom. Dva roky (1984-1986) bol popri práci s rozhlasovým orchestrom i šéfdirigentom Opery SND.

Plodná spolupráca viaže umelca so Slovenskou filharmóniou. Od roku 1991 bol šéfdirigentom jej symfonického orchestra a od roku 1995 sa potom stal i jej hudobným riaditeľom. Súčasne v rokoch 1997-1998 prevzal Lenárd vo funkcii riaditeľa vedenie Opery SND. Zmysel pre hudobné divadlo, muzikantská intuícia, originálny, nanajvýš temperamentný interpretačný rukopis vtlačili jeho operným aktivitám pečať jedinečnosti.

Zo zahraničných aktivít Ondreja Lenárda spomeňme dlhoročnú spoluprácu s Japan Shinsei Symphony Orchestra v Tokiu – najprv vo funkcii stáleho hosťujúceho dirigenta a neskôr šéfdirigenta a hudobného riaditeľa telesa. Od roku 2001 bol menovaný ako ´honor conductor´ (čestný dirigent) tokijskej filharmónie. Okrem toho umelec pravidelne hosťoval v mnohých ďalších, európskych i zámorských krajinách. Spolupracoval s takými renomovanými orchestrami ako Česká filharmónia, Mníchovská filharmónia, Pražský symfonický orchester (FOK). Hosťoval vo významných operných domoch: v Národnom divadle v Prahe, Štátnej opere vo Viedni, budapeštianskej Štátnej opere, Opere San Carlo v Neapoli, v Houston Grand Opera a ďalších. V súčasnosti vedie Pražský rozhlasový symfonický orchester.

Ondrej Lenárd je laureátom Medzinárodnej dirigentskej súťaže v Budapešti z roku 1974. V roku 1998 mu bol prepožičaný Rad Ľudovíta Štúra a v roku 2002 mu bol udelený titul Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Svedectvom umeleckého majstrovstva dirigenta je vyše tisíc rozhlasových snímok, z ktorých mnohé vyšli i vo vydavateľstve OPUS. Pozoruhodné kreácie symfonickej ale i opernej literatúry má vo svojich fondoch Slovenská televízia a diskografický komplet dopĺňajú tituly vydavateľstiev Naxos a Marco Polo.

Významným pendantom umeleckej činnosti Ondreja Lenárda boli jeho pedagogické aktivity na pôde bratislavskej VŠMU.

Pripravila: Dáša Juhanová

video

email
Článok je chránený autorským zákonom a jeho akékoľvek použitie, alebo šírenie bez písomného súhlasu redakcie Opera Slovakia alebo autora je zakázané.
Zdieľajte tento článok alebo komentujte:
  •  
  • 107
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  
  •  

O autorovi

Dáša Juhanová

spravodajkyňa a publicistka, členka redakčnej rady Opera Slovakia

Zanechajte komentár