Dnes je: sobota, 21. 10. 2017, meniny má: Uršuľa , zajtra: Sergej

Ondrej Olos: Nečakaná situácia prináša nečakanú výzvu

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Ondrej Olos dirigoval v novembri 2015 v Bratislave „odloženú“ premiéru Janáčkovej Veci Makropulos v réžii Petra Konwitschného, potom, ako dirigent Tomáš Hanus týždeň pred plánovanou premiérou odstúpil. Situácia zarezonovala v médiách, vyšlo vyhlásenie dirigenta, svoje stanovisko zaujalo aj vedenie SND, ale nedozvedeli sme sa, čo prežíval človek, ktorý bol najprv asistentom dirigenta a napokon priviedol operu pred premiérové publikum a pod jeho taktovkou odznievajú všetky reprízy tohto náročného titulu. Pred prvým tohtoročným uvedením Veci Makropulos 24. februára 2017 v Historickej budove SND, sa s ním pozhovárala Mirjana Šišoláková.

Ondrej Olos (nar.1984) pochádza z liptovskej obce Hubová. Tam začal aj s hudbou: od svojich siedmich rokov pravidelne hrával v miestnom kostole na organe. Na ZUŠ chodil na klavír, na konzervatóriu v Žiline už študoval dirigovanie. V r.2003 až 2008 pokračoval na Janáčkovej AMU a od skončenia školy pôsobí v ND v Brne. Spolupracuje s viacerými orchestrami v Čechách a na Slovensku, napr. s Moravskou filharmóniou Olomouc, Filharmóniou Bohuslava Martinu Zlín, Filharmóniou Brno, Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu, Slovenským národným divadlom, Štátnym divadlom Košice. Svoje dirigentské umenie už uplatnil aj v niekoľkých operných domoch vo Francúzsku, v Dánsku a v Grécku. Väčšinou sa toto jeho pôsobenie spája s hudbou Leoša Janáčka. S jeho dielom, samozrejme, prišiel do úzkeho kontaktu už počas vysokoškolského štúdia:

Ondrej Olos: ,,Janáček je v Brne ikonou, postava, ktorá láka. Mesto neustále dáva viac príležitostí stretnúť sa s jeho dielami, než je to na iných miestach. Genius loci Janáčka je s Brnom úzko spätý, jeho orchestrálne dielo sa hráva na všetkých veľkých miestnych festivaloch .V súčasnosti existuje aj operný festival, ktorý nesie meno Leoša Janáčka a s ktorým sa spájajú uvedenia jeho opier, či už v domácom naštudovaní, alebo v naštudovaní zahraničných súborov. Počas štúdia sme my, študenti dirigovania, mali výhodu, pretože profesor Jan Zbavitel, ktorý dirigoval všetky Janáčkove opery, nám umožnil počas svojich seminárov bližšie sa oboznámiť so skladateľovým dielom, pozýval nás na skúšky orchestra, takže sme mali k Janáčkovej hudbe veľmi blízko.“

Ondrej Olos

V čom je pre vás osobne Janáček výnimočný? Viem, že ste v r. 2006 ešte ako študent získali cenu za komorné uvedenie opery Příhody lišky Bystroušky

Mám u Janáčka najradšej jeho osobitý štýl. Možno v raných dielach ešte cítiť vplyv Smetanu, možno Wagnera, aj to iba v prvotinách, ako je napr. opera Šárka, ale v neskorších dielach naplno uplatňuje svoj naturel. Jeho hudba, aj inštrumentácia je natoľko osobitá a novátorská, že nebolo možné vysledovať pôvod jeho hudobného jazyka. Skladateľ v tom čase nebol až tak v styku so svetovým hudobným dianím, možno Brno, ako „provinčné“ mesto, akýmsi spôsobom zabránilo tomu, aby bol viac  ovplyvňovaný. Keď dosiahol s Jenůfou úspech v zahraničí, bol už starší pán. Vraví sa, že Janáček a Bartók sú dvaja autori, ktorých je ťažko niekam zaradiť, do nejakej štýlovej epochy. Stoja aj v dejinách hudby ako samostatné entity.

Janáčkovo novátorstvo môže byť určitým spôsobom výhodou pre režisérov. Môžu jeho diela inscenovať moderne, v každej dobe, a ani odvážnejšia réžia pritom nejde akoby proti hudbe.

Je to určite výhoda. Janáček hľadal námety väčšinou súčasné, málokedy sa utiekal k antickým alebo iným historickým témam. Bol vášnivým rusofilom, obdivoval ruské umenie. Jeho opery Káťa Kabanová a Z mŕtveho domu, sú ovplyvnené ruskou literatúrou, ako aj symfonické dielo Taras Bulba, či sláčikové kvarteto Kreutzerova sonáta a violončelová Pohádka. Mal rád príbehy, ktoré sa spájajú s reálnym životom. Vo väčšine je prítomná tragika a bremeno ľudského utrpenia ako aj filozofujúce hľadanie transcendencie a večného zmyslu života. Ide o univerzálne témy, ktoré ponúkajú režisérom obrovský priestor pre výstavbu dramatickej línie.

Ako ste sa stotožnili s bratislavskou réžiou Veci Makropulos Petra Konwitschného?

Bratislavská réžia je veľmi zaujímavá, je veľmi rafinovaná, cynicky výsmešná. Ale musím povedať, že s tým súhlasím, pretože všetok cynizmus, povrchnosť a výsmech, zmiešané s pocitom ľútosti aj akejsi otrávenosti životom, sa spájajú práve v postave Emilie Marty, ktorá žije akoby piaty až siedmy život v poradí. Všetky jej vlastnosti sa tým všednodenným bytím opotrebúvajú, stáva sa necitlivou a unavenou. Petrovi Konwitschnému sa podarilo spojiť tieto črty postavy za použitia významného paradoxu: mladého zovňajšku hlavnej predstaviteľky Emile Marty Lindy Ballovej. Je správne podotknúť, že aj sám Janáček, aj libreto poukazuje na to, že Emilia Marty pôsobí mladistvým zjavom, aj keď jej správanie prezrádza niečo iné. Mladícky zjav je nepopierateľný, dokonca Kristína odhaduje vek Emilie Marty na 30-40 rokov, čo je produktívny vek človeka v plnej sile, v plnej fyzickej kráse. Možnože Peter Konwitschny doviedol tento paradox do extrému, keď si zvolil predstaviteľku, ktorá budí skôr dojem mladej dievčiny, než zrelej ženy. Takže v tomto podporil protiklad dlhovekosti v tele mladej ženy. Čím určite chcel viac vystihnúť rozpor samotný.

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Opera SND, 2015,
Ľ. Ludha (Albert Gregor), L. Ballová (Emilia Marty), G. Beláček (Dr. Kolenatý),
foto: Jozef Barinka

Vy ste boli pri študijnom procese opery v SND asistentom dirigenta a v určitej chvíli sa celá zodpovednosť presunula na vás. Cítili ste sa zaskočený, aké to pre vás bolo?

Ešte by som rád uviedol, že s Tomášom Hanusom sa dobre poznáme, komunikovali sme v priebehu celého naštudovania. Pán dirigent bral na vedomie extrémnu náročnosť diela a problémy s ním spojené (dirigoval ho okrem iných divadiel napr. aj v Paríži a v Mníchove), ktoré ale vyplývajú nie z toho, že by súbor nemal schopnosti a kvality, ale jednoducho práca v opernom dome, ktorý funguje na princípe repertoárového divadla, v porovnaní s prácou v opernom dome, ktorý funguje tzv. systémom ,,stagiona“, kedy sa študuje a hrá len jedno dielo, je neporovnateľne náročnejšia. Skúšok bolo viac, aj keď v roztrúsenom nepravidelnom období, čo je v podmienkach repertoárového divadla bežná prax podmienená hracím plánom operného domu. V určitom momente vzniesol požiadavku jedného obsadenia orchestra, keďže bolo nutné rapídne zdvihnúť úroveň a kvalitu hry, čo sa pri meniacom sa obsadení dosahuje ťažšie a dvojnásobne pomalšie. Možno z toho vyplynul problém, keďže ani súbor doteraz nebol zvyknutý na takúto požiadavku. Bolo treba prispôsobiť veľa vecí. Ja nemôžem rozprávať za Tomáša Hanusa, ale určite svoje rozhodnutie zvažoval a neurobil ho len v akejsi chvíľkovej nepohode. Ja sám som si prial, aby dokončil skúšobný proces, keďže bol veľmi zaujímavý a kvalitný, sólisti aj orchester ho kvitovali a to, že nedošlo k finále a premiére, už je voľba Tomáša Hanusa. Chápem však, že bol frustrovaný z celej situácie. Treba podotknúť, že v našich podmienkach v operných divadlách býva skúšobný proces dosť náročný a až v generálkovom týždni sa podarí aj vďaka menšiemu počtu repríz iných titulov získať viac sústredenia, koncentrácie a pohody na nadchádzajúcu premiéru. V tomto bode by som chcel obhájiť orchester, ktorý býva preťažovaný a je ťažké mať úplnú koncentráciu po celú dobu prípravy. Takže si nemyslím, že chyba bola iba na tej alebo na opačnej strane, ale že to bola nepriaznivá súhra všetkých okolností.

A aké to bolo pre vás osobne, ako ste sa cítili, keď ste zrazu boli postavený do takej, možno aj nepríjemnej situácie? Bola tu mediálna pozornosť, očakávania voči vám, to ste asi všetko museli zvážiť… (poznámka red.: o okolnostiach odloženej premiéry aj s vyjadreniami zainteresovaných sme informovali TU…)

Cítil som sa dosť, treba povedať na rovinu – zle, lebo predstavte si, že vstupujete do situácie, v ktorej je ohrozená premiéra predstavenia, minimálne z pohľadu médií tomu tak bolo a vy máte garantovať, že to tak nie je. A zodpovedáte za to, za čo ste ešte deň predtým neniesli zodpovednosť. Nastáva pre vás nová situácia, musíte jednať veľmi chladne, ak to tak môžem povedať, lebo v tej chvíli je všade veľa emócií. Vy musíte byť tým racionálnym spojovacím ohnivkom, sústredeným na výsledok a nie na veci okolo toho. O to väčší tlak bol aj na moju osobu. Ale sú situácie, ktorým sa v živote nevyhnete a musíte akceptovať aj náhlu zmenu. Človek to musí brať tak, že aj to je svojím spôsobom životná výzva.

Leoš Janáček: Vec Makropulos, Opera SND, 2015,
Ľ. Ludha (Albert Gregor), L. Ballová (Emilia Marty), J. Sapara-Fischerová (Komorná),
foto: Jozef Barinka

Cítili ste podporu u spevákov, v orchestri a u režiséra?

Áno. Podporu som cítil a aj ja som sa ju snažil oplatiť naspäť. Myslím si, že ak aj bola pochybnosť, či to má bez Tomáša Hanusa zmysel, tak do finále sme vstupovali s tým, aby sme dosiahli čo najlepší výsledok spoločného úsilia.

Poďme teraz k príjemnejším veciam. Keďže sme sa stretli pred januárovým koncertom Symfonického orchestra Slovenského rozhlasu, zaujíma ma, ako prebieha skúšobný proces s hosťujúcim dirigentom. Nežijete v Bratislave, museli ste dochádzať z Brna. Predpokladám, že hráči mali domácu úlohu zvládnutú, teda nacvičené partitúry a aj vy ich už iste dôverne poznáte, kým sa spolu po prvý raz stretnete.

Spolupráca so symfonickým orchestrom sa vždy odvíja od pozvánky, a od ponuky. Najideálnejšie je to rok, dva, tri dopredu, lebo sú aj situácie, kedy človek býva oslovený narýchlo, na poslednú chvíľu. Táto spolupráca našťastie nebola z tej kategórie. S rozhlasovým orchestrom sme boli dlhodobo dohodnutí na programe ktorý bol navrhnutý dramaturgiou SOSR: Ilja Zeljenka: Overtura giocosa, Camille Saint-Sa“ens: Koncert pre klavír a orchester č. 5 F dur „Egyptský“ op. 103, Ludwig van Beethoven: Symfónia č. 6 F dur „Pastorálna“, op. 68. Symfonický orchester Slovenského rozhlasu si dáva záležať na tom, aby na každom koncerte zaznelo dielo slovenskej hudby, či už premiéra, alebo hudba 20. stor., alebo akákoľvek slovenská hudba ako taká. Slovenský rozhlas v tomto duchu vytvára dramaturgiu svojich koncertov a je to vzácne. Ja sa z toho teším, lebo inak v zahraničí nemám až toľko príležitostí stretávať sa s pôvodnou slovenskou tvorbou. Ale vrátim sa k samotnému skúšobnému procesu. Závisí od domácej prípravy. To je ťažisko práce dirigenta – v príprave, nielen skúšky s orchestrom, ktoré sú až na druhom mieste, ale domáca príprava. Pokiaľ ide o samotné skúšky s orchestrom, proces býva zo začiatku miernejší. Vy prídete pred orchestrálne teleso a musíte zobrať do úvahy, že orchestrálny hráč nemá ešte na začiatku konkrétnu predstavu o skladbe. Pri prvej skúške nastáva proces čítania skladby, akéhosi prvého dotyku s partitúrou. Niekedy to vyžaduje viac času a úsilia – závisí to od náročnosti diela. Na nasledujúcich skúškach už ten proces býva zaujímavejší aj pre orchestrálnych hráčov, keďže sa dostávame ku konkrétnym problémom, vypracovaniu detailov, frázovania, a zvuku samotného.

Ondrej Olos

A koľko mávate skúšok, resp., koľko ich bolo pred januárovým koncertom?

Mali sme päť skúšok, vrátane generálnej skúšky. To hodnotím veľmi pozitívne. V súčasnosti je to veľký časový luxus, lebo dnešná doba akoby hľadala najmä zúžené skúšobné procesy, všade sa šetrí časom a veľakrát tým býva ohrozovaná kvalita a zároveň aj proces prípravy býva veľmi chvatný a nervózny. My sme mali k dispozícii celý týždeň, dostatok času venovať sa všetkým potrebným veciam.

Ste aj výborný klavirista, hrávate v komornom zoskupení s huslistom Milanom Paľom, takže viete aj to, čo znamená byť interpretom, hráči vás nemôžu „oklamať“…

No, môžu, ale myslím si, že to nie je v nikoho záujme. Pokým sa podarí dirigentovi navodiť úroveň spolupráce, hráči veľmi ochotne vyjdú v ústrety. Ale je výhodou byť súčasne aj klaviristom, keďže si môžete partitúry zahrať a rýchlejšie sa ich naučiť. Ale potom prichádza požiadavka a nutnosť predstavy orchestrálneho zvuku, tú už pri klavíri nevypestujete. Potrebujete výbornú pre

stavivosť a znalosť inštrumentácie.

A keď ste interpret, ako vnímate dirigenta, máte aj takúto skúsenosť?

Samozrejme, mám aj tú skúsenosť, hral som viackrát pod dirigentovými rukami. Máte vtedy jedinečnú príležitosť sledovať výkon dirigenta, jeho gestá, jeho prácu s telesom. Na všetkom sa mnoho naučíte, aj na chybách.

Ďakujem za rozhovor

Pripravila: Mirjana Šišoláková

email

About Author

Leave A Reply