Dnes je: pondelok, 18. 12. 2017, meniny má: Sláva , zajtra: Judita

Opera 2017 – Plzeň a Liberec na pražskom randevú

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Po trinásty raz sa v rozpätí necelých dvoch mesiacov striedajú na pražskej pôde operné domy Čiech a počnúc minulým ročníkom aj zo Slovenska, aby predstavili a porovnali si výsledky svojej práce. Zároveň tiež zabojovali o „Libušky“. Sú to ocenenia, udeľované päťčlennou odbornou porotou (Helena Havlíková, Radmila Hrdinová, Olga Janáčková, Josef Herman a Ivan Žáček), anketovým hlasovaním divákov a napokon aj verdiktom riaditeľky festivalu Lenky Šaldovej. Usporiadateľom festivalu, ktorý sa vracia v dvojročnej periodicite, je Jednota hudobného divadla, v spolupráci s Národným divadlom v Prahe a zúčastnenými inštitúciami. Pozvanie prijali všetky české a slovenské „kamenné“ divadlá (s výnimkou opery v Ústí nad Labem), ale aj ansámble menších foriem a operné štúdiá.

Divadlá majú v podstate voľnú ruku vo výbere titulu. Spravidla sa však snažia ponúknuť to, čo je dramaturgicky najpríťažlivejšie a hudobno-divadelným spracovaním originálne či výnimočné. Nie každý súbor zúročil túto výsadu (napríklad, pokiaľ ide o slovenské domy, kompletný Pucciniho Triptych pre Prahu nie je až takým objavom a Cikkerov Juro Jánošík zasa pohorel najmä na réžii), no v konečnom dôsledku zazneli diela širokého spektra, od baroka po súčasnosť, a v rozdielnych inscenačných poetikách. Pokiaľ ide o dve navštívené predstavenia, tak rovnako v prípade Medey od Luigiho Cherubiniho v naštudovaní Divadla J. K. Tyla z Plzne, ako aj Thaïs od Julesa Masseneta z produkcie Divadla F. X. Šaldu v Liberci, išlo o mimoriadne dramaturgické počiny a solídne javiskové i spevácke výsledky. Navyše, ide o dva porovnateľné mimopražské súbory z krajských miest, počtom obyvateľov v rámci Českej republiky stojacich na štvrtom (Plzeň) a piatom (Liberec) mieste. Obe hosťovania sa odohrali v Stavovskom divadle.

L. Cherubini: Medea, DJKT Plzeň, 2017,
Katarína Jorda (Medea),
foto: Pavel Křivánek

Tvorba Luigiho Cherubiniho (1760 Florencia – 1842 Paríž) stojí na pomedzí klasicizmu a skorého romantizmu. Bol len o štyri roky mladší od Mozarta a prežil Beethovena i Belliniho. Zanechal tridsaťpäť javiskových prác, z nich väčšiu polovicu napísal pre Paríž, kde sa usadil a s menšími prestávkami žil až do smrti. Dnes sú to v drvivej prevahe repertoárové rarity, s jedinou výnimkou, Medeou. Tá sa buď v pôvodnej francúzskej (s hovorenými dialógmi), alebo talianskej verzii sporadicky vracia na plagáty divadiel. Medeu preslávila Maria Callas, ktorá sa stala v rokoch 1953 – 1962 jej legendárnou predstaviteľkou. Plzenské naštudovanie, opreté o taliansku verziu, znamenalo koncom lanskej sezóny prvé novodobé české uvedenie tejto opernej tragédie.

Zhostil sa jej režisér Martin Otava, scénograf Ján Zavarský a kostýmová výtvarníčka Dana Haklová. Predloha je svojím spôsobom monodrámou hlavnej hrdinky a dielo začína žiť jej príchodom na javisko. Inscenátori podľa ich predpremiérových vyjadrení mienili prepojiť antický pôvod predlohy s aktualizačnými prvkami, zakotvenými do 40. rokov minulého storočia. Hľadali výtvarnú paralelu medzi nástupom fašizmu a presadzovaním despotickej moci. Našťastie, táto verbálna rovina sa príliš na javisko nepremietla, podobne architektonický slovník hitlerovského posluhovača Speera zo stĺpovito lemovanej Zavarského scény sotva možno vystopovať. Prvé dejstvo pôsobí režijne staticky, bezradne a konvenčne v aranžmánoch i vedení postáv. Druhé dejstvo síce oživuje efekt so zrkadlovou fóliou, je to však väčšmi samoúčelný než dramatizujúci prvok. Lavírovanie Otavovho režijného rukopisu medzi novátorstvom a tradíciou nie je podporené výraznejšou myšlienkou a originálnymi nápadmi. Nie sú nimi ani farebné odtiene dejiska, v úvode premietané portréty, miniatúry v Medeiných rukách a ešte menej jej alkoholová výzbroj a naturalistické zvukové efekty. Ťažisko drámy spočíva na pleciach predstaviteľky Medey a mal som pocit, že jej osobnosť do profilovania postavy prispela výraznejšie, než samotná ruka režiséra.

L. Cherubini: Medea, DJKT Plzeň, 2017,
Katarína Jorda (Medea), Philippe Castagner (Giasone),
foto: Pavel Křivánek

Hudobné naštudovanie prevzal šéfdirigent Norbert Baxa, ktorý sa musel vyrovnať s pomerne špecifickým slohom partitúry a hľadať citlivý balans medzi klasicisticky čistými líniami a ranoromantickým vzletom. Keďže nepoznám detailnejšie možnosti plzenského orchestra, ťažko súdiť, či mohol byť jeho zvuk ešte diferencovanejší, obsahovať viac farebných a výrazových vrstiev. Nazdávam sa však, že rezervy v pražskom výkone boli. Každý výsledok uvedenia Medey je podmienený predovšetkým komplexnými kvalitami titulnej hrdinky. Tento predpoklad Plzenčania splnili a hosťujúca Katarína Jorda (v Opave dlhodobo pôsobiaca rodáčka z Banskej Bystrice) podala obdivuhodný výkon. Jej hlas má v sebe drámu, v tmavom timbri „italianitu“, štýlovo frázuje. Vďaka zdatnej technike s istotou zdoláva aj výšky a graduje postavu v 3. dejstve do strhujúceho, zimomriavky vyvolávajúceho finále. Tenorový Giasone nie je až takou závažnou postavou a kanadský tenorista Philippe Castagner do nej vložil v polohách vyrovnaný, farebne príjemný lyrický až spinto tenor. Herecky bol síce matnejší, za smiešnu parochňu však nemohol. Pavel Klečka (Creonte) spočiatku pôsobil tónovo tvrdo a nedostatočne frázoval, neskôr sa však ukázali jeho devízy v oceľovo pevnej vysokej polohe. Obrovskou slabinou bola Vanda Šípová ako Glauce, technicky labilný, rovný a intonačne nepresný koloratúrny soprán. Naopak, pôsobivo vyznela rola Neris v podaní teplo sfarbeného mezzosopránu Jany Foff Tetourovej.

Liberecký operný súbor bol pre mňa veľkou neznámou, naposledy som ho videl ešte počas spoločného štátu. Do Prahy zavítal s Massenetovou Thaïs, pomerne zriedka uvádzanou trojdejstvovou operou na námet románu Anatola Francea. Nie každodenná téma s chúlostivým vzťahom medzi krásnou kurtizánou z Alexandrie a mladíkom v mníšskom habite. Stretnutie dvoch protiľahlých svetov, životných filozofií, ústiace do tragického konca. Poznámka, že návšteva predstavenia nie je vhodná pre divákov do pätnásť rokov, azda ešte okorenila záujem o spracovanie témy. Podľa dramaturgičky libereckého divadla a zároveň režisérky Thaïs Lindy Keprtovej, patrí práve tento titul, aj napriek jeho minimálnej známosti, k najnavštevovanejším. De facto inscenácia prináša erotickejšie výjavy decentne, nevyzývavo a stávajú sa prirodzeným článkom vo vývoji deja. Režisérka so scénickou výtvarníčkou Mariou Blažkovou a kostymérom Tomášom Kyptom vyznávajú princíp aktualizácie a minimalizmu. Nekreslili kolorit stredovekej Alexandrie, ani detaily z kláštornej komunity, ale v nadčasovom oblúku podčiarkli kombináciu psychologických a pudových motívov konania postáv. Vystačili si s minimom viacúčelových a symboliku nesúcich scénických prvkov. Viac pracovali s atmosférou (svetelné a farebné dotvorenie), s hĺbavou profiláciou dvojice hlavných hrdinov a zavše siahli aj po prvkoch popisnejších. V konečnom dôsledku však vznikla pôsobivá a emóciami nasýtená inscenácia, ktorá sa blíži k súčasnému svetovému trendu. K nemu patrí aj erotika v choreografii, ktorá v tomto prípade má svoje logické opodstatnenie.

J. Massenet: Thaïs, Divadlo F. X. Šaldy Liberec, 2016,
foto: Petr Našic

Príjemným prekvapením bola pre mňa dirigent Martin Doubravský (inak šéf opery), jeho poňatie partitúry a hra orchestra, vrátane sóla koncertného majstra v populárnej meditácii. Podarilo sa mu odhaliť pomerne veľa polôh v rafinovanej spleti nuáns, orchester viedol k transparentnému a zároveň dynamicky tieňovanému zvuku. Veľmi slušnú úroveň predstavoval aj zbor.

V opere sú dve ťažiskové postavy a liberecká inscenácia ich má vhodne obsadené. Lívia Obručník Vénosová stvárnila Thaïs v pokročilom štádiu gravidity, čo možno trocha limitovalo jej hereckú kreáciu, no ako typ i charakter hlasu bola presvedčivá. Jej hlas už smeruje k dramatickému sopránu, má veľmi širokú dynamickú škálu a pôsobivo ju využíva aj v piane. Vysokú polohu má prieraznú, miestami trocha menej zaoblenú, no dosahujúcu dramatický akcent partu veľmi účinne. Absolvent bratislavskej VŠMU spred troch rokov Csaba Kotlár (Athanaël) je v pevnom angažmáne libereckej opery a stal sa doslova miláčikom publika. Niet sa prečo čudovať, jeho barytón sa krásne nasýtil farbou, znie mäkko, objemne, vyrovnane v polohách, je mimoriadne vnímavý na výrazové a dynamické nuansy. Navyše, herecky i vizuálne zodpovedá dnešným typom operných hrdinov. Tenorista Dušan Růžička (Nicias) sa spočiatku javil trocha neisto, postupne sa však upevnil aj vo vyššej polohe. Liberecké hosťovanie sa stretlo s mimoriadnym úspechom u početného pražského publika.

J. Massenet: Thaïs, Divadlo F. X. Šaldy Liberec, 2016,
Csaba Kotlár (Athanaël), Lívia Obručník Vénosová (Thaïs), zbor,
foto: Petr Našic

Počas mojej návštevy Prahy sa konala aj jedna zo sprievodných akcií festivalu a to beseda so šéfom opery Národného divadla v Brne Jiřím Heřmanom, ktorému kládol otázky šéfredaktor Divadelných novín, kritik Josef Herman. Bolo to úprimné vyznanie, vyjadrujúce radosť z tvorivej spolupráce so súborom, odhaľujúce víziu do nasledujúcich rokov. V súčasnosti je budova Janáčkovej opery v rekonštrukcii, takže okrem Mahenovho divadla plánujú vyskúšať si nový hrací priestor na brnianskom Výstavisku. Tam sa uskutoční už v decembri premiéra Gounodovho Fausta práve v réžii Jiřího Heřmana a v hudobnom naštudovaní Marka Ivanovića.

Autor: Pavel Unger

písané z predstavení 4. a 6. októbra 2017

festival Opera 2017 trvá od 13. septembra do 5. novembra 2017

www.festival-opera.cz

o programe festivalu Opera 2017 sme písali TU…

Luigi Cherubini: Medea
Divadlo Josefa Kajetána Tyla v Plzni
predstavenie v rámci festivalu Opera 2017
Stavovské divadlo v Prahe
4. októbra 2017

Dirigent: Norbert Baxa
Réžia Martin Otava
Scéna: Ján Zavarský
Kostýmy: Dana Haklová
Dramaturgia: Zbyněk Brabec
Zbormajster: Zdeněk Vimr

osoby a obsadenie

Medea: Katarína Jorda
Giasone: Philippe Castagner
Creonte: Pavel Klečka
Glauce: Vanda Šípová
Neris: Jana Foff Tetourová
1. slúžka: Andrea Frídová
2. slúžka: Ivana Klimentová
Tisander: Patrik Holeček
Alcimenes: Lukáš Bořánek
Krajčír: Martin Švimberský

spoluúčinkoval orchester a zbor Divadla J. K. Tyla Plzeň

www.djkt.eu

Jules Massenet: Thaïs
Divadlo F. X. Šaldy Liberec
predstavenie v rámci festivalu Opera 2017
Stavovské divadlo v Prahe
6. októbra 2017

Dirigent: Martin Doubravský
Režia: Linda Keprtová
Scéna: Marie Blažková
Kostýmy: Tomáš Kypta
Choreografia: Marika Hanousková
Zbormajster: Tvrtko Karlovič

osoby a obsadenie

Thaïs: Lívia Obručník Vénosová
Athanaël: Csaba Kotlár
Nicias: Dušan Růžička
Crobyle: Miroslava Časarová
Myrtale: Alžběta Vomáčková
Palémon: Pavel Vančura
Albine: Blanka Černá
La Charmeuse: Vanda Šípová
Sluha: Anatolij Orel

spoluúčinkoval orchester a zbor a balet Divadla F. X. Šaldy Liberec

www.saldovo-divadlo.cz

video

email

About Author

Leave A Reply