Dnes je: štvrtok, 17. 8. 2017, meniny má: Milica , zajtra: Elena, Helena

Opera SND v sezóne pred päťdesiatimi rokmi

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Okienko do slovenskej opernej histórie
Blížiaca sa storočnica Slovenského národného divadla, ale aj potreba priebežne oživovať históriu prvej slovenskej scény, je podnetom k pokračovaniu voľného cyklu o starších sezónach bratislavskej opery. Dnes sa zameriame na divadelnú sezónu spred päťdesiatich rokov.

Opera SND – sezóna 1996/1967

Riaditeľ SND: Ivan Turzo
Umelecký šéf opery: Tibor Frešo
Dramaturg: Branislav Kriška
Lektorky: Alexandra Braxatorisová, Jela Krčméry
Dirigenti: Gerhard Auer, Tibor Frešo, Ladislav Holoubek, Viktor Málek
Režiséri: Miroslav Fischer, Július Gyermek, Branislav Kriška
Zbormajstri: Ján Valach, Ondrej Lenárd, Josef Petr

Premiéry:

Giuseppe Verdi: Nabucco (22.10.1966)
Christoph Willibald Gluck: Orfeus a Eurydika (19. 11. 1966)
Benjamin Britten: Albert Herring (31. 12. 1996)
Gioachino Rossini: Gróf Ory (4. 2. 1967)
Miroslav Bázlik: Peter a Lucia (29. 4. 1997)
Richard Wagner: Rienzi (3. 6. 1997)
Joseph Haydn: Svet na Mesiaci (5. 7. 1967)

Nuž, čo poviete, sen či realita? Z dnešného pohľadu, vzhľadom na počet naštudovaných titulov, skôr to prvé. No fakty nepustia. Skutočne, v opernej sezóne 1966/1967 sa uskutočnilo sedem premiér. Už na prvý pohľad zastupujúcich väčšinu podstatných období a štýlov. Zároveň z predchádzajúcich ročníkov na plagáte ostávali, aspoň v časti sezóny, slovenské a české tituly (Krútňava, Profesor Mamlock, Predaná nevesta, Rusalka, Čert a Kača, Jej pastorkyňa), talianske (popri Verdim a Puccinim aj Rossiniho Talianka v Alžíri či Menottiho Konzul), francúzske (Carmen, Židovka), ruské (Eugen Onegin, Piková dáma) či nemecké. Napriek nielen pestrej ponuke, ale aj pevnému a pomerne vyváženému sólistickému ansámblu, išlo o etapu, keď divácke rady v historickej budove bývali zaplnené len zriedka. „Spasenie“ priniesol až nový Verdiho Nabucco na prahu sezóny 1966/1967. Ten dosiahol rekordnú dĺžku pobytu na doskách prvej scény: dvadsaťdeväť rokov a štyristodvadsať predstavení.

G. Verdi: Nabucco, Opera SND, 1966,
Juraj Martvoň (Nabucco), Nina Hazuchová (Fenena),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

O sezóne, ktorej sa budem venovať v dnešnom zamyslení, však recenzenti poväčšine vyjadrovali isté pochybnosti. Smerovali k výberu titulov, k ich realizácii, ale aj k nedodržaniu avizovaného dramaturgického plánu, z ktorého boli dva tituly vymenené. Kritik Ľubomír Čížek už vtedy vyriekol nadčasovú pravdu, že „nijaká operná scéna s väčšími ambíciami nemôže uspieť vtedy, ak nemá vo svojom štíte jasnú, dôkladne a zo všetkých strán zváženú, cieľavedomú, dlhodobú umeleckú koncepciu“. Dosť vážne výhrady voči dramaturgii vzniesol aj Jaroslav Blaho, ktorý viac-menej spochybnil výber až štyroch titulov (Verdiho Nabucca v kontexte iných skladateľových diel v repertoári, Wagnerovho Rienziho, Rossiniho Grófa Oryho i Haydnovho Sveta na Mesiaci), pričom ho znepokojovala najmä „divácka hystéria“ okolo Nabucca. Najmä v porovnaní so slabo navštevovaným Brittenom. Nemožno však zabúdať, že pred päťdesiatimi rokmi renesancia raného Verdiho a predverdiovskej tvorby mala ešte len krátke trvanie a cez železnú oponu v bipolárnom svete sa predierala oveľa ťažšie.

Vo Verdiho Nabuccovi pritom Opera SND spoznala po prvýkrát skladateľovu tvorbu spred „populárnej trilógie“ (z tohto hľadiska mali náskok Košice, ktoré NabuccaLuisu Miller uviedli už o skôr), aj keď tvorcovia inscenácie, dirigent Gerhard Auer a režisér Július Gyermek, sa neopreli o Riccordiho originál, ale o úpravu nemeckej verzie Ericha Geigera. Boli v nej poprehadzované scény i škrty, no bežný divák zrejme tento fakt prehliadol a magnetizoval ho predovšetkým populárny Zbor Židov. Najostrejšie sa voči inscenácii vyhranil Ladislav Čavojský v Kultúrnom živote, ktorého recenzia vyvolala ostrú polemiku medzi ním a režisérom. Čavojský otvorene napísal, že „Július Gyermek podstatne narušil hudobnú štruktúru, vyškrtol pôvodné druhé finále a tretie finále dal ma začiatok posledného dejstva“. Škrty vytkol aj Jaroslav Blaho, ktorý však zároveň vnímal aj „isté nedostatky mladíckeho diela“ a v Gyermekovej réžii našiel aj pozitíva (rozvíjanie princípov z predchádzajúcich verdioviek), aj negatíva (nedôslednosť v profilovaní hlavnej postavy v druhej, dramaturgicky radikálne zmenenej polovici večera). Ľubomír Čížek naproti tomu skonštatoval, že réžii „sa podarilo uviesť do súladu dramaturgickú výstavbu opery s hudobným znením“.

G. Verdi: Nabucco, Opera SND, 1966,
B. Hanák (Nabucco), Y. Czihalová (Fenena), I. Jakubek (Ismael),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Hudobné naštudovanie Gerharda Auera reflektovala kritika skôr vlažne. Marián Jurík v časopise Hudební rozhledy poznamenal, že dirigent „vycítil dramatický náboj v hudbe, ale celkové prevedenie nie je objektívne dokonalé, nie je vždy plasticky vypracované“. Ladislav Čavojský v Kultúrnom živote zasa Auerovi vyčíta, že „nevyčaroval z orchestra pravý verdiovský temperament, volil síce správne tempá, dbal o dynamické kontrasty, ale Verdiho orchestrálnu paletu neobsiahol“. Celkovo pozitívne boli hodnotené zbory, naštudované Jánom Valachom. Z premiérového sólistického obsadenia v recenzii nazvanej „V ústrety publiku“ Jaroslav Blaho ocenil kultivovaný prejav Juraja Martvoňa (Nabucco), pričom u Bohuša Hanáka na jednej strane privítal výrazovú diferencovanosť prejavu a strhujúce dramatické scény, no upozornil tiež na istú tendenciu preceňovať možnosti umelcovho farebného materiálu. Vysoko pozitívne zhodnotil v úlohe Abigail v čase premiéry už 55–ročnú Margitu Česányiovú, ktorá sa „až na niektoré koloratúrne pasáže s postavou vyrovnala znamenite“. Pochvalu si odniesla aj novo angažovaná, z Novej scény prichádzajúca Elena Kittnarová. V Blahovej recenzii si primát vyslúžil Ondrej Malachovský, pre postavu „priam predurčený“ Zachariáš. Nemenej pozitívne vyšiel aj alternujúci Jan Kyzlink, stály hosť z ostravskej opery. V pôvodnom obsadení part Feneny alternovali Yvetta CzihalováNina Hazuchová, Ismaela Imrich JakubekAlexander Baránek. Počas dlhého života inscenácie sa vo všetkých úlohách objavovali noví sólisti i stáli hostia. Nabucco sa stal jednoducho fenoménom. Napriek kritikou totálne odmietnutej nemeckej verzii dokázal mobilizovať divákov. Navyše, v otváracom predstavení sezóny bezprostredne po augustových udalostiach roku 1968 (bol som jeho živým svedkom), burcoval temer ako za čias Verdiho, svojou ideou slobody a lásky k frenetickému aplauzu a opakovaniu Zboru Židov.

Už po štyroch týždňoch od premiéry Nabucca sa súbor Opery SND predstavil ďalším novým titulom, Orfeom a Eurydikou od Christopha Willibalda Glucka. Návrat do predklasicistickej epochy bol vítaným obohatením repertoárového spektra a inscenácia sa stretla s veľmi pozitívnym echom kritiky. Libreto preložila Jela Krčméry, dirigentsky sa pod ňu podpísal Tibor Frešo, režisérom bol Branislav Kriška a scénografom Ladislav Vychodil. Opreli sa o kombináciu viedenskej a parížskej verzie s altovým obsadením titulného hrdinu. Tie inscenačné východiská, ktoré režisér v bulletine načrtol (štylizácia antických kostýmov, naznačenie starého divadelného priestoru, funkcia zboru akoby chóru, scénická forma ako opera-balet), sa mu podarilo zrealizovať. Preto aj ohlas recenzentov vyznel veľmi priaznivo. Jaroslav Blaho v kritike, otitulovanej „Mýtus o Orfeovi“, podčiarkol štýlovú vyhranenosť inscenácie, jednotu všetkých zložiek, ideálnu scénu a nápaditú choreografiu. Vďaka réžii – slovami recenzenta – „všetci presne vedeli o čo ide a čo chcú dosiahnuť“. Harmóniu, decentnosť a štýlovú gluckovskú poetiku vyzdvihol aj kritik Ľubomír Čížek. Hudobné naštudovanie Tibora Freša sa muselo vyrovnať s partitúrou, ktorá nebola denným chlebíkom orchestra, no až na menšie výhrady bolo prijaté kladne. Obe mladé predstaviteľky Orfea, každá zohľadňujúc svoj naturel, vytvorili plastické a farebnosťou hlasov jedinečné kreácie. Lyrickejšia 27-ročná Yvetta Czihalová a len o štyri roky staršia, dramatickejšia Ľuba Baricová si počínali obdivuhodne nielen vďaka farebnosti hlasov, ale aj kultivovanosti, štýlovosti hlasového a hereckého prejavu. Ukážkovou Eurydikou bola Alžbeta Svobodová, ku ktorej pribudli Anna Kajabová-PeňaškováJarmila Smyčková, ktorá bola premiérovým Amorom. Orfeus a Eurydika sa udržal v repertoári takmer štyri roky a počet repríz sa blížil k štyridsiatke.

Ch. W. Gluck: Orfeus a Eurydika, Opera SND 1966,
Alžbeta Svobodobá (Eurydika), Ľuba Baricová (Orfeus),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Bol tu Silvester 2016 a s ním prišla večerná operná premiéra! Nie hocaká. Komická opera Albert Herring od Benjamina Brittena bola len druhým stretnutím bratislavského operného ansámblu (po Sne noci svätojánskej v roku 1962) s tvorbou žijúceho anglického skladateľa. Inscenáciu diela, námetovo inšpirovaného predlohou Guya de Maupassanta, s komorným orchestrálnym obsadením pripravili dirigent Viktor Málek, režisér Július Gyermek, scénograf Vladimír Suchánek a kostymérka Helena Bezáková. V danej dobe špičkový tím. Recenzenti neskrývala nadšenie – z partitúry, jej uchopenia hudobného i speváckeho, z réžie. Kritik Zdenko Nováček o Brittenovi: „Nepíše len náčrty alebo skice scén, ale váži ich únosnosť, proporcie, rozmiestnenie gradácií, zaťaženie speváckych hlasov“. Jaroslav Blaho konštatuje: „Dielo vyznieva ako výsmech malomeštiackej pretvárky a prudérie, ale výsmech vkusný, decentný, bez siláctva a zbytočných vulgárností“. Pri posudzovaní režijného tvaru zdôrazňuje, že režisér „ladil celé predstavenie do polôh dobromyseľného, zhovievavého úsmevu nad ľudskými nedostatkami“. Recenzenti všeobecne uvítali, že z javiska vanul kultivovaný situačný humor, ktorý generovala paleta charakterovo vybrúsených postáv. S podobným uznaním sa vyslovovali aj k hudobnému naštudovaniu Viktora Málka a k transparentne hrajúcemu 15-člennému komornému orchestru. Na čele palety ostro vybrúsených charakterov stála noblesná, hlasovo i herecky brilantná Mária Kišonová-Hubová ako Lady Billowsová. Vkusnú štylizáciu humorne ladených postáv vytvarovali Anna Martvoňová (Slečna Wordsworthová), Juraj Martvoň (vikár Gedge), Jaroslava Sedlářová (Florence Pikeová), sviežu dvojicu Nancy a Sida stvárnili Marta NitranováJuraj Oniščenko a napokon veľmi príjemne prekvapil aj Pavol Gábor charakteristikou titulného hrdinu ako „duševne trochu ťažkopádneho dobráčiska“. Ak Zdenko Nováček v nadpise recenzie položil otázku, či budú fronty pred divadlom, tak prax mu dala krutú odpoveď. Dielo žilo na javisku len päť mesiacov. Odišlo pre nezáujem publika.

B. Britten: Albert Herring, Opera SND, 1966,
Jaroslava Sedlářová (Florence Pikeová), Mária Hubová (Lady Billowsová),
foto: Eduard Hollý, Archív SND

S ďalším premiérovým titulom sezóny mali recenzenti unisono problémy. Opera SND naštudovala Grófa Oryho do Gioachina Rossiniho. S odstupom polstoročia sa dnes zamýšľam, prečo asi? Hypotetických odpovedí sa natíska niekoľko. V tom čase už síce rossiniovská renesancia vo svete nabrala intenzitu (aj keď sa týkala hlavne absentujúcich vážnych opier), no vzhľadom na zavreté hranice sme sa o nej mohli nanajvýš dočítať. Komický Gróf Ory, komponovaný pre Paríž vo francúzskom origináli, mal svoj hudobný predobraz v scénickej kantáte Cesta do Remeša (na taliansky text), ktorej objavenie a geniálne naštudovanie Claudiom Abbadom sa zrodilo až oveľa neskôr. V bulletine príbuznosť hudby Grófa OryhoCestou do Remeša dokonca vôbec nie je spomenutá. Vyplýva z toho, že znalosť o opernom odkaze Gioachina Rossiniho na Slovensku bola v tom čase obmedzená len na populárneho Barbiera zo SevillyTalianku v Alžíri, zhodou okolností uvedenú v Opere SND v predchádzajúcej sezóne. A do tretice je pravdepodobné (hoci som inscenáciu videl, vzhľadom na svoj vtedajší vek si ju netrúfam komentovať), že v rossiniovskom vokálnom slohu sme v tom čase značne tápali.

G. Rossini: Gróf Ory, Opera SND, 1967,
Jarmila Smyčková (Grófka Adela), Elena Kittnarová (Isoliero),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Inscenácia Grófa Oryho v hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka a v réžii Miroslava Fischera sa v repertoári udržala rok a zaznamenala pätnásť predstavení. Ľubomír Čížek píše o právom pozabudnutom diele veľkého talianskeho majstra a spochybňuje zmysel jeho bratislavského oživenia, napriek tomu, že vcelku prijíma kvality naštudovania i sólistov. Jaroslav Blaho v hodnotení sezóny na margo Grófa Oryho tiež píše o slabom diele a o réžii, ktorá sa pokúsila predlohu osviežiť čo najširším arzenálom veseloherných javiskových prostriedkov, no nezriedka s prehreškami voči štýlovej čistote a miere vkusu. Operu naštudovali v jednom speváckom obsadení. Titulnú rolu stvárnil všestranný Jiří Zahradníček, ktorému však boli bližšie dramatické postavy (Calaf, Riccardo, Mancico, Eléazar), vytvárané zároveň s koloratúrnym Orym. Jemnou tónovo pohyblivou Adelou bola Jarmila Smyčková, mezzosopránového Isoliera spievala nedávno angažovaná Elena Kittnarová, Oryho vychovávateľa osvedčený buffo bas Gejza Zelenay.

O necelé dva mesiace neskôr zažila Bratislava premiéru čerstvého slovenského diela. Novinka Miroslava Bázlika Peter a Lucia zarezonovala pomerne silno. Podľa Rollandovej predlohy, na libreto Miroslava Horňáka, skomponoval v tom čase 36-ročný talentovaný skladateľ (žiak Jána Cikkera) myšlienkovo, tematicky a hudobne silné dielo. Kritik Ľubomír Čížek ocenil „neprešpekulovanú, čistú výpoveď o určitých pocitových stavoch a citových vzťahoch, s vysokou mierou štylizácie, abstrakcie a metafory“. Marián Jurík tiež vyzdvihol vyspelosť Bázlikovho hudobného jazyka, no zároveň vyjadril isté rezervy v pretavení témy do vokálnych partov. Anna Kovářová podčiarkla „podmanivú hudbu, ktorá je nenásilná, prirodzene plynúca, nevykonštruovaná, ale precítená“.

M. Bázlik: Peter a Lucia, opera SND, 1967,
František Šubert (Otec), Jaroslava Sedlářová (Matka), Juraj Martvoň (Filip), Jozef Raninec (Peter),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Všetci recenzenti sa zhodli na detailnom a precítenom hudobnom naštudovaní Ladislava Holoubka a viditeľne kreatívnom prínose režiséra Branislava Krišku a scénografa Ladislava Vychodila. Réžiu zhodnotil v denníku Pravda Jaroslav Blaho ako „scénickú víziu, plnú komplikovaných, ale účinných výtvarných symbolov, ako veľkú javiskovú metaforu humanistickej myšlienky diela.“ Pochvalu si vyslúžili v hlavných úlohách typovo priliehaví mladí sólisti Yvetta CzihalováĽuba Baricová ako Lucia, Jozef Raninec v postave Petra, spoločne so skúseným Jurajom Martvoňom (Filip). Bázlikova opera v priebehu roka dosiahla pätnásť predstavení.

Tvorba Richarda Wagnera sa na javisko Opery SND vracala aj pred polstoročím len sporadicky. Po štyroch rokoch od naštudovania Tannhäusera sa na program po prvýkrát dostal Rienzi. Dielo zo skladateľovej ranej tvorivej periódy, nasiaknuté duchom grand opery, označili recenzenti ako nie najšťastnejšiu dramaturgickú voľbu. Uvedomujúc si slabiny predlohy, siahli inscenátori po škrtoch, ktoré režisér Július Gyermek v bulletine zdôvodnil nasledovne. „Siahli sme po úprave a v podstate sme prevzali užívané škrty, i keď sme niektoré miesta otvorili a inde sme hlbšie zasiahli do diela. Viedla nás snaha očistiť dielo od nánosov „grand operizmu“.

R. Wagner: Rienzi, Opera SND, 1967,
Gustáv Papp (Cola Rienzi), Elena Kittnarová (Irena),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Jaroslav Blaho aj napriek tomu výsledok zhodnotil ako „tri hodiny štafážnických aranžmánov“, hoci z hľadiska žánru historickej opery považoval režisérov prístup za správny. V hudobnom naštudovaní Tibora Freša sa predstavili dve sólistické zostavy, z ktorých vynikol titulný predstaviteľ v podaní osvedčeného wagnerovského tenoristu Dr. Gustáva Pappa (alternoval lyrickejší Imrich Jakubek) a nohavičková postava Adriana v podaní Oľgy Hanákovej (striedala sa s Jaroslavou Sedlářovou). Sopránovú partiu Ireny stvárnili v alternácii Margita ČesányiováElena Kittnarová.

Posledná premiéra sezóny 1966/67 uzrela svetlo sveta až začiatkom júla, no zrod pod letnou hviezdou najšťastnejším nebol. Svet na Mesiaci od Josepha Haydna sa dožil len dvoch repríz. Kritici síce uvítali ďalší titul spred Mozarta (po Gluckovi), rovnako aj možnosť spoznať skladateľa na preň nie najvlastnejšej opernej parkete, hoci jeho javiskové diela sa v čase Haydnovho života v Bratislave hrávali.

J. Haydn: Svet na Mesiaci, Opera SND, 1967,
Gejza Zelenay (Buonafede), Alexander Baránek (Cecco),
foto: Jozef Vavro, Archív SND

Zároveň sa zhodli v konštatovaní, že Svet na Mesiaci, hoci opretý o námet Carla Goldoniho, nenapĺňa muzika sršiaca plnokrvným vtipom a strhujúcimi nápadmi. Statickosť a nedostatok dramaticky nosných pilierov predlohy sa – slovami Jaroslava Blahu – snažila eliminovať réžia Miroslava Fischera. Išla cestou recesie, situačného humoru, nie všetky režijné nápady však pôsobili rovnako vtipne a šarmantne. Hudobné naštudovanie Gerharda Auera neprekročilo bežný štandard a poznačené bolo malými skúsenosťami orchestra s daným štýlom. Recenzie sa priaznivejšie vyjadrovali k dámskej časti obsadenia, ktoré tvorili Jarmila Smyčková (Flaminia), Anna Križanská (Clarice) a Yvetta Czihalová (Lisetta).

Autor: Pavel Unger

email

About Author

Leave A Reply