Dnes je: sobota, 19. 8. 2017, meniny má: Lýdia , zajtra: Anabela

Otakar Kraus: z opery SND do londýnskej Kráľovskej opery

0

Veľkosť písma

  • A
  • A
  • A
Dňa 28. júla uplynie tridsaťpäť rokov od úmrtia britského barytonistu českého pôvodu Otokara Krausa, dlhoročného člena jednej z najprestížnejších operných scén Covent Garden v Londýne, ktorý začínal svoju umeleckú kariéru ako sólista opery Slovenského národného divadla v rokoch 1936 – 1939.

Otakar Kraus sa narodil 10. decembra 1909 v Prahe, tu študoval spev u pedagóga Konrada Wallersteina a v Miláne u Fernanda Carpiho (jeho žiakmi boli napr. famózna Zinka Milanov, z českých spevákov Maria Tauberová a Rudolf Jedlička). Debutoval v Brne v postave Amonasra (1935), v rokoch 1936 – 1939 pôsobil v SND. V roku 1940 sa usadil v Anglicku, spieval v opernej spoločnosti Carl Rosa Opera (1943 – 1946), v anglickej Opera Group (1946), v opernom súbore v Holandsku (1950 – 1951). V rokoch 1951 – 1973 bol členom súboru londýnskej Covent Garden. Od roku 1973 pôsobil ako pedagóg. Zomrel v Londýne 28. júla 1980. Tieto základné biografické údaje uvádzajú dostupné hudobné slovníky a pramene, doplnené stručnými informáciami o umeleckej činnosti, ktorej sa budeme venovať chronologicky. V Encyklopédii dramatických umení Slovenska (EDUS) je heslo Krausa doplnené aj o najvýznamnejšie postavy, ktoré stvárnil v SND.

Otakar Kraus, (1909-1980)

Otakar Kraus,
(1909-1980)

Spevácke začiatky – Amonasro

Vráťme sa však k umeleckým začiatkom Otakara Krausa, zahalených tajomstvom. Známy český režisér Václav Věžník, ktorý sa už niekoľko rokov venuje aj bádaniu opernej minulosti v Brne uvádza, že dátum Krausovho debutu a jediného vystúpenia v Národnom divadle sa zhoduje s dátumom, kedy spieval Amonasra hosť Kamil Holan a dodáva, že sa mu nepodarilo zistiť prečo spieval Kraus pod týmto menom (Věžník, Václav: Zpívali v Brně II, JAMU Brno 2014, s. 248). Analogická situácia sa zopakovala v Bratislave, kde taktiež začínal pohostinským vystúpením v postave Amonasra 14. marca 1936, ale ako O. Koskan. Pod týmto menom spieval ešte v Bratislave pohostinsky Tomeša v Hubičke a na zájazde opery otca Germonta v Traviate a Scarpiu v Tosce (v Košiciach, Poprade a Piešťanoch). Na mladého začínajúceho umelca bez javiskovej praxe to bol úctyhodný výkon. Slovenský denník pred začínajúcou sezónou 1936/1937 uverejnil informáciu o angažovaní nových umeleckých posíl SND, medzi nimi aj barytonistu Koskana, „známeho z pohostinských vystúpení“. (Slovenský denník, roč. 19, 09.08.1936, č. 182, s. 2). Za relevantný dôkaz jeho identity možno považovať fakt, že mená Kamil Holan a O. Koskan sa už nikdy neuvádzali …

Referencie o vystúpení Krausa v postave Amonasra boli v Brne i v Bratislave veľmi pozitívne. Česká kritika vyzdvihla jeho spevácky výkon „ …který zvláště v kantiléně svědčil o pěkném vyškolení, herecky ukazoval slibnou pohotovost.“ (–k. Lidové noviny, roč. 43, 29.06.1935, č. 324, s. 9.) Jeho partnerkami boli výborné speváčky, Aidu spievala Marie Žaludová ako svoje rozlúčkové predstavenie s brnianskou scénou pred odchodom do Prahy a Amneris ako hosť sólistka bratislavskej opery Marie Řezníčková, od nasledujúcej sezóny členka divadla v Brne. Krausov pozoruhodný hlas a spevácku kultúru ocenila kritika aj v bratislavskom debute v postave Verdiho Amonasra (14. marca 1936). „Jeho orgán, veľký čo do rozsahu i sily, obdarený krásnym lahodným zafarbením barytónu a technicky dobre vedený, patrí bezo sporu k najkrajším hlasom. (fis. Slovenská politika, roč. 17, 19.03.1936, č. 66, s. 2.). Ako Tomeš v Smetanovej Hubičke (7. mája 1936) „… ukázal, že má cenný, vývojaschopný fond hlasový, ktorému sa zrejme dostalo veľmi dobrého školenia: nasvedčuje tomu vyrovnanosť jeho hlasu, rovnako zvučného vo všetkých polohách, hutnosť a predsa mäkkosť tónu, ušľachtile viazaného v kantilénu, čistota intonácie i muzikálna určitosť. (i. b. [Ballo,Ivan]. Slovenský denník, roč. 19, 15.05.1936, č. 113, s. 4.).

Otakar Kraus, (1909-1980)

Otakar Kraus,
(1909-1980)

Sólista opery Slovenského národného divadla

Angažovaním mladého barytonistu Otakara Krausa získala opera Slovenského národného divadla kultivovaného a perspektívneho speváka. V priebehu sezóny sa ukázalo, že to bola šťastná akvizícia. Už v prvej premiére sezóny Křičkovej opernej prvotiny z talianskeho prostredia Hipolyta (1936) obsadil dirigent Karel Nedbal Krausa do jednej z hlavných postáv, Alessandra del Darda, kde Kraus zaujal „ušľachtilým a muzikálnym podaním speváckeho partu“. Kantabilný výkon Krausa ocenil aj skladateľ, osobne prítomný na premiére. Kým v Alessandrovi bol jeho herecký výkon ešte matný, v ďalšej úlohe, ako Matteo v Auberovom Fra Diavolovi (1936) sa spevácky očividne uvoľnil, herecky získal istotu a pôsobil osviežujúco. Nedostatok Krausovej javiskovej skúsenosti sa vypuklejšie ukazoval v postavách kmeňového repertoáru, napr. v Hubičke a Traviate, kde plne uspokojil po speváckej stránke, ale pochopiteľné začiatočnícke slabiny prekonával viac menej inštinktívne. Príčinu videl Ivan Ballo v režijnej práci. Markantný rozdiel ilustroval na inscenácii modernej hudobnej drámy Dibuk (1937) od talianskeho skladateľa Lodovica Roccu, uvedenej v réžii činoherného režiséra Viktora Šulca, kde Kraus vytvoril v postave Meiera „živú figúru, podarenú samu o sebe, i šťastne sa umiestňujúcu v rámci celku“. V tejto sezóne doštudoval Kraus ešte robotníka Feďu v opere rumunského skladateľa Constantina C. Nottaru Na veľkej ceste, ktorú s veľkým úspechom uviedol operný súbor za prítomnosti skladateľa v Prahe v októbri 1936 na počesť rumunského kráľa Karola II. Ďalšou doštudovanou postavou bol Maršálek v Dvořákovej opere Čert a Káča (1937), v novom uvedení Straussovho Gavaliera s ružou spieval menšiu úlohu Notára (1936) a vo Vladigerovom Cárovi Kalojanovi Sluhu (1937). V nasledujúcej sezóne spieval Kraus Silvia v Leoncavallových Komediantoch (1937), Papagena v Čarovnej flaute (1938), Moralesa v Carmen (1938) a Marulla v Rigolettovi (1938). Na konci sezóny podal spevácky hodnotný výkon ako Albert v Massenetovom Wertherovi (1938): „ tón jeho hlasu má krásnu rezonanciu, je uvoľnený i jasná artikulácia nadobúda až prevahy“. Mimoriadny úspech dosiahol Kraus v postave Valentína v Gounodovom Faustovi a Margaréte (1938), zo speváckeho hľadiska „jasnosťou a voľnosťou výrazne tvoreného spievaného slova, herecky presvedčivý najmä v scéne umierania.“ Skvelú spevácku kultúru uplatnil v úlohách talianskeho repertoáru ako Amonasro, Scharpless v Madame Butterfly (1939). V Aide boli jeho partnerkami dve vynikajúce viedenské sopranistky Mária Németh a Ella Flesch v postave Aidy. Radamesa spieval bulharský tenorista Todor Mazarov, ktorého veľká spevácka kariéra práve začínala. Verdiho Rigoletta dňa 19. februára 1939 dirigoval prvý raz Ladislav Holoubek. Opera bola hudobne veľmi dobre naštudovaná, o svojej speváckej kultúre presvedčil aj nový predstaviteľ Rigoletta v podaní Otakara Krausa. Hudobným zážitkom bolo predstavenie Rigoletta pod taktovkou hosťujúceho chorvátskeho dirigenta Friderika Rukavinu, ktorý svojím temperamentom odhalil mnohé krásne miesta partitúry a oživil dramatický spád opery. Kritika vyzdvihla okrem majstrovskej interpretácie hosťa aj výkony sólistov, najmä známe kvarteto v štvrtom dejstve (Gilda – Milada Jirásková, Rigoletto – Otakar Kraus, Vojvoda – Dr. Janko Blaho, Maddalena – Lída Komancová), ktoré bolo „predvedené v takej forme, v akej ho možno počuť len z javísk najlepších talianskych divadiel.“ Poslednou Krausovou postavou na scéne SND bol kráľ Moussol v komickej opere A. Ch. Adama Keby som bol kráľom (1939).

J. Massenet: Werther, Milada Formanová (Charlotta), Otakar Kraus (Albert), Opera SND, 1938, foto: Archív DÚ

J. Massenet: Werther,
Milada Formanová (Charlotta), Otakar Kraus (Albert),
Opera SND, 1938,
foto: Archív DÚ

Emigrácia – nový začiatok

Po zmene politickej situácie sa Kraus v roku 1939 kvôli svojmu židovskému pôvodu rozhodol s manželkou emigrovať. Z Talianska cez Francúzsko, Maroko, Portugalsko sa napokon dostali v roku 1940 do Londýna, kde sa usadili. Prvý raz vystúpil v roku 1941 na scéne divadla Savoy Theatre v Musorgského Soročinskom jarmoku a potom a príležitostne účinkoval na koncertoch organizovaných pre spojenecké armády. V rokoch 1943 – 1946 bol členom v opernej spoločnosti Carl Rosa Opera Company, založenej nemeckým impresáriom a popularizátorom opery vo Veľkej Británii a Amerike Carlom Rosem. Tu spieval Scarpiu, Georga Germonta a trojpostavu démonov v Hoffmannových poviedkach. Na festivale v Glyndebourne spieval postavu Tarquiniua v svetovej premiére opery Benjamina Brittena Znásilnenie Lukrécie (1946) so súborom English Opera Group. Spieval aj v ďalších operách B. Brittena Albert Herring (Mr. Degde) a Žobrácka opera (Lockit). Po prvých úspechoch prišla ponuka z opery v holandskom Amsterdame (1950 – 1951), tu bol jeho najúspešnejšou postavou Wagnerov Blúdiaci Holanďan. Pohostinsky spieval v  Belgicku, v Rio de Janeiro (Holanďan a Kurwenal (1952), v Teatro Colón v Buenos Aires (1968) a v škandinávskych krajinách.

I. Stravinskij The Rake´s Progress, La Fenice Benátky 1951, plagát k svetovej premiére opery

I. Stravinskij The Rake´s Progress,
La Fenice Benátky 1951,
plagát k svetovej premiére opery

V svetovej premiére opery Život zhýralca (The Rake´s Progress) 11. septembra 1951 v Teatro La Fenice, ktorú komponoval Igor Stravinskij pre festival súčasnej hudby v Benátkach 1951, bol prvým predstaviteľom Nicka Shadowa (v SND sa opera uvádzala v roku 1982 pod názvom Osud zhýralca, postavu Nicka Shadowa stvárnil Juraj Hrubant). Operu dirigoval skladateľ, hlavnú ženskú postavu Anne Truelove spievala nemecká sopranistka Elisabeth Schwarzkopf, spolu spievali v decembri 1951 operu v talianskom preklade aj v milánskej La Scale. Postavu Nicka Shadowa stvárnil aj v prvom anglickom uvedení opery na festivale v Edinburghu v predvedení súboru z Glyndebournu (1953), s amsterdamskou operou na Holland Festival (s Graziellou Sciutti v úlohe Anne Truelove,1957) a na festivale v Glyndebourne (1958).

B. Britten Znásilnenie Lukrécie, Kathleen Ferrier (Lukrécia), Otakar Kraus (Tarquinius), English Opera Group 1946

B. Britten Znásilnenie Lukrécie,
Kathleen Ferrier (Lukrécia), Otakar Kraus (Tarquinius),
English Opera Group 1946

Covent Garden

Od roku 1951 pokračoval Kraus v kariére na renomovanej opernej scéne, v londýnskej  Kráľovskej opere v Covent Garden, kde do roku 1973 účinkoval v ďalších svetových premiérach ako Diomede v opere Williama Waltona Troilus a Cressida (1954), King Fisher v opere Michaela Tippetta The Midsummer Marriage (Svätojánske manželstvo,1955), Šerif v detskej opere Martin´s Lie (Martinova lož) Giana Carla Menottiho (1964). Z ruskej opernej tvorby spieval Tomského v Čajkovského Pikovej dáme (1951), ktorú naštudoval český dirigent pôsobiaci v Londýne Vilém Tauský, Lízu spievala v roku 1953 Ljuba Welitsch (jedna z najlepších predstaviteliek Salome). Spieval aj Rangoniho v Musorgského Borisovi Godunovovi (1958) s dirigentom Rafaelom Kubelíkom, v titulnej úlohe s Borisom Christoffom, Grigorijom bol Josif Gostić a Marinou Regina Resnik. V britskej premiére prepracovanej Šostakovičovej opery Katarína Izmajlovová spieval Borisa Timofejeviča Izmajlova (dirigent Edward Downes, 1963). Skúšobný proces inscenácie prebiehal pod priamym dozorom autora.

G. Verdi: Otello, Otakar Kraus – Jago, Covent Garden Londýn

G. Verdi: Otello,
Otakar Kraus – Jago,
Covent Garden Londýn

Kraus bol skvelým spievajúcim hercom a obdivovaným majstrom umeleckej masky. Najviac mu vyhovovali negatívne postavy démonov a zloduchov. Spieval Dona Pizarra vo Fideliovi (1953), trojpostavu v Hoffmannových poviedkach (1955), Oresta v Straussovej Elektre (1953), Jochanaana v Salome (1955), Gašpara vo Weberovom Čarostrelcovi (1954). V Bergovom Wozzeckovi stvárnil postavu Doktora (1952), v Brittenovej opere Peter Grimes kapitána Balstroda (1962). Pozoruhodné výkony podával Kraus aj v talianskom repertoári ako Scarpia v Tosce (1951), Jago v Otellovi (1955), Rigoletto (1957), Amonasro (1959). Spieval aj Marcella v Bohéme (1952), Ancarströma v Maškarnom bále (1957), Alfia v Sedliackej cti (1959). V ére pôsobenia Rafaela Kubelíka na poste hudobného riaditeľa Covent Garden spieval Kraus Míchu v Smetanovej Predanej neveste (1955). Kubelík má zásluhu na prvom úspešnom uvedení Janáčkovej Jej pastorkyne (10. decembra 1956) v anglickom preklade Otakara Krausa a  Edwarda Downesa (v tomto preklade sa uvádza opera aj v súčasnosti). Z účinkujúcich najviac zaujala austrálska speváčka Sylvia Fisher ako Kostelnička (ďalších dvadsať rokov znamenitá interpretka tejto náročnej postavy), Jenůfu spievala domáca sopranistka Amy Shuard a Stárka Kraus.

L. Janáček Jej pastorkyňa, Covent Garden Londýn, 1956

L. Janáček Jej pastorkyňa,
Covent Garden Londýn, 1956

Kraus bol aj výborným wagnerovským spevákom, už v roku 1951 naštudoval v Covent Garden Albericha v Súmraku bohov a v Siegfriedovi a Klingsora v Parisfalovi. V roku 1953 spieval Kurwenala v Tristanovi a Izolde pod taktovkou Johna Barbirolliho, v roku 1959 naštudoval Albericha v Zlate Rýna, pohostinsky ho spieval tiež v Ríme (1952, 1953) a v Štátnej opere vo Viedni pod taktovkou Herberta von Karajana (1959). Celý Prsteň Niebelungov uviedol v Londýne na jeseň 1957 vynikajúci dirigent opier Wagnera a Richarda Straussa Rudolf Kempe s exkluzívnym obsadením. Hans Hotter spieval Wotana, Birgit Nilsson Brünnhildu, Wolfgang Windgassen Siegfrieda, mladá Joan Shuterland Woglindu a Albericha Kraus, ktorý bol v jeho podaní takmer dokonalým stelesnením zla. Celý nibelungovský cyklus dirigoval Kempe v réžii Wolfganga Wagnera počas troch rokov (1960 – 1962) na prestížnom festivale v Bayreuthe. Albericha spieval Kraus, spoluúčinkovali exportní wagnerovskí speváci, napr. tenorista Hans Hopf (Siegfried), basbarytonista Hermann Uhde (Wotan), sopranistky Birgit Nilsson a Astrid Varnay (Brünnhilde), mezzosopranistka Regina Resnik (Erda) a iní (Flosshildu v roku 1960 spievala dodnes aktívna operná speváčka a herečka žijúca v Prahe Soňa Červená). Kompletné nahrávky oboch cyklov z Londýna (1957) i z Bayreuthu (1960) vyšli na CD nosičoch.

Kraus účinkoval tiež na najvýznamnejšej svetovej prehliadke klasickej hudby BBC Proms v Royal Albert Hall v Londýne. V roku 1966 spieval pod taktovkou Georga Soltiho Klingsora v Parsifalovi, v roku 1968 bol Selimom v Mozartovom Únose zo serailu (dirigent John Pritchard) a spieval sólový part v Schönbergovom oratóriu Jakubov rebrík.

Po ukončení aktívnej umeleckej činnosti sa Kraus rozhodol venovať výchove mladých spevákov. Jeho žiakmi boli napr. basisti Robert Lloyd, Gwynne Howell, Michael Langdon a John Tomlinson, barytonista Neil Howlett, írska mezzosopranistka (neskôr sopranistka) Elizabeth Connell, austrálski barytonisti Jonathan Summers a Peter Coleman-Wright, kanadská sopranistka Lois McDonall a i.

Návšteva Československa

V júni 1965 hosťoval v Bratislave a v Prahe súbor divadla Sadler´s Wells z Londýna na čele s hudobným riaditeľom a šéfdirigentom Colinom Davisom s operou Igora Stravinského The Rake´s Progress. V inscenácii z roku 1962 Nicka Shadowa “kultivovane stelesnil“ Otakar Kraus ako hosť. Dr. Zdenko Nováček vyzdvihol zvukovú plastiku orchestra a ocenil prirodzený herecký prejav účinkujúcich v réžii Glena Byama Shawa. Najväčší umelecký zážitok poskytli Heather Thomsonová (Anna Truloveová, Alexander Young (Tom Rakewell) a Otakar Kraus „umelci presní, hudobne a výrazovo čistí, u ktorých cítiť, že pod momentálnou maskou tejto opery pulzuje široké a ďaleko všestrannejšie umenie.“(Pravda, roč. 46, 9.6.1965, č. 1958, s. 2).

I. Stravinskij The Rake´s Progress, Sadler´s Wels Opera, pohostinské vystúpenie v opere SND, 1965, foto: Archív SND

I. Stravinskij The Rake´s Progress, Sadler´s Wels Opera,
pohostinské vystúpenie v opere SND, 1965,
foto: Archív SND

Dirigent Ladislav Holoubek a vedúci prevádzky Karol Laštuvka využili túto vzácnu príležitosť, aby si spoločne s majstrom Krausom oživili spomienky na jeho začiatky. Kraus neskrýval dojatie pri vstupe do divadla, kde sa od jeho odchodu nič nezmenilo, dokonca našiel i svoju šatňu (rekonštrukcia Historickej budovy SND sa začala až v roku 1969). Pamätal si aj mnohých javiskových partnerov: pani Miladu Formanovú, Máriu Kišonovú-Hubovú, Margitu Česányiovú, Arnolda Flögla, Zd. Ruth-Markova, Františka Krištofa Veselého, Dr. Janka Blaha, dirigentov Josefa Vincourka a Zdeňka Folprechta… Priznal sa aj k tréme pred cestou do rodnej Prahy, kde už z rodiny nikoho nemal, ale dúfal, že tam ešte nájde starých dobrých priateľov.

Spomienka kolegu Dr. Janka Blaha

„Veľmi skromne a nenáročne nastúpil barytonista Otta Kraus. Nikto mu nepredpovedal veľkú budúcnosť, no on svojou húževnatosťou sa pripravoval na veľkú kariéru. Bol to výborný kolega a skromný kumštýr.“ (Blaho, Janko. Zo skalického rínku. Tatran, Bratislava 1974, s. 164).

Otakar Kraus, (1909-1980)

Otakar Kraus,
(1909-1980)

Na záver

V roku 1991 bola na pamiatku Otakara Krausa v Londýne založená dobročinná nadácia (Otakar Kraus Memorial Trust) na financovanie chodu Marylebone Music Therapy Unit. Táto ukončila svoju činnosť v roku 1993 a vtedy sa iniciatívy ujala Dr. Margaret Lobo s manželom. Aby názov lepšie vystihoval zameranie hudobnej terapie trustu, zmenili ho na Otakar Kraus MUSIC TRUST (OKMT). Cieľom organizácie je poskytovať muzikoterapiu a logopedickú starostlivosť ľuďom všetkých vekových kategórií s telesným postihnutím, s mentálnymi a emocionálnymi problémami za účasti odborných terapeutov. Už viac ako dvadsať rokov prostredníctvom hudby napomáha ľuďom s psychickými alebo fyzickými ťažkosťami rozvíjať sebavedomie, iniciatívu, kreativitu a ponúka im lepšiu kvalitu života. OKMT dnes realizuje ročne viac ako dvetisíc individuálnych a tristo skupinových sedení hudobnej terapie.

Pripravila Elena Blahová-Martišová

video

Krátke „miniukážky“ z Otella nájdete TU…

email

About Author

Elena Blahová-Martišová

Leave A Reply